HIM.

 Zanietene sa rozprával s Jakubom o autách, rozhadzoval rukami, dôrazne krútil hlavou, keď nesúhlasil. A ja som ho milovala, pretože mal na sebe biele tričko. Občas sa nahol a akoby podvedome ma pohladil po stehne, ruke, líci. Akoby sa len chcel uistiť, že som stále tam.

Vnímala som ho každým pórom, a keď sa usmial, na mojej tvári sa taktiež usadil úsmev. Zvláštne, ako sa za pomerne krátky čas dokázal stať mojou súčasťou. Za ten mesiac aj niečo som na ňom nenašla niečo, čo by mi vadilo. Prekvapovalo ma to. Aj keď som to vedela. Pretože od prvého momentu som vedela, že toho chlapca chcem spoznať.

Zaujímavé je, že som v ňom od začiatku mala podporu. Nech sa to týkalo čohokoľvek, presviedčal ma, že to zvládnem. A ja som uverila. Chcela som byť preňho tým istým. Neviem, mala som pocit, že za úsmevom sa neskrýva len úsmev. Chcela som ho počúvať. Ako mi rozpráva o svojich strachoch, túžbach, snoch. A čo najviac, chcela som počuť, čo ho trápi. Pretože jeho oči neboli vždy veselé. Občas sa do nich vkradlo niečo iné. Niečo, čo si strážil. A nech už som akokoľvek chcela vedieť, čo to je, taktiež som vedela, že to raz príde. Že to chce čas.

Nemala som problém sa s ním rozprávať o čomkoľvek. Bez rozmýšľania. Skladala som písmená do slov a slová do viet. Čas ubiehal ani som si to neuvedomovala. A čo bolo hlavné, dokázala som pri ňom mlčať. Potreba vyplniť ticho sa akosi vytratila, stačilo mi, že som. Že existujem, dýcham, na nič nemyslím a som pri ňom.

Bolo to zvláštne. Je to zvláštne. Ešte nedávno som bola človek, ktorý po istej forme intimity túžil, no bál sa jej. Cítila som sa pri ňom taká drobná. Zraniteľná. No zároveň, keď ma objal, cítila som, že som v bezpečí. Že som úplná.