28. júla 2014

Polnočný kvet.

Keď ruže tmavnú na úsvite,
prichádza, jemný, zvláštny tón,
keď bledne tma, tak krásne krásna,
odchádza kúzlo nočných môr.

Jej krídla jemne ševelia,
zvuk tenký ako lipy list,
ťahajú za sebou prachu mračná,
no úsmev nie tak ľahko prísť.

Nuž píše, perom krásnych vtákov,
opisuje dávny žiaľ,
ignoruje bosorákov,
čo hľadia šerom do diaľav.

Tam kde kvety kvitnú o polnoci,
kde láska vzrastá úsmevom,
kde noc každého drží v moci,
tam kde každé ráno zvoní zvon.

Prečo smútok odpradávna,
ovláda tak krásny svet?
Kde mesiac dáva silu z rána,
nech rastie, temný nočný kvet?

Lupene farby tajomstiev noci,
plný rosy sviežich rán.
Jak rastie mocný o polnoci,
sprevádzaný spevom vrán.




27. júla 2014

When she cries

Páni, posledný príspevok 6. júla? Horším sa.

Posledné 3 týždne boli zaujímavé. Neviem či v dobrom alebo v zlom slova zmysle. Skôr v tom zlom, obávam sa.
Bola Váhovica, "mestská" akcia na brehu Váhu. Pôvodne pred niekoľkými rokmi bola mestská, ale chalan z gymplu sa rozhodol že z toho urobí pomaly celoštátnu zábavu. Bolo tam asi 2000 ľudí. Od nás z mesta, zo všetkých možných dedín okolo, dokonca z Bratislavy. Čakala som, že to bude fraška, ale zabavila som sa celkom dobre. 
Keď mi bývalí spolužiaci zavolali, že nejakému chalanovi prišlo zle, utekala som tam s Macom a kamarátkou. Maco prevzal iniciatívu, starali sa oňho, išli ho zobrať na taxík a ja som tam ostala s kamarátkou, pri čom som si dobre poplakala.
Ako som zistila neskôr, neplakala som len ja, ale aj maco.
Obidvaja kvôli tomu druhému. Pretože si nechceme ublíži.
Ľúbim ho.
Strašne moc. A napriek tomu ho beriem ako kamaráta. Posledné 2 týždne sa iba hádame.

Vo štvrtok som sa vrátila z Terchovej, kde som bola s kamarátkami na chate. Celé 4 dni sme sa iba hádali cez správy. V stredu som sa viac-menej pohádala s najlepšou kamarátkou a ušla som z chaty. Bola som mierne pripitá a bolo toho na mňa veľa. Zašla som do bočnej uličky, sadla si na drevá, ktoré tam boli naukladané a plakala. Sedela som tam hodinu, pri čom začalo pršať a ja som len plakala. 

Kvôli všetkému a ničomu. Po asi pol hodinke sa ku mne začala blížiť žena okolo 50 s červeným dáždnikom a čudne namaľovaným obočím. Najprv som si myslela že ide len okolo, ona však prišla ku mne, podala mi servítky a akúsi mužskú bundu. Vraj na mňa videla z okna a bolo jej ľúto že tam tak sama sedím a plačem. A to ma rozplakalo ešte viac. Dobrota iných ľudí ma dokáže neuveriteľne rozcitlivieť. 
Všimla si ma.
Niekto si ma všimol.

Dnes mi Maco volal, pýtal sa ma na veci, na ktoré som nemala odpoveď.
Ako vnímam náš vzťah.
Má pocit že ho už beriem ako kamaráta. 
Ak che cm kamaráta, nech idem hľadať niekde inde.
Že ďakuje že som mu pomotala hlavu, lebo on ma miluje.

Ďalší chlapec, ktorému ublížim, kvôli tomu, že tak strašne lpiem na vlastnej nezávislosti.
A opäť nebudem vedieť povedať pádny dôvod na koniec.
Niekedy si myslím že by bolo lepšie keby ma podviedol, alebo ja jeho.
Čo poviete chlapcovi, ktorého stále ľúbite, ale nechcete s ním byť? 

Najhoršie je, že sa v mojom živote zahniezdil tak hladko. 
Všetci ho majú radi. Dá sa naňho spoľahnúť.

Vždy tu je pre mňa, asi lepšie povedané že bol.
A ja som sa nedokázala otvoriť a pustiť ho k sebe. Za 3 mesiace som toho nebola schopná. A dlho nebudem. To mu vadí, zraňuje ho to a ja to nedokážem vysvetliť.

Včera som bola na oslave. neskôr, okolo polnoci som s kamarátkou ležala na trampolíne a pozerali sme na hviezdy. Spýtala sa ma či sa s ním chcem rozísť.
Ja som iba nemo prikývla. Asi to tak bude, neviem. Nechcem mu ublížiť viac ako to robím.

Oprela sa o lakte a vážne sa na mňa zahľadela.
Je to tvoje rozhodnutie, ja len nechápem,..
Angie, čo vlastne hľadáš?

A Angie nevedela. Angie totižto nikdy nevie.
Čo hľadám?
Mám pocit, že som si tak zvykla na samotu, že keď príde vzťah, zaľúbim sa, úprimne. Ale po čase mi príde sťahujúci, že neviem dýchať. Začnú mi vadiť hlúposti, až to nakoniec nevydržím a rozídem sa.

Štve ma to, vážne. 
Tak strašne že sa mi chce kričať.
Ale nikto by to nepočul.

Vari to takto pôjde donekonečna?
Nechcem.

Nechcem ubližovať.

Zabaľte ma do kartónovej krabice a pošlite ma do Ulanbátaru.

Robte s tým niečo, ja už nevládzem.

Prosím.






















6. júla 2014

Here comes the sun.

Milovala som rána, keď bolo v celom byte ticho. Všetci spali a dokonca aj slnko sa len pomaly predieralo cez takmer ešte nočnú oblohu. Zavrela som dvere na kuchyni a dala povrieť vodu na rannú kávu. Medzitým som pustila nejakú hudobnú stanicu a potichu, tak aby ma nikto nepočul, som si pohmkávala aktuálnu melódiu.

Niekedy som len tak v šortkách, tričku a ešte s ospalými očami vybehla z domu. S ľahkosťou ktorá sa miešala s ľahjostajnosťou voči okolitému svetu. Nasadila som si sluchátka a išla kam ma nohy viedli.
Krúžila som po meste, námatkovo odbáčala do úzkych uličiek. Ulice boli takmer prázdne, ranný vzduch ešte stále nebol teplý, každý sa ešte chúlil v posteli a sníval svoj sen. Ja som snívala ten svoj v podobe voľnosti ktorú mi leto prinášalo. To bol jediný dôvod prečo som leto zbožňovala. Letné rána a večery. Ten čas keď sa deň začínal a keď končil. Keď sa zobúdzal, vkrádajúc sa doňho život a keď naňho padala ospanlivá tma.

Mnohokrát som čakala v našej uličke, tam kde sme sa stretávali, keď sme chceli oklamať všetkých pseudokamarátov. Vybrali sme sa po akejsi poľnej cestičke, ktorá bola od našich krokov už vychodená ako hlavná cesta v New Yorku. 
Toto bol náš New York. 
Naše rána. 
Ona vytiahla z tašky termosku s ešte horúcou kávou a ja papierové vrecko s koláčikmi z pekárne neďaleko môjho domu. Nechávali sme slnečné lúče, ktoré sa začali predierať okolím, aby zohriali všetko naokolo.
Len tak sme sedeli.
Niekedy potichu, niekedy s hlasným smiechom. 
Spolu, ako to robievame už veky.



Priateľstvo je tak potrebné ako ľudskosť 

sama. A šťastný je, kto ho nájde, lebo vie,

 že už nie je sám.


Thomas Large