18. februára 2012

ďakujem

Holky, akosi mi to tu blbne. Nejde mi pridávať komentáre. Chcela som urobiť blog jemnejší, romantický a viac dievčenský celkovo :) Snáď sa páči :) Čo sa týka vašich komentárov, tak veľmi vám ďakujem. Ani neviem ako veľa pre mňa znamená, že to niekto číta. A oveľa viac pre mňa znamená že mi to aj poviete :) Dodáva mi to silu ďalej písať, pretože si niekedy myslím, že je to strata času. Budem pokračovať, budem sa snažiť písať najlepšie ako viem :) Ešte raz ďakujem..

13. februára 2012

Holky, asi teraz budem menej pridávať Zayna. Chytilo ma to totiž s Harrym a tak sa vám to pokúsim oplácať viac časťami s ním :) Snáď to moc nevadí, samozrejme, príbeh bude pokračovať, iba bude troška pozastavený..

9. februára 2012

Neviem či niekto vôbec číta tieto moje výplody fantázie, ale každopádne, som rada že ich sem môžem dávať. Niekam sa vypísať. Potešilo by ma , ak by ste mi dali vedieť, či sa vám ľúbia alebo naopak, či vás nebavia. Bolo by fajn vedieť či to niekoho aj zaujíma :) Chcela by som začať ďalšiu poviedku, ale ešte stále nemám jasno, s kým v hlavnej postave. Bude to Niall, Liam alebo zase Zayn? Vyjadrite sa :)

Neobyčajne obyčajný svet 17

Nikde som nevidela Sáru, ale nevadilo mi to. Potichu som pristúpila k Zaynovi a priložila som mu ruky na oči. ,,Hádaj kto to je?" zatrilkovala som. Jedným pohybom sa ku mne zvrtol a uväznil ma v tesnom objatí. Nos som mala zaborený v priehlbinke pri kľúčnej kosti, on so prel bradu a vrch mojej hlavy. Objímala som ho okolo krku akoby som ho už nemala pustiť. A to som teda v pláne nemala určite. Odtiahla som sa aby som mu mohla dať pusu. ,,Ehm," ozvala sa odniekiaľ Sára. ,,Nerada ruším, ale kto je to?" Ukázala na Rafa. ,,To sa neviete predstaviť?" Zavrčala som. ,,Rafe-Sára, Sára-Rafe. Stačí?" Sára na mňa žmurkla. ,,Hej, stačí. Kľudne pokračujte, už budem ticho." To dúfam, pomyslela som si. Raz tú holku ubijem. Otočila som sa k Zaynovi, aby som dokončila načaté, ale on bol rýchlejší. Naše pery sa spojili vo vášnivom bozku. ,,Tak si mi chýbala." Na to som len zapriadla a schúlila som sa mu na hrudi. No a čo, že nás možno Rafe a Sára pozorovali? No a čo? ,,Ľúbim ťa." Povedala som len. ,,Nejdeme sa prejsť?" zašepkal mi do ucha Zayn a presne po tom som túžila. Trocha súkromia. Otočili sme sa k Rafovi a Sáre, ale tí sedeli obďaleš na skale a boli zabraní do vášnivého rozhovoru. Sára divo rozhadzovala rukami a Rafovi neostávalo nič iné, ako len prikyvovať. Poznala som tieto jej stavy. Radšej neísť do cesty a keď už by bolo neskoro, len prikyvovať.
     ,,Nechaj ich. Už nás nepotrebujú." Usmial sa Zayn a ja som len prikývla. Ruka v ruke sme sa vybrali popri rieke. Nerozprávali sme sa. No nebolo tam trápne ticho. Bol to ten typ ticha, ktoré vám nevadí. Hompáľali sme rukami a občas sa na seba usmiali. ,,Aha, naša skala," ukázal prstom na obrovský kameň. Kameň na ktorom sme ležali, spoznávali sa. ,,Hej, na ktorej som sa sušila, po tom čo si ma celú omokril!" Drgla som doňho ramenom. ,,Vravíš to akoby ti to vadilo!" Smial sa na mojej namosúrenej tváril. ,,Poď. Chcem ti niečo povedať." Vyštverali sme sa na kameň. Oprela som sa Zaynovi o hruď a on ma objal okolo pása. Takýchto dotykov asi nikdy nebudem mať dosť. ,,Hmmm," začal Zayn. ,,Čo by si povedala na to, keby sme spolu niekam šli?" ,,Kam, niekam?" Spýtala som sa, lebo som to celkom nechápala. ,,Nesmú nás vidieť, lebo ak sa to donesie rodičom,.." ,,Nie, nemyslel som teraz. Myslel som cez leto. Len my dvaja." Pri tej predstave mi až poskočilo srdce. Boli by sme spolu celé dni a noci. Pousmiala som sa a prstami mu prešla po chrbte ruky. ,,To by bolo fajn. Ale kam?" ,,Moja teta má chatu vo Francúzsku. Niekde pri La Rochelle. Keď boli u nás, povedala, že tam môžem niekedy zájsť. Platili by sme len letenku a jedlo." Panebože, ja, Zayn a Francúzsko. Vždy som tam chcela ísť. ,,To je,.. Úžasný nápad. Len neviem či ma naši pustia. Veď ich poznáš." Skrivila som tvár. A som došla. Nikdy ma tam nepustia. ,,Noo, to som takpovediac zariadil." Bleskovo som sa k nemu otočila a vyvalila oči. ,,Zariadil si čo?" Na perách sa mu objavil samoľúby úsmev. ,,To by si chcela vedieť, čo?" Vyplazil jazyk. ,,Zayn Malik! Nerob si zo mňa srandu!" ,,Lebo čo?" Smial sa na mne. Ten hnusák sa na mne normálne zabával. ,,Lebo ti už nikdy nedám pusu!" Tak. A vyriešila som to. ,,To by si mi neurobila. Kto by mi odolal?" Pomaly sa ku mne približoval až mal tvár celkom pri mojej. ,,Čo si to povedala?" Tvár mi ovanul jeho dych. ,,Že ti nedám pusu." Nedostane ma. Len udrž kamennú tvár, opakovala som si. ,,Naozaj?" Uprene mi hľadel do očí až som mala pocit, že mi vidí na dno duše. ,,Naozaj." Ja by som to vydržala aby bolo jasné, ale aj tak som preistotu zoskočila zo skaly a o pár krokov som sa vzdialila. ,,Sophiee, no tak. Daj mi pusu." Zoskočil aj on a pomalým krokom sa ku mne vybral. Cúvala som rýchlo ako sa len dalo, ale on mal výhodu v tom že videl kade ide. Dvoma skokmi ku mne priskočil. Rýchlo som urobila krok dozadu, ale potkla som sa a zvalila som sa do piesku. Ako tam tak nado mnou stál, zrejme sa rozhodoval či sa rozosmiať alebo nie. ,,Ha, ha, ha," vyšiel z neho smiech ktorý by zobudil aj ľadové medvede na severe. ,,Fajn! Len sa mi smej ty truľo!" Postavila som sa a rukami som oprašovala piesok zo všetkého kam som dočiahla. Vybrala som sa smerom k Sáre a Rafovi, ani som sa neobzrela. Keď sa mi smeje, truľo jeden. Ako som počula, len tam tak stál a smial sa. Potom sa však rozbehol za mnou. Mala som pred ním náskok ale ľahko ma dobehol a rukami ma objal okol pása. Zacítila som jeho pery pri mojom uchu. ,,Prepáč hviezdička. Bola si taká zlatá." ,,Pche, že zlatá, to určite!" Frflala som. ,,Nebodaj sa na mňa hneváš?" spýtal sa s úsmevom. ,,Áno hnevám, aby si vedel! Zo mňa si ti srandu robiť nebudeš!" Keď som však pozrela na jeho úsmev nevydržala som to a rozosmiala som sa spolu s ním. Spontánne som mu dala pusu. Na ten jeho výraz nezabudnem snáď nikdy. ,,A vraj mi nedá pusu. Ani len slovo nevieš vydržať!" ,,Bola som zmanipulovaná! To sa nepočíta." Bránila som sa. ,,Poď, ideme skontrolovať tých dvoch. Možno ho už Sára zjedla." Smiala som sa. Nebola by som prekvapená. Keď sme boli skoro na mieste kde sme ich nechali, bolo tam ticho. ,,Sáááá.." Chcela som zakričať, ale Zayn mi priložil ruku k ústam a ukázal opačným smerom. Sára bola opretá o strom a bozkávala sa s Rafom! Môj ty bože, toto sa ešte zamotá.

7. februára 2012

R.I.P Paľko!

Jedna z najväčších osobností novodobej histórie Slovenska, Pavol Demitra, zahynul pri leteckom nešťastí neďaleko letiska Jaroslavľ, 25O km od Moskvy.Jeho tím ruskej KHL Lokomotiv Jaroslavľ cestoval na zápas do Minska, no nedoletel. Lietadlo Jak - 42 sa zrútilo, pričom na palube bolo 44 ľudí, z toho 37 hokejistov. Medzi nimi aj Paľo Demitra a 3 českí hokejisti- Jan Marek, Josef Vašíček a Karel Rachůnek.


Paľo, odpočívaj v pokoji!



Venujte dnes Nášmu kapitánovi minútu ticha a pripomeňte mu, že mi nezabúdame!


Matt Cardle- Amazing


.
Taký pohodový song :)

6. februára 2012

Neobyčajne obyčajný svet 16


Na druhý deň som dostala budíček od Rafa. Ale aký budíček. Ten debil zo mňa stiahol perinu a ja som sa tam pred ním obracala ako ryba na suchu. Nevadí, veď rodina je rodina. Možno ma uvidí aj  v horších situáciách, uškrnula som sa. ,,Neuškŕňaj sa a vstávaj ty spachtoš! Vonku je krásny letný deň a ty si ešte zahrabaná v posteli! Hanbi sa, vážne." Otvorila som jedno oko. ,,Koľko je vlastne hodín?" Vraví to ako keby boli 4. ,,No, že ťa vôbec napadlo sa to opýtať. Sú 3." Okamžite som vyskočila na nohy. ,,Prečo si ma nezobudil?!" Splašene som pobiehala po izbe. Sprchový gél, uterák, veci na prezlečenie. ,,Potrebujem dve minútky na rannú hygiénu." Vychádzajúc z izby som ešte stihla začuť Rafovo hundranie. ,,Že dve minútky, to určite!" Rýchlo som sa osprchovala a umyla si vlasy. Na prezlečnie som si vzala šortky s vysokým pásom, do ktorých som si zastrčila bielu košeľu. Videla som to na jednej holke v telke a keď som zistila že mám na ten outfit doma všetko potrebné, začala som to nosiť. Na moje prekvapenie sa to stalo mojím obľúbeným oblečením. Rýchle a pekné. Teda, aspoň myslím že pekné. Ešte s uterákom na vlasoch som vybehla z kúpelky a vletela do izby. Samozrejme, prečo by som sa nemohla potknúť? To by nebola Sophie. Keď som pozrela na hodinky, bolo tam 3:24. No, všetko stíham, ako vždy. Uterák z vlasov som si dala dole a zavesila ho von na balkón. Do večera to uschne. Pozrela som sa do zrkadla a to, čo som v ňom uvidela ma moc nepotešilo. Vlasy síce umyté, ale strapaté a zamotané ako vrabčie hniezdo. Opuchnuté oči a okolo nich rozmazaná špirála, ktorá mi ostala zo včera.
,,Božéé, prečo mi toto musíš robiť neustále?" Zaúpela som na svoj odraz. ,,Ja ti nič nerobím, to ty sama." Ozval sa zrazu Rafe. ,,Tak teda dík." Vyplazila som mu jazyk a ďalej naprávala čo sa ešte dalo. Po 1O minútach som vyzerala oveľa lepšie. ,,Tak a teraz už môžeme ísť?" Spýtal sa Rafe. ,,Tváriš sa akoby si išiel na popravu. Bude to fajn." Usmiala som sa, ale tak povediac som ho trocha chápala. Možno mu budeme pripomínať jeho a tú holku s ktorou sa rozišiel. Musíme s nim byť! Dohodla som sa sama so sebou že nebudem len so Zaynom, lebo by to bolo trochu dosť sebecké. Čo keby som zavolala Sáru? Ooo, to by mohol byť dobrý nápad. Možno by z nich bol pekný párik a keď už nie, aspoň by nebol Rafe sám. A Sáre tiež prospeje trocha spoločnosti.
,,Daj mi ešte minútku. Teraz už len fakt jednu." Zasmiala som sa a prešla do Filipovej izby. Rýchlo som vytočila Sárine číslo a zavrela za sebou dvere. Cítila som sa ako špión, ale veď nech. ,,Sári? Ahoj, počúvaj, chalani mi to vybavili tak, že sa stretneme pri rieke. Rafe pôjde s nami a chcela som že nech tam nie je sám. Nešla by sii?" Napäto som čakala odpoveď. ,,Noo, veď,.. Prečo nie." Počula som ako sa usmiala. ,, Mám len jednu otázku. Kto je Rafe?" Začala som sa smiať. ,,Žiadne výčitky? Nič? Len otázka kto je Rafe?" Tak som teda vyšla dobre z toho. ,,Rafe je môj bratranec. Prišiel k nám na pár dní a kvôli nemu mám priepustku, to som ti vravela. Má 21, mimochodom." ,,Dobre, presvedčila si ma. Kedy a kde?" ,,Samozrejme že pri rieke, tam nás nikto neuvidí. Dúfam. Sme dohodnutí na 4, takže pohni zadkom." ,,Že to hovoríš práve ty! Máš tam viac cesty ako ja a to je už trištvrte na 4. Za 15 minút tam určite nebudeš." Do kelu, to je toľko? ,,Okej, tak ja pádím, hlavne dojdi, byee." Zložila som, trielila do izby kde som schmatla Rafa za ruku. ,,Pohni, lebo to nestihneme." ,,Tá povie!" ,,Sklapni a poď." Takú rýchlu chôdzu akú som nahodila už nikdy neuvidíte asi. Striedavo sme bežali, striedavo sme išli. ,,Decko jedno bláznivé, on ti neujde!" Vykríkol Rafe, keď som zase pridala do kroku. ,,Noo, to je síce pekné, ale aj tak pridaj. Nechcem moc meškať." Pozrela som na čas. 4:07, aj tak už meškáme dokelu. Keď som uvidela začiatok "pláže", srdce mi poskočilo. A to sa ani nedalo porovnať s tým čo urobilo, keď som zbadala červené tenisky....

Neobyčajne obyčajný svet 15

Na čelo mi vyrazili kropaje potu. ,,Čo čakáš že ti poviem?" ,,No napríklad, že prečo si mi nepovedala že môžeš chodiť von?" Bojovne som vystrčila bradu. ,,Lebo by to aj tak nič nezmenilo. Prepáč." Počkať, prečo som sa mu ospravedlnila? Aha, zas ten môj pocit. Bála som sa. Asi som mu to naozaj mala povedať. V telefóne sa však ozval smiech. Odtiahla som mobil od ucha, aby som sa presvedčila či ešte stále volám so Zaynom. Volala som, ale nechápem prečo sa smeje. ,,Ty blázonko, naozaj si myslíš, že by som sa na teba nahneval kvôli takej hlúposti?" Zo srdca mi odpadol veľký kameň. ,,Teba možno nenapadlo, že by sme mohli byť aj tak spolu, keďže máš kvôli Radovi priepustku, ale tvoj najúžasnejší to za teba vymyslel." ,,Viem, už mi to stihol Rado povedať." Skočila som mu do reči, lebo som sa už dlhšie nevládala netešiť. ,,Nie je to úžasné? Ten Rado je inak fajn chalan." ,,Hej to teda je. Nevideli sme sa 4 roky, ale akoby to nebolo. Hneď sme si sadli do noty. Keby niet jeho, zbláznim sa bez teba. Takto aspoň občas prídem na iné myšlienky." ,,No, stačí, lebo ešte začnem žiarliť." ,,Ale prosím ťa. Hej, svlastným bratrancom by som sa dala dokopy, fakt." ,,No a? Slová incest ti nič nehovoria?" Smial sa Zayn. ,,Vieš čo, ty si riadny pako Zayn. Dni bezo mňa ti udierajú na mozog asi." Zapárala som. Och, ako mi to chýbalo! Už len dnešný večer a zajtra budeme spolu. ,,Tak, čo si robil prvé dni?" prešla som na bezpečnejšiu tému, lebo by som za seba neručila. ,,Nič, spal, prechádzal sa, zase spal." ,,Zaujímavé činnosti. Nekreslil si?" napadlo ma zrazu. Zreteľne si pamätám aká krásna kresba bola na stole u ňho v izbe. Bohvie či ju dokončil. ,,Ako si uhádla?" Aj na diaľku som počula ako sa usmial. ,,Veľa som sedel pri našej rieke." Keď rieku, kde sme boli prvý krát spolu oslovil ako našu, srdce mi urobilo kotrmelec. Aj po dvoch mesiacoch, mám stále takéto pocity. Myslela som že to potom bude už len málokedy. ,,Sedel som tam od obeda do večera. Až na to, že keď sa po ceste domov spustil lejak, jeden obraz ktorý som kreslil sa mi zničil." ,,Škoda, chcela by som ho vidieť." ,,Nakreslím ti takých tisíc keď budeš chcieť." ,,No, tak to by som si pozrela. Kedy že to mám začať rátať?" Prechádzala som sa po izbe s úsmevom veľkým ako svet. Ak by nemám uši, prisahám že sa mi roztiahne okolo hlavy ako zips. Na tomto prirovnaní som sa začala smiať a tým som skočila do reči Zaynovi, ktorý rozprával, aké zákutia našiel. ,,Je niečo smiešne na tom čo hovorím?" ,,Prepáč, len som si sama sebe prišla vtipná." ,,To sú prvé príznaky šialenstva moja milá." Varoval ma vážnym hlasom Zayn a to ma rozosmialo ešte viac. Stála som uprostred izby prehnutá v páse a smiala som sa až mi slzy tiekli. ,,Mám o teba naozaj strach. Niečo si si lupla?" Smial sa Zayn so mnou ale ja som mu nebola schopná odpovedať. Keď som ako tak chytila dych, snažila som sa mu to vysvetliť. ,,Napadlo ma prirovnanie a strašne ma to rozosmialo. Že keby nebolo uší, roztiahne sa mi úsmev ako zips okolo hlavy." V telefóne bolo počuť iba Zaynov dych. ,,Aha, nooo každopádne, veľmi smiešne." ,,Dobre no, nikto nie je taký vtipný ako tuto pán Malik. Ja mám svoj vlastný humor." Keby je pri mne, vyplazila by som mu jazyk, nech už je to akokoľvek detské. Ešte chvíľu sme sa rozprávali ale potom som položila. Bola som neskutočne unavená. Zapla som si film, ktorý ani neviem o čom bol. Tuším niečo romantické. Dejsom sledovala len cez poloprivreté viečka. Okolo 11 som už nedokázala predstierať že ma to zaujíma, tak som to vypla a šla si lahnúť.

Neobyčajne obyčajný svet 14

,,No? Čo hovoríš na našu skromnú kaviareň?" spýtala som sa hneď ako zdvihol. ,,Dosť dobré. Oveľa lepšie ako u nás. U nás to je len taký malý zaprášený bordel. Hej, má to svoje čaro, ale to čaro ti začne liezť na nervy keď neustále kýchaš." Zasmiala som sa, lebo predstava že si sedím vnútri a neustále kýcham, bola na popukanie. ,,Asi to bude znieť hnusne, ale načo si mi volal?" spýtala som sa a prešla sa k oknu. Stále lialo ako z krhly a ja som mala zase chuť prechádzať sa v tom daždi, tancovať, chytať daždové kvapky do rúk. Tak som zatiahla záves, lebo by som za seba neručila. Bola som schopná výjsť zase von. ,,Len som sa chcel spýtať, ako vyzerá ten tvoj chlapec." Ostala som ticho. A toto mu na čo je? ,,Eeh, pointa tejto otázky je kde?" ,,No, pointa je v tom, že som sa predchvíľou rozprával s nejakým chalanom ktorý sa predstavil ako Zayn. Tak teda, ako vyzerá?" Stále som nechápala, čo je na tom. ,,Noo, je tmavší, veľké hnedé oči a husté mihálnice. Čo mal na nohách?" ,,Botasky, čo asi." ,,Rob si srandu ty trúba" Ako myslím aké botasky?" Smiala som sa. Tak pýta sa a robí si srandu z toho. ,,Fú, čo ti ja viem, ja na také detaily moc nie som, ale myslím že červené Nike." ,,Tak to teda bol on." Skonštatovala som. ,,A?" Stále som nechápala. Nie že by to nebolo dosť časté, ale aj tak. ,,Nič, len sme kecali a uhádni čo! Samozrejme, že ja som sa zmienil o sesterke u ktorej som a má zaracha a on sa zmienil o svojej holke, ktorá má zaracha a bolo to. Síce bol chvíľu naštvaný, že si mu to nepovedala, ale nakoniec som to nejako ukecal, ako si sa bála a že by to nemalo zmysel, takže si za vodou. Noooo a tento tvoj Zayn, má veľmi šikovnú hlavu, ktorú keď sme skonbinovali s mojím géniom,.." nevydržala som a vyprskla som, lebo sa to už nedalo počúvať, ako sa ospevuje. ,,Nesmej sa, lebo ti nepoviem čo sme vymysleli!" Varoval ma so smiechom. -TÚÚÚÚT- A vypol sa mi mobil. Batéria vybitá. ,,Ty si tak sprostý telefón!" zakričala som. ,,Hnusný, sprostý, debilný telefón!" Mrmlala som si popod nos. Dudroš by sa mohol schovať. Štvornožky som liezla po celej izbe, až som nakoniec našla nabíjačku pod posteľou. ,,Ti to teda trvalo počúvaj!" Rýchlo som telefón napojila do zástrčky a čakala. Zapla som ho a okamžite som volala naspäť Radovi. ,,No, takže čo ste vymysleli?" spýtala som sa so zatajeným dychom. ,,Keď si chcela väčšie napätie, mohol som ťa ponaťahovať, nemusela si ma hneď zrušiť." Ježiš, on mi to snáď nepovei ani do Vianoc. ,,Vybil sa mi telefón. A teraz hovor!" Adrenalín mi začal rýchlejšie prúdiť v žilách. ,,Takže. Zajtra, čo bude nedeľa, by sme si my dvaja mohli výjsť k rieke. Vraj tu nejakú máte." ,,Hej, máme. Je to neďaleko." ,,Neskáč mi do reči, lebo sa na teba naozaj vykašlem." Smial sa Rado. ,,Zajtra tam pôjdeme my dvaja a tam na nás bude čakať Zayn. Tvoja mamka nás snáď nebude sledovať, takže. Dobrý ná..." nedovolila som mu dokončiť vetu, lebo začala pišťať a skackať po izbe. ,,No a táto má vraj 17. Zachytila som ešte, ale bolo mi jedno. ,,Ďakujem, ďakujem radko môj milovaný." Smiala som sa. Zbožňujem toho chlapca. ,,Tak, to je asi všetko čo som ti chcel. Potom sa ešte dohodneme. Čau." Rozlúčili sme sa. Ja som rýchlo volala Zaynovi. ,,Ahoj zlato. Čo si chcel?" spýtala som sa a čakala čo povie. Ako bude reagovať. Predsa mu nezačnem pišťať do mobilu. To že som to urobila predchvílou Radovi, som zamietla. Nepamätám si to. A čo si nepamätám to sa nestalo. ,,Taký letný. Spal som do 2 poobedia a potom som bol len tak kdetak vyvalený v dome. Ale poobede bolo lepšie. Predstav si to, išiel som si sadnúť do kaviarne, nech nie som celý deň doma." Usmievala som sa ako slniečko na hnoji, ale nevadí. ,,To bol dobrý nápad. A ako bolo?" ,,No ako by mohlo byť bez teba? Tak som si tam sedel, keď som zbadal že nejaký chalan sa dosť dezorientovane obzerá po kaviarni, pretože bolo plno. Tak som mu povedal že nech si sadne ku mne. Predsa len dvaja chlapi sú lepší, ako jeden chlap nie?" Rozosmiala som sa a tým som si pokazila vlastnú hru, ale hrala som ďalej. ,,No, nepovedala by som. Ale pokračuj, znie to zaujímavo." ,,Čo sa smeješ? Je na tom niečo vtipné?" Mala som pocit že ma prekukol, ale aj on hral ďalej. Teda, či hral neviem. ,,Dali sme sa do reči a po chvíli z neho vypadlo že má sesterku u ktorej prespáva ale že tá má zaracha. Ja som sa mu posťažoval že mám dievča, ktoré má zaracha a tak nemôžeme byť spolu. Nachvíľu na mňa vykulil oči, to si mala vidieť ten výraz. A spýtal sa ma, či sa nevolá náhodou Sophie." Dusila som sa smiechom stále viac a viac. Takéto kľučky som nepočula ešte u nikoho a to som v nich najlepšia. ,,Čo mi k tomu povieš?" Povedal ale v hlase mu nebolo počuť nič z predchádzajúcich emócií. Bol to ako hlas robota.

Neobyčajne obyčajný svet 13


Uprostred knihy som pocítila ostrú bolesť v podbrušku. ,,Tak tu ste. Už som sa bála,... Že čo? Že som tehotná? Bože rozprávam sa so sebou. Nie som normálna." Ukončila som svoj monológ. Vlastne som nad tým ani nerozmýšľala. Od tej noci. Až teraz si uvedomuje, aká som bola nezodpovedná. Mám rada deti, ale vlastné si urobiť ešte nechcem. I keď by to bola pekná predstava. Malinká chlapček so Zaynovými očami. Vspamätaj sa! Máš 17! Ten pád z postele mi asi urobil niečo s mozgom. Inak si neviem predstaviť, prečo ma napadajú takéto myšlienky.
Ozvalo sa zaklopanie, Prekvapene som sa pozrela na dvere. Naši nikdy neklopú a Filip už vonkoncom nie. Takže to musí byť Rado. ,,No veď poď. Nech už si ktokoľvek." Dvere sa pootvorili a nakukol Rado. ,,Neruším?" Och, prečo sa takto nemôžu správať aj naši? ,,Nie. Deje sa niečo?" ,,Rozmýšľal som. Viem, že je to asi blbé vzhľadom k tomu domácemu väzeniu, ale nezaviedla by si ma do tej kaviarne, čo máte v meste? Nemusíš tam už ostať, aby si nestretla Zayna, ale myslím že tam sám netrafím. Stratím sa aj na rovnej ulici." No čo, jeden deň ma nezabije. Len ho tam zavediem a ťahám čiaru domov. ,,Jasné, len mi daj minútku." Rado odišiel z izby a ja som na seba hodila tenké červené gate, červené tenisky a biele tielko. Takto vyzbrojená som sa vybrala dole, kde ma už čakal Rado. ,,Je to ďaleko?" spýtal sa. ,,Anie nie. Dole mpo ulici a rovno do mesta. Stále, stále rovno. Ideme?" ,,Tak teda poďme, nech ťa ten tvoj nevymákne." Zasmial sa, ale mne prešli zimomriavky po chrbte. Páni, ja sa fakt bojím. Ešte začnem byť paranoidná. Ako sme kráčali, vyzvedela som od Rada čo a ako v jeho meste. Zaujímal ma život takého 21 ročného nezávislého chalana. Postupne som sa dozvedela že mal 2 roky frajerku ale musel to skončiť lebo ho podvádzala. ,,Kedy sa to stalo?" bez rozmýšľania som sa pýtala na ďalšie detaily. ,,Rozišli sme sa pár dní predtým ako som sem došiel." Ostala som ticho. Asi som to trocha prestrelila. ,,Aha. Prepáč." ,,Je to v pohode, ale predsa. Dva roky sú dva roky. A ty so Zaynom? Ako ste sa dali dokopy?" Zmenil rýchlo tému. Ani som sa nečudovala.
,,Bol nový na našej škole. Ja som bola vtedy dosť utiahnutá a tak som si ľudí moc k telu nepripúšťala. On sa však nedal a mne sa celkom páčil." Nebudem mu opisovať, ako som sa do neho buchla len po pohľade do očí. ,, Potom sme do seba narazili na chodbe, dali sa do reči a dlho sme kecali. Neskôr ma zavolal von a bolo to. Teraz sme spolu skoro dva mesiace. Akurát som si neni istá, či som mu nemala povedať o priepustke. lenže to by aj tak nič nezmenilo. Okej, musím sa prestať sťažovať." Zasmiala som sa nervózne. Nerada rozprávam o svojich citoch, aj keď sa za ne nehanbím. ,,Nie, veď rozprávaj. Mne sa lepšie počúva, ako rozpráva." ,,To sme teda dvaja. A čo vlastne robíš tam u vás?" ,,Pracujem v hudobninách." ,,Aj na niečo hráš? Či iba práca?" Bolo by fajn keby hral na gitare. Aspoň by ma neskôr niečo naučil. Vždy sa mi to páčilo. Len sadneš a brnkáš. Hocikde, s hocikým a hocikedy. ,,Vieš čo, učím sa pomaly na gitare. Ale iba doma staré odrhovačky. Taký samouk som. Na to aby som sa učil normálne, kde sa vyžaduje určitý pokrok moc nie som. Pekne pomaly, kedy sa mi chce." ,,Aj tak sa dá." Kývla som mu. Keď sme došli ku kaviarni, rozlúčili sme sa a ja som sa so srdcom v krku pobrala domov. Koľko je vlastne hodín? Siahla som do vrecka, ale telefón tam nebol. Začala som sa obzerať okolo, ako keby to pomohlo. Nič. Zamyslela som sa. Počkať, veď som si ho tuším nechala doma. Ako tak som sa upokojila. Hej, určite som ho nechala doma na posteli. Tak som teda pokračovala v ceste. Zase. Obloha sa v priebehu sekundy zatiahla a spustil sa obrovský lejak. Ťažké kvapky padali z oblohy na všetko v okolí. Dom som mala ešte na polhodinu cesty. Dážď našťastie nebol studený, takže snáď neprechladnem. Nikde v okolí nebola žiadna strieška. Klasika. Nuž čo, nechala som kvapky robiť svoju prácu a ja som robila tú svoju.
Keby ide niekto okol v aute, bohvie čo by si myslel. Uškrnula som sa. Premoknutá do niťky som sa pomaly prechádzala. Načo sa ponáhľať keď som už aj tak celá mokrá. Bolo to tak dajn, ako ešte nikdy. Akoby zo mňa dážď zmýval všetky zlé emócie. Došla som k domu a zbadala som, že som nechala otvorený balkón. No fasa, všetko bude mokré. Neutekala som hore, ale ešte chvíľu som stála v daždi. Vošla som do domu a nechávajúc za sebou vláčky vody, som vyšla do izby. Okamžite som zavrela balkón a dávala sušiť mokré veci. Keď bola aspoň väčšina suchá, išla som do sprchy. Viem, po daždi si vravíte že načo, ale nevadí. Neskôr s uterákom na vlasoch som si dasla na posteľ a zapla film. Všimla som si, že mi bliká mobil. 4 neprijaté hovory od Zayna a jeden od Rada. No fajn. Film som teda stopla a zavolala najprv Radovi, pretože konverzácia so Zaynom asi bude trvať dlhšie.

Neobyčajne obyčajný svet 12


Ráno ma zobudila hlasná vrava a veľa krokov. Dezorientovane som sa rozhliadala po izbe hľadajúc zdrov hluku. Dospela som k názoru, že tp prichádza z chodby. Rýchlo som sa obliekla, aby som aspoň vyzerala ako človek. Keď som vyšla na chodbu, vrazila som do nejakého chlapca. Samozrejme, že ma to vystrašilo. Bol nenormálne vysoký a celkom pekný. Keď som sa mu pozrela do očí, zaiskrilo v nich poznanie. ,,Maťa?" zvolal ohromene. ,,Ježiši Rado!" vrhla som sa mu okolo krku. Samú ma prekvapilo, ako ma potešilo že ho vidím. Radšej som ho pustila, lebo to začínalo byť trochu čudné.
,,Takže už ste dorazili. Dozvedela som sa to len včera." ,,Hej, aj mne to oznámili iba včera. Vraj som celé dni zalezený doma a iný vzduch mi prospeje. A ja som si povedal, prečo nie." Rozmýšľala som nad tým čo povedal. Akoby rozprával o mne predtým ako som stretla Zayna. Večne doma v izbe, so sluchátkami nevnímajúc okolitý svet. ,,Tak, ako dlho sa zdržíš?" Spýtala som sa so záujmom. ,,Asi 4 dni." No super. To je celé moje domáce väzenie. Začala som uvažovať nad tým či to Zaynovi predsa len nepoviem. Ak ma uvidí vonku s Radom, neviem ako zareaguje. ,,A chceš sa tu aj poobzerať? Dostala som totiť na starosť tvoj pobyt u nás." Uškrnula som sa a tvárila sa dôležito. ,,Pozrime sa, ešte som tu ani poriadne nebol a už sa vyťahuje." ,,Môj dom moje pravidlá." Žmurkla som. ,,No, a ak veci. Ak by som šiel, tak do nejakej čajovne, alebo tak nejak. Ale inak budem radšej pekne v chládku." ,, Tak. To by sme mali. Keby niečo, budem niekde rozptýlená po dome. Mám síce zaracha, ale dostala som kvôli tebe priepustku." Do hlasu sa mi vkradlo podráždenie. Stalo sa to automaticky, ani som si to neuvedomila. ,,Povedal som niečo?" zatváril sa nechápavo. Vzdychla som si. ,,Nie. Len som sa v tomto s mamou moc nezhodla." Zatváril sa ešte nechápavejšie. ,,Počkať, ty sa netešíš že máš priepustku? Veď je leto." ,,Tu ide o to že sa nemôžem stretávať s mojím chalanom. A keď nás uvidí vonku, neviem ako to zoberie." ,,A kvôli čomu máš zaracha? Teda, ak to nie je tajostvo." Šťuchol do mňa. ,,V tomto meste tajomstvá neostávajú tajomstvami. No, šla som k nemu a akosi sme sa pozabudli. Akosi dosť. Zobudila som sa ráno o tretej ešte stále uňho. Takže si to vieš predstaviť. Bol to prešľap veľký ako Brno." Na to sa rozosmial. Smial sa až sa chytal za brucho. ,,Prepáč,.." Dostal zo seba spomedzi ďalších výbuchov smiechu. ,,To len tá predstava teba s chlapcom. Neviem ako vyzerá, ale ty si taká maličká. Muselo to vyzerať akoby ťa chcel zjesť." Pri tejto predstave som sa rozosmiala aj ja. Stáli sme uprostred chodby a smiali sa ako zmyslov zbavení. Takto nás našla mama s tetou. ,,Ušlo nám niečo vtipné?" usmiala sa teta a išla ma objať. ,,Ahoj, teta Mária." Mocne som ju objala. A keď píšem že mocne, tak naozaj mocne. Teta Mária nebola nijaká vychrtlinka. Bola veľký kus ženy. ,,Len sme sa o niečom rozprávali." Vysvetľoval Rado, lebo ja som bola udusená v tetinom objatí. ,,Dobre, asi nám to nepoviete." Zhodnotila mama. Prešla do izby k Filipovi, ktorý ešte spal. ,,Tu budeš bývať Rado. Nevšímaj si neporiadok môjho syna. Vravela som mu nech si uprace, ale nemalo to nijaký účinok. Priniesli sme ešte jednu stoličku a večer sem dopraceme aj matrac. Teraz by to bolo zbytočné, mám taký pocit." Filip sa pomaly preberal. Keď zbadal mamu, prehodil si prikrývku cez hlavu. V tomto sme rovnaký, ak nás budíte nasilu, nemáte šancu. Vidieť mamu pri posteli bolo našou nočnou morou. Hlavne ráno. I keď naše predstavy o tom čo je ráno, sa málinko líšia. U mamy je ráno o deviatej, u mňa o dvanástej a u Filipa o druhej poobede. ,Nechaj ma ešte spať!" ozvalo sa spod paplóna. ,,Žiadne také! Došiel ti bratranec, tak láskavo vstaň." Jej ostrý hlas musel preniknúť aj do hlbín Filipovho paplóna. Odokryl sa a s mohutným povzdychom vstal. ,,Ahoj teta Mária." Odverklikoval poslušne. ,,S tebou sa ešte uvidím," ukázal na Rada. ,,Nechcite vedieť ako smrdím, takže by som sa neobjímal," varoval tetu. Och, môj vždy úprimný brat. ,,Tak ja idem, keby niečo, vieš kde ma nájdete." Zavrela som za sebou dvere na izbe a s rozbehom skočila na posteľ. Neodhadla som však zvdialenosť a tak som ju pekne krásne preletela, padla na zem a hlavu si udrela do steny. No, a pekný deň sa môže začať. To by som nebola ja, keby som si každý deň niečo neurobila. Často som nachádzala modriny aj tam, kde nemali čo robiť. Držiac si hlavu som vyliezla na plánovaný cieľ. Zo zeme som vzala Pýchu a predsudok a začítala som sa do deja. Nič ma už nezaujímalo.

Neobyčajne obyčajný svet 11


Do očí mi udrelo ostré slnko. Zahrnula som záves a zvalila sa naspäť do perín. To počasie je premenlivejšie ako mojanálada, prisahámbohu. Ale na počudovaniemi to vôbec nevadí. Dnes som to so spánkom moc neprehnala. Bolo len 11 hodín. Na mobile mi svietili tri neprijaté hovory od Zayna. Zavolala som mu späť a ešte v pyžame som prešla bosky k balkónu. Vonku už bol v prúde slnečný deň. Akoby všetko po daždi ožilo. Na zabrádlí sedel krásny veľký motýl. Jeho krídla mali farbu ranného úsvitu. Pozerala som naňho až kým neodletel. V telefóne sa ozval Zaynov hlas. ,,Bré ránko láska. Prepáč že som včera nevolal, ale celý deň som perspal a zobudl som sa až večer." Počuť jeho hlas bolo úžasné. Bolo to divné, ale jakmile som ho počula, mala som pri srdci ten najlepší pocit. ,,Nevadí. Ja len,.. Chýbaš mi." Do hlasu sa mi vkradol smútok. Nemalo význam niečo hovoriť. Noazaj mi strašne chýbal. ,,Vieš že aj ty mne. Moc. Lenže mám zlú správu. V piatok naozaj príde mamina sestra a prespí u nás. Nemajú deti, takže to bude nuda." Uf, môj dobrý pocit z toho že spolu voláme zmizol akoby ste mávli čarovným prútikom. ,,Dokelu a ja som sa tak tešila." Vzdychla som. ,,Je mi to naozaj ľúto. Kedy ti končí domáce väzenie?" Rýchlo som v duchu počítala. Dnes bol štvrtok, takže.. ,,Až v utorok." Keď som si uvedomila aký dlhý čas to je, chcelo sa mi plakať. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, ale potom som musela končiť lebo došla domov mamka a bolo treba pomôcť. Spolu sme varili, čo sa cez školu nestáva, pretože sa väčšinou učím a potom sa mi nechce.
,,Tak, čo budeš zajtra robiť?" spýtala sa ma mama. ,,Čo myslíš, čo asi budem robiť?! Čumieť do steny lebo tu sa nedá robiť nič. Už mi to leze na mozog." Mama sa zamyslela a vyzerala akoby rozmýšlala, či mi niečo povedať alebo nie. ,,Vieš," začala opatrne. ,,Zajtra by mal prísť tvoj bratranec Rado. Pamätáš si ho ešte?" Panebože Rado. Toho som nevidela hádam aj 4 roky, odkedy sa odsťahovali. ,,Koľko má teraz vlastne rokov?" absolútne sa mi nechcelo počítať a tak som sa spýtala mamy. ,,Myslím že okolo 21. Plus mínus pár mesiacov. Pamätám si ho ako 17 ročného chlapca so sluchátkami večne v ušiach." Nečudujem sa mu. ,,Bol vysoký ale nebol príliš svalnatý. Taký všade ruka, všade noha. Som naňho zvedavá." ,,A príde aj teta Mária?" Mama zaliala polievku a pokračovala v rozprávaní.
,,Nie. Ostávajú v hoteli. Trvala na tom. Ako vždy je neuveriteľne tvrdohlavá." To teda je. Teta Mária bola okrem ma tá najtvrdohlavejšia osoba ktorú som poznala. Keď si raz vzala niečo do hlavy, už nezmenila názor. ,,Tak potom prečo Rado pojde sem?" ,,Pretože môže spať u Filipa. Aspoň budeš mať čo robiť a on tiež. Dlho ste spolu neboli, kým zas nájdete spoločnú reč už hádam aj odchádzaž budú. A môžte niekam skočiť von, je pekne." A mám ju, pomyslela som si. ,,Mám domáce väzenie, nepamätáš?" uškrnula som sa samoľúbo. ,,Pre Rada to neplatí. Pôjdete spolu do kaviarne alebo tak." ,,A čo Zayn?!" Otočila sa mi chrbtom. ,,So Zaynom zákaz platí." V tej chvíli by ste sa krvi vo mne nedorezali. ,,To nemyslíš vážne?! Tak kvôli niekomu koho som nevidela 4 roky mám väzenie zrušené, ale už pre Zayna to neplatí?!" ,,Moja milá, mala si si rozmyslieť čo urobíš, skôr ako si to urobila. A myslím že si nám povedala, že kvôli zaracha nebudeš robiť problémy. Mimochodom..." ,,Vieš čo, nič nechcem počuť. A jesť nebudem, nejako ma prešla chuť do jedla!" Vybehla som po schodoch a tresla dverami. Taká nespravodlivosť! No nastala dilema. Poviem to Zaynovi, alebo nie? Bude mať návštevu, ešte aby bol na ňu nepríjemný, i keď si ho tak neviem predstaviť. Nie, nepoviem mu to. Má dosť vlastných problémov a ja tiež. Zbytočne by sme dokola omieľali to isté. A ako vždy, bez výsledku. Okrem toho, na bratranca som sa tešila. Čo si pamútám, bol tichý, ale keď už niečo povedal, stálo to za to. Aspoň niekto, kto nebýva v tomto blázinci. Bohvie čo robí. Či je na nejakej škole alebo nie. Aké je to tam kde býva. Pôjdeme teda do kaviarne a uvidíme. Aby som sa upokojila, sadla som si na zem a pokračovala v skladaní puzzle. Bolo to temer dokončené keď mma začala bolieť hlava. Veď som vravela, veľa rozmýšľam. Bol sparný večer a tak som celý večer mala otvorený balkón. Vánok, ktorý občas zavial dnu, bol ako pohladenie od anjela. S rozpúšťajúcou sa tabletkou proti bolesti a celá spotená som zaspala.

Neobyčajne obyčajný svet 10

Hneď ako som vošla do domu prepadol na pocit samoty. Viem, znie to gýčovo ale bolo to tak. Vyšla som do izby, kde som odhodila tašku do kúta. Ľahla som si na posteľ a pustila hudbu. Takto som ležala až do večera kým neprišli naši. Mama mi nakukla do izby ale keď videla v akej som náade, zavrela dvere a odišla. Mala som v pláne nevýjsť z izby celý večer ale ohlásil sa žalúdok. Poriadne mi v ňom vyhrávalo. Zišla som teda do kuchyne aby som si našla niečo pod zub. Keď som prechádzala okolo obývačky, počula som otcov a bratov smiech. Ja som sa s nimi nesmiala už dávno. Nakukla som aby som videla čo robia. Na stole mali rozložené Človeče nehnevaj sa. Keď ma zbadali, úsmev im na chvíľu zamrzol na perách ale Filip situáciu zachránil tým, že sa ma spýtal, či si s nimi nezahrám. Keďže som aj tak nemala nič lepšie na práci, prisadla som si. „Keď dohráte, pridám sa k vám. Ale chcem byť červená!“ Zasmiala som sa. Do žíl sa mi vkrádala odveká súťaživosť. Už od malička som veľmi ťažko brala prehry a preto sa so mnou často deti nechceli hrať. Kričala som, plakala som, no bola som hrozná. Pozorovala som ako hrajú. Nakoniec veľmi tesne vyhral otec, čo dával každému patrične najavo. „No keďže som TEN víťaz, môžem si dopriať malé pivo, že?“ smial sa na celý byt. Začali sme hrať a mne sa darilo. Vyhadzovala som ich jedna radosť a tešila sa ako malá. Keď ma začali vyhadzovať aj oni začala som byť nervózna. „Hej! To nie je fér! Tam máš ďalšieho panáčika a ty vyhodíš práve mňa!“ frflala som. „Sestrička ty robíš to isté, tak sklapni.“ Otec sa len na nás pobavene pozeral. „Ha! Už len krok od víťazstva!“ kričala som, lebo som práve dostala svoju tretiu figúrku do domčeku. „To je síce pekné, ale ja som ten krok už urobil.“ Posunul svojho panáčika do domčeka. Svojho posledného panáčika. Vyplazil mi jazyk a len sa smial. Odsunula som stoličku a tiež mu vyplazila jazyk. „Dík za pekný večer, idem do izby.“ Keď som za sebou zavrela dvere na izbe, prvé čo ma napadlo bolo, že zavolám Zaynovi. Telefón zvonil, zvonil a zvonil. Po 15 zvoneniach som položila. Teraz som už mala náladu uplne v háji. Samozrejme, mám zaracha tak je asi vonku s kamošmi. Nemôže čakať len na to ako ja zavolám, upokojovala som sa. No ano, ale mohol zavolať aj on, hádala sa mjoja druhá časť. Môj vnútorný dialóg som uzavrela tým, že som zavelila mozgu spať. Ľahla som si do postele a onedlho zaspala. Mala som nepokojný spánok, viac krát som sa uprosted noci zobudila na to, že mi je zima, aj keď bolo leto a bola som až po bradu zakrytá. Všetko mi už leze na mozog. Keď som sa ráno prebudila, vonku pršalo. Ešte stále mi bola zima. Dažďové kvapky zmazali všetko teplo predchádzajúcich dní. Keď som zišla do kuchyne, zistila som, že sú dve hodiny poobede. Takže začiatok letných prázdnin mi celkom vyšiel. Ptec sedel v obývačke a pozeral nejaký film. ,,Kde sú všetci?"  spýtala som sa s mohutným zívnutím. ,,Filip išiel von, i keď neviem kam keď takto prší a mamka je v práci.. Ja tam idem až na nočnú. Niekedy mám pocit že na tie nočné chodím iba ja." Ukončil svoju reč sťažovaním sa. Môj otec, mimochodom Zolo sa rád sťažuje. Na všetko a na všetkých. My sme si na to už zvykli ale niektorým ľuďom to vadí, čo sa jemu moc nelúbi. Nuž čo, každý sme nejaký. Urobila som si sendvič a vyšla do izby. No ale čo s načatým dňom, pýtala som sa sama seba. Rozhodla som sa, že začnem skladať puzzle. Ako menšia som pri nich dokázala stráviť hodiny, až kým som ich neposkladala celé. Našla som zaprášenú krabicu z mojich 14. narodenín. Bol na nej obrázok malého sadu s malými nezábudkami všade okolo. Posadila som sa na zem a začala skladať. Po hodine sa mi zase ohlásil žalúdok. Takýmto tempom zjem všetko čo máme doma. Zbadala som čas a poriadne ma to prekvapilo. Pri skladaní som nestrávila hodinu ale 3 hodiny a naozaj. Keď som sa pozrela von, bola už tma. Na jedenie som si urobila špagety. Zbožňujem to jedla. Možno preto lebo je to to jediné čo dokážem uvariť, upiecť, dať do jedlého stavu, nazvite si to ako chcete. Dojedla som a umyla po sebe riad. Zaliezla do izby a až do večer a počúvala hudbu. Zaspala som zase s tým hnusným pocitom, že celý budúci týždeň nemám čo robiť.

Neobyčajne obyčajný svet 9


V kuchyni na mňa čakali obidvaja. Otec stál pri kuchynskej linke mamka sedela na stoličke. Každý čakal, čo povie ten druhý. Keď mi ticho začínalo byť nepríjemné, ozvala som sa. ,,Mami, tati. Viem že to čo som urobila nebolo práve zodpovedné. Naozaj ma to veľmi mrzí.“ Rodičia sa na seba pozreli. ,,Rozmýšľali sme, čo ti na to povieme. Keby nám povieš že tam chceš prespať, pravdepodobne by sme ti to dovolili. Máš 17, už nie si malé dieťa. Je nám jasné, že ste asi karty nehrali celý večer a preto sa len chcem ubezpečiť či vieš čo robíš. Teraz máš týždeň zakázaní chodiť von a Zayn má zakázané chodiť sem. Keďže piatky nebývame doma, v piatok sem môže dôjsť. Keď sme boli v tvojom veku, tiež sme boli každú voľnú chvíľu spolu a tak vieme že to bude ťažké, ale musíš pochopiť našu situáciu.“ Bola som pripravená na krik, ale na toto nie. Brali na vedomie to ako sa cítim so Zaynom. ,,Ďakujem že to chápete. Trest si odpykám bez výčitiek a kriku, nebojte. Musím sa ísť prezliecť. A ozaj, ste tí najlepší rodičia na svete.“ Objala som obidvoch. Len otec si ma podržal o trochu dlhšie ako bolo potrebné. Rýchlo som vybehla do izby, pretože mi neostávalo veľa času na nejaké parádenie. Obliekla som si zase moje obľúbené červené šaty. Aspoň budeme so Zaynom ladiť.
Keď som vyšla z domu, okamžite ma chytil za ruku. ,,No čo? Čo povedali?“ ,,Mám na týždeň zaracha ale inak to zobrali dobre.“ Odul spodnú peru a smutne povedal. „To sa akože týždeň neuvidíme?!“ Keď to povedal on, znelo to ako rozsudok smrti. „Viac menej neuvidíme. Ale v piatok k nám môžeš na večer dôjsť. Naši nebudú doma.“ Na perách mu zaihral úsmev. „To je lepšie. Aspoň budeme mať súkromie.“ Samozrejme na to som sa začala ihneď červenať. „Poďme radšej lebo zmeškáme do školy.“ Pridali sme do kroku.  Do školy sme došli ledva na čas. Usadili sme sa do lavíc keď práve zazvonilo. Do triedy vstúpila triedna učiteľka s vysvedčeniami. ,,Och nie.“ Zaúpela som, no nikto to nebral na vedomie. Každý mal svoje vlastné problémy. Postupne prechádzala všetkých až sa dostala na písmeno K. ,,Tak, koho to tu máme? Aha, Kollárová Maťa. Veľmi ma teší že si si opravila väčšinu známok. Najviac som prekvapená z matematiky. Viem že ti moc nešla ale ako vidím, našla si niekoho kto ti to vysvetlil tak že si to pochopila.“ A žmurkla dozadu na Zayna. Ďakovala som nebesiam že som sa ovládla a nerozosmiala. „V skratke, gratulujem.“ Už aj s vysvedčením som si sadla a čakala kým toto celé skončí. Prešli ďalší ľudia až sa na rad dostal Zayn. To som bola veˇmi zvedavá, lebo okrem mojej matiky sme školu neriešili moc. ,,Zayn, na chlapca prekvapivo dobré vysvedčenie. Jedna trojka zo zemepisu. Škoda jej, mohol si si to opraviť.“ „Ja viem. Trochu mi to nevyšlo.“ Sadol si na miesto a mne sa chcelo kričať. Prečo sme sa o tom rozprávali? Zemepis je môj obľúbený predmet. Poľahky by som mu vysvetlila učivá. Mohol mať aspoň dvojku.
Odovzdávanie sa skončilo a my sme vyšli z chladnej školy. Obidvaja sme boli ticho, čo bolo dosť čudné. Tak som teda začala ja. „Prečo si mi nepovedal že zo zemáku ti vychádza 3? Vieš že by som ti rada pomohla. Aspoň by som ti odplatila matiku.“ Kopol do plechovky ktorá ležala na zemi a povedal. „Nechcel som ťa zaťažovať.“ Na to som mu chytila tvár do dlaní. „Toto už nechcem v živote počuť, jasné?! Ty by si ma nijako nezaťažoval, rozumieš?!“ Usmial sa, „Do budúcnosti budem vedieť.“ No jeho úsmev sa nedotkol jeho očí. „Zlato, deje sa niečo?  Poviem či, správaš sa trošku čudne.“ „To je až tak vidno? No nič, cez hodinu mi prišla SMSka od našich. V piatok večer musím byť doma. Mamina sestra dojde na návštevu a aj u nás prespia.“ Zo srdca mi padol veľký kameň že sa nestalo nič vážne ale aj tak ma dobrá nálada pomaly opúšťala. „Nechcel som ti to povedať, lebo som dúfal že presvedčím našich aby som mohol prísť k tebe. Ale nedávam tomu veľké šance.“ „Do piatka je veľa času. Možno zmenia názor.“ „Snáď hej.“ Vybrali sme sa k nášmu domu. Rodičia nepovedali či do toho spadá aj odprevadenie, tak sme si povedali že nám snáď šťastena povolí aj tento kúsok. Keď sme zastavili pred domom, Zayn sa ozval prvý. „Teraz asi musíš ísť domov, že?“ Keď som si spomenula na trest. „Musím.“ Pocítila som ruku na mojich krížoch ako si ma tlačí k sebe. Vášnivo sme sa pobozkali. Objala som ho okolo krku a ruku zaplietla do vlasov. „Nerob mi to ešte ťažšie,“ zachripel Zayn. „Ľúbim ťa. Večer ti zavolám.“ Už som len videla ako sa jeho postava vzďaluje.

Neobyčajne obyčajný svet 8


Prebudila som sa uprostred noci. Chvíľu som sa dezorientovane rozhliadala a rozmýšľala či ti čo sa stalo bol sen alebo nie. Keď som posunula ruku, nahmatala som niečo teplé. Obzrela som sa. Bola to Zaynova ruka. Takže to nebol sen, uľavilo sa mi. Keď som sa zahľadelado Zaynovej tváre, zahorel vomne ten istý pocit ako poobede. Povedal, že človek je najkrajší keď spí. To bolo slabé vysvetlenie. Všetka forma zmizla, ostali len pravé pocity. Vyzeral ako malý chlapček. Tak zraniteľne až som ho musela pohladiť po líci. Pomrvil sa a tak som rýchlo odtiahla ruku. Nechcela som ho budiť.
V tom som si uvedomila, že rodičia nevedia nič o dnešnom dni. Ani o tom ako som odišla zo školy. Keď som zbadala budík položený na nočnom stolíku, krvi by ste sa vo mne nedorezali. Bolo pol tretej. Na mobile som mala 15 neprijatých hovorov od mamky a 16 od otca. Zrejme sa striedali celú noc. Takže ak som správne počítala, mama mi zachvíľu zavolá. Ak nezaspala, čo silno pochybujem. Bola som pripravená stlačiť -prijať- skôr ako by som zobudila Zayna. Telefón v mojej ruke sa však len rozvibroval. Aha, tak preto sme sa nezobudili. Rýchlo som vyšla z izby aby som nezobudila Zayna. Stála som tam pred jeho izbou a nevedela som kam mám ísť, tak som zišla do kuchyne. Prijala som hovor a pripravila sa na najhoršie. ,,Sophie! Kde si?!" vystrašený hlas mojej mamy bolo počuť po celej kuchyni. Verte mi, nebolo to nič príjemné, počuť vlastnú mamu tak vystrašenú. ,,Upokoj sa a nekrič. Všetko ti vysvetlím ale sľúb že sa nebudeš veľmi hnevať. Všetko je len moja vina. V škole pre mňa došla zástupkyňa, že vraj si Zayn zlomil prst a nemá doma rodičov a potrebuje niekoho pri sebe. Zayn sa spýtal či by som to nemohla byť ja, veď aj tak v škole už skoro nič nerobíme. Tak som k nemu išla, rozprávali sme sa, počúvali hudbu,.." to čo sme robili v skutočnosti som radšej nepovedala, ,,a jednoducho sme zaspali." Čakala som na reakciu mojej mamy. ,,Bolo to tak neuveriteľne nezodpovedné! Mala si nám dať vedieť, vieš že by nám nevadilo keby tam stráviš celý deň ale noc, to je trochu veľa nemyslíš? Teraz tam každopádne zostaň, nechcem aby si šla sama uprostred noci. Zajtra, vlastne už dnes sa o tom porozprávame." Vydýchla som si a ďakovala Bohu že mám takú dobrú mamku. Iné by vyvádzali a asi by pre mňa došli uprostred noci. ,,Ďakujem mami. Sľubujem už sa to nestane." ,,To dúfam. Teraz sa vyspi. Len nerobte žiadne hlúposti." Rpzlúčili sme sa a ja som vyšla naspäť k Zaynovi. Ležal tam ako som ho nechala. Šuchla som sa naspäť k nemu do ešte stále teplej postele. ,,Kde si bola?" zašepkal. ,,Volala mi mama. Len som jej vysvetlila kde som." ,,Dúfam že z toho nebudeš mať problémy." ,,S tým rátam že nejaké následky budú, ale teraz si nekazme noc." Pritúlila som sa k nemu a dala mu pusu na líce. Mimovoľne ma objal a okamžite zaspal. V tom momente som mala pocit, že je všetko tak ako má byť. S úsmevom na perách som pomaly zaspávala.
Onedlho mi do očí udreli prvé slnečné lúče. Bolo pol šiestej. Zayn odfukujúci vedľa mňa ešte stále spal. Uvedomila som si, že dnes je koniec roka. Musela som sa prezliecť, ale ako. Nechcela som pokaziť túto chvíľu, ale nemala som na výber. ,,Zayn, zlato. Musím ísť domov." Pomaly otváral oči  a do očí sa mu zakrádalo poznanie o predchádzajúcom dni. Usmial sa a v očiach som mu videla len šťastie. Zobúdzať sa takto každé ráno by mi vôbec neprekážalo. ,,Už som ti povedal aká si krásna keď si rozospatá?" Sadla som si k nemu na posteľ. ,,Nepovedal lebo si ma takú nevidel." ,,Takto ťa chcem vidieť každý deň." ,,To bohužiaľ možné nie je. Máte niečo na jedenie? Urobím nám raňajky." Zišli sme do kuchyne. Ja len v jeho veľkom tričku, on len v trenkách a obidvaja naboso. Spolu sme usmažili vajíčka a najedli sa. Cítila som, ako by sme to robili každý deň. Realita je však iná. ,,Musím sa prezliecť. Dnes je koniec roka, nezabudol si?" Rukou sa plesol po čele. ,,Veru že zabudol. Prezliekať sa nemusíš, v tomto si krásna aj tak." ,,Ty blázon, takto ale do školy ísť nemôžem," vyplazila som mu jazyk. ,,Náhodou, som si istý že by sa to ľuďom až tak neprekážalo." ,,Samozrejme, ani nejakým chlapcom," robila som si z neho srandu. ,,Mením názor, ideme k tebe a prezlečieš sa." Vstal a prišiel ku mne. ,,Máš niečo na perách." Preterla som si ústa rukou. ,,Ešte stále tam niečo mám?" Pobozkal ma. ,,Moje pery predsa." Objala som ho okol krku a pritisla som sa bližšie. ,,Mhmm, pokúšaš moje sebaovládanie." Tak som sa teda odtiahla a vybehla do izby, aby som sa obliekla. Spolu sme vyšli z domu a vydali sa na cestu k môjmu domu. Boli sem ticho, uvedomujúci si, že toto bol trošku prešľap, nech už akokoľvek krásny. ,,Bojím sa," pošepla som mu. ,,Mám tam ísť s tebou?" Chvíľu som rozmýšľala. ,,Nie, nechcem ich ešte viac nahnevať. Len ma počkaj." Pobozkala som ho. Vošla som do domu a vykročila smerom ku kuchyni.

Neobyčajne obyčajný svet 7


Celú noc som sa snažila spočítať hviezdy. Nemožné. Tak som na ne aspoň hľadela a ku každej si premietala príbeh. Každá nejaký musí mať. Tak ako my ľudia.
Na druhý deň som očakávala nejaké podpichovanie od rodičov ale o to sa postaral Filip. ,,Hijó,hijó, dobré ráno," smial sa. ,,Veď teba ten smiech prejde," pohrozila som mu prstom. ,,Ak neprestaneš, rodičia sa dozvedia o tvojich pravidelných výletoch v sobotu večer." Žmurkla som naňho a odišla som z kuchyne. Niekedy mi tie jeho hlúpe reči dokážu nenormálne dvihnúť tlak. Inokedy som fakt rada že ho mám. Ako keď mi pomohol dostať Zayna z domu. To mi fakt bodlo, i keď ako vidno, bolo to zbytočné. Naši Zayna zobrali viac než dobre. Len či im to vydrží. Rozmýšľala som, čo si o nich myslí Zayn. Možno sa so mnou rozíde kvôli nejakému príbehu z detstva, uťahovala som si z toho.
,,Dnes si dáme šaty, čo povieš?" spýtala som sa svojho odrazu v zrkadle. Dnešný deň ešte prežijem. Zajtra koniec roka a potom celé leto pred nami. Chcem toho toľko skúsiť. So Zaynom pravdaže. Jasne že bude mať nejaké plány na leto aj s rodinou ale snáď skočíme aj my niekam. Nerátala som s tým, že ma bude čakať, pretože písal že musí skočiť k doktorke. Vraj len preventívka, tak načo sa znepokojovať?
Došla som som do chládku školy. Bez Zaynovej ruky tu bolo oveľa chladnejšie ako som si pamätala. Bez jeho silného ramena o ktoré som sa mohla oprieť hocikedy na mňa steny padali. Asi šaliem, usúdila som. Sadla som si na miesto a pripravila sa na hodinu. Učiteľka ju začala tradičným bla bla bla, o tom ako sme sa snažili a ako nie. Typické koncoročné reči. Uprosterd hodiny sa však ozvalo zaklopanie. Vstúpila zástupkyňa riaditeľa a tak sme sa museli povinne postaviť. Šepkajúc niečo učiteľke, nás nebrala na vedomie. Potom sa otočila ku mne a povedala. ,,Martinka, poďte prosím so mnou. A veci si vezmite tiež." Celá vystrašená som ju nasledovala von na chodbu a čakala čo sa stane. ,,Radšej by som to oznámila rodičom, ale vyslovene ma požiadal aby som zavolala teba, pretože rodičia museli náhle odcestovať." Hneď som vedela že sa Zaynovi niečo stalo. Mierne sa mi zahmlilo pred očami. ,,No tááák,.." prerušil moje mdloby rázny hlas zástupkyne. ,,Nezosyp sa mi tu, Zayn má iba zlomený prst a potrebuje niekoho kto mu pomôže pri ťažších úkonoch." Od úľavy som sa rozosmiala. Len zlomený prst, Zažijeme aj horšie, spoločne. ,,Prepáčte, len som sa zľakla. Ako sa mu to stalo?" Jej pohľad dával jasne najavo že sa jej to nechce riešiť na chodbe a tak ma odviedla do kabinetu. ,,Keď išiel od doktorky, vyšmykol sa mu bycikel a tak nešťastne, že sa mu prst zamotal do kolesa. Samozrejme, doktori hneď napravili čo mali a pustili ho domov. Inokedy by som ťa nechala v škole, ale naozaj potrebuje niekoho teraz pri sebe." Len som prikyvovala. ,,Takže môžem ísť?" spýtala som sa. ,,Nech sa páči. Ale buď opatrná, jedného maróda už máme." Žmurkla na mňa. Zobrala som si teda veci a vyrazila zo školy. Počkať, veď ja neviem, kde ten ťuťko býva. Vybrala som telefón, stlačila rýchlu voľbu a čakala.
-Ahoj zlatíčko. Už ti to povedali? Taká smola. Typujem že voláš aby si sa spýtala kde bývam. Smerom k starej pekárni a pri nej zahni doľava. Počkám ťa pri nej, nech nejdeš zbytočne sama.
-Hneď som pri tebe ty môj nešika.
Zložila som a pobrala som sa smerom kam mi povedal. A tam tak stál, so smutným úsmevom. Opatrne som ho objala. ,,Čo ten smutný úsmev?" pritúlila som sa. ,, Som taká rada že sa ti nestalo niečo horšie." Len ma pobozkal na vrch hlavy a objal a zdravou rukou. ,,Ja viem a som rád, ale mi to pokazilo plány." Zase ten smutný výraz. Pobozkala som ho na kútik pier. ,,Aké plány?" ,,Chcel som ťa zobrať na výlet." Posmutnel. ,, No ták, úsmev ty blázonko. Určite to nebude jediný raz čo nám nevýjdu plány. Treba len improvizovať." Počas toho ako som rozprávala ma viedol k domu. ,,Vitaj u mňa." Keď sme vošli len som ostala stáť. Vyzeralo to tu ako v rozprávke. ,,Páni, máte naozaj prekrásny dom." Vravela som s otvorenými ústami. ,,Som rád že sa ti páči." Usmial sa. Po schodoch ma viedol k sebe do izby. ,,Prepáč že tu mám taký neporiadok, ale nečakal som návštevu. Jeho izba bol asi najväčšia v dome. Pri stene stál veľký stojan, od spoda až nahor plný CDčiek. Obrovská posteľ s kockovanými návlekmi bola prekrásna. Všetko aldené do hneda. Hnedé parkety, steny, drevo. Dokonca aj záclona. Ako v nejakej nore. Všimla som si jeden väčší stôl stojaci pri balkóne. Keď som k nemu podišla, všimal som si čo na ňom je. Boli na ňom obrázky. Veľa kreslených obrázkov prírody, rozprávok i keď len obyčajných vecí, no najviac ma upútal obrázok ktorý nebol dokončený. Bol uplne navrchu a vedľa neho ležala moja fotka ako som spala. Bola sčasti prekreslená do 4x väčšej podoby. Bola krásna. Každý kúsok bol vykresený až do najmenších detailov. Keby sa nakloním ešte bližšie, vedela by som si spočítať mihalnice. Otočila som sa k nemu, ale nezaregistrovala som, že sa ku mne zozadu priblížil. Vyzeral tak zraniteľne, Keď tam len tak stál, so šiltovkou stiahnutou dočela a čakal moju reakciu. Ako malý chlapček bojaci sa všetkého, večne sa schovávajúc za maminu sukňu. Pristúpila som k nemu a objala ho. Tvár presne zapadla do kontúr jeho tela. Akoby sme pre seba boli stvorení. ,,Chcel som ti ho dať k narodeninám. malo to byť prekvapenie." No ja som tam len stála a držala ho najpevnejšie ako som vedela. Nikto pre mňa nikdy neurobil tak krásnu vec. ,,Ďakujem,." zamumlala som s nosom pritlačených v jeho priehlbinke pri pleci snažiac sa nerozplakať. Zradné slzy sa preliali cez okraj a prvá dopadla na jeho tielko. Ostal tam mokrý fľak v tvare kruhu. Dokonalom kruhu. Pre mňa to bolo ako znamenie zhora že táto situácia sa mala stať. ,,No tak neplač." Vsunul mi prst pod bradu aby somsa mu pozrela do očí. ,,Človek je najkrajší keď spí. Všetky pocity vyplávajú na povrch. Šťastie, smútok, trápenie, radosť. Stačí len zaspať a človek ukáže svoju pravú tvár. Keď si zaspala, bola si taká krásna ako ešte nikdy. Musel som ťa nakresliť. Ale ani keby nakreslím tisíc takých fotiek nevyjadrí to to ako veľmi ťa milujem." Potom sa naklonil a dal mi najnežnejší bozk aký som kedy zažila. Bolo v tom toľko lásky, až sa mi podlomili kolená. Láska prúdila každou jednou čiastočkou môjho tela a prelivala sa ďalej, Bolo to ako keď sa rozhorí oheň. Najprv opatrne, potom však udrie plnou silou a zasiahne všetko. Stáli sme tam v objatí, ja so slzami na mihalniciach a on so zlomeným prstom. Bozkávajúc sa sme prešli k jeho posteli. Nadvihol ma a jemne ma na ňu hodil. Lahol si nado mňa a neustále sme sa bozkávali. Cítiť na sebe ťarchu jeho tela bolo to jediné čo som chcela. Opatrne som mu vyzliekla tielko, bozkávajúc mu krk. Jeho prsty ma držali za boky tak silno, že ani keby chcem, už mu neujdem.
Keď sme boli obaja bez tričiek, zaváhali sme. Bolo to pre nás nové ale o to krajšie, že to prežijeme spolu. Keď mi dával dole nohavice, neustále sa mi pozeral do očí s nemou otázkou. Usilujúc sa dať mu jasnú odpoveď som sa naňho prevalila a bozkávala ho na ústa, viečka, líca, na nos. Pomaly som prechádzala po krku smerom k bruchu. To, čo nasledovalo potom tu písať nebudem. Bolo to len moje a Zaynove. Naše telá do seba zapadli ako dva kúsky puzzle. Bolo to tak prirodzené. Bolo to tak ľudské. Zaspali sme neskoro večer s poprepletanými telami v izbe plnej lásky.

Neobyčajne obyčajný svet 6

Mesiac prebehol ako nič a my sme boli so Zaynom stále spolu. Chodievali sme na výlety do prírody, k riečke a čo bolo najlepšie, zoznámila som ho so Sárou. Celkom si sadli, ale niekedy sa do seba vedeli pustiť ako divé psy. Vtedy som nastupovala na scénu ja a udobrovala ich. Ich  doteraz najlepšia hádka bola o tom, kto ma má radšej. Hádali sa dva dni, až som im to zatrhla s hrozbou ignorácie. Pretekali sa, kto mi v čom pomôže, kam so mnou pôjde. Bolo to strašné. Strašné ale zábavné. Strašné bolo len to, čo prišlo o pár dní neskôr. Zabudla som na mamine narodky. Zabudla som, že ju chceli otec s bratom prekvapiť. Všetko bolo prichystané na poobedie. Posedenie na záhrade, darček a rodinná pohoda. Ráno som sa vypýtala von na pár hodín. Mám taký pocit že otec súhlasil lebo mal plné ruky práce s poobedím. Šli sme do kaviarne, ako sme si plánovali na prvé stetnutie. Dokonca urobili terasu za ten čas čo sme tam neboli. Boli sme tak zabraní do vlasntého sveta, že celé mesto nám bolo ukradnuté. Sedeli sme vonku, pili ladovú kávu a len sa tak rozprávali. Neskôr sme zaplatili, teda Zayn zaplatil. Bol to naozaj džentlmen, nikdy ma nenechal platiť.,,Je to veľmi pozorné, ale nejako ti to musím splatiť," načala som opäť tú tému. Rozoberali sme ju miliónkrát no Zayn ju vždy ukončil bozkami, po ktorých som si ledva spomenula na svoje meno, nie to ešte na hádku. ,,SPlácaš mi to tým, že so mnou tráviš najkrajšie dni v mojom živote." Potešilo ma to. ,,Takže toto hovoríš všetkým, hmm?" Rada som si z neho uťahovala. Dnes však zvážnel. ,,Mati, si moje prvé dievča. Snáď aj posledné. Veľmi ťa totiž ľúbim." Hodila som sa mu okolo krku. ,,Aj ja teba ty môj blázonko." Podčiarkla som to mokrou pusou. ruka v ruke sme kráčali cez mesto smerom k môjmu domu. Keď sme boli na našej ulici, Zayn si zaumienil že ma ušteklí k smrti. ,,Nieeeeee!" kričala som. ,,Zayn Malik, toto ti nedovolíííí..." nedokončila som, lebo smiech nado mnou prebral kontrolu. Keď som chytila dych, začal sa protiútok. Ako však zayn povedal, bol silnejší a poľahky ho odrážal. Pri našej bráne som mu vyskočila na chrbát. Takto smejúc sa sme vošli do brány. Stále ma držal za nohy a ja som mu dávala pusinky na krk. Smiali sme sa ako malé deti. Smiech nám zamrzol na perách, keď sme zbadali ostatných hostí ktorí sa prizerali nášmu divadielku. ,,Do pekla!" vykĺzlo mi. ,,Do pekla to ani zďaleka nevysthiuje," postavil sa otec. ,,Môžem s tebou nachvílu hovoriť, Martina?" Zašli sme za dom. ,,Vysvetlíš mi, prečo si nedošla na maminu oslavu?! Vyslovene som ti povedal, aby si už o 4 bola doma. A ešte k tomu si došla s chlapcom, ku ktorému očividne niečo cítiš a my o ňom nič nevieme," dodal s úsmevom popod fúzy. ,,Prepáč oci, naozaj. Uplne mi to vyšumelo z hlavy. Máš pravdu, máme sa radi. Mám ti o ňom povedať ja, alebo sa s ním zoznámiš?" Na to sa rozosmial. Myslím že tvoja matka s ním už pozerá fotky z tvojho detstva." Zaúpela som. Prosím nech to nerobí, prosila saom v duchu Boha, Alaha, kohokoľvek. Spolu sme vošli do záhrady, kde Zayn sedel na stoličke pri mojej mame a ona niečo zanietene rozprávala a rozhadzovala rukami. ,,Mami, čo to robíš?" Nechápavo na mňa pozrela. ,,Rozprávam čo sa mi včera stalo v obchode, čo asi." No Zayn na mňa žmurkol, ajaj. Viem si predstaviť čo hovorila. Sadla som si mu na kolená. ,,Už vedie kto si, alebo si to nechal na mňa ty zradca?" pošepla som mu do ucha. Len sa potichu rozchichotal, čím bola odpoveď daná. ,, Naozaj ďakujem!" šťuchla som ho do rebier. Moja mama to však vyriešila za mňa. ,,Dcéra moja.." och, naozaj si mohla vybrať lepšie oslovenie.. "nechcešmi pvoedať kto je tento mladý muž?" Bože pomáhaj, dvihla som oči k nebesiam. ,,Toto je môj priateľ Zayn." ,,Teší ma pani Kollárová," galantne pobozkal mame ruku. Ja som len vyvalovala oči. To chlapča ma neustále niečím prekvapuje. ,,Teší ma. Tak!" Spľasla rukami. "To tu budeme len tak sedieť, keď mám narodeniny? Hor sa na tortu!" Zvyšok oslavy prebehol lepšie ako som čakala. Ku koncu sa dokonca môj otec a Zayn smiali. To je dobré znamenie. Keď sme vyprevádzali hostí, odchádzal aj Zayn. ,, Dobrú noc princezná," pobozkal ma na líce, pretože pri nás postával môj mimoriadne netaktný otec. ,,Aj tebe zlato." Išli sme spratať veci. ,,Maťka,..." a už je to tu, vzdychla som si. ,,Neboj sa, nejdem ti dávať kázne. Ten chlapec je velmi milý. Na nič sa nehrá a vyzerá to že ťa má naozaj rád. Len si ho drž," žmurkol na mňa. S otvorenými ústami som pozerala ako odchádza. Nuž čo, svet je divný, pomyslela som si a vyšla do izby, kde som do noci pozerala na hviezdy a myslela na to, čo sa za posledný mesiac stalo.

Neobyčajne obyčajný svet 5

Zvyšok dňa, si viac menej nepamätám. Ležali sme na posteli, smiali sa, rozprávali. So Zaynom som mala pocit že môžem rozprávať o hocičom. Bolo to ako mať najlepšieho kamaráta a priateľa v jednom. Jeho silné ruky ma objímali okol pásu. Bolo to tak krásne. Teraz som musela rozprávať ja. O mojej rodine, o Filipovi. O starých rodičoch, o Sáre. Veľa som mu rozprávala o Sáre a on sa len smial na našich zážitkoch. Práve som bola pri časti ako sa jej zošmykli plavky na plavárni, keď mi zazvonil telefón. Bola to Sára. ,,Môžeš mi povedať jeden jediný dôvod prečo si v sobotu nebola na nádraží ako sme sa dohodli? Čakala som na teba dve hodiny!" kričala ďalej až som telefón musela odtiahnuť od ucha. Počula som ako sa Zayn vedľa mňa smeje. Len som sa výhražne pozrela. ,,Celý deň si mala vypnutý telefón!" Kým naberala dych, aby ma zavalila ďalšími výčitkami, začala som sa brániť. A moja obrana sa dá nazvať dosť chabou. ,,Sári, bola som so Zaynom pri rieke. Uplne som zabudla na našu sobotu. Vážne ma to mrzí." V telefóne ostalo zarazené ticho. ,,Kto.Je.Zayn?!" každé slovíčko vyslovila zvlášť a to len podčiarklo jej zlosť a šok. ,,Môj priateľ." ,,No, aha. Koľko ho poznáš?" mámila zo mňa odpovede. ,, Asi týždeň." ,,A to si sa na mňa vykašlala aby si išla von s nejakým nováčikom?!" ,,Sári, je tu a všetko počuje, zavolám ti neskôr. Hlavne sa upokoj a ja ti všetko vysvetlím," a zložila som. To som jej ešte nikdy neurobila a mám pocit že si to budem žehliť veľmi dlho. ,,Ajaj, vidím že niekomu lezem do kapusty," zasmial sa Zayn a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. "Nie je to tak, ale Sára je pomerne výbušná, ako som už vravela. Nemá rada keď sa niečo vychýli z našich rituálov." Ďalej sa mi hral s vlasmi. ,,Veď jej to vysvetlíš. Všetko bude v pohode, láska." Po týchto slovách som sa upokojila. Pritúlila som sa k nemu, aby som cítila teplo jeho tela. Nikdy nebudem mať dostatočne veľkú slovnú zásobu aby som opísala aký je to pocit. Tak sme tam len ležali v objatí. V tom nám do izby vtrhol Filip. ,,Maťa, naši m..." zmĺkol keď nás uvidel. Zrazu sa rozosmial až sa za brucho chytal. ,,Načom sa smeješ?" urazene som vyprskla. ,,Ja len, nerád vám puknem vašu romantickú bublinku, ale naši ma posielajú aby som sa ťa spýtal či budeš večerať," stále sa smial. ,,Do kelu! To je už večera? Zayn musíš ísť, naši budú peniť keď zistia že si tu bol bez toho aby o tom vedeli." Zayn, ktorý len ticho počúval našu výmenu názorov, sa postavil, dal mi pusu a chcel zísť po schodoch. ,,Počkááť! Hádam nechceš ísť po schodoch, že? Nepočúval si segru? Keď ťa uvidia, začne sa výsluch z ktorého sa len tak ľahko nevymotáš." ,,A kadiaľ mám ísť?" spýtal sa s úškrnom. To som sa zapojila ja. ,,Asi cez balkón." Na tom sme sa rozosmiali všetci traja, lebo tá predstava bola strašne smiešna. ,,Viete čo? Ja ich zabavím, ty rýchlo vypdni. A ozaj, som Filip, jej starší brat. Takže,...." vypol hruď. Vyzeralo to neuveriteľne komicky. Zayn sa rozosmial, potriasol mu rukou a povedal. ,,Neboj, so mnou je vždy v bezpečí, som Zayn." Stisk rúk bol len o niečo dlhší a silnejší, ako by mal byť ale to je snáď normálne. Hrali pred sebou formu. Potichu sme zišli po schodoch, a počuli z kuchyne. ,,Bude večerať, ale až za chvíľku. Uf, toto je moja obľúbená pesnička." Pridal hlas na rádiu. To bol náš signál. ,,ďakuej mza krásny deň." usmiala som sa. Postavila sa na špičky a venovala mu dlhý bozk. ,,Takých bude ešte veľa láska. Dávaj pozor na moje srdce. Nechal som ho u teba." Pohladil ma po líci a už ho nebolo. Musela som sa vrátiť do kuchyne.

Neobyčajne obyčajný svet 4


Ostatok víkendu som vnímala akoby cez ružové okuliare. Nepamätám si, že by ma niečo nahnevalo, že by ma niečo otrávilo. Neustále som mala na tvári úsmev. Spievala si pesničky. Tancovala po izbe. Bol to pocit aký som ešte nikdy nezažila. Prispievalo k tomu aj to, že mi Zayn napísal.
TEŠÍM SA DO ŠKOLY :) RÁNO ŤA POČKÁM PRED DOMOM.. ĽÚBIM ŤA
Na to som odpísala len AJ JA TEBA :-*
V nedeľu som si dorobila všetky potrebné úlohy. Len tak som ležala na posteli a pozerala do blba. Nuestále sa mi v hlave premietalo v hlave naše stretnutie. Bolo to také prirodzené. Večer som si šla ľahnúť veľmi skoro, aby bolo čím skôr ráno.
Keď som sa prebudila, v izbe bolo ešte šero. Potichu som zišla do kuchyne, zaliala si čerstvú kávu a len tak rozjímala. V tom do kuchyne došiel Filip. "No čo sestrička? Ako sa má Zayn?" Ten pako mi snáď pokazí dobrú náladu. "Dobre," usmiala som sa. Došla som do izby, ktorá bola presvetlená slnečnými lúčmi a dodávala jej na kráse. Cez fialovú záclonu presvitalo fialové svetlo a sfarbovalo všetko naokolo.
Keď som ju omylom odhrnula, Zayn stál vonku opretý o bránku a počúval iPod. Pretrela som oči, či sa mi nesníva. Tento obraz si chcem naveky zapamätať. Ako tam stál, v červených botaskách a šilotvke stiahnutej do čela.. Otvorila som balkón a zakričala: "Hneď som tam!" Len sa usmial.. Na dnes som zvolila červené tričko, nech ladíme. Keďže červené obtasky v garderóbe nemám, musia mu stačiť balerínky. Zasmiala som sa sama pre seba. Ako by mu niekedy záležalo čo mám na sebe. Rozbehla som sa k nemu a objala so. On ma zodvihol zo zeme a zakrútil mnou. Mne sa zas zakrútila hlava. Mala som pocit akoby ma nič nedržalo pri zemi. "Pôjdeme?" usmial sa. "Samozrejme.." Kráčajúc do školy sa zaujímal viac o mňa, ako o okolité mesto. Pýtal sa na moju obľúbenú farbu, kapelu, kvety, na nepodstatné maličkosti, ktoré ho očividne zaujímali. Došli sme do školy, kde na nás všade pozerali. Naozaj všade. Učitelia, študenti, mám pocit že aj upratovačka. "Tebe nevadí, že na nás tak pozerajú?" spýtala som sa Zayna ktorý vyzeral uplne v pohode. "Ale prosím ťa, len mi ťa závidia," usmial sa. Po tejto vete som sa tak rozosmiala, až sa mi začalo čkať. To sa preistotu smial Zayn. A tak sme so Zaynom vošli do triedy, obaja červení od smiechu. Usadili sme sa. Otočil si stoličku a len sa mi tak hral s prstami. Pozerali sme na seba a celý svet nám bol ukradnutý. Keď začala hodina museli sme preniesť pozornosť na učiteľa. Keďže mi dnes neprišla suseda, mala som vedľa seba voLné miesto. Na matematike, sme precvičovali novú látku ktorú nám učiteľ vysvetlil v stedu. Lenže mne vôbec nešla. Zúfala som sedela nad príkladmi, keď sa v tom Zayn postavil a šiel k učiteľovi. Niečo mu potichu vravel. Z učiteľovej strany bolo počuť len "hm,no, ano".. Keď skončili tento tichý rozhovor, Zayn si zobral veci a sadol si ku mne. Prekvapene som naňho pozerala. "Čo pozeráš, nenechám ťa tu trápiť." Vyplazil mi jazyk. Vysvetlil mi to. A po chvíli som to pochopila. Bola som taká vďačná, že som mu dala pusu. Ozvalo sa zakašlanie. Keď so zdvihal zrak, učiteľ na nás pozeral a usmieval sa popod fúzy. "Vaše osobné veci si riešte mimo školy prosím." Pohrozil nám prstom. "Áno pán profesor." Odvetil Zayn, a aspoň ma držal ruku a hladkal ju. Skončila matematika a nastal koniec vyučovania. Išli sme po cestičke. "Ďakuejm za pomoc na matike," usmiala som sa. "Vieš že nie je zač." pohladil ma po tvári. Došli sme k domu. Rozmýšlala som,... "ˇČo keby si zašiel k nám? Rodičia nie sú doma a brat dojde neskoro večer." Zahľadel sa na mňa, .. "Naozaj môžem?" Prečo by si nemohol blázonko," a už som ho ťahala dovnútra. Vyšli sme do mojej izby. Všade bordel, na zemi gaťky, tričká. Na posteli časopisy. Všetko ako som tu nechala. "Prepáč za ten bordel, ráno som odišla na rých..." Je to tu prirodzené, lúbi sa mi tu." Usmial sa. Šla som k balkónu a odhrnula záclonu aby bolo v izbe viac svetla. Zayn došiel ku mne a objal ma. Otočila som sa a oprela sa o jeho hruď. Sálala z neho teplo a jemný parfém. Bola to tá vôňa ktorú môžete cítiť hocikde, aj tak ju spoznáte. Len sme tam tak stáli, ja s hlavou oprenou a jeho hruď a on ma len držal. Dal mi pusu na vrch hlavy a s úškrnom sa spýtal. "Tak kde sme to skončili, kým nás pán učiteľ vyrušil?" "Presne tu." Začali sme sa bozkávať.

Neobyčajne obyčajný svet 3

Vyspala som sa doružova. S takýmto pocitom som sa nezobúdzala už dlhú dobu. Keď som však pozrela na hodinky, dobrá nálada bola v pytli. boli 2 hodiny. Zbehla som do kuchyne kde už nikto nebol. Išla som teda do záhrady, kde mama už usilovne chytala bronz. ,,Prečo si ma nezobudila?!" začala som zostra. ,,Chceli sme ťa nechať spať, vadí to nebodaj? " Ale to som už bežala do domu aby som sa pripravila. Namiesto zvyčajného hodinového kúpeľu som si hodila len rýchlu sprchu. Keď som vyšla von, napadlo ma že oholiť si nohy nebude tiež zlý nápad. Pozrela som na hodinky, trištvrte na tri, uf všetko stíham. A nastal najväčší problém. Čo si dať na seba? Nerozhodne som stála pred skriňou a rozmýšľala. Zvolila som si džínsy a biele tielko. Všetko sa doladilo žabkami anáhrdelníkom. Na to aby som vymýšlala niečo s vlasmi už fakt nebol čas. Keď som vyrazila z domu, bol ten najlepší čas. Kráčala som ulicou, s pustenou hudbou. V tom ma niekto objal zozadu. Už som chcela vykríknuť, no keď som sa otočila stál tam Zayn. "Čo ty tu robíš? Mali sme sa stetnúť v kaviarni," šťuchla som ho do rebier. "Chcel som ťa prekvapiť, " usmial sa. "Tak to sa ti rozhodne podarilo, ty blázon." Kráčali sme ďalej a pokračovali v rozhovore z piatka, akoby ani neskončil. Rozprával o meste kde vyrastal, ja som mu rozprávala o tomto meste. Veľa som mu rozprávala o Sáre. Nevedel pochopiť, ako to že mám len jednu priateľku. Keď sme boli skoro pri kaviarni, chytil ma za ruku a povedal: "Keď sme sem šli, videl som takú malú riečku. Nevieš kde to je?" Samozrejme že som vedela, bolo to moje obľúbené miesto o ktorom nevedela ani Sára. Chodievala som tam bez Sári. O tom mieste nevedel nikto. Chodila som si tam utriediť myšleinky. Teda ak som mala nad čím rozmýšľať. Teraz by to bodlo. A že s chlapcom ktorého začínam zbožňujem? Nevidím problém. "Viem. Je to moje obľúbené miesto," usmiala som sa. "A dovolíš mi vkročiť do tvojho kráľovstva?" povedal to s takou vážnou tvárou, že som sa rozosmiala. "Nerob z toho vedu a poď." A dala som mu pusu na nos. Bolo to tak intímne, až ma to samú ohromilo. Nikdy som nebývala taká hravá, čo sa vzťahou týka. Aj Zayn na mňa chvíľu zarazene pozeral, akoby vedel. Opatrne sa naklonil... Lenže ja som to nechcela tak rýchlo, mala som rada túto neistotu. Naše spoznávanie. Tak som len pokrútila hlavou. Len sa usmial, chytil na za ruku a pokračovali sme v ceste. Keď sme došli k rieke, len sme stáli a kochali sa. Sadli sme si na veľký kameň a stále sa rozprávali. Mala som pocit že o ňom viem všetko. "Idem vyskúšať vodu, mala by byť dobrá. Ideš tiež?" Pozrela som na ňho ako na blázna. "Táto voda nebýva teplá ani v lete. NIkam nejdem." Len sa samoľúbo usmial. Dal si dole botasky, vyhrnul gate a vošiel do vody. Keby ste mohli vidieť jeho výraz! Jednoducho som sa neovládla a rozosmiala som sa na celé šíre okolie. Nie a nie sa prestať smiať. Rýchlo odtiaľ vybehol. Myslela som si že aby vyšiel z tej studenej vody, ale on mal v dlaniach vodu a vyprskol ju na mňa. Zježili sa mi všetky chĺpky, taká bola tá voda studená. "Toto ti nedarujem!" Pribehla som k vode a nabrala som vodu do rúk. To tam už ale bol on a chrstol mi vodu na tričko. Bola som celá mokrá, no aj tak som nestrácala odvahu. Prskala som kopala som vodu ako som len vedela. Po chvíli sme boli obaja mokrí a tak sme si len lahli na horúci kameň a vychutnávali teplo ktoré nás pomaly zohrievalo. Keď som sa mu pozrela do tváre, svietili mu tam len veľké hnedé oči rozšírené od námahy a zábavy. Bolo skoro 8 hodín azačínalo sa stmievať. "Začína sa stmievať, nepôjdeme?" navrhol akoby mi čítal myšlienky. Musím sa spýtať ako to robí. "Hej, môžeme," usmiala som sa. Spoločne sme sa postavili a skoro suchí sme išli po cestičke späť. Keďže býval na druhej strane mesta ako ja, chcela som ísť sama, aby nemusel zbytočne šlapať. "Odtiaľto už pôjdem sama,..." nedokončila som vetu, pretože mi priložil prst na ústa. "Hádam som nejaký džentlmen, aby som ťa nenechal ísť po tme domov. Len som sa usmiala a išli sme. Keď sme boli pri mojom dome, zastali sme. "Ďakujem za nádherný deň. Nikdy som sa ešte takto nebavila, i kéď tú studenú vodu ti tak skoro neodpustím" rypla som. "Vždy budem silnejší ako ty. Si také malé roztomilé dievčatko,.." rýpal aj on. " Dobrú noc, teda," usmiala som sa a otočila sa. V tom momente bol predo mnou a držal ma v náručí. "Nemysli si že ťa nechám len tak odísť," usmial sa. Chcela som sa pohnúť, ale držal ma naozaj pevne. Chcela som niečo povedať, ale pocítila som jeho pery na mojich a zabudla som na všetko. Boli horúce, boli mäkké a mali chuť čerešní. Jemne sami prisal na spodnú peru, jazykom mi po nej prešiel. Nevedela som kto som, nevedela som odkial som, nevedela som nič. Vedela som len že chlapca, ktorý ma drží pevne v náručí ľúbim.

Neobyčajne obyčajný svet 2


Keď som došla domov, bola som zmätená. Doteraz me nevyviedol z miery žiadny chlapec ako tento. On si sem len tak nakráča a *bum*! Celý večer som bola v inom svete, hudba na najväčšej hlasitosti. Paramore, to bolo moja záchrana. Jej hlboké tóny a chytľavá melódia. Zase ma raz zachránila do myšlienok, lebo Haylin hlas nepripúšťa myšlienky, len to, že si musím užívať hudbu. Skackala som po izbe a o polnoci som padla ako podťatá na postel a zaspala som. Ráno som sa zobudila s poznaním že som si neurobila úlohy. "Do pekla!" kričala som. Nič som nestíhala. Matika, hotovo, dejepis len kúsok a do slovenčiny sa budem musieť pozrieť v škole. Ak to niekto nebude mať, som v pytli. Pri šatníku som tentoraz neváhala a dala som si svoju obľúbenú modrú univerzitnú mikinu a už som upalovala. Pred školou som spomalila nech nedojdem ufučaná ako slon.  Pri skrinke som zistila že som vybehla v papučiach. "Super, tento deň horší byť nemôže, blbý chlapec..." šomrala som popod nos. "Ako sa má naše slniečko?" počula som z diaľky. Keď som sa postavila, nebol tam nik iný ako Zayn. Skoro mi vypadli oči. "To čo máš na sebe?" neovládla som sa a rozosmiala som sa. "Očividne to isté čo ty" smial sa aj on. Mal na sebe takú istú mikinu ako ja. "Neéé, toto mi nerob, nechcem mať na sebe to isté čo ty," smiala som sa. "Dobre teda, vyriešim to", dal si dole mikinu, "môže byť?" A mne vyrazilo dych. Vyslovene. Mal len priliehavé biele tielko, ktoré presne opisovalo každú kontúru jeho tela. Tetovanie na lavej časti hrude presvitalo cez tielko a pútalo dosť veľkú pozornosť. nemohla som si pomôcť a pohladila som ho po ňom. "Krásne tetovanie,.. Znamená niečo?" Keď som si uvedomila že mám ešte stále ruku položenú na jeho hrudi, rýchlo som ju odtiahla a pozrela som naňho. Len na mňa hladel a usmieval sa. "Je to meno môjho dedka v arabčine," a tým sme sa zaoberali celú cestu do triedy. Počas hodiny sa pár krát otočil a usmial sa, čo mi spôsobovalo srdcový infarkt. Strávili sme spolu všetky prestávky. Rozprával mi o svojich zážitkoch s dedkom, o tom ako mu chýba vôňa jeho drevenej fajky. Rozprával mi o všetkom. Poznáte ten pocit keď niekoho poznáte len chvíľu, ale máte pocit ako by ste ho poznali celý život? To som pociťovala pri Zaynovi. Po škole si zašiel pre mikinu a spolu sme vyšli zo školy. "Tak ahoj, vidíme sa po víkende," povedala som. On ma však zdrapil za rukáv a pritiahol späť. "Čo si myslíš že robíš?!" spýtal sa rozhorčene. "Idem domov, čo myslíš čo asi robím?" odvrkla som. Nenávidím keď sa so mnou niekto rozpráva takýmto tónom. " Počkaj nehryz," smial sa. "Len som sa chcel opýtať či ťa nemôžem odprevadiť domov." Ooops, tak toto bol trapas. Chvíľu som rozmýšlala. Nechcela som si ho ešte príliš pustiť k telu, ale keď bol taký milý,... "Prečo nie," usmiala som sa. A tak sme išli. Keď sme došli k môjmu domu, nastalo trápne ticho. Nechcela som ho tam len tak nechať, ale dovnútra ho nevezmem. On to vymyslel za mňa. "Tak sa vidíme zajtra," a opatrne mi dal pusu na líce. Bolo to tak zlaté, že by som ho namiesto zjedla, ale ovládla som sa. Len som sa usmiala a vošla do domu. Ten pocit sa nedal opísať. Mala som chuť kričať, mala som chuť tancovať, mala som pocit, že dokážem všetko, aj lietať. Tak som len stála uprosted chodby, usmievala sa a nechala prechádzať ten pocit celých mojich telom. Bol piatok. Tie som mala rada, vždy som upratovala izbu, milovala som tie chvíle keď som bola len sama s hudbou. No teraz som sa tešila na pondelok a nevedela som čo robiť. Vybehla som do izby a rozhodla som sa že si sadnem na balkón, prečítam knihu a bude sa mi dobre rozmýšľať, čo budem robiť celý víkend. Keď som sa usadila na balkóne, došla mi správa.
DNEŠNÍ DEŇ BOL FAJN. NEZOPAKUJEME SI HO ZAJTRA? -ZAYN
Len som civela na telefón, neschopná pohybu. Začala som kričať a tancovať, ten pocit ma uplne dostal.
BOLA BY SOM VEĽMI RADA, STERTNEME SA V NOVEJ KAVIARNI?
Celá napätá som čakala odpoveď. Keď telefón zavibroval, až som poskočila.
O 3? BUDEM ČAKAŤ..
-PLATÍ :)
S dobrým pocitom som poupratovala nielen svoju izbu, ale celý byt. Ustatá som padla do postele a až do rána spala bez prerušenia s úsmevom na tvári..

Neobyčajne obyčajný svet 1

,,Dokelu, zas ráno!" vzdychla som si. Kým som sa vyhrabala z perín, prešla hádam aj hodina. Zišla som do kuchyne, pozrieť kto je ešte hore. Mama, otec aj starší brat tam už boli.
,,Brée ránko, ako si sa vyspala?" spýtala sa mama ignorujúc moju zlú náladu. Len som na ňu fľochla pohľadom, vypila pohár obľúbeného pomarančového džúsu a zase zaliezla do izby. Najhoršie čo môže byť na ráno, je ten čas, kým si vyberiem čo na seba. Niekedy pred skriňou stojím aj 20 minút a nič ma nenapadá. Voľba padla na čiernu košeľu a modrú univerzitnú mikinu, veď načo sa snažiť. Taška na chrbát, slúchatká do uší a mohlo sa ísť. Zbehla som po schodoch, smerom ku kuchyni zakričala čau a už ma nebolo. Prechádzať sa po slnkom zaliatej ulici mi nepokazila ani myšlienka že idem do školy. Naša ulica je najkrajšia ráno, klesá a stáča sa smerom doprava takže to vyzerá akoby som išla nikam. Slnko nádherne zohrieva pokožku a prebúdza život v meste.
   Dorazila som k škole. Mohutná budova bez akéhokoľvek citu, bez akejkoľvek nápaditosti. Farieb na dúhe je veľa, ale niekto ju natrel sivou farbou. Vstúpila som do chládku a išla som si odložiť veci. Stále so sluchátkami, som prechádzala chodbou kde sa to už hemžilo ľuďmi. Naša stredná škola mala 680 ľudí, ale s nikým som nenadviazala bližší kontakt a to som tu už 2 roky. Akurát Sára. Mali sme na veci taký istý názor, štítili sme sa veľa vecí, ale spolu sme mohli byť málo, pretože sme obidve urážlivé. Rešpektujeme to a vídame sa každú stredu a sobotu. Miluje prírodu tak ako ja a preto sme si sobotné prechádzky po nádraží, lesných cestičkách a kŕmenie kačiek uznali ako náš rituál. Keď som vošla do triedy, hneď som sklopila zrak do zeme a šinula si to k lavici. Prvá bola matematika. Náš staručký pán učiteľ nám celú hodinu vysvetľoval novú látku. Prestávky som trávila na parapete s mojimi sluchátkami. Keď som počúvala hudbu, bola som v mojom svete. Zvyšok vyučovania prebehol rýchlejšie než som sa nazdala. Keď som vychádzala zo školy zahliadla som jasno tyrkysovú šiltovku ako sa vzďaľuje na bicykli. Málokedy ma niečo zaujalo na toľko že som sa zastavila v ceste, ale tá farba bola naozaj výrazná. Nevadí, len ďalší módny výstrelok, pomyslela som si. Došla som domov, naučila sa a brnkla som Sáre, aby som sa spýtala, kedy dorazí. Kým telefón zvonil, presunula som sa na dvor.
,,No ahoj, kedy dorazíš?" bola moja prvá otázka stredajších telefonátov.
,,Poznáš ma, som na ceste, za 15 minút som u teba." Tak fajn, mám ešte takú polhodinku. Typujem že sa ešte len oblieka. Rozprestrela som deku na trávnik a ľahla si. Začala som čítať Harry Pottera. Tú knihu môžem čítať každý deň a neomrzí ma. Bola so pri časti, ako sa dostali na ministerstvo, keď zavŕzgala bránička a na zem ku mne dopadla Sára.
,,Čau mimozemšťan. Čo podnikneme dnes?" Chvíľu som rozmýšľala. Neplánujem, lebo nemám rada pocit keď to nevýjde.
,,Čo kedy sme zašli do novej kaviarne v meste? Vraj majú veľký výber latté" Otočila som sa k Sáre.
,,Čo ty na to?" Jasne, vstávaj a ideme!" zavelila. Cestou sme trkotali o hlúpostiach ako vždy. čítala nový román a tak sme mali tému na celú cestu. Keď sme dorazili, ostali sme zarazene civieť. Nová kaviareň bola veľká, priehľadná, sklenené steny, niečo čo vídavate len vo filmoch.
,,A že nemajú peniaze!" odfrkla si Sára. Vošli sme a usadili sa. V hlbokých pohodlných kreslách sa dalo sedieť, ležať, čo ste len chceli. Dnešný deň vážne vyšiel, pomyslela som si cestou domov. Pohľad mi zase upútala tyrkysová čapica. Len som pokrútila hlavou a pustila to z nej. S pocitom absolútnej spokojnosti som si ľahla do postele a okamžite zaspala. Ráno som sa zobudila celá odhádzaná. Prekvapene som dvihla hlavu. Paplón ležal na druhej strane izby pri balkóne. Bohvie čom v noci robila, uškrnula som sa. Vyšla som na balkóna užívala si prvé slnečné lúče. S dobrou náladou som si dala krásne červené šaty na ramienka, ktoré sa pri pohybe krásne vlnili. Cez plece som si prehodila koženú hnedú tašku a na nohy žabky. Pri ceste do školy som si spievala, čo sa stáva málokedy. V triede som si sadla a čakala na začiatok vyučovania. Z rozhlasu sa ozval hlas našej triednej učiteľky:
,,Dnes ma príde zastupovať učiteľ angličtiny a donesie vám prekvapenie. Či už dobré alebo zlé nechám na vás. Prajem pekný deň!" Každý bol zvedavý čo to bude a nikto sa nesústredil na to, že máme písať písomku z dejepisu. Do triedy vstúpil učiteľ a postavil sa ku katedre. Za ním z dverí vykukla tyrkysová čapica. Musela som privrieť oči, taká bola tá modrá výrazná. K čapici bola pripojená hlava a k nej telo. Ale aké telo. Červená kockovaná košeľa a béžové gate vytvárali úžasný kontrast s tyrkysovými botaskami. Viac ma však zaujali veľké hnedé oči ktoré sa túlali po triede, usilujúc sa nepozrieť nikomu do očí. Nepodarilo sa mu to. Keď sa nám stretli pohľady, bolo to akoby vo mne nič nebolo tam kde á byť. Ako by som opustila prístav. Chlapec bez mena sa na mňa usmial a venoval sa učiteľovi ktorý sa chystal prehovoriť.
,,Tak vážení, toto je Zayn Malik. Prisťahoval sa a bude s vami chodiť tieto ostatné 3 roky do triedy. Zayn, chceš nám o sebe niečo povedať?" preniesol naňho pozornosť. My sme zase preniesli pozornosť na neho. ,,Takže som Zayn, mám 17 a budem tu s vami. Mám rád hudbu, tanec a som celkovo spoločenský snáď k vám zapadnem." Celý čas sa pozeral na mňa a ja som sa tvárila že to nevidím. Samozrejme jediné voľné miesto bolo predo mnou,.. I keď som bola rada že nie pri mne, lebo to by som psychicky nezvládla. Sadol si a vyučovanie pokračovalo. Po škole som bola zabraná do myšlienok o ňom, keď som do niekoho vrazila a do rúk mi padla šiltovka. Jasné, veď prečo nie? pomyslela som si a zdvihla oči. V tom momente ako som to urobila som to oľutovala. Stratila som sa v jeho hlbokých hnedých očiach. Stále ma držal, aby som nepadla. Bol to mimoriadne dobrý pocit cítiť tie svalnaté ruky.
,,Eh,.. prepáč. Mala som dávať pozor na cestu." koktala som.
,,Nie, to ja som mal hlavu v oblakoch, ale nečakal som že mi niekoho pošlú tak rýchlo." Vedela som že sa červenám ešte skôr ako som začala.
,,Ako sa voláš? " spýtal sa ma s úsmevom.
,,Som Sophie." odvetila som stále v moci jeho očí.
,,Tak, Sophie teší ma. Nezájdeme niekam?"
,,Nie ďakujem, už mám niečo na práci", povedala som. Otočila som sa na päte a odišla. Doteraz som k šťastiu chlapcov nepotrebovala, nenechám sa opantať nejakým nováčikom, o ktorom nič neviem.