5. júna 2014

Free soul

Mám rada tie rána, keď rozhodnem, že škola nie je pre mňa.
Zapadnem do obľúbenej kaviarne, dám si latte alebo zelený čajík a stretnem sa s niekým, kto dospel ráno k rovnakému názoru.
Ako dnes. Zaspal som, ale tak kvalitné že len o pol 10 som sa vymotala z domu. Do školy sa mi to už neoplatí, tak načo. Kúpila som si Evu a veselo ju čítam a popíjam kávu, popritom sa rozprávam s milou čašníčkou a čakám na kamaráta.

Občas v Eve natrafím na dobrý článok a tak ma môžete vidieť ako sa uchechtávam sama pre seba.

Podchvíľou som čítala článok Nervy z prvého rande. Páčila sa mi veta: Ale čo keď niekde pred kinom už na nás nervózne čaká chlapec, ktorý sa chce zamilovať práve do nášho rozkošného koktania?
Keď sa nad tým zamyslíte, je to pravda. Nie nadarmo sa hovorí Aj keď máš zlý deň, usmievaj sa, nikdy nevieš, kto sa zamiluje do tvojho úsmevu :)

V takéto rána mám pocit slobody. Môžem rozmýšľať, smiať sa s kamarátmi s pocitom, že mám čas, keďže škola je v tom momente bezpredmetná.

V poslednom čase mám pocit,že všetko ubieha akosi prirýchlo. Trištvrtina mojich kamarátov už zmaturovala a po lete odchádzajú preč. Prichádza strach. Čo ak ochladnú myšlienky na návrat domov? Takisto moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám od narodenia. Odchádza na UMB v Banskej Bystrici. Želám jej to, bola to škola jej snov, so zameraním, ktoré miluje. Ale nutnosť vracať sa domov po čase odíde a ja ju uvidím možno tak raz-dvakrát za mesiac.

Núti ma to myslieť na moju budúcnosť. Dostanem sa na výšku, ktorú si vyberiem? Zmiznú staré priateľstva?

Všetko v človeku dokáže vyvolať obavy.