31. júla 2012

Over 50,000!!

Páni!! Návštevnosť nad 50,000 zhliadnutí?! Perfektné! :-) I keď návštevnosť za posledný mesiac klesla, kvôli tomu, že som moc nepridávala časti, aj tak ste sem niektoré/í chodili a sledovali blog :-) To si nesmierne vážim. Ja viem, že som moc nepridávala, ale bojím sa vám povedať, že sa to v nasledujúcom týždni akosi zmení. Zajtra sa balím a vo štvrtok idem opäť na 4 dni na chatu :-( Nehnevajte sa fakt :-/

Nebudem písať, ako som to nečakala a bla bla bla. Proste vám napíšem, že bez vás by to nebolo a možno by sa mi nechcelo písať. 

Patrí vám jedno veľké ...

Vaša Ang :)

20. júla 2012

Vždy buď sama sebou! -65-


Keď som otvorila oči, na budíku vedľa mňa svietilo 3.17. Keďže budík neukazoval, či bolo ráno alebo večer, netušila som, v akej časti dňa som sa zobudila. V ústach som mala sucho, ako na Sahare. Vedľa postele som zbadala pohár vody. Opatrne som sa po ňom načiahla a hltavo pila. Voda chutila odstáto, akoby tam bola celú noc. Asi mi ju tam položila mama. Postavila som sa z postele a prešla som k oknu. Odtiahla som závesy a za nimi bola hlboká noc. Na stolíku som zbadala, že mi bliká telefón. Dátum bol 26.6. Prespala som takmer dva dni. Na displeji som zbadala zopár zmeškaných hovorov. Od El, Danny a od Megan. A od Harryho. Mali by sme si to vysvetliť. Ľahla som si naspäť do postele a priložila mobil k uchu.
-Ahoj.- Ozval sa ostražito Harry. Nevedel čo má čakať. A vlastne som to nevedela ani ja.
-Ehm,.. Ahoj.- Zašomrala som.
-Prepáč mi..-
-Mrzí ma..- Začali sme naraz a naraz sme aj zmĺkli.
-Prepáč mi za ten výstup vče.. vlastne predvčerom. Len som jednoducho nemohla uveriť, že aj pri tom, koľkokrát som si povedala že ťa ľúbim, si bolô schopný uveriť, že by som ti také niečo urobila.-
-Mrzí ma, že som sa správal ako malé dieťa. Ja len.. Nechcem o teba prísť. Pozri, už som raz prišiel o dievča kvôli diaľke a povinnostiam. Nechcem to zažiť znova. Nie s tebou,- povedal a ku koncu už takmer šepkal.
-Harry, ľúbim ťa. Nič to nezmení. Už to pochop.-
-Ani netušíš, ako veľmi mi chýbaš,- povedal a ja som v jeho hlase cítila smútok.
-Aj ty mne,- hlesla som. -Veľmi..-
-Už len 8 dní,- ozval sa o trošku veselším hlasom.
-Už len? Ešte,- posťažovala som sa. Ležala som zababušená v posteli a ledva som rozprávala. Na oči mi opäť začala opäť padať únava. Harry si to všimol tiež, keď musel po tretí krát zopakovať otázku.
-Eh,.. čo?- Zatriasla som hlavou, aby som sa trocha prebrala.
-Pýtam sa, čo si robila počas posledných dní,- spýtal sa pobavene Harry.
-Nič také. Bola so v Holmes Chapel.-
-Ale nehovor. Nestretla si sa s našimi?-
-To bolo v pondelok a vtedy som práve nemala náladu,...-
-Chápem,- odvetil rýchlo.
-No a posledné dva dni som prespala.-
-A čo škola?-
-Som chorá. Vyzerá to na zápal pľúc či čo.- Opäť sa mi od únavy plietol jazyk.
-Chúďa moje. Ježiš, veď je u vás niečo pred 4 v noci. Padaj spať!- Nariadil mi trocha vydeseným hlasom.
-Veď hej,- zamrmlala som.
-Dobrú noc. Ľúbim ťa!-
-Vieš že aj ja teba,- vytlačila som ešte zo seba. Už som len počula obsadzovací tón a opäť som upadla do spánku.

S Harrym sa to viac-menej vrátilo do normálu. Dni ubiehali veľmi rýchlo. Čas v posteli mi splýval. Sekundy sa menili na hodiny, hodiny na dni. Celú nedeľu sme s Harrym prevolali. Chalani sa tešili ako malí, že sme sa udobrili a neustále robili pred kamerou hlúposti. El a holkám som dala vedieť v akom som stave. Okamžite zorganizovali záchrannú akciu. Keď som v pondelok poobede počula zvoniť zvonček a následne mamin hlas, neprišlo mi nič podozrivé. Až keď sa mi rozleteli dvere a v nich stála El, Danny, Perrie aj Megan, došlo mi, prečo vyzvedali, kedy budem môcť mať návštevy. Dôrazne som im to zakázala zo strachu že sa nejako nakazia, no očividne ma úplne odignorovali.
,,Čo tu robíte?" Spýtala som sa prekvapene a vyhrabala som sa spod paplónu.
,,Prišli sme ťa zachrániť od smrti," rozosmiali sa a hneď sa usadili všade, kam sa dalo.
,,Od akej smrti? Zas tak zle na tom nie som," zasmiala som sa tiež a videla som, ako Danny prevrátila očami.
,,Od unudenia na smrť. Tu mám Forbes, Vogue, Elle, Bliss, Sugar, Cosmopolitan, People a kopu ďalších" vymenovávala El a popri tom z tašky vyťahovala štósy časopisov.



,,To neprečítam ani do Vianoc," zastonala som protestne, no El ma ignorovala.
,,Prestaň, budeš tu zavretá ešte týždeň, niečo robiť musíš. A aha na čo sme sa ti poskladali," ozvala sa natešene a strčila ruku do tašky. Natiahla som krk a keď vytiahla CD, vypleštila som oči.
,,Vieme, že ho zbožňuješ a viem aj, že pesničky počúvaš všade kde sa dá. Tak sme si povedali, že ti to uľahčíme a kúpime ti jeho CD," vysvetľovala ďalej Perrie. Vzala som oranžové CD do ruky a obracala ho.
,,Ja vás milujem," usmiala som sa a hľadela na tvár Eda Sheerana. ,,Ale ako ste sa spoznali?" Ukázala som na baby a na Megan.
,,Náhodou," pousmiala sa Megan. Stretli sme sa pri stojane s Cdčkami. Vedela som, kto sú a keď som zachytila slová ako Nicole, chorá a darček, prihovorila som sa im," pokrčila plecami. ,,Predstav si, môj najlepší kamarát chodí tiež do Manchesteru na školu a je v triede s polu s Eleanor."
,,Paráda," zaspískala som. ,,Svet je malý, no."
,,Liam spomínal, že ste sa s Hazzom udobrili," poznamenala Danny a vrhla na mňa obviňujúci pohľad. ,,Prečo sa to dozvedáme až teraz?"
,,Čo ja viem, nenapadlo ma to. Som chorá a dni väčšinou len spím," rozhodila som rukami na obranu. ,,Odkedy ho voláš Hazza?" Spýtala som sa prekvapene.
,,Liam ho tak neustále oslovuje, už sa to na ma nalepilo." Ešte raz na mňa vrhla hnusný pohľad a potom sa upokojila.
Dlho sme sa rozprávali a plánovali letné akcie. Rozprávali sme sa o dovolenke, ktorú plánujú chalani a baby už teraz rozmýšľali, čo tam budeme robiť a čo si zbalia. Akosi sme sa dostali k téme príchod chalanov.
,,Asi s nami nepôjdeš na letisko, že?"
,,Určite ma nepustia," odvetila som smutne.
,,Shit!" Zanadávala si El a videla som, ako sa jej parí z hlavy od rozmýšľania.
,,El, ale ja som nedostala doživotnú karanténu," drgla som ju a prebrala som ju zo zamyslenia. Potriasla hlavou.
,,Dovedieme ich sem," zajasala, no rýchlo som ju stopla.
,,Pozri, možno tebe nebude vadiť, keď si týždeň, dva poležíš kvôli chorobe, no som si istá, že chalanom by to neprospelo," vysvetlila som jej. Chcela namietať, no proti mojej logike ísť nemohla. Smutne zvesila plecia.
,,Ale veď ja sa s nimi stretnem, potvora," zasmiala som sa. Smiech mi podráždil hrdlo a rozkašlala som sa. Nevedela som chytiť dych, až kým ma Megan nepobúchala po chrbte. V tom momente do izby vtrhla mamka.
,,Dievčatá, myslím, že je čas na ústup," jemne sa pousmiala. ,,Nicole by mala odpočívať," mávla ku mne rukou. Dievčatá prikývli a jedna po druhej prikývli.
,,O pár dní sme tu ako na koni," pohrozila mi Perrie tou jej drobnou rúčkou.
,,Je mi to jasné," usmiala som sa a sledovala, ako schádzajú po schodoch. Mamka nimi zavrela dvere a ja som sa zahľadela na množstvo časopisov. Asi by som sa do toho mala pustiť, pomyslela som si a z kopy vzala prvý časopis..

19. júla 2012

Vždy buď sama sebou! -64-


      Pustite si k tomu túto pesničku . Nech sa páčuje.

     Na druhý deň sa mi odchádzalo viac než ťažko. Ešte raz som sa bola rozlúčiť s babami, špeciálne s Maggie a pod hrozbou smrti som musela sľúbiť, že sa v čo najbližšej dobe ukážem. Doobedie som strávila s otcom, ktorý napriek chorobe prekypoval dobrou náladou a hrali sme Monopoly. Žeby sa detstvo vracalo obrátene? Nad tým som rozmýšľala celou cestou domov vo vlaku. Domov, aké smiešne pomenovanie. Šla som z jedného domovu do druhého. Nechutne zvrátený vtip. Vonku pršalo. Keď som sedela v kupé s hlavou opretou o okno, neuvedomila som si, že plačem. Slzy padali akoby rovnomerne s dažďom, ktorý nie a nie prestať. V Holmes Chapel som nechala časť seba. Volejbal, kamarátky, Maggie.. A za akú cenu? Mohla som sa vzoprieť, no ja som na to ani nepomyslela. Harry bol ten dôvod. Harry, ktorý sa v priebehu pár dní akoby úplne vytratil zo života. Harry, Harry, Harry,.. Do myšlienok mi skočil mobil, ktorý sa náhle rozozvučal. Na displeji blikalo meno, ktoré som tam posledné dni chcela tak veľmi vidieť. No zrazu som nemala náladu počuť jeho hlas. Nezvládla by som to. Z dôvodu mne neznámeho som telefón vypla a ponorila sa do nepokojného spánku.

     ,,Slečna, vstávajte, toto je konečná stanica," potriasol mnou sprievodca a ja som precitla. Keď som si ponaťahovala stuhnutý krk, kosti protestne zaprašťali.
,,Ďakujem," zašomrala som. Vyhrabala som sa z vlaku a ostala som stáť na stanici bez akéhokoľvek nápadu, kam pôjdem. Domov sa mi nechcelo. Budú ma tam čakať akurát výčitky mamy. Ako som mohla len tak odísť. Prečo som odišla? Odrážali by sa od stien a nemali by kam uniknúť, až by som bola nútená povedať veci, ktoré povedať nechcem. Ak som sa chcela niekam dostať, musela som si zapnúť telefón. Zmeškané hovory naskakovali. Najprv 1, potom 3, 6, 7, až sa ustálili na čísle 8. Okrem jedného jediného od mamy, boli všetky od Harryho. Ťukla som na jeho meno a priložila si mobil k uchu.
-Nicole?- Ozval sa rozospatým hlasom. Ajaj, časový posun, na ten som nepomyslela. Čakala som, kým mu to dôjde.
-Nicole! Snažil som sa ti dovolať, ale nedvíhala si mi..- Stíchol.
-Ja viem,- ozvala som sa, no hlas mi na konci vety zlyhal.
-Je mi to tak..- Začal, no skočila som mu do reči.
-Ako si mohol?! Ako si mohol vôbec pomyslieť na to, že by som ti také niečo bola schopná urobiť! Ty idiot, ľúbim ťa!- Rozkričala som sa a ignorovala som pohoršené pohľady okoloidúcich.
-Neviem.- Šepol.
-Ja tu tŕpnem, že si tam nájdeš iné dievča. Pri každej jednej fotke s fanúšičkou ma pichne pri srdci, pretože čo AK v jej očiach zbadáš niečo, čo ťa prinúti ma opustiť! A ty ma ani nenecháš vysvetliť, ako vznikli tie hlúpe náhodné fotky!- Kričala som ďalej. Hruď sa mi prudko dvíhala. Hore-dole, hore-dole.. Nádych-výdych, nádych-výdych..
-Prepáč, maličká. Ja..-
-Nehovor mi maličká!- Zavrčala som. Ostala som ticho. Všetky myšlienky, všetko sklamanie bolo vypovedané.
-Nechaj to tak Harry. Proste to teraz nechaj tak,- vydýchla som a hovor zrušila. Keď mi došlo, čo som urobila, rozplakala som sa. Stála so na námestí a plakala. Niekto do mňa vrazil a ja som sa zošuchla na zem. Pri uchu som počula hlasné ,,Prepáčte, je mi to ľúto, nevšimol som si vás," no nevnímala som ho.
,,To je v poriadku," zamrmlala som a pokúsila som sa postaviť na nohy.
,,Ešte raz prepáčte," zahľadeli sa na mňa veľké zelené oči. Tak veľmi mi pripomenuli Harryho, že som musela odvrátiť pohľad. Vykročila som preč. Nakoniec ma nohy zaviedli domov. Zavŕtala som sa do periny a horúčkovito som zvierala paplón, až kým som nezaspala prsty samy neuvoľnili zovretie.

,,Nicole!" Strhol zo mňa niekto paplón a ja som protestne zažmúrila oči. Ten niekto bol mama a hrozivo sa nado mnou skláňala. Vyhýbala som sa pohľadu do jej očí a otočila som sa jej chrbtom.
,,Uvedomuješ si, ako som sa bála?! Keď som ťa nenašla doma a keď som sa ti nevedela dovolať?! Keď si sa v noci nevrátila, bála som sa ako nikdy! Až tvoj otec mi zavolal, že si uňho. Prečo si mi aspoň nedala vedieť?!"
,,Nechcem sa o tom rozprávať," zamrmlala som a pritlačila som si čelo o studenú časť vankúša. Bolo mi strašne horúco, cítila som, ako mi po chrbte steká pot.
,,Si neuveriteľne nezodpovedná!" Zakričala na mňa mama, až mnou trhlo. V hlave mi búšilo, akoby mi v nej niekto do nej udieral kladivom.
,,Nekrič tak!" Zavzlykala som a pritlačila som si na uši ruky. Počula som, že mama stíchla a už som len ucítila na čele jej studenú ruku. Pod studeným dotykom som uvoľnene vydýchla, no ruka sa ihneď odtiahla.
,,Veď ty celá horíš," poznamenala mama a šla von z izby. Prečo, som pochopila až keď došla a do ruky mi strčila teplomer. Horko-ťažko som sa dvihla a zasunula si ho pod pazuchu. Keď po chvíli zapípal, na malilinkom displeji blikalo 40,1.
,,Do kelu," zamrmlala mama a opäť šla preč. Vrátila sa s dvoma tabletkami a pohárom vody. Hrdlo som mala vysušené a kým sa mi podarilo prehltnúť tabletky, vypila som celý pohár. Mama nič nehovorila, iba zastrela žalúzie a počkala, kým sa zakrútim do periny. Upadla som do nepríjemného spánku. Každú chvíľu som sa budila na to, že sa trasiem od zimy. Potom mi zas opäť bolo horúco a tak som sa odokryla. Mama ma prišla skontrolovať a po 4 hodinách, keď mi teplota takmer vôbec neklesla, ma vzala za ruku a pomohla mi postaviť sa z postele.
,,Kam ideme?!" Mrmlala som a nohy ťahala za sebou. Bola ticho, no keď ma dotiahla do kúpeľne, pochopila som.
,,Nie," vzpierala som sa, no bola silnejšia.
,,Nevymýšľaj," vyhŕkla. ,,Už vyše 4 hodín máš štyridsiatky! Vlez do tej vane!" Prikázala mi autoritatívnym hlasom a tak som ju počúvla. Keď som sa mala zvliecť, hanblivo som sa ošívala, no potom mi to už bolo jedno. Nakoniec, urobím čokoľvek, aby mi bolo lepšie. Keď sa na mňa spustila ľadová voda, protestne som vykríkla. Bolo to, akoby mi do tela vrazila tisícka ihiel. Kričala som tak strašne, až ma z toho viac rozbolela hlava a uši. Potom to náhle prestalo a mama ma zabalila do obrovských uterákov. Pomohla mi prejsť do izby, kde som sa opäť zababušila do paplónu. Zjedla som ďalšiu tabletku a zaspala. Mala som zlé sny, no nezobudila som sa. A tak som musela trpieť. Moja nočná mora by pravdepodobne nevydesila nikoho. Nikto nevyskočí a nezreve: BU! Nie je tam nič. Vôbec nič. Len tma a chodník, po ktorom sa ženiem. Ženiem sa, až kým mi nezačne dochádzať, že nie je čo nájsť. A vtedy som spustila krik. Na čele som opäť ucítila ruky, no tentokrát boli príliš drsné a veľké na moju mamu. Kým sa mi podarilo otvoriť oči, musela som párkrát zaklipkať očami. Skláňal sa nado mnou staručký doktor a za ním stála mama s vydeseným pohľadom.
,,Cítiš sa unavená?" Spýtal sa a ja som vyčerpane prikývla.
,,Bolí ťa niečo?" Pýtal sa ďalej. Kým som našla svoj hlas, chvíľu to trvalo.
,,Hlava, brucho, celé telo," zachripela som a pomrvila som sa. ,,Ale najviac tu," ukázala som na hruď. Odmeral mi teplotu, pulz, baterkou skontroloval oči a nakoniec dlho počúval, akoby mi nepravidelne bije srdce. Dýchala som plytko, sýpavo, až som sa za to hanbila. Otočil sa k mame a tým sa náš celý kontakt skončil.
,,Vyzerá to na zápal pľúc. Predpíšem jej teraz nejaké lieky, no keď jej bude lepšie, bude musieť ísť na kontrolu do nemocnice. To je všetko, čo pre vás teraz môžem urobiť. Kým je v takáto slabá, nebolo by dobré, aby kamkoľvek chodila. Klasické veci, ako piť veľa tekutín, najlepšie teplé čaje, aby vypotila horúčku. Pravidelne kontrolovať teplotu a v tom horšom prípade budú potrebné zábaly. Každopádne, minimálne 2 týždne bude odstavená, s tým rátajte."
,,Ďakujem," počula som, ako povedala mama. ,,Viete, má nejaké problémy s priateľom. Bola teraz v meste, odkiaľ sme sa odsťahovali a už keď som bola s manželom, vyzerala vraj vyčerpaná. Môže to mať nejaké následky?"
,,Samozrejme," pousmial sa doktor. ,,Nervový systém je veľmi jemný. Choroba sa vyvíja pár dní pred tým, ako naplno vyvrcholí, hnev, stres alebo smútok tomu mohli iba pridať. Preto by bolo najlepšie, aby sa v najbližšej dobe akokoľvek nerozrušovala."
,,Samozrejme. Ďakujem, pán Derandy," povedala mama cestou z izby. Doktor jej ešte niečo odvetil, no to som už nezachytila. Bolesť, únava a horúčka sa preliali cez okraj a úplne ma pohltili.

16. júla 2012

Unbroken (18)


(11.9.2012)

Prešiel týždeň. Sen sa nevracal, no nezábudka akoby bola umelá. Kvietky jej neklesli ani o kúsok a stále akoby modrasto žiarila. Bola krásna. Ako z rozprávky, nazval ju tak Nial v jeden deň. Povedala som mu o mojom sne a ostal tak isto neistý, ako ja. Pokiaľ oňho ide, začínala som byť z toho chlapca zúfalá. O 2 dni má 19 a ja nemám najmenšiu šajnu, čo mu mám dať, vyrobiť, nakresliť. Skrátka, ani ťuk. Minimálne 3x som sa vybrala do ulíc a hľadala som inšpiráciu, no ona, mrcha, ma akoby obchádzala.
Dnes, keď chalani dokončovali nový album, som sa opäť zdvihla, vzala to najpotrebnejšie a šla som von. Bolo pod mrakom a Slnko nám pomaly ale iste dávala najavo, že leto sa končí a na scénu nastupuje jeseň. Nie žeby mi to vadilo. Milovala som jesenné prechádzky. Všetko bolo také.. farebné. Oblečené som mala len čierne veci a preistotu som si do tašky buchla dáždnik. Keď sa spustili prvé kvapky, ďakovala som nebesiam za môj náhly popud. Zastavila som sa v Starbuckse na voňavé teplé kapučíno a sadla si ku stolu pri okne. Sledovala som, ako ľudia rýchlym krokom prechádzajú ulice, aby boli čím skôr doma v suchu. Niektorí boli schovaní pod dáždnikom, iní len nedbalo držali nad hlavou noviny. Náhle som dostala chuť sa prechádzať v daždi. Dáždnik som nechala uložený v taške a vkročila do sveta dažďových kvapiek. Po chvíľke však zdanlivo kľudný dážď prerušil hlasný hrom. Prekvapene som dvihla hlavu a všimla som si, že obloha sa rýchlo zaťahuje. Zo západu sa valili obrovské fialové mračná a postupne zaplnili celú oblohu. Keď mračná preťal mohutný veľký blesk, pridala som do kroku. Spustila sa symfónia hromov, bleskov a ťažkých padajúcich kvapiek. Dážď viac nebol príjemný, ale nepríjemne pichal. Hromy sa začali pretekať, ktorý bude viac dunivý. Blesky zas, ktorý viac osvetlí zamračené mesto. Začala som sa báť a tak som vkĺzla do prvého otvoreného obchodíka, ktorý mi padol do oka. Keď som si uvedomila, aký je to obchod, nahlas som sa zasmiala. Detský obchod, samozrejme. S úsmevom som prechádzala pomedzi regále a hľadela na drobné vecičky zoradené v komínikoch. Predstavovala som si, ako asi bude vyzerať dieťatko Lucy. Tipujem, že bude hnedovlasé a hnedooké po obidvoch rodičoch. Rodičia, pousmiala som sa. Ako čudne mi to znie v spojení s ľahkomyselným Dannym a pojašenou Lucy. Keďže som sem vtrhla prakticky náhodou, nemala som so sebou nejak extra veľa peňazí. Keď som však zbadala drobné hnedé dupačky s nápisom "I´m child of my parents", neodolala som. Pri pokladni som nejako vyškrabala požadovanú sumu a prekvapilo ma, keď dievča za pokladňou bolo asi v mojom veku. Teda, to ma neprekvapilo. Pod tričkom sa jej zreteľne črtalo malé bruško. Kam sa tí ľudia ponáhľajú preboha?! Nevedela by som si predstaviť, že by som otehotnela už v 18, nech už som akokoľvek zbožňovala deti. Keďže vonku ešte stále prebiehala hrozná búrka a začínala sa stmievať, neostala mi iná možnosť, než zavolať Niallovi a neostalo mi dúfať, že už skončili. Aj by som bola brnkla Dannymu, no tento mesiac ešte stále pracoval po večeroch. Z vrecka som vytiahla mobil a zavolala Niallovi.
-Ahoj princezná.- Potešil sa. V pozadí som počulôa Louisov a Zaynov smiech, takže už museli skončiť.
-Ahoj. Už ste skončili?- Spýtala som sa preistotu, hľadiac von na blesky.
-Práve v tomto momente. Stalo sa niečo?-
-No, ak by vám to nevadilo.. Vonku je dosť veľká búrka..-
-Vážne?- Začudoval sa Niall. -Ani som si nevšimol.- Zamrmlal a počula som, ako niekam ide a po chvíli otvoril okno.
-Ako si si to mohol nevšimnúť?- Spýtala som sa prekvapene. Hromy boli tak hlasné, že by ich počuli aj niekde v Amerike.
-Štúdio je zvukotesné, vieš,- vysvetľoval Niall.
-Aha. Proste som ostala trčať v jednom obchode a dosť sa do tej búrky bojím ísť. Nemohli by ste sa po mňa cestou zastaviť?-
-Samozrejme, zlato. Kde si?- Spýtal sa a keď som mu povedala, pobavene sa zasmial.
-Nechceš mi niečo povedať?-
-Určite nie. Spomínaj.- Vyzvala som ho. -Aj keby, nemám čo, vtipkár.-
-Veď dobre no!- Zasmial sa. -Hneď sme tam.-
-Okej.- Zložila som a oprela sa čelom o dvere obchodu. Prišli ani nie za 20 minút, počas ktorých som si stihla zahrať snáď všetky hry, čo som mala v mobile. Všimla som si, ako dievča za pokladňou vypleštilo oči na veľké čierne auto a tak som rýchlo vyšla.
,,Nasadaj kočka!" Zakričal Harry z okna a počula som, ako ho Niall ťapol po chrbte. Chvíľu bolo počuť iba ,,hééj", ,,čo robíš?!", ,,áu!" a potom sa otvorili dvere a vykukol vysmiaty Niall.
,,Nech sa páči, my lady," usmial sa a vtisol mi na pery bozk.
,,Aspoň nie pred nami," vyhlásil znechutený Harry, za čo si vyslúžil 2 šťuchance. Jeden odo mňa a druhý od Nialla.
,,Nebuďte takí násilní," zašomral a šúchal si rebrá. Len sme sa na seba s Niallom usmiali. Keď ma vyhadzoval pred bytom, jemne som drgla do Zayna.
,,Môžeš nachvíľu?" Spýtala som sa ho a on na mňa prekvapene pozrel.
,,Jasné," vyhrabal sa z auta. Medzitým som sa naklonila k Niallovi.
,,Ďakujem za odvoz," usmiala som sa a pobozkala som ho.
,,Neďakuj mne, ale Jerrymu," uškrnul sa.
,,Ďakujem Jerry!" Zakričala som a v zrkadle som si všimla šoférov úsmev. Niall sa načiahol, aby mi otvoril dvere.
,,Čaute chalani," usmiala som sa a rýchlo som vystúpila z auta, kde na mňa pod strechou čakal Zayn so spýtavým pohľadom.
,,Neboj, nejdem sa zjesť," rozosmiala som sa pri jeho výraze. ,,Vieš, Niall má 13. narodky.." Ani som nemusela viac hovoriť a Zaynovi v očiach skrslo poznanie.
,,Ahááá," zatiahol namyslene.
,,Nebuď pes," uškrnula som sa a drgla som ho.
,,Toto je už druhý raz, čo si ma drgla," dvihol obočie. ,,Ak chceš radu, nerob to," poradil mi s úškrnom. ,,Čo za to?" Smiešne dvihol obočie a dal si ruky vbok.
,,Neviem, ale som zúfalá. Poznáte ho predsa len lepšie ako ja," vyratúvala som dôvody, prečo by mi mohol helfnúť.
,,Večer ti zavolám," povedal nakoniec milo a ja som sa naňho vďačne usmiala. Hneď na to vliezol do auta a vedela som, že sa naňho chalani vrhnú ešte skôr, ako zavrie dvere. Dúfala som, že to Zayn vydrží. Teda aspoň pred Niallom.

Už týždeň som sa vracala do prázdneho bytu. A prekvapilo ma, že mi to nevadilo. No malo to aj svoje nevýhody. Občas som sa potrebovala porozprávať s niekým v ten MOMENT, no nikto tu nebol. Inokedy som potrebovala byť sama, a bolo fajn, že som to nikomu nemusela vysvetľovať. Dni bez Dannyho a Lucy mi splývali aj napriek tomu, že som bola aj s Niallom. Časový rozvrh škola, práca, chalani sa opakoval i keď s menšími obmenami.
    Zvliekla som zo seba mokré veci a ani som sa ich neobťažovala vyvesiť. Ostali ležať na dlážke v kúpeľni. Vliezla som do sprchy a bičovala svoje telo horúcou vodou. Zabalila som sa do osušky a šla som do kuchyne. Zaliala som si zelený čaj do mojej obľúbenej šálky a sadla som si za stôôl. Pred sebou som mala papiere do školy, moderné umenie v 20. storočí. Ani som sa poriadne nestihla začítať a zazvonil telefón.
-Áno?-
-S chalanmi sme sa radili,...- Začal Zayn a ja som od nedočkavosti temer nedýchala.
-Čo keby si mu niečo nakreslila?- Ramená mi poklesli. Čakala som niečo prešpekulované.
-Tá možnosť ma už napadla. Neviem, či to nebude málo...- Priznala som s obavami. Oproti Niallovmu finančnému rozpoloženiu som ho nemohla ničím prekvapiť. Môže mať hocičo, na čo ukáže prstom.
-Andy, na to ani nepomysli! Kresba od teba bude pre neho cennejšia, ako čokoľvek iné.-
-Tak dík, Zayn. Odkáž to aj chalanom, prosím ťa.-
-Samozrejme.- Rozlúčili sme sa a ja som ostala sedieť v kuchyni s mobilom v ruke a neprítomným výrazom v tvári. Moja myseľ bola už dávno niekde medzi otázkami, čo nakreslím, stratených v otáznikoch.

   Šla som si ľahnúť neskoro. Text poznámok mi unikal, keďže mi myseľ neustále odbiehala od témy. Nakoniec som to asi o pol 1 vzdala, prezliekla sa do pyžama a šla si ľahnúť. V noci mi hlava ponúkla nápovedu. Niall bol najviac clivý za domovom. Za Írskom a rodinou.ô V jednom staršom časopise bola spoločná fotka jeho s rodinou. S mamou Maurou, otcom Bobbym a bratom Gregom. Bola to síce staršia fotka, no predpokladala som, že sa jeho rodina príliš nezmenila. Niall nakreslím takého, aký je teraz a bude to. Rozmýšľala som nad tým celé ráno. Pri čistení zubov, balením a obliekaním sa do školy. Na autobus som dobehla opäť len tak tak. Deň prebehol pomerne rýchlo. Dokonca ani Grace nekomentovala moju zjavnú neprítomnosť. Keď som prišla domov, zavolala som Glenovi, že mi je zle. Uveril mi, a tak som mohla celí poobedie pracovať na obraze. Bola som zafúľaná až za ušami. Večer som si spokojne prezrela svoju prácu a skonštatovala som, že to nie je zlé. Snáď sa to bude môjmu Írovi páčiť. Odpísala som na e-mail od dvoch hrdličiek, prezrela si fotky v prílohe z Francúzska, Nemecka, Španielska a zopár miest, ktoré som nepoznala. Keďže bolo opäť neskoro, ľahla som si a zaspala som ako bábo.

Porušovanie pravidiel :)

Ja viem, že som napísala, že tu mesiac nebudem, ale vidíte, čo pre vás ja neurobím, meheh.. Poprosila som ocinka, aby mi sem doniesol môj maličký notebook a káblik k telefónu na ktorom mám internet.

telefón s internetom + káblik + notebook = internet.. 


Mordovala som sa s tým celý včerajší večer a nešlo to. Nastavila som možné aj nemožné pripojenia, hento, tamto a nešlo to. No a napojím teraz káblik a zapne sa mi to samo? Bozaj ma, tak by som to nazvala. Čo vy? Ako prázdninujete? :) Nejaká dovolenka v dohľadne? Alebo nebodaj nejaká garden party? Som samé ucho :)

Ja pekne krásne hnijem v kúpeľoch, smrdím jak pokazené vajíčka, keďže sa kúpeme v sírovej vode,.. Ale nevadí, prežijeme :) Keďže mám notebook, môžem písať do halelujah a navyše v ňom mám môj obľúbený film- Sex v meste, och :)

Píšem Unbroken, ktorú časť vám sem každú chvíľu pridám, píšem Zayna a musím sa priznať, že na Harolda zvysoka kašlem momentálne. Upozorňujem, vo VBSS bude už iba zopár častí a potom KONIEC. Budem sa radšej venovať Unbroken, spísala som si pekne krásne plánik, ktorého sa budem držať a môžem vám povedať, bude to celkom zaujímavé :) Teda, nechcem, aby to vyznelo namyslene, samozrejme.

Začala som si písať novú poviedku, len tak z nudy, takže keď dokončím, čo mám, bude možno aj tá v auguste. Len ešte stále netuším, s kým by mala byť :) Skúste dať nejaké typy :) Rozmýšľala som nad Louim, pretože s ním je dosť málo poviedok, ale neviem..

Keď už sme pri Louim,.. Jeho, resp. naša sladká Eleanor, má dnes 2O rôčkov :) Čo keby ste jej na twittri napísali? #happybirthdayeleanor :) Urobme z toho trend :)


Toto je taký zhrňujúci príspevok, teraz sem pridám Unbroken a budem sa vám hlásiť zase najbližšie, keď si nájdem čas a keď môj telefón nebude štrajkovať :)


Vaša odcestovaná Ang :)

3. júla 2012

Mesačná odmlka

Všímam, že tu už nie je tak veľa ľudí, ako bolo, ale nevadí :) Tým, ktorí ma čítajú, bohužiaľ, ako som už písala,.. Idem na mesiac do kúpeľov :(

Týmto vám hovorím mesačné ahoj :) Užite si prvý mesiac prázdnin!!

2. júla 2012

Vždy buď sama sebou! -63-


Viem, že vás možno moje myšlienkové pochody odradia, ale ČÍTAJTE AŽ DO KONCA! Čo je horší pocit, ako keď si o vás dobrý priateľ myslí to najhoršie? A ešte horší, že ja si to myslím tiež?! Bože, hanbím sa za seba. Za to, čo som urobila. Viem, že neviete o čom, ale dovoľte mi to napísať aspoň sem, keďže to musí zostať tajomstvom, ktoré sa dostane von, len ak jeden z ľudí, čo o tom vie, umrie? Tu je 63. časť VBSS. Musím vás varovať. 4.7. odchádzam na mesiac do kúpeľov. To znamená, že celý mesiac nič nepridám. Možno príspevky, čo nové, alebo tak, ale časti odo mňa nečakajte :( Viem, že vás možno stratím, no prepáčte. V kúpeľoch určite dokončím Neobyčajne obyčajný svet a možno už aj dokončím ostatné poviedky. Pravdepodobne začnem nové, keďže mám asi 4 zošity len s pár stranami rozpísané :) Sľubujem, že po tom sa nebudete nudiť :) Nechám vás už čítať :)

,,Nicole!"
,,Nicole, čo tu robíš?!"
,,Ježíííš!" Ozývalo sa halou, keď som prišla na volejbalový tréning. Hra boal vplnom prúde, no jakmile som sa objavila vo dveriach, všetky dievčatá prestali hrať a rozbehli sa ku mne. Bola som ako vo zveráku rúk, nôh a úsmevov.
,,Čo tu robíš?" Prekričala všetky Ella a kým stihla dokončiť vetu, všetky dievčatá stíchli, dychtivo čakajúce na moju odpoveď.ô
,,Bolo mi smutno," pokrčila som plecami. ,,Tak som sadla na vlak a som tu," usmiala som sa.
,,Musíš si s nami zahrať!" Nekompromisne povedala Sienna, ktorá sa na moje veľké prekvapenie odfarbila na blond.
,,Ale veď nekrič," zasmiala som sa. Rozostavili sme sa a začali sme hrať. Cítiť adrenalín v žilách bolo v tomto momente to jediné dôležité. Naťahovala som sa po loptu a vrhala sa za ňou.
Keď sme dohrali, v hale sa ozval potlesk. Obzreli sme sa a stál tam tréner. Úsmev od ucha k uchu a starý známy pokoj v tvári.
,,Krása," povedal.
,,Prestaňte, lebo začnem ľutuovať, že som odišla," usmiala som sa smutne a podišla som k nemu, aby som ho mohla objať.
,,Podľa mňa už ľutuješ," poznamenal múdro, ako vždy. Nič som nepovedala a len som uhla pohľadom.
,,To by sme mali," usmial sa. S celým tímom sme sa dohodli, že pôjdeme k Lungymu. Lungy bola malá pizzeria na kraji mesta, kam sme zvykli chodievať osláviť úspechy, sviatky ale aj prehry. Keďže som nemohla ostať spať u Maggie, musela som zavolať otcovi. Nie že by som  u nej nechcela ostať, ale prísť po takmer 4 mesiacoch a len tak tam prespať,.. to je trocha divné, nie?
-Ahoj. Dovolali ste sa k Mikovi. Po zaznenaní signálu zanechajte odkaz. Píp.-
-Ahoj. Som v meste a potrebovala by som niekde prespať. Dúfam, že si to do večera vypočuješ.- Povedala som a bezcieľne som sa potuľovala, po tak dobre známych uličkách.  Prišla som k detskému ihrisku, no dopadli na mňa spomienky s Harrym a tak som išla preč. Prechádzala som sa popri rieke Dane a nechala Slnko, aby mi pohládzalo plecia. Nakoniec som si sadla do malého bufetíka a objednala si cesnakový langoš. Hľadela som na rozdivočenú rieku a premýšľala som. Čo bude s Harrym? Mala by som sa u ozvať? Nie! Prehovoril ku mne akýsi hlas v mojej hlave. Ak mu na tebe záleží, zavolá ti. Zahľadela som sa na mobil, akoby mi práve v tejto mal zazvoniť. Potriasla som hlavou a zasmiala som sa sama nad sebou. Keďže bol najlepší čas na odchod, postavila som sa z lacnej plastovej stoličky a pobrala som sa popri rieke späť. Keď som prechádzala okolo Harryho domu, hlavu som držala vzpriamenú a pozerala som sa dopredu. To posledné čo som chcela, bolo stretnúť Gemmu alebo Anne. Asi by som sa nevyržala tváriť, že je všetko v poriadku.

Kvap, kvap, kvap... Pozrela som sa hore na oblohu, odkiaľ padali čoraz väčšie a väčšie dažďové kvapky. Keďže som bola iba pár ulíc od pizzerie, rozbehla som sa, až mi taška nadskakovala, ako bláznivá. Vbehla som dnu a ovalil ma studený vzduch. Medzitým, ako som bola preč, sem namontovali klímu a tak ma privítalo príjemné ovzdušie, narozdiel od dusna, ktoré vládlo vonku. Snáď ho búrka zjemní. Postupne začali prichádzať ostatné dievčatá a zavŕšil to tréner. Sedeli sme tam dlho, preberali všetko možné aj nemožné. Všetky sa zhodli, že je škoda, že sa nevraciam. Preberali, čo je nové a tak, veď to poznáte. Dozvedela som sa, že Joe, Ellin brat, sa bude ženiť.
,,To si robíš srandu!" Neveriacky som na ňu hľadela.
,,Nerobím," pokrútila hlavou. ,,Ale teším sa zaňho. Mia je milé dievča. Mám ju rada. Sú spolu 2 roky a myslím, že je tehotná. Len nám to ešte nepovedali," pokrčila plecami.
,,Vsadím sa, že ty to rýchlo zistíš," uškrnula som sa, keď prikývla.
,,To by sme mali. Ešte niekto sa ide ženiť? Je tu niektorá z vás tehotná?" Zažartovala som, no s tlčúcim srdcom som čakala, či sa niektorá prihlási. Žiadna, našťastie. Po necelej hodinek sa ako prvá dvihla Yasmine, vraj musí ísť pmáhať domov a zajtra má ťažkú písomku. Začali sa pridávať aj ďalšie dievčatá, až som tam nakoniec ostala sama. Pomalým krokom som sa vybrala k otcovému bytu. Keď mi otvoril, bola som viac-menej prekvapená, že som doma.
,,Ahoj Nicole," objal ma a kýchol si.
,,Si chorý?"  Odtiahla som sa od neho čo najďalej.
,,Hej, inak by som bol v práci," vzdychol si a bolo vidieť, ako ho ničí, že tam nemôže byť.
,,Tak poď, aspoň ti uvarím dobrú polievku," usmiala som sa a prešla som do kuchyne. Tašku som si zložila na chodbe a v kuchyni popripravovala potrebné suroviny a pustila sa do toho. Tatko sedel za stolom, kýchol, soplil a pil odporne zapáchajúci čaj.
,,Aspoň to pomáha?"  Spýtala som sa ukazujúc nožíkom na veľkú šálku.
,,Čo ja viem?" Mykol plecami. ,,V lekárni mi to poradili," vysvetlil, keď som naňho prekvapene pozrela.
,,Aj tak sa dá," vzdychla som si a pokračovala v krájaní mkrvy. ,,Vieš, že si nepamätám, kedy sme takto spolu sedeli?" Zamumlala som a nasypala som mrkvudo hrnca. Pridala som petržlen, hrášok, kaleráb a pór.
,,Viem," vzdychol si smutne. ,,A nemáš tušenie, ako si to vyčítam." Otočila som sa k nemu a zabudla na celú polievku.
,,Bol som ako posadnutý," pokračoval. ,,Teraz, keď ste preč, ma to neuveriteľne mrzí a štve, ako som mohol byť tak nevšímavý k vám," pokrútil hlavou a zvesil ju.
,,Pozri, to späť nevrátiš. Možno minulosť nezmeníš, ale mohol by si sa pokúsiť vylepšiť budúcnosť. Čo povieš?" Usmiala som sa.
,,Takže sa nehneváš?"
,,Hnev nie je to, čo cítim. Skôr ľútosť, ale to už asi nezmením. Skús zavolať Alice tento víkend. Viem, že bude rada. Zavolaj ju, čo ja viem,.. Na nejaký výlet. Len vy dvaja. Ona trpela najviac," poradila som mu.
,,To znie ako dobrý nápad," zašomral a nesmelo sa usmial. Po polhodine bola polievka hotová a tak som vybrala taniere.
,,Nech sa páči," naložila som otcovi plný tanier a sebe len jednu žufanku.
,,Kedy si začala tak dobre variť?" Spýtal sa otec obdivne po chvílke.
,,Nebudem to brať ako urážku," zasmiala som sa. ,,Netuším, nejako to prišlo." Keď sme dojedli, pobrala som sa umyť taniere a otec prišiel za mnou do kuchyne.
,,Idem ti pripraviť hosťovskú izbu. Ešte raz ďakujem za polievku," usmial sa, podišiel ku mne a objal ma.
,,To je maličkosť," dala som mu pusu na líce. Ako som si všimla, do vlasov sa mu pomaly zakrádali šediny. Na chlapa po štyridsiatke nevyzeral zle, to nie. Ak bol prípad u chlapa, kedy ho šediny robili krajším a pridávali mu na šarme, tak toto bol ten prípad. Definitely. Umyla som taniere, zbytok polievku odložila do chladničky a pobrala sa za otcom.
,,Nemám žiadne pyžamo," povedala som mu.
,,Nevadí, počkaj, donesiem ti nejaké moje veci," usmial sa a vyšiel po schodoch do spálne, resp. svojej izby. Vrátil sa s veľkým tričkom a trenkami.
,,Ďakujem," usmiala som sa a zaželala mu dobrú noc.
,,Aj tebe sweetheart," zaprial a potichu za sebou zatvoril dvere. Prezliekla som sa do pyžama a okno otvorila dokorán. Niežeby to pomáhalo, samozrejme. Vzduch vonku možno bol chladnejší, no to sa vnútornej teploty ani nedotklo. Bolo fajn vedieť, že otca mrzia premrhané roky, ktoré strávil v práci namiesto toho, aby bol s nami. Zaspávajúc v studených perinách, ktoré aj tak uprostred noci odkopem na zem, som zaspávala s čudným pokojom v srdci.