Angie.

Neviem, ako napísať to, čo chcem napísať. Neviem ako vysvetliť, aby ste pochopili. Vlastne tu nie je veľa k pochopeniu.

Konkrétne Zuzi, ty si sa ma párkrát pýtala, či som v pohode, lebo som na WeHearIt  „srdcovala“ fotky s dosť depresívnym podtextom. A viem, že viaceré možno, aj keď len na milisekundu tiež niečo také napadlo. A možno aj nie. Netuším, neviem aké ste.

Ale chcem vám predstaviť mňa, aspoň trošku nie len z tej stránky a.k.a romantika nadovšetko.

Angie, akú nepoznáte a akú pravdepodobne nepozná 99% ľudí v mojom okolí, sa snažím skrývať. A Pán Boh pomáhaj, akože som neveriaca, že sa mi to darí.

• Nenávidím seba. Nenávidím sa za to, že moji rodičia spolu ostávajú len kvôli mne a bratovi. Viem, že sa už až tak nehádajú a sú v pohode, ale moja sebecká časť chce, aby išli od seba.

• Zbožňujem Demi Lovato. To každý vie. Len ona je dôvod, prečo som nezačala s rezaním, prečo nezvraciam potom, ako sa najem, aj keď mi je zo seba zle. Viem, že by som sa cítila lepšie, ako sa momentálne cítim. Ale zároveň sa cítim silná aj teraz, pretože viem, že to neurobím.

• Keď bol otec v „náladičke“, vykrikoval mi, aká som lenivá, neužitočná a ako nič nerobím dobre. A ten pocit už neprekonám. Ten pocit bezmocnosti, ktorý mám, keď sa na seba pozriem do zrkadla. Keď pozerám sama sebe do očí a vidím, že nikdy nebudem tak celkom v poriadku.

• Ľutujem, že som nemala detstvo, pretože už vtedy som vedela veci, ktoré sa deti majú dozvedieť oveľa neskôr.

• S každým sa dohadujem, ako spolu pôjdeme na VŠ. Do Anglicka a do Bratislavy na internát. A pravda je, že neverím, že s niekým po SŠ udržím kontakt, aj keď ich teraz milujem nadovšetko. Nie som si dokonca istá, ani či ostanem s človekom, ktorý ma pozná najlepšie zo všetkých ľudí.

• Bojím sa, že ten  jediný človek odíde, keď sa zamyslí a spýta sa sám seba, čo mu priateľstvo so mnou dáva. Piatkové noci pri cigarete a dlhé rozhovory? Možno. Ale ani na témy tých rozhovorov si raz nebude vedieť spomenúť.

• Chcem byť psychologička. Naozaj chcem. Napriek tomu neverím, že ňou budem, keďže ja sama sa neviem dať dokopy z banálností.

• Schovávam sa na všetkých spoločných fotkách. Zo zvyku. Ale hlboko vnútri ma to štve, lebo viem, že o niekoľko desiatok rokov, keď si ich budú ľudia prezerať, nenapadne ich, že tam bolo akési červenovlasé dievča. Pretože nie je na fotke..

• Fajčím. A veľa. A vôbec mi nevadí, že fajčím dlho a že by som nemala. Umrieť aj tak umriem. 

• Štve ma, že sa vždy správam, ako by sa nič nedialo, ako by mi nič neubližovalo. Ľudia sa teda nikdy nespýtajú. Pýtajú sa Ako sa má TEN/TÁ/TO..? Ale nikdy sa nespýtajú A ako sa máš NAOZAJ ty? Nikoho jednoducho nenapadne spýtať sa Ako sa má Angie?

• Nemám depresie (alebo pre tie, ktoré sa pri tomto bode uchechtnú s myšlienkou, že som decko- „zlé nálady“) kvôli tomu, že nemám chlapca. Ani kvôli známkam. Dokonca ani kvôli váhe či výzoru. Ja totižto neviem, prečo ich mám. Nemám najmenšiu tušenie, prečo keď pozriem na západ Slnka, nahrnú sa mi slzy do očí a ja mám pocit absolútnej bezmocnosti. Neviem, prečo keď idem autobusom a pozerám von oknom, je to, ako keby som opúšťala sama seba, znova a znova, tisíckrát. A neviem, prečo mi ten pocit nevadí.

• Hnevá ma, že môj vlastný otec netuší, aké sú moje záľuby a myslí si, že pre mňa najviac znamená internet. Pri tom práve ja som človek, ktorý by najradšej žil na dedine, bez akejkoľvek technológie. Človek, ktorý by sa najradšej vrátil do minulého storočia, kde zvyky a zásady boli ten najvyšší zákon.  Netuší, akú hudbu počúvam, aké knihy čítam. Netuší, ako sa volajú moji kamaráti, netuší, čo chcem v živote robiť a netuší, že toto všetko ma ubíja a zároveň nie.

• Štve ma, keď počúvam kamarátku, aký úžasný vzťah má s otcom, ako ho ľúbi a ako on ľúbi ju, ako s ním ide na kávu a ako jej chýba, keď s ním dlho nie je. Neštve ma, že žiarlim. Naopak, štve ma, že nežiarlim. Že je mi to úplne ukradnuté a že mi to vôbec nechýba. Že mi vôbec nechýba ten vzťah otec-dcéra, ktorý som s ním mala asi tak prvých 5 rokov môjho života.

• Ale niečo tu zle musí byť. Niečo, čo mi nedovolí spávať a to nemyslím obrazne. Nie som v strese. Nemám poruchy štítnej žľazy. Neberiem lieky, ktoré by to mohli spôsobovať. Dokonca nie som ani zamilovaná. A napriek tomu, v posteli ležím a pozerám do steny. A cítim sa tak prázdna. (Tento príspevok píšem o 4.15 ráno.)

• A štve ma, že jediný, komu toto dokážem povedať ste vy, poväčšinou anonymné čitateľky. Že to nedokážem povedať nikomu inému, lebo nechcem byť slabá. Lebo nechcem byť tá, ktorá potrebuje pomoc.
Cítim, že nemôžem byť sama sebou. Že to v tejto spoločnosti nedokážem, lebo sa bojím, čo na to povedia. A tak som stále tak istá.

Chcem byť tá silná Angie, ktorá si nič nerobí zo zlých vecí, ktoré ju stretajú. Ktorá nikdy neukáže, ako ju čo i len vtipná poznámka od dobrej kamarátky dokáže zraniť tak, že by najradšej plakala od rána do večera.

Ale poviem vám jednu vec. Začína ma to unavovať. Naozaj. A pomaly som unavená už len z toho, aká som unavená.

Preto vám, milé čitateľky, tie, ktorým na mne čo i len trochu záleží, hovorím, nebuďte prekvapené, keď uvidíte, ako lajkujem smutné fotky, citáty a mám tak trochu depresívne myšlienky. To sa len občas neovládnem a dostane sa von tá smutná Angie.

Tak prosím, súďte ma. Alebo sa pridajte a napíšte mi sem vaše Ja, ktoré si úpenlivo strážite. Ale ak sa mi len máte chuť zasmiať, tak radšej mlčte.