Fucking monday morning.

Prepáčte že až tak neskoro, ale je tu :-)

Pondelné ráno. Iba ďalšie ráno z mojej osamelosti. Celý týždeň budem zavretý doma, sedieť, jesť a smrkať. Posratá chrípka. Nahlas som zakašlal a automaticky som si kýchol. Len som si vzdychol a keď som počul, že voda na moju instantnú kuraciu polievku povrela, vybral som sa do kuchyne. Vonku mohlo byť takmer 25°C, ale ja som po byte behal v hrubom štrikovanom svetri od starej mamy Georgii a triasol sa na počkanie. Ale čo sa ja môžem sťažovať? Ľudia sú na tom aj horšie. Chalanom som zakázal chodiť, nechcel som aby sa nakazili. Nechápali, chceli mi pomôcť, tráviť so mnou čas a podobne. Necítim sa však na to, čo je už len samo o sebe zvláštne. S chalanmi trávim ¾ môjho života. Povedali len dobre, uzdrav sa a daj vedieť, keby si niečo potreboval. Sme tu pre teba kamoš.

Sme tu pre teba. Je to fajn, pocit, že nech sa stane čokoľvek, budú tu. No chýba aj niečo iné. Niečo, alebo lepšie povedané niekto. Lenže nie je to ľahké. Okolo mňa sú davy dievčat, mohol by som si vyberať. Brunetky, blondínky, rusovlásky, aziatky, európanky, ... Preboha mám toľko možností. Ale ako zistiť, ktorá je tá pravá? Nie je to ľahké, ako sa zdá.

Keď som pred pár týždňami sedel u Zayna a rozprával sa s ním, do rozhovoru sa vložila aj Perrie.

,,No tak Niall, je to také ľahké,“ usmiala sa na mňa Perrie.

,,Vám sa to hovorí, zrazu ste sa našli,“ odfrkol som si.

,,Pozri, máš to vlastne dosť ľahké. Úvodné trápne predstavovanie máš za sebou.“

,,To akože aj so mnou to bolo trápne?“ Prekvapene sa naňho Perrie pozrela.

,,Potil som sa ako kôň!“ Osopil sa na ňu zo srandy Zayn.

,,Teraz si vymýšľaš! Vyzeral si, ako keby si to mal na háku!“ Rozosmiala Perrie.

,,Keby som mal, sedí tu so mnou Niall sám,“ zaškeril sa. Chvíľu nato som odišiel. Nevydržal som tam dlhšie. A tak som najviac času trávil s Harrym a s Liamom. Hrali sme Fifu, pozerali sme filmy pričom k nám občas k nám skočil Nick. Lámali ma na tetko, takmer ma zlomili, ale odolal som. Ja a tetovanie? Ale no tak, veď sa to na mňa vôbec nehodí. Ani neviem čo by som si vôbec dal vytetovať. Štvorlístok by bol celkom pekný. Alebo text nejakej pesničky. Ale tá bolesť! Skrátka, na tetovanie som na nejaký čas zabudol. Ale aj naše stretká postupom času začali byť už len zvykom. Preboha, som nevrlý ako pes. Pokrútil som hlavou a vzal som si horúci hrnček s polievkou. Sadol som si k telke, keďže som konečne zohnal DVD s filmom Tisíc slov. Nejaká nová komédia s Eddiem Murphym. Vyzeralo to dobre a Murphy je pán komediant i keď sa dá povedať, že aj ten už pomaly zapadá za horizont. Sŕkal som horúcu polievku a užíval si príjemné mraučanie v žalúdku. Keď som sa prikryl paplónom, tak, aby nikde nebola ani jediná škára, na potvoru sa ozval zvonček. Tí ľudia si vedia vybrať kedy prísť. Neochotne som sa odokryl, na čo mi okamžite naskočila husia koža.

,,No?“ Otvoril som dvere a zarazil som sa.

,,Eh, ahoj. Som nová od vedľa. Vymkol ma prievan, keď som bola odprevadiť kamoša.“

,,Hmm a čo s tým mám ja?“ Spýtal som sa jemne. K žene nedokážem byť hnusný, ani keď mám chuť ju rituálne zavraždiť.

,,No, volala som zámočníkovi, ale ten príde až o takú hodinu-dve. Vážne ťa nechcem otravovať, ale všetko mám vnútri, ďaleko nechcem ísť. Pán Leslie zdola asi nie je najlepší spoločník a počúvať o mačkách pani Hurstovej sa mi vážne nechce. Tak ma napadlo, že som ťa zopárkrát videla vchádzať do bytu aaaa... že by som tu mohla dovtedy ostať,“ hrýzla si peru a nesmelo na mňa pozerala.

,,Som dosť chorý.. ale ak ti to nevadí,“ pootvoril som dvere a snažil sa nerozprávať nad tým, ako strašne rýchlo rozprávala. Chvíľu nerozhodne pozerala na môj červený nos, ale potom vykročila smerom k dverám a vošla. Skoro som sa nahlas rozosmial, keď som videl, že má na modrých ponožkách ružové zajačiky. Keď zbadala môj pohľad, pokrčila plecami.

,,Sú od starej mamy,“ vysvetlila mi.

,,Chceš niečo na pitie? Pred chvíľou mi povrela voda, môžem ti zaliať čaj,“ navrhol som.

,,Aký máš?“ Pokrčila nosom a sebavedomo šla hneď do kuchyne.

,,Takže,“ otvoril som skrinku, ,,je tu mätový, ovocný, melónový a nejaký jogurtovo-jahodový či čo.“

,,Melónový som ešte nemala,...“

,,Takže melónový,“ vybral som škatuľku a nalial som do šálky ešte stále horúcu vodu. Vhodil som do nej vrecko, otočil som sa k ..eeh, ako hovorila, že sa to volá?

,,Nech sa páči. Ako si hovorila že sa to voláš?“

,,Nehovorila som,“ usmiala sa, keď sa zhlboka nadýchla čaju. ,,Som Sante,“ vystrela ku mne ruku. Keď som sa skúmavo zamračil, hneď mi odpovedala. ,,Dlho som žila v Holandsku, preto také meno,“ pokrčila plecami ako čo narobíš.

,,Zaujímavé. Ja som Niall,“ usmial som sa.

,,Viem, moja malá sesternica váš zbožňuje,“ milo sa usmiala. ,,A musím povedať, že mimo plagátu vyzeráš,.. živšie,“ rozosmiala sa.

,,Tak to by som poprosil,“ pobavil som sa. ,,Akurát som začal pozerať film, pridáš sa?“

,,Jasné, čo to je?“

,,Tisíc slov?“

,,Jéééžiš, jasné, ten film zháňam celú večnosť,“ zhíkla.

,,Tak poď,“ pokynul som jej a šiel som do obývačky. Ticho cupkala za mnou a rozhliadala sa.

,,Máš to tu pekné. Trošku málo mužské, ale nevadí.“

,,Málo mužské?“ Dvihol som obočie a sadol som si.

,,Nie, sorry, vyznelo to inak ako malo. Vyzerá to tu ako keby to pomáhala zariaďovať nejaká žena,“ rozhadzovala rukami, pritom, ako sa mi to snažila horlivo vysvetliť.

,,Frajerky kamarátov sa tu vybláznili. Mne to bolo jedno, nechal som im voľnú ruku. Vlastne sa mi to dosť páči, síce na tej bielej farbe utierať prach nie je sranda,“ striasol som sa. Len sa bez slova načiahla ponad stôl a vystrela mi opäť ruku.

,,Chronický bordelár číslo 2, teší ma,“ rozosmiala sa.

,,Nie som až taký bordelár! Len sa mi nechce upratovať a prať a utierať prach, no..“ Pod jej pohľadom som zmĺkol. ,,No tak som chronický bordelár, čo už.“

,,To som chcela počuť,“ súhlasne pokývala hlavou, spokojná sama so sebou, že ma prinútila priznať to, čo chcela.

,,No okej ty To som chcela počuť, poď pozerať ten film, lebo ťa vyhodím,“ zamrmlal som zo srandy. Ihneď si sadla a zvyšné dve hodiny sa niesli len v tichu, našom smiechu a ku koncu Santinmu posmrkávaniu. Koniec bol vážne dosť dojemný, čo som nečakal, ale veď, dnes pomaly natáčajú všetko, kde je láska. Na hovno, čo? Práve keď film skončil, Sante zazvonil telefón. Zdvihla, párkrát povedala uhm, uhm, jasné a potom zložila. Konečne došiel zámočník, takže sa začala dvíhať.

,,Díky že si ma tu prichýlil, Niall,“ usmiala sa pri dverách a nedôverčivo pozerala na starého fúzatého zámočníka.

,,Za málo, keby sa aj inokedy niečo stalo, kľudne prídi, som len oproti,“ zažartoval som. Sante bola fajn. Taká nenáročná v pohode holka. Páčilo sa mi, ako sa bez problémov správala, ako keby sme boli starí kamaráti, nie presne to trápne Ahoj, ja som.. a potom rozpačité ticho. Dobre vedieť, že oproti býva niekto normálny. Keď tak rozmýšľam, tieto byty sú celkom drahé a dosť veľké, bohvie ako to sama platí. Možno má bohatých rodičov, alebo čo. Ježiš, veď je to úplne jedno. Zabuchol som dvere a odšuchtal som sa späť do obývačky. Vypol som telku, zohrial studenú polievku a postojačky som ju zjedol. Keďže sa mi na deň nečrtali žiadne plány (vďakabohu), zapil som asi 3 acylpyríny a ľahol som si spať. Prvý raz po dlhej dobe som prespal takmer celý deň. Na druhý deň mi na obed opäť niekto klopal na dvere. Už vyspatý, výnimočne nie s nevrlou náladou som išiel otvoriť a zas tam stála Sante.

,,Zas si sa vymkla?“ Spýtal som sa pobavene, no všimol som si kľúče v jej ruke.

,,Ale čoby. Hovoril si, že si dosť chorý, tak som ti niečo priniesla. Teta má lekáreň tu neďaleko, tak som ti zobrala nejaké tie hnusné čaje, čo by si nevypil ani za Boha, ale prisahám ti, že fungujú,“ mierne zahanbene mi ich podávala.

,,Fíha, tak to vážne díky,“ vzal som si ich prekvapene.

,,Veď nie je začo,“ mávla rukou a usmiala sa. ,,Idem ja, bežia mi staré časti seriálu, nechcem to zmeškať,“ uškrnula sa a odišla. Hneď ako mi povrela som si zalial čaj. Bože, bol to hnus, aký som nikdy nepil a v ústach som mal takú pachuť, akú som nemal, ani keď som sa prvýkrát opil. Ako keby ste vyžmýkali staré ponožky a do toho priliali niečo ešte hnusnejšie. Najradšej by som sa len dopoval nejakými utlmovákmi, ale za skúšku nič nedám. Horšie mi asi byť ani nemôže, usúdil som a dopil som pohár do dna.

A mala pravdu. Už o niekoľko hodín dunivá bolesť z hlavy zmizla a vedel som normálne dýchať. Tá jej babka musí byť čarodejník. Alebo len ženská, čo poriadne prečíta, čo je na obale lieku. O 2 dni prišla zas, nudila sa a vedela že som doma. Hrali sme scrabble a rozbila ma v ňom ako ešte  nikto. Porazenecky som pozeral na svoje písmenká X, Y, U a B. Keď som dvihol pohľad, videl som, ako sa samoľúbo uškŕňa.

,,No čo, ty veľká hviezda, takto chabá je tvoja slovná zásoba?“

,,Ja som ťažko chorý človek, musíš to brať na ohľad,“ bránil som sa a zhrnul som všetky písmenká do kapsičky.

,,Tak určiteee,“ chichotala sa. Dokopy som o nej predtým nič nevedel. Ale počas hry sme kecali, takže som približne získal nejakú predstavu. Má 19 a študuje marketingovú komunikáciu niekde v západnej časti Londýna. 4 roky žila v Rotterdame a potom sa sem presťahovali kvôli otcovej práci. Bol nejaký fyzik alebo čo. Mamka bola prekladateľka, takže bola vlastne celý čas doma. Má staršieho brata Jeremiho, ktorý žije niekde v , hmm.. kde to bolo? Jasné, v Belgicku! Multikultúrna rodina jak fras. No a to bolo asi tak všetko. To bola Sante. Neskôr mi volal Lou a pýtal sa, či niečo nepotrebujem. Nepotreboval som. Jedla som mal dosť, pitia tiež a bol som závislý na hnusných ale zázračných čajoch. Louis len opäť povedal, aby som sa ozval, keby niečo.

V priebehu týždňa som so Sante bol niekoľkokrát a keďže turné začne až o mesiac a pol, trávili sme spolu dosť času. Nechcel som to. Nechcel. Chcel som mať len kamarátku. No po 3 týždňoch som si začal všímať, ako vždy, keď zanadáva, žmurkne. Ako si prehadzuje vlasy a keď sa nudí, začne si spievať. Vážne sa mi začala páčiť. Mohla by to byť ona? Jeden večer, keď bola zas u mňa, sme sa ohadzovali pukancami a smiali sa na stupídnom kvíze v telke. Aby chlap ani po 3 nápovedách nevedel, ako sa volá hlavné mesto Kanady, tak to nás úplne dožralo. Kanadu predsa pozná každý, preboha!!  A urobil som to. Pobozkal som ju, no nebránila sa. Keď som sa odtiahol, len sa zas usmiala a povedala, že sa zajtra zastaví. Prechádzal som sa po byte a nechápal som. Opäť ma neuveriteľne bolela hlava. No tentoraz to bolo dosť rýchle. Cítil som, ako ma oblieva teplo a na čelo mi vyrazil studený pot. V hlave sa mi ozývalo búchanie, bolo čoraz hlasnejšie....

                                                                                              -------------------

,,Niall, otvor!!“ Celým bytom sa rozliehalo búchanie. Niekoho päsť opätovne dopadala na dvere a neúprosne búchala. Pomrvil som sa a cítil som každú časť môjho tela. Ako keby som bez strečingu zabehol 20 kilákov. Ponaťahoval som si stuhnutý krk a odhrnul paplón. Pred dverami stál Liam aj s Louisom a zmätene na mňa pozerali.

,,Čo sa s tebou deje kamoš? Takmer celý týždeň  nám neberieš telefón!“ Nahnevane a zároveň ustarane ma obviňoval Louis.

,,Celý týždeň?! Veď som s tebou včera volal!“

,,S kým si volal?“ Zamračil sa Louis a vybral z vačku telefón. ,,Neser ma, naposledy som s tebou volal v pondelok ráno!“

,,To je blbosť! Preboha, veď..“ zmätene som mrmlal prehľadával som telefón. Bol  7. október. To znamenalo, že prešiel od pondelku celý týždeň. To nie je možné, do riti. Do spánkov mi udrela prudká bolesť, až som zalapal po dychu.

,,Hej, kamoš, veď ty celý horíš,“ zhíkol Liam, keď mi priložil ruku na čelo.

,,Tak mám teplotu, no..“

,,Choď si odmerať teplotu, idem ti zaliať čaj. Aký?“
,,Nad skrinkou sú také s čudnými názvami, také malé škatuľky. Strašne to smrdí ale sú super,“ poslal som ho do kuchyne a naďalej som čumel na telefón.

,,Niall, tu nič také nie je!“

,,Musí byť!“ Prešiel som do kuchyne a pozeral som do otvorenej skrinky. ,,Niekde tu musia byť,“ začal som otvárať skrinku za skrinkou no po zázračných hnusných čajoch ani stopa. A ešte k tomu ten mobil.

,,Počkajte,“ zašepkal som a vybehol som z bytu. Zazvonil som na dvere oproti. Vyšla z nich Sante a pozerala na mňa.

,,Môžem ti nejako pomôcť?“ Spýtala sa, keď som na ňu len ticho hľadel.

,,Sante, nevieš kam som dal tie čaje od tvojej tety?“

,,Aké čaje???“

,,Čo si mi minule priniesla od tvojej tety, tie predsa.“

,,Od akej.. Počkaj, odkiaľ vieš, ako sa volám? Pokiaľ viem, nestretli sme sa ešte, či?“ Pokrčila nosom, ako to robila, keď bola zmätená.

,,Ale veď,“ hlesol som smutne.

,,Stalo sa niečo?“

,,Vlastne, nie nič, dík,“ otočil som sa na päte a vošiel do bytu. Keď som zavrel dvere, oprel som sa o ne chrbtom a zviezol sa na zem. Bol to len sen. Celé to boli len výplody z tej debilnej horúčky.

,,Nialler, nemáš tam žiadny čaj. Len nejaký melónový, tak čo?“

,,Melónový nie!“ Postavil som sa a Louis na mňa zarazene pozeral. ,,Sorry, melónový nie.“

,,Skočím kúpiť nejaký do obchodu? Je pondelok ráno, všetko už bude otvorené.“

Pondelok ráno. Skurvený pondelok ráno.

Sante