Ako sa nazýva pocit, keď sa vám páči chlapec, vyzerá to nádejne.. Poviete o ňom všetko svojej dobrej kamarátke, aký je, čo robieva, čo má rád a podobné veci.. A on sa veľmi pravdepodobne zaľúbil do nej? Neviem si vyberať ľudí, ktorím veriť, to je moja chyba. Neviem, ale nie je to dobrý pocit. Vlastne sa mi chce zvracať..
Každopádne, tu je spred vyše 3 týždňov sľúbená krátka viacdielka :)
Taylor Mourin
Myca Garcener
,,Len chcem, aby som sa s tebou už nemusela skrývať,“ preplietla som si prsty s Mycou. Ležali sme u mňa, zvalené na posteli medzi desiatkami malých vankúšov. Bolo lenivé sobotné popoludnie, začiatok decembra. Na oknách sa už každý deň ukazovali vzory a špirály a vytvárali nádhernú hru zimy so sklom.
,,Ja viem,
ale ešte je skoro,“ zašomrala smutne a odgúľala sa na druhú stranu
postele.
,,Prečo?“
Oprela som sa o lakte a so záujmom som na ňu pozrela.
,,Viem, že
si so svojím osudom zmierená, ale ja sa ešte stále bojím,“ povedala potichu.
,,Čo iné ako
zmieriť sa s tým, sa dá robiť?“ Pousmiala som sa. ,,Nemôžem sa hanbiť za
to, aká som sa narodila,“ mykla som plecami.
,,Ja viem,
a ver mi, že tu nie je nikto, kto by to chápal viac ako ja, ale vieš,
s mamou a tým všetkým čo sa stalo okolo Charlieho,.. Je skoro,“
pokrútila hlavou, ako by vlastne viedla rozhovor len sama so sebou.
,,Myca,
Myca,“ prisunula som sa k nej. ,,Nechcem aby si mala pocit, že na teba
tlačím,“ pobozkala som ju na líce. ,,Počkáme,“ povedala som rozhodne.
,,Ďakujem,“
usmiala sa a verte mi, ten úsmev mi stál za to, aby som čakala celé veky.
---pred 2
rokmi
,,Tay, poď
mi pomôcť s tou zeleninou,“ zakričala na mňa mama odo dverí, až som
poskočila. Strávila som celé poobedie čakaním na ňu a teraz je tu. Som
nervózna ako nikdy.
,,Jasné,“
zakašlala som, aby nebolo počuť, ako sa mi trasie hlas. Zobrala som jej tašku
a počúvala ako mi bije srdce. Položila som tašku na kuchynskú linku
a sadla som si naspäť za stôl. Počkala som, kým vyloží všetok nákup
a zhlboka som sa nadýchla.
,,Mami?“
,,Áno,
zlato?“ Ani nedvihla zrak od dnešných novín.
,,Mohla by
si si sadnúť? Potrebujem ti niečo povedať,“ povedala som vážnym hlasom. Pozrela
sa na mňa vystrašenými očami, no sadla si.
,,Deje sa
niečo? Máš nejaké problémy?“
,,Nie,“
pousmiala som sa. ,,Teda, ako sa to vezme. Už dlhšiu dobu cítim nutnosť ti
niečo povedať. A ešte predtým, ako ti to poviem, potrebujem od teba sľub,
aby si ma nechala dohovoriť, nech už budeš chcieť povedať čokoľvek. Platí?“
,,Uhm,“
prikývla a visela mi na perách.
,,Neviem či
niečo tušíš, i keď si to nemyslím,“ zasmiala som sa pre seba
a zasunula som si prameň za ucho. ,,Vieš, skúsim to takto. Čo by si si
pomyslela, keby ti poviem, že určitá časť mňa, je úplne iná, ako si
predstavuješ?“
,,Aká časť?“
,,Tak inak. Čo
keby som ti povedala, že ti domov nikdy neprinesiem Princa na bielom koni?“
,,Ani by som
sa nečudovala, veľa takých už nie je,“ poznamenala s úsmevom na perách.
,,Ale čo
keby som ti povedala, že ti skôr privediem Princeznú?“
,,Potom ti
len radím, aby to bola pekná princezná.“ Zahryzla som si do pery aby som sa
nerozosmiala.
,,Vieš
o čom hovorím?“ Nevedela som, či ma pochopila, alebo so mnou len hrá moju
hru na tajomno.
,,Viem. Ale
si si istá, že to nie je len nejaká teenagerská chuť experimentovať?“ Pozerala
na mňa prižmúrenými očami.
,,Som si
istá, že nie,“ pokrútila som záporne hlavou.
,,Potom tu
nevidím problém,“ postavila sa a začala pri kuchynskej linke čítať noviny.
Nechápavo som na ňu hľadela a zvádzala vnútorný boj sama so sebou. Vzala
to tak dobre alebo len nevidí problém v tom, že už so mnou nechce nikdy
prehovoriť?
,,Mami..“
,,Prosím,
Taylor,“ dvihla oči od novín.
,,Ako to, že
tu nevidíš problém?“
,,A mal by
tu nejaký byť? No tak je moja dcéra lesbička,“ mykla plecami.
,,Tebe to
nevadí?“ Postavila som sa a šla som ku nej.
,,Už som ti
raz povedala,“ usmiala sa. ,,Malo by mi to vadiť? Si taká ty, nevyberáš si to,
v čom by nám, teda, lepšie povedané, v čom by ti to pomohlo, keby som
sa s tebou nerozprávala, alebo plakala alebo ťa vyhnala z domu? Už
nie sme v dobe, kde by to bolo považované za zlé alebo nechutné..“
,,Mýliš sa.
Len už to nie je tak veľmi propagované. Sú milióny ľudí, ktorí by ma za to
upálili na hranici,“ smutne som na ňu pozerala.
,,Na takých
ľudí sa môžeš zvysoka vykašlať. Obklopuj sa ľuďmi, ktorí ťa budú mať radi takú,
aká si. Je to jednoduché,“ usmiala sa. ,,Poď sem,“ pokynula mi hlavou.
Pristúpila som k nej a ona ma dlho a pevne objala.
,,Som rada,
že si mi to povedala. Vzbudzuje to vo mne pocit, že mi veríš.“ Vravela mi do vlasov.
,,Ale ja ti
verím. Chcela som, aby si to vedela,“ usmiala som sa a zasmrkala som.
Vnímala som, ako mi po líci steká slza. Zrazu som cítila všetko. Lásku. Hanbu.
Strach. Hrdosť. Odovzdanosť. Šťastie.
Smútok.
,,Taylor, si
moja dcéra. A ja budem rešpektovať to, ako sa cítiš, koho budeš milovať
a to, akou budeš. Nato som tu.“
,,Ďakujem,“
opäť som zasmrkala.
Presne
o 3 týždne som stretla Mycu. Prišlo to nečakane. Prihlásila som sa na
miestnu súťaž kapiel s tou mojou. Boli s nami vo finále. Vyhrali sme len
o niekoľko hlasov. Po súťaži som sedela sama v bare, všetci išli
domov a vychutnávala som si pocit, že naše skúšky a dohadovania mali
nejakú dohru. Pred sebou som mala knihu
od Bukowskeho, Ženy, a popíjala som zelený čaj. Neponáhľala som sa domov,
mama bola na služobnej ceste a otec ma už dávno nezaujímal.
,,Máš tu
voľné?“ Postavila sa pri mňa a čakala na odpoveď.
,,Jasné,“
usmiala som sa, do knihy vložila záložku a urobila miesto pre jej
nealkoholické mojito.
,,Boli ste
tam vážne dobrý,“ povedala a mykla hlavou smerom k pódiu.
,,Ďakujem,“
pousmiala som sa. ,,Nechápem, ako to, že sme vyhrali, tie tvoje výšky na konci
Wonderland, boli jednoducho... neuveriteľné,“ pokrútila som hlavou akoby som sa
hádala sama so sebou. Neveriacky a zároveň závistlivo som vtedy pozerala
na pódium.
,,A to
povieš ty? Veď spievaš skvele!“ Zamračila sa na mňa.
,,Tak, spievať
viem, to je pravda,“ uškrnula som sa, pretože čo si budeme klamať. ,,Spievam od
4 rokov, to by som poprosila, aby to znelo dobre,“ zasmiala som sa.
,,No prosím.
My sme sa dali dokopy nejak pred rokom a pol a to je celý čas čo
spievam,“ rozprávala.
,,Len rok a pol?“
Prekvapene som na ňu pozrela. ,,To ste potom v mojich očiach ešte lepší.
Vyzeralo to, ako keby ste spolu boli odjakživa.“
,,Tak trochu
aj sme,“ zdvihla kútik úst. ,,Tí dvaja blonďáci sú moji starší bratranci, Sam a Conor.
A to malé ryšavé je ich najlepší kamarát z detstva, čiže som s ním
prakticky bola neustále.“
,,Uhm,“
neprerušovala som ju a zaujato počúvala.
,,A chalani
mi raz zavolali že Myca, chceme so Samom založiť punkovú skupinu. Máš na to? Pamätám že som sa mu rozosmiala to
telefónu a myslela som že si zo mňa strieľa,“ uškŕňala sa. ,,Ale povedala
som si, prečo nie. AJ tak som si vtom čase prechádzala dosť ťažkým obdobím a tak
stráviť ho blbnutím s dospelými nedospelými chlapcami mi neprišlo ako zlý
nápad. A teraz som tu.“
,,Pri tomto
sa mi naše zoznámenie zdá celkom nudné. Sme spolužiaci zo základnej, ktorí si
len tak jamovali u kamoša v garáži a keď sme zistili že bude
táto súťaž, trochu sme nacvičovali a išli sem s tým, že aj zlá
skúsenosť je dobrá skúsenosť.“
,,A nakoniec
ste to celé vyhrali,“ usmiala sa a odpila si z mojita.
,,Blbí majú
šťastie, vieš,“ zasmiala som sa. Zistila som, že sa mi s ňou rozpráva ako
s niekým, koho som nestretla pred pár hodinami. Prehuplo sa to tak, že sme
v tom bare strávili nad jedným čajom a mojitom 6 hodín.