Oh, baby, baby, it's a wild world.

...

...

...

...

Free soul

Mám rada tie rána, keď rozhodnem, že škola nie je pre mňa.
Zapadnem do obľúbenej kaviarne, dám si latte alebo zelený čajík a stretnem sa s niekým, kto dospel ráno k rovnakému názoru.
Ako dnes. Zaspal som, ale tak kvalitné že len o pol 10 som sa vymotala z domu. Do školy sa mi to už neoplatí, tak načo. Kúpila som si Evu a veselo ju čítam a popíjam kávu, popritom sa rozprávam s milou čašníčkou a čakám na kamaráta.

Občas v Eve natrafím na dobrý článok a tak ma môžete vidieť ako sa uchechtávam sama pre seba.

Podchvíľou som čítala článok Nervy z prvého rande. Páčila sa mi veta: Ale čo keď niekde pred kinom už na nás nervózne čaká chlapec, ktorý sa chce zamilovať práve do nášho rozkošného koktania?
Keď sa nad tým zamyslíte, je to pravda. Nie nadarmo sa hovorí Aj keď máš zlý deň, usmievaj sa, nikdy nevieš, kto sa zamiluje do tvojho úsmevu :)

V takéto rána mám pocit slobody. Môžem rozmýšľať, smiať sa s kamarátmi s pocitom, že mám čas, keďže škola je v tom momente bezpredmetná.

V poslednom čase mám pocit,že všetko ubieha akosi prirýchlo. Trištvrtina mojich kamarátov už zmaturovala a po lete odchádzajú preč. Prichádza strach. Čo ak ochladnú myšlienky na návrat domov? Takisto moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám od narodenia. Odchádza na UMB v Banskej Bystrici. Želám jej to, bola to škola jej snov, so zameraním, ktoré miluje. Ale nutnosť vracať sa domov po čase odíde a ja ju uvidím možno tak raz-dvakrát za mesiac.

Núti ma to myslieť na moju budúcnosť. Dostanem sa na výšku, ktorú si vyberiem? Zmiznú staré priateľstva?

Všetko v človeku dokáže vyvolať obavy.

'll never be what you want me to. I'll be me.

Pustite si túto holčinku :)

Volá sa Katarzia a priznávam že na prvé počutie si poviete že má dosť od veci pesničky, ale po zahĺbení sa zistíte :) 

Všetko začína vyzerať lepšie :)

Známky ako keby sa opravovali samy, len na niektorých ešte budem budem musieť tvrdo zamakať (rozumej, postrkať sa do ritného otvoru učiteľov), čo robím veľmi nerada.

Vo štvrtok ma čakajú skúšky na vodičák, ktoré už teraz viem, že nedám. Testy ma nemajú rady, je to jasné! Jazdu a kuželky and other shit dám ľavou zadnou (hej,hej, verím si), len ten teeeest.

Prekvapenie mesiaca (v skutočnosti vôbec), Angeličôčka sa vrátila k červenej :)

V poslednom čase sa už konečne nebojím nosiť veci, ktoré na mne nemusia vyzerať najlepšie, pretože si poviem, Ach, screw you, mne sa to páči!

 

O chvíľočku to budú 3 týždne, čo som s miláčikom. A som tak kurva šťastná, až sa bojím že to nie je realita. Už len čakám, kedy niekto vyskočí spoza rohu, rozosmeje sa a povie SMOLA! TY HLÚPA? NESNÍVAJ TOĽKO!

Prosím, kto sa vie modliť, modlite sa za mňa, nech sa to nestane :) 

A vy, babenky moje, ako sa máte? :)

is there somebody who can catch you

I guess I'm too afraid to hurt people the way they do.

Mala som sa narodiť ako chlap. Viem to. Neriešila by som žiadne pičoviny, ktoré riešim ako dievča. Nie, nezľahčujem to. Samozrejme aj mužské pokolenie má svoje problémy.
V poslednom čase je vo mne toľko nahromadeného hnevu, až sa bojím, kedy vybuchnem a dúfam že pri mne nebude nikto z mojich blízkych. Lebo vtedy ubližujem. Tvrdo a presne do čierneho.
Stalo sa to iba raz. Mala som asi 12 a mama mi niečo nechcela dovoliť. Nepamätám sa, čo som jej už povedala, pamätám si však pocit, ktorý som mala, keď s plačom vybehla z dverí. Bolo mi zo seba zle. Nechala som tú zlú časť aby vyšla a hovorila za mňa veci. Odvtedy som to neurobila.
A stojí to kurva veľa námahy. Ľudia mi hovoria veci, ktoré sakra zabolia. Tam vnútri, tak presne že ešte niekoľko dní cítim ich ťažobu. Len ja sa vždy ovládam, lebo nechcem ublížiť. Bože, koľko vecí by som mohla použiť voči 90% mojich kamarátov, rodiny, známych. Byť každého bútľavou vŕbou je fajn, cítite sa výnimočný, ten pocit, že vám ľudia dôverujú. Ale tajomstvá sa iba hromadia a je čoraz ťažšie s nimi narábať.
Kedy som sa sa ja niekomu vyrozprávala tak, že mi odpadol zo srdca kameň? Keď som konečne povedala všetko čo som kedy chcela?  Nedokážem to. A netuším prečo. Myslím že sa bojím, že by som sa k niekomu mohla príliš priblížiť a on by to mohol využiť proti mne. U nás v rodine to tak platí. Radšej drž hubu, v zlom čase to bude totižto použité proti tebe.
Prestáva ma to celé baviť. Nedokážem sa vyrozprávať najlepšej kamarátke, ktorá ma pozná ako zrkadlo. Nedokážem sa vyrozprávať psychologičke, ktorá k tomu zaujme objektívny postoj, vypočuje, poradí a už sa s ňou nikdy nemusím vidieť. Prečo sa nedokážem otvoriť nikomu? A po čase to každému začne vadiť. Prečo si potichu? Lebo keby otvorím ústa, kričala by som až kým by mi odpadli hlasivky, do piče.

Rodičia ma stále gezujú kvôli hlúpostiam. Hlúpostiam s veľkým H. Po mnohých hádkach sa cítim ako posledná špina, ktorá si ani nezaslúži žiť s nimi v jednej domácnosti. Zakaždým mám v hrdle kameň, a odídem skôr ako sa stihnem rozplakať, lebo viem že by to dopadlo zle. Keby im začnem vyčítať všetko, čo kedy oni urobili mne. Och bože, ako by som si uľavila. A ublížila by som im tak, že by na mňa už v živote nepozreli rovnako. Nikdy v živote by sa so mnou už nerozprávali tak ako predtým, nedôverovali by mi. Pretože si pamätám veci ktoré oni nie. Alebo si ich nechcú pamätať ja už ani neviem.

Nevedia o mne nič. veľké nič. keby im ja štvrtinu nepoviem a ostatné nepočujú, nevedeli by o mne ani to málo. Som len prostriedok ako si urobiť dobré meno, študuj, ako sa budú na teba ostatní pozerať keď budeš mať 3 na vysvedčení? Neklam mi, ako sa budem cítiť  pred kamarátkami, keď mi to budem hovoriť? Nepi tak ako ja, nechcem vidieť, aby si skončila rovnako ako ja a ja by som musel priznať že som zlyhal?
Nerob chyby, buď dokonalá, lebo tak to má byť. Nie, toto sa ti páčiť nebude, pretože sa to nepáči ostatným.

Prečo to do predele robím? Hovorí sa že úprimnosť je dobrá,.. o tomto silno pochybujem. Neznevažujem slová nejakého veľkého psychiatra/psychológa a podobne. Jednoducho sú situácie v ktorých je pravda najväčšie zlo.

Nechcem to. Nechcem.
Nechcem sa cítiť tak, ako sa cítim. Nie.

New beginning? Better ? I think so.

Posledný týždeň aj zopár dní boli celkom hektické, povedala by som. Zlé známky sa pred mesiacom nahromadili and now I´m working my ass off aby som ich opravila. Mala som problémy s najlepším kamarátom, ktoré sa vyriešili, no zároveň nie.

Zopárkrát som vybehla von s kamarátmi, pozerať hokej, len tak si sadnúť. Spoznala som nového chlapca, akéhosi kamaráta mojich kamarátov (už sa to zamotáva, čo?).

Už prvý krát mi vcelku udrel do očí. Modrooký blonďák, tunely, tetovania.

Taký sympaťák, čo vám poviem :)

Síce sme príliš nekomunikovali, ale všímala som si ho. 

Druhý raz sme sa stretli včera. Povedala som si, kašlem na to. Páči sa mi, prečo sa nespoznať viac?

A tak som sa ho stále niečo pýtala, kecali sme, zavolala som ho hrať stolný futbal.

A uvedomila som si, že sa mi vážne páči.

Facebook je čarovná vecička, stačí ťuk a môžete niekoho spoznať lepšie za krátku chvíľu.

Moja krátka chvíľa sa odohrávala od pol 3 do pol 6 rána. 

A fakt, že sa mi páči sa ešte prehĺbil. Zistila som, že vo viacerých veciach máme rovnaké názory a že chápe, čo sa snažím povedať tam, kde to ostatní moc nechápu.

Dohodli sme sa, že skočíme von, pokecať a tak.

A tak sa stalo, sedeli sme kecali sme a na moje celkom veľké prekvapenie, príjemné, aby sme sa rozumeli, ma pobozkal.

Neprotestovala som, srdce som mala až v krku.

Tak som konečne trochu viac pochopila výraz fall in love.

S Kristiánom to bolo pomalé, dlho som zisťovala, čo cítim.

Tu som, doslovne, do toho spadla. A to sme sa poznali len zopár hodiniek.

Vyzerá to zaujímavo.

A dúfam že to vydá, pretože vyzerá ako naozaj skvelý chalan, s ktorým môžem byť naozaj šťastná :)

Nevadilo mi, len tak sa objímať a nič nehovoriť. Nebolo to to pravé trápne ticho. Bolo to príjemné.

Myšlienky mi blúdili hlavou, no ani jedna nemala tú nutnosť aby bola vyslovená.

V tom momente mi stačilo len jednoduché bytie-nebytie.