Perfektný deň.

Tadadadúúúú, ešte ma ľúbite? :)) Dúfam, že áno :) Tu je jednodielka z môjho pera,rozpísaná v škole, dokončená teraz, namiesto fyziky (!!) :D Písaná o kamarátke, vraj sa jej to ľúbi, takže snáď bude dobrá :)

Hmm... No dofaka! Kde som? Pohla som nohami a palcom na ľavej nohe som zachytila o nejakú látku. Keď som nohu dvihla, na palci sa mi hompáľali mužské trenky. So srdiečkami!!

,,Bré ráno,“ ozval sa vedľa mňa zastretý hlas.

,,Bré,“ pípla som a oči mi preskočili od nôh, cez mohutnú hruď k potetovaným rukám.

,,Eh, ako sa voláš?“

,,Ani ty si to nepamätáš?“ Uchechtla som sa a konečne som sa mu pozrela do tváre.

,,Bojím sa, že nie. Museli sme toho veľa vypiť. I keď ja zvyčajne veľmi nepijem,“ pokrčil plecami. Odkiaľ poznám ten úsmev? Jeho oči mi boli tiež povedomé. Posadené pod široké obočie, hnedé ako mliečna čokoláda.

,,Tak odznova, ako sa voláš?“ Snažila som sa zachrániť situáciu.

,,Som Liam. Ty?“

,,Spencer. Počuj, si mi strašne povedomý. Okrem našej zrejmej noci,.. nestretli sme sa už?“

,,Neviem, mohla si ma vidieť kdekoľvek,“ opäť roztomilo pokrčil plecami.

,,Aha,“ zahmkala som a očami som hľadala nejaké moje oblečenie. Čo bolo fajn, spodné prádlo som mala na sebe. Horšie bolo, že moje šaty neboli nikde, kam by moje oči dovideli.

,,Takže, Liam.. Kde mám šaty?“

,,Moc sa nepamätám.“

Keď sa nám stretli pohľady, rozosmiali sme sa. Fajn, tak od zrejmého sexu v opitosti až po zdvorilosti typu Ako sa máš a Kde mám šaty. Vzdychla som si a pustila som sa hľadať ich. Keďže na “povrchu“ neboli, zvolila som inú stratégiu. Kľakla som si na zem a šmírovala podpostelie. Pri krabici od topánok Nike ležali moje žabky a vedľa nich skrkvané moje šaty, ktoré mi mamka doniesla z Monaca.

,,Máš?“

,,Mám,“ usmiala som sa na prach pod posteľou, no neodhadla som jej dĺžku a tak, v snahe postaviť sa som v plnej sile vrazila do rámu postele.

,,Au,“ sykla som. ,,Do prdele s hnusnou posteľou!“

,,V noci sa ti celkom páčila,“ nahol sa nado mňa Liam a podpichovačne sa usmieval.

,,Rob si srandu,“ vyplazila som mu jazyk a zazrela som naňho. Šúchajúc si boľavé miesto. Možno to bolo tým úderom, možno ustupujúcim alkoholom z krvi.

,,Veď ja ťa poznám!“ Zhíkla som.

,,Hmm..“

,,Toto nemôžem,“ pokrútila som hlavou. ,,Ak toto niekto zistí, zničia ma!“

,,Kto?“ Hodil na mňa nechápavý pohľad.

,,Fanúšičky? Zmordujú ma, ak zistia, že som si takéto niečo dovolila urobiť s ich miláčikom,“ nemohla som si odpustiť sarkastický tón. ,,Sorry Liam, si roztomilý a vyzerá to, že si fajn chalan, ale s týmto svetom nechcem mať nič spoločné.“ Natiahla som na seba šaty, zo zeme schmatla kabelku a do ruky vzala žabky. Posledný krát som naňho hodila rýchly pohľad a vyšla som z izby. Ocitla som sa na chodbe, očividne nejakého motelu. Keď som vyšla na ulicu, zistila som, že sme boli v moteli 1 for 1 len 2 ulice od párty, kde som bola. Keďže mamka bola doma, mala som šancu, že keď zavolám, príde pre mňa a zoberie ma domov. To by som ale musela zavolať Christine... Ešte som ani nedokončila myšlienku a už som mala stlačenú rýchlu voľbu.

-Chris, ahoj zlato, potrebujem od teba jednu malú nevinnú lož.-

-Zase?-

Neprovokuj! Stále mi dlžíš za to krytie, keď si bola s Ianom!- Provokovala som ju, i keď som vedela, že to nebude problém.

-Že si to ty. Čo mám povedať a komu?-

-Potrebujem, aby si mamka myslela, že som u teba dnes spala.-

-Načo?-

-Nepýtaj sa, poviem ti to neskôr,- skočila som jej do reči.

-Nenávidím ťa!- Rozosmiala sa a zložila.

-Ďakujem,- povedala som už hluchému telefónu. Podľa mobilu bolo 11 hodín. Zastrčila som ho do malej kabelky a pomaly som sa pobrala k Chrisinmu domu. Ak mamka ešte spí alebo je v sprche, bude jej to trvať prinajmenšom 15 minút, takže mám čas. Prechádzala som okolo malého obchodíku s názvom Claire´s a napadlo ma, že by som možno niečo zjedla. Z chladeného boxu som si zobrala bagetu  a minerálku a šla som smerom k pokladni. Keď som prechádzala okolo stojanu so zrkadlami, zachytila som môj odraz.

,,Ó bože,“ zaúpela som a začala som si šúchať drobečky špirály spod očí. Rýchlo som prešla k pokladni ignorujúc fakt, že za ňou stojí celkom chutný starší chalan. Pri pohľade na mňa sa uchechtol a z ruky mi vzal veci.

,,Dlhá noc, čo?“

,,Ani mi nehovor. Dúfam že posledná,“ vyhŕklo zo mňa.

,,To ti pripomeniem, keď sa niekedy stretneme na nejakej párty?“ žmurkol a mňa striaslo. Chlapov mám na chvíľu dosť.

,,Bolo fajn kecať, ale ja už vážne musím ísť,“ letmo som sa usmiala a utekala k Chris. Cestou som zavolala mame, ktorá povedala, že ani nie za 10 minút je u Chris.

,,No ahoj kočka, dlhá noc, čo?“ Vybehla Chris z domu a objala ma.

,,Bože, toto isté som dnes počula už! Doslovne!“ Vzdychla som si a sadla som si na schody.

,,Počúvam, prečo musím klamať tak úžasnej žene ako je Rose?“ Usmievala sa a dychtila po informáciách, ktoré som nemala v pláne jej dať. Ako fanúšik tej skupiny by sa pravdepodobne zmenila na nejaké hyperaktívne monštrum a nedala by mi pokoja do konca života. A ak existuje aj život po živote, tak ani v tom. Ani keby sme mali byť holuby na dvore Márie Terézie.

,,No veď ale hovor,“ drgala do mňa.

,,Chris,“ natiahla som slovo. ,,Necháš ma najesť sa? Prosím?“ Christine na mňa iba zazrela a čumela na mňa celou dobou, čo som jedla bagetu. Na moje šťastie, (už v živote na teba nepoviem krivé slovko, mamička), prišla na aute mama a netrpezlivo trúbila.

,,Ľúb ma aj naďalej, ja už musím letieť,“ zasmiala som sa, objala som ju a nastúpila do auta. Christine nám zakývala, videla som že mamka nášmu divadielku uverila a s mohutným zívnutím som sa oprela o sedadlo.

-O 2týždne-

-Mike, letím pre tie návrhy a hneď som naspäť. Kúpim nejakú minerálku?- Kľučkovala som pomedzi ľudí  s mobilom pritlačeným medzi uchom a plecom. Cítila som, ako mi kvapka potu steká po chrbte, no snažila som sa to ignorovať. Ešte že saténová bezrukávová blúzka až tak neukazuje pot. V Londýne bolo neuveriteľných 33°C. Asi prvý raz za celý ten čas, čo tu žijem. Mala som mesiac aj týždeň pred začatím vysokej a tak som nemala na výber, nič iné, než zohnať si brigádu. A tak už týždeň pobehujem po meste, vybavujem catering, pripravujem program pre zahraničných hostí. Keďže sa chystám na vysokú zameranú na jazyky a marketing, pridelili mi zahraničie. Čo je fajn, precvičiť si komunikáciu v cudzom jazyku a v kontakte s ľuďmi, ale v tomto teple sa mi vážne išiel roztopiť mozog.

-Zachrániš mi život! Ďakujem!- Zrušil ma môj o 2 roky starší kolega. Rýchlo som vykročila k najbližšiemu obchodu a kúpila veľkú litrovú chladenú minerálku a jednu menšiu, pre mňa. Ledva som vyšla naspäť do toho hnusného tepla a už mi opäť zvonil telefón.

-Áno?- Vyhŕkla som do mobilu, kým som sa snažila zastaviť si taxík.

-Hmm. Je tam Spencer?- Ozval sa mužský hlas.

-Pri telefóne.-

-Tu je Liam.- Na chvíľu som ostala zaskočená, no nenechala som sa tak úplne vyviesť z miery.

-Ten,.. Ten Liam? Liam z párty?-

-Presne ten Liam,- počula som, ako sa usmial. –Nepamätám, či som ťa vtedy zavolal von...- Skúsil to, no mňa neoblafol.

-Ja si zas nepamätám, že by som ti dávala moje číslo.-

-No, to je tá výhoda, keď si v postavení, v akom som ja,- zasmial sa nervózne.

-A to je?- Chcela som ho troška ponaťahovať, i keď jediný, kto sa tu v tomto teple naťahoval som bola ja.

-No vieš čo. Neskočíme večer niekam na drink?-

-Nemyslím, že je to dobrý nápad. Dnes mám v práci fofr a tuším, že večer budem načisto vyšťavená.-

,,16 Hatfields, Southwark,“ povedala som taxikárovi, keď sa konečne uráčil zastaviť.

-Vieš čo, ja si ťa nájdem niekedy,- povedal tajuplne a zložil.

,,Nepočul tú adresu, že?“ Pozrela som na taxikára, ktorý na mňa hodil taký pohľad, že som bola celou cestou ticho.  Do práce som dobehla spotená ešte viac, než som odchádzala. Mikeovi som na stôl hodila minerálku a utekala za šéfkou, aby mi dala zoznam vecí, ktoré treba zariadiť. No nie je tento deň perfektný?! Jakmile odbilo 5, postavila som sa od stola, zo stojana vzala kabelku a nadzvukovou rýchlosťou som sa presunula domov. Klímu som si pustila na plné grády a hodila sa na posteľ. Po 2 minútach ma to prestalo baviť a tak som sa rozhodla, že si hodím studenú sprchu. Vošla som do spálne, vzala s z veľkej skrine uterák a zabalila som sa doňho. Zatvorila som dvere na kúpeľni  rozpustila som si vlasy z chvosta a chcela som vojsť. V tom momente však niekto zazvonil.

,,To vážne?!“ Zavrčala som, uterák obmotala ešte tuhšie a šla som ku dverám.  Pozrela som sa cez kukátko a skoro som spadla z nôh. Rýchlo som otvorila  dvere a hľadela do veľkých hnedých očí.

,,Liam?! Čo tu robíš?“

,,Ja.. Chcel som..“ Očividne bol viac zaskočený ako ja, že pred ním stojím iba v uteráku, ako to, že si našiel, kde bývam.

,,Ma zavolať von? A čo niekedy neskôr, vážne som unavená,“ pozrela som naňho s úprimne smutným úsmevom. Našiel si moje číslo, to kde bývam len kvôli tomu, aby ma zavolala na drink? Hmmmm..

,,A čo keby...?“ Urobil prudký výpad vpred a neuveriteľnou intenzitou sa mi prisal na pery. Bozkávajúc sa sme za sebou zavreli dvere a ja som ho viedla do izby. A tak sa zopakovalo všetko, čo sa stalo už pred 2 týždňami. Mal ma všade. Pery, jazyk, ruky. Mala som ho všade. Pery, jazyk, ruky.. Kvapky potu mi stekali po tele, no tentokrát mi to až tak nevadilo. A bolo to ešte lepšie, ako som si pamätala (alebo nepamätala).

,,S týmto vážne musíme prestať, vieš?“ Pozrela som naňho, opretá o jeho ruku.

,,Čo?“ Usmieval sa.

,,Toto,“ rozhodila som rukami, ukázala som na veci porozhadzované po izbe, na naše prepletené nohy, na jeho potetované ruky okolo mňa.

,,Ale keď mne sa to páči,“ pobozkal ma na nos.

,,Brzdi s týmito intimitami, okej?“ Odtiahla som sa s úsmevom.

,,Pusa na nos je intimita? Vážne?“ Rozosmial sa.

,,Áno, je! A teraz ak dovolíš, prejdem k pôvodnému plánu, čo je sprcha. Ty tu ostaň!“ Ukázala som naňho prstom. ,,A keby príde moja mama, skáč von oknom, jasné?“

,,Vykonám,“ zasalutoval a pobral sa hľadať si spodky.. No nehovorila som? Perfektný deň ..

Everything has beauty.

Ako tak pozerám, posledný príspevok som pridala 15. 11. Zase sa strašne hanbím. Akosi nebol čas. Boli spoločné akcie s triedou, potom som sa učila a potom som jednoducho doháňala pozeranie Gossip Girl. Teraz mi v telke ide Teddy, či ako sa to volá. Perfektný film, čo vám poviem!! :)

Včera aj dnes sme mali štrajk, tak dúfajme, že sa to potiahne ešte celý týždeň. Včera som fajnovo vstala o 1, dnes o pol 12, keď ma zajtra dotiahnu do školy, tak netuším, ako vstanem. Vôbec .. Čo vy? Máte aj vy štrajk? :-)

Vážne neviem, prečo píšem tento článok, keďže ako samy vidíte, o nič v ňom vlastne nejde. Pridám vám sem pravdepodobne niekoľko "random" obrázkov a potom sa pustím do písania Unbroken.

Koľko kníh! Doma ich síce mám pomerne veľa, ale toto je mazec. Mať tak veľkú bielu izbu, tmavé parkety, bez akýchkoľvek poličiek a v rohu iba naskladané knižky :) Knižky s príbehmi, ktoré ma zoberú  do iného sveta. Do toho krajšieho, ako je tento.

 

Čo by som ja dala za takýto šatnííííík. I keď síce nemám moc nohy do kraťás, aj tak by som bola asi úplne v prdeli od radosti :-)

Okrem toho, dávam to povedomia jednu pesničku, ktorú stojí za to si vypočuť, tak ako aj interpreta ako samotného :) Určite ho všetci poznáte, ale aj tak :)

Pesnička od Eda Sheerana- Sofa, je fakt perfektná :) 

Vypočujte si ju :-)

Ďalej, neviem či ste si všimli, ale pribudla rubrika Ask me. V nej mi môžte v komentároch nechať odkazy, otázky alebo vaše pripomienky :-) Zvládnem kritiku ale poteší aj niečo milé :-)

Ariana, I´m coming.

Sadla si do parku pri budovu starej knižnice, kam už takmer nikto nechodil. Z lavičky odhrnula sneh a na čisté miesto položila hrubú deku. Bola zima, no jej to nevadilo.Dnes sa ľudia príliš nehrnú do histórie. Všetko chcú mať nové, všetko chcú mať čo najrýchlejšie. Už si neužívajú život, iba ním chcú bez problémov, pohodlne prejsť.  Na uši si nasadila veľké slúchadlá s potlačou drobných ružových kvietkov. Na prste zbadala odstávajúcu kožičku a tak sa ju čo najrýchlejšie pokúšala dostať preč. Opäť sa zamyslela. Prechod na strednú školu jej zabezpečil veľa nových kamarátov. Kolektív v triede mala taký dobrý, až tomu sama nechcela uveriť. Pri spomienke na niekoľko spoločných akcií sa musela pousmiať. To teda bolo. Veľa pitia, dobrých ľudí a skvelých spomienok. A to sú spolu len necelé 4 mesiace!!

No ona sa i tak cítila osamelo. Hľadela na pulzujúcu triedu, každý sa smial a ona necítila nič. Kamarátky sa o ňu práve prestali báť. Mysleli si, že depresie prestali. No ona sa len naučila, ako všetko schovávať za úsmev. A doma, v parku, na miestach, kde nebol nikto, kto by ju rozptýlil, ju dostávali v oveľa väčších intenzitách Prestali jej tiecť slzy. V noci už nevzlykala do vankúša, aby ju nebolo počuť, už iba ležala a nechala, aby steny izby nasávali jej emócie. Ktoré boli stále také isté. Zbytočnosť, smútok a taký silný pocit bezmocnosti, že sa jej lepil na pľúca a nedovoľoval jej dýchať. Nie, potriasla hlavou, nemysli na to. Podvedome si prešla rukou po najnovšej jazve. Sľúbila si, že prestane. Ale jej osamelé ja, ju premohlo. Nemohla za to. Vlastne nemohla za nič. No ona si aj napriek tomu vyčítala každý jeden nádych. Každý jeden pohyb jej srdca. V ušiach jej opäť hučala voda. Na hrudi pocítila tlak a ruky inštinktívne zovreli drevený lavičku.

,,Poď, do vody, bude sranda!“ Usmiala sa na ňu Ariana a postavila sa z deky.

,,Ari, mne sa nechce,“ zamrmlala a lenivo pretočila ďalšiu stránku knihy.

,,Nebuď mrcha, je tam ten chalan zo včera, čo sa mi pááči!“ Zakňučala Ariana a kľakla si k nej naspäť.

,,Na jeho oslnenie nepotrebuješ mňa, stačí tvoja úžasná osobnosť,“ lakťom ju drgla do kolena a usmiala sa spod veľkého klobúku, narýchlo kúpeného v stánku na móle.

,,Prosííím. Kúpim ti novú knihu,“ snažila sa ju podplatiť.

,,Ja ti dám takú knihu! Mám u teba jeden drink!“ Zasmiala sa a ako tuleník sa postavila. Z tela oprášila piesok a natrela si ramená krémom.

,,Jupííí,“ zvýskla Ariana a ťahala ju do vody. Vliezli do vlažnej vody a pripojili sa ku skupinke chalanov, s ktorou sa zabávali včera v hotelovom klube. Chalani mali nafúknutú plážovú loptu s červenými a bielymi pásikmi. Chvíľu len tak blbli, dokonca sa ej celkom zabávala. Od oceánu sa začala blížiť čierňava.

,,Ari, poďme už na breh, vyzerá to na riadnu búrku,“ kričala jej, no ona sa práve naháňala s tým týpkom a nezaujímalo ju, čo hovorí.

,,Ale ukľudni sa,“ smiala sa a vrhla sa do vody. Plávala s chalanom čoraz ďalej. Začal pofukovať vietor a jej začalo oziabať ramená. Ešte raz pozrela smerom k Ariane a pobrala sa na breh. Ariana bola celkom dobrá plavkyňa a ten chalan tiež. Nebála sa. Pomaly zabalila časopis a fľašu s vodou do tašky. Krém na opaľovanie zabalila do deky a tú si prehodila cez ruku. V druhej zvierala uterák pre Arianu. Na mori medzitým vlny naberali silu. Voda sa už len tak nepohojdávala, ale valila sa na breh. V diaľke uvidela mávajúce ruky. Určite to boli ruky toho chalana! No boli iba jedny. Cez fúkanie vetra nepočula, či niečo kričí alebo nie. V zlom tušení vošla do mora až po kolená a zachytila jediné slovo z chlapcovho kriku. Jedno jediné slovo stačilo, aby sa vrhla do vody, nerozmýšľajúc, čo sa s ňou stane. Len jedno slovo: POMOC!

Voda bola ľadová, ešte studenšia ako si myslela. Vnárala sa hlbšie do do čiernej vody, ani na chvíľu sa nezľakla následkov. Vtom ju zachytil prúd. Tak veľmi sa zaoberala plávaním za Arianou a tým chalanom, že si vôbec nerobila starosti s temnou vodou, ktorá striehla okolo nej. Mala pocit, akoby sa o ňu vlny bili, hádzali ma tam a späť, ako keby sa rozhodli o ňu podeliť a roztrhnúť ju napoly. Nevedela ani ktorým smerom je hladina. Usilovala sa zadržať dych, udržať ústa pevne zavreté, aby jej neunikli posledné zásoby kyslíka. V studenej vode jej tŕpli ruky aj nohy. Už nepociťovala nárazy ako predtým. Teraz to už boli iba závraty, bezmocné vrtenie sa vo vode. Už si myslela, že sa to utrpenie nikdy neskončí. V tej chvíli ju premohol prúd a hodil ju o niečo tvrdé, o skalu, ktorú nebolo vidieť. Až tak ďaleko ju zaniesol prúd. Tvrdo ju udrela do pŕs, vpálila do nej ako železná tyč a z pľúc jej unikol vzduch v hustom obláčiku strieborných bublín. V tmavej vode zbadala náznak blonďavých Arianiných vlasov, ale ihneď boli preč. Ariana, prepáč mi to, bola moja posledná myšlienka.

V tej chvíli sa jej hlava vynorila nad hladinu. Na ramenách cítila silné ruky

,,Ariana,“ nesúvisle bľabotala.

,,Slečna, dýchajte!“ Prosil ju mužský hlas.

,,Ariana, kde je Ariana?!“

,,Kto?! Bol tu okrem vás aj niekto iný?!“

,,Ariana a ten chlapec, oni.. Vzalo ich more. Oni, sú..“ Vetu nedokončila a zamdlela. Poddala sa šoku a pocitu straty. Vedela, že Ariana ani chlapec nemali šancu.

Včera ležala na posteli, nohy vyložené na otočnej stoličke. Nemala pustenú hudbu, načo aj, jej myšlienky by ju aj tak prekričali.

,,Je to pohodlné?“ Prišla za ňou mama s výrazom pochybností na tvári.

,,Jasné,“ pritakala jej.

,,Idem si vypiť kávu,“ oznámila jej tak ako každý večer. Iba prikývla a venovala sa svojim veciam. Keď sa rozhliadla okolo, nesúhlasne cmukla a neochotne sa postavila. Mala v izbe taký bodrel, že takmer nevidela, čo je na čom položené. Na stole boli povyhadzované učebnice a zošity do školy, premiešané s knihami. Na poličkách laky, drobné, ktoré jej neustále ostávali z autobusu a maličkostí, čo si kupovala. A všetko obalené tenkou vrstvou prachu. Vedľa postele ležala na zemi veľká kopa oblečenia, ktoré sa jej nechcelo upratovať. Ešte raz si vzdychla, dvihla z kopy prvý kus oblečenia a nakoniec sa predsa len pustila do upratovania.

Keď skončila, bola takmer polnoc a bola celá od prachu. Zo stoličky vzala uterák, zázračne vyhrabaný z kopy pri posteli a pomalým krokom šla do kúpeľne. Umyla si vlasy, napenila sa voňavým sprchovým gelom a následne penu zmyla. Do ruky vzala žiletku a oholila si pravú nohu. Keď sa dostala k členku ľavej nohy, porezala sa. Sledovala, ako z malej ranky vyteká krv a zachvela sa. Nie!.. Pokračovala v holení, keď sa opäť porezala. Vybrala žiletku z umelej hmoty a obracala ju v ruke. Chcela si to rozmyslieť, tak veľmi chcela! Prešla ostrou hranou po koži tesne nad členkom. A opäť. To isté urobila aj na druhej nohe. Voda okolo nôh sa začala sfarbovať do červena. Až bola nakoniec príliš červená. Ani si neuvedomila, že prešlo snáď desať minút. Slabo mykla nohou, spanikárila a chcela sa postaviť. Pohyb však prihnal do žíl len ďalšiu dávku krvi. Srdce jej začalo biť rýchlejšie. Rukami sa zaprela o kachličky, no potom ich porazenecky zvesila. Mala by si niečo robiť, kričalo jej svedomie. Ale načo? Potom si to uvedomila. Ona chcela zomrieť. Bez kamarátky, ktorú poznala od narodenia, celých 16 rokov, jej život nemal zmysel. 4 mesiace to zvládala, ale už viac nie. Už sa viac nemieni trápiť. Stiahla na seba uterák, vypla vodu, ktorá tiekla z kohútiku a na perách sa jej usadil jemný úsmev. Od narodenia až po smrť spolu! Ariana, už idem! 

Unbroken (27)

,,Matt! Čo tu robíš?" Hľadela som naňho s úsmevom.
,,A ty?" Pozeral na mňa prekvapene.
,,Andy, moje dievča. Pamätáš?" Ozval sa Niall zvnútra auta. Matt sa otočil smerom do auta a nechal mňa a Grace, aby sme si vymenili pobavené pohľady. -To je to pekné dievča z autobusu!- Počuli sme z auta. Už som sa neovládla a rozosmiala som sa.
,,Nesmej sa, to sa stane každému!" Pozrel na mňa naštvane Matt, otvoril dvere, postavil sa von a počkal, kým s Grace nastúpime. On sám išiel dopredu k Harrymu. Hodila som sa k Niallovi a dala som mu pusu. Cítila som, ako ma chytil okolo drieku.
,,Ako bolo?" Usmial sa na mňa.
,,Ako v škole, čo ti poviem. No ale počkať! Stále neviem, prečo si tu ty!" Ukázala som dopredu prstom na Matta, ktorý sa niečo pýtal Grace.
,,Som Harryho bratranec," rozhodil rukami.
,,No tak to je iná sranda," rozosmiala som sa. ,,Harry, stretol si sa už s Grace?" Spýtala som sa Harryho, ktorý šoféroval.
,,Nestretol. AJ by som ti podal ruku, ale, nejde to..." Rozosmial sa a hodil hlavou dozadu. ,,Som Harry, teší ma," povedal, no nespustil zrak z vozovky.
,,Grace," povedala hlasnejšie Grace.
,,Okej, pozoznamované, vysvetlené a teraz.. Kam ideme?" Otočila som sa s otázkou k Niallovi.
,,Uvidíš."
,,Matt? Kam ideme?"
,,Zbije ma, keď ti to poviem," pokrčil plecami Matt a hodil pohľadom k Niallovi. Periférne som zachytila, ako sa Niall uškrnul.
,,On to neurobí," pokrútila som hlavou.
,,Si si istá? Minule mi tak vykrútil ru.."
,,Myslím, že toľko informácii stačí. Aj tak sme zachvíľu tam," skočil mu do reči Niall, za mohutného rehotu Harryho.
,,Jasné, zase všetci vedia, o čo tu ide, iba ja nie," frflala som.
,,Ženská jedna, sklapni už," počula som, ako Harry zamrmlal.
,,Počula som to!"
,,To som aj chcel!
,,Debil!"
,,Debilka!
,,Hej, vy dvaja!"
,,Áno, Niall?" Pozrela som naňho nevinne.
,,Je ti jasné, že keď havarujeme, bude to tvoja vina, že?" Uškrnul sa.
,,Nie, bude to chyba Harryho," pokrútila som hlavou okamžite.
,,Ďakujem Andy, aspoň viem že nebudem musieť žiť do konca života s pocitom viny. Naozaj dík," ironicky poznamenal Harry.
,,Vždy sú takíto?" Pozrel Matt na Nialla a ten len potichu prikývol.
,,Ó Bože," zaúpela Grace, na čo sme sa všetci rozosmiali.
,,Sme tu," víťazoslávne vydýchol Harry a čo najrýchlejšie vystúpil. Okamžite som sa k nemu rozbehla.
,,Komu ty hovoríš debilka?! Háá?!" Dala som mu buchnát do ramena.
,,Prečo ma biješ? Ty mi môžeš povedať debil?!"
,,Áno, ja môžem!" Povedala som so zdvihnutým nosom.
,,Umri!"
,,Až po tebéééé," usmiala som sa, poslala mu pusu a šla som za Grace, ktorá sa konečne o niečom rozprávala s Mattom.
,,Kde to sme?" Spýtala som sa a hľadela som na veľkú bielu budovu. Boli sme v nejakej uličke, čo som typovala, že bolo kvôli tomu, aby o chalanoch moc nevedeli.
,,Ešte chvíľu," usmial sa Niall, vzal ma za ruku a otvoril dvere nenápadne vsadené do steny. Chvíľu sme šli po schodoch, potom po dlhej chodbe, až sme nakoniec došli k tým posledným, kde bolo na menovke napísané- Jason Lencaster, štúdio 3.
,,Štúdio?" Pozrela som raz na Nialla, raz na Harryho až som sa zastavila pohľadom pri Grace. Tá len pokrčila plecami.
,,Nenapadá ťa nič?" Rozosmial sa Niall a pootvoril dvere, odkiaľ ku mne doľahol Zaynov hlas.
,,Jéééééžiš," vošla som dnu a s otvorenými ústami som hľadela na veľké sklo, za ktorým stál Zayn so slúchatkami na ušiach. Keď ma zbadal, usmial sa, ukázal dvihnuté palce a ďalej sa venoval práci.

,,Ty si ma vážne vzal do nahrávacieho štúdia," zvýskla som. Vždy som sa chcela ísť pozrieť, ako to tam vyzerá. Minule som o to poprosila Nialla. Vtedy sa len pousmial a povedal, že uvidí, čo sa s tým bude dať urobiť.
,,Chcela si to, tak som ťa sem zobral. A po ďalšie, je tu aj El a Dan. Perrie príde až o polhodinu," usmieval sa. Vošli sme do vedľajšej miestnosti, kde sedel Lou a na kolenách mu sedela El.
,,Andy, Grace, konečne ste dorazili!" Zvolala a rozbehla sa, aby nás mohla objať.
,,Dan," podišla som k Dan a dala som jej pusu na líce.
,,Čau zlato," usmiala sa a ďalej listovala v nejakom časopise.
,,To je mi teda privítanie, len čo ti poviem," prevrátila som očami.
,,Takú mám dnes na hovno náladu, že to ani snáď nie je možné," prehodila smerom ku mne ospravedlňujúcim tónom.
,,Vážne, celý deň je jak skysnuté mlieko," ozval sa z ničoho nič Liam, ktorý vošiel do miestnosti a dal Dan pusu na čelo.
,,Len si kopni," pousmiala sa Dan.
,,Prepáč, zlato," pohladil ju po ramene. ,,Poď, máme pre vás všetky prekvapenie," usmieval sa a zaviedol nás späť pred nahrávaciu miestnosť. Tam už nedočkavo sedela Perrie a s každou z nás sa objala.
,,Čo tu?" Spýtala som sa prekvapene, no odpovedi sa mi zase raz nedostalo. Zrazu boli všetci chalani vnútri miestnosti a začala hrať pesnička. Ako prvý začal spievať Zayn a pokračoval Harry. Potom sa všetky pohľady presunuli na Nialla a začal spievať. Omámene som ho bez slova sledovala. Nikdy som ho nepočula spievať tak vysoko a tak perfektne. Keď jeho sólo skončilo, nasledoval Louis a Liam. Neustále sa na mňa usmieval a ja som nemala oči pre nič iné.
,,Tú pesničku napísal Niall," pošepkala mi Dan. Ústa sa mi otvorili a vážne šokovane som hľadela na Nialla. Ten sa pri pohľade na mňa rozosmial, no rýchlo sa musel dať dokopy, pretože prišiel refrén. Keď pesnička skončili, Niall ku mne prišiel a akoby sa až bál, čo poviem.
,,Tú pesničku si napísal ty?!"
,,Uhm.." Pousmial sa a hrýzol si peru.
,,Prečo si mi nepovedal, že skladáš?" Obviňujúco som naňho pozrela a pobozkala som ho.
,,Nepýtala si sa!" Usmial sa.
,,Bolo to krásne!!"
,,Okej, stačí, ešte bude namyslený," skočil mi do reči Harold.
,,Mám dobrého učiteľa," buchol ho do ramena Niall, až sa Harry zatackal.
,,Tvoj priateľ je násilník," obvinil ma.
,,Hej, asi taký násilník ako šmolko, vážne!"
,,Okej, chalani, musíme ešte naskúšať niektoré songy, poďme!" Prikmotril sa Liam a stiahol všetkých naspäť.
,,Holky, musím si zavolať, hneď som tu," povedala som im, pretože som mala pocit, že dnes už asi viac času nebudem mať. Vyšla som z dverí a pomaly ich za sebou zavrela. Keďže som budovu nepoznala, jednoducho som si sadla na schody a vytiahla som telefón.
-Ahoj Josh. Neruším?-
-Andy! Už som sa normálne bál, že ani nezavoláš a necháš ma v štichu!- Ozval sa a bolo počuť, ako si vydýchol.
-To by som ti predsa neurobila, čo bojíš?-
-Ok, k veci. Výstava je v marci, čiže máš takmer 4 mesiace na namaľovanie 7 obrazov. Je vážne jedno, akú techniku použiješ. Buď originálna, šokuj, skrátka, daj do obrazov seba. ČO máš na pláne vo štvrtok?-
-Myslím, že nič. Prečo?-
-Bolo by fajn, keby sme sa ešte stretli a prebrali to dopodrobna. Dnešný telefonát bol vlastne iba na to, aby si mi potvrdila, že do toho na 100% ideš.-
-Okej. Pošli mi tvoju adresu a v štvrtok som u teba.-
-Zastav sa okolo 5, dobre? Teším sa na našu spoluprácu, pozdrav Grace!-
-Samozrejme. Pozdravím, maj sa Josh!- Zrušila som hovor a rozhliadla som sa okolo seba. V budove bolo viac-menej ticho, okrem občasných zvukov a takmer nehlučnej hudby idúcej zo štúdia, kde boli chalani. Akoby sa svet zastavil.

Happy November! (is it really happy?)

Áno, ja viem, že už skoro týždeň je ten november, ale mne to akosi dochádza až teraz :) Možno je to tým, že jediné na čo myslím ráno, keď sa o 6 zobudím a vonku je tma ako vo vreci, je teplý čaj/ káva a hrubé ponožky. Nie v zlom, to nie. 

Ak ste si všimli (a ak aj nie, nevadí), som takpovediac zimno-jesenné stvorenie. Keď ráno šliapem na autobus a vonku sa môj dych zráža do bielej pary, to je moje! 

Keď som sa asi pred týždňom zobudila a vonku bol sneh, skoro som si cvrkla od šťastia :) Skrátka, toto je môj čas. Iných môžete vidieť, ako sa vlečú okolo a frflú, aká je zima. Ja okolo poletujem, spievam a neviem o všetko, teším sa, že sa už nepotím a že môžem nosiť hrubé svetre a čižmičky :) 

Priznávam, toľko svetrov síce nemám, ale (!), už sa na tom pracuje :)

Je november, musím opravovať veeeľa veeľa známok a začať so sebou niečo produktívne robiť, no a ja myslím iba na to, ako našetrím na nový notebook. Ten môj si totižto robí čo chce, damn! Povie si ,,Á, na čo by naša milá Angie potrebovala otvoriť zložku ešte dnes? No veru nie, ty si ešte hodinu počkáš :)" a podobne. Alebo mi pre istotu neotvorí vôbec.

Aké máte vy notebooky? Dajte nejaké typy. Rozhodne chcem Asus a najlepšie by bol biely, ale chcieť je pekné a tráva je zelená, mehehe...

Ale vážne, aký typ notebooku máte?

No schválne, čo by ste urobili? :)

Predstavte si, že by sa vám práve teraz splnili naozaj všetky sny. Len takto "Lusk!"

Zrazu by ste mali -dsať a viac, rodina by vám nebola už v pätách, žili by ste na svojom vysnívanom mieste, mali vysnívanú prácu, možno priateľa.. Vážne by ste boli šťastné? Nie je vari lepšie si na vyplnenie snov počkať? Zažiť pády, podrazy a sklamania, následne vyvážené radosťou, ziskom a krokom vpred? :) 

Nechcete radšej mať ten pocit, že ste spravili všetko pre to, aby sa stalo to či ono?

,,Tiež som rozdielny."

Koľkokrát v živote sme chceli toto počuť od niekoho, kto sa cíti rovnako? Byť rozdielny spolu?

Schválne, skúsme jeden test. Ak chcete, ostaňte kľudne anonymné. Možno túto moju snahu o zblíženie sa s vami len tak preletíte očami, ale bola by som rada, ak by sme také niečo skúsili.

Na začiatok komentáru napíšte:

"." pre tie, ktoré nie ste spokojné so svojím telom.

"?" pre tie, ktoré stále neviete, čo chcete v živote robiť.

"!" pre tie, ktoré sa cítite samy a myslíte si, že nikoho nemáte.

"P", ako problems, pre tie, ktoré máte problémy či už s rodinou, alebo priateľmi či v škole.

"M", ako misunderstood, pre tie, ktoré si myslíte, že vás nikto nechápe. 

"S", ako selfharming, pre tie, ktoré si ubližujú. Kvôli ľuďom, tlaku, osamelosti. Aby niečo cítili.

A tie, ktoré sa bojíte napísať, čo cítite, čo sa deje vo vašom živote, napíšte "A".

Samozrejme, toto sú len nejaké moje návrhy. Môžete samy napísať, čo chcete. Ako hovorím, aj keď anonymne, ale uvidíte, že pomôže, ak sa zo svojich problémov vypíšete. Kričte, kopte, písmenkujte..

A potom sa pozrite na ostatné komentáre (ak nejaké budú, v čo dúfam) a všimnite si, že nie ste samy. Že každý na tomto svete má problémy. Každý sa občas potrebuje cítiť sám. A tieto znaky či písmená tu teraz sú na to, aby ste vedeli, že v tom nikdy nie ste samy! Vždy je tu niekto, kto má také isté problémy ako vy, ale neprizná sa, pretože si myslí, že je jediný a že ho ľudia nechápu.

A ak ste so svojím životom spokojne, jednoducho napíšte "happy". A dodajte tak silu tým, ktorí si to o svojom živote nemyslia. Povedzte im, že všetko raz bude v poriadku. Že keď už tu pre nich nebude nikto, tak ja a vy áno! A čo vy viete, možno si nájdete najlepšieho priateľa :-)

Take me home.

Po dnešnom Little things video som sa cítila, ako malé dievčatko. Zababušená do paplónu. notebook 10 cm od tváre a plakala som ako malá. Ako to robia, oni či Ed, že zistia, čo cítite, vložia to do pesničky a vyvrátia vám to?!

Vidieť ako mi Niall polminúty hľadí do očí, ja jednoducho... nevedela som, či sa mám smiať, plakať alebo čo.. Nakoniec som plakala, smiala sa a lapala po dychu. Ľúbil sa mi Harryho úsmev počas jeho pasáže, ale strašne :)

Toto je pre tie Directionerky, ktoré si nemyslia, že je to nefér voči chalanom: Sneak peaks

Sú tam ukážky 24 sekundové z každej pesničkyokrem jednej, ktorú si nepamätám a nechce sa mi to hľadať :)

A tu: Rock me! je celá pesnička Rock me :)
A tu: They don´t know about us! Bože, ja sa posereem!

Nialler je tam maximálny: I want you to rock me! I want you to hit the pedal, heavy medal, show me you care!  

A Louisove výšky? Klobúk dole, konečne mu dali aj nejaký priestor sakra!! 

Konečne nechajú spievať všetkýých!!!

Teším sa na tento album ako blcha ty kokso! Je predobjednaný, takže snáď mi príde ešte v ten deň :) Takisto som si predobjednala aj ten ich box, ten by mi mal tiež dojsť, teším sa stašne strašne, taaaaaaaaaaaaaaaaaakto moc :D

Vaša popolnočná, uspievaná Ang (už viem skoro celé Rock me naspamäť, yeaah) :)