Nerozmýšľala. Jej myseľ bola po dlhom čase prázdna. Užívala si ten pocit, pretože vedela
že sa tak skoro neobjaví. V povetrí sa niesla melódia, ktorú mohla počuť len ona a tí, ktorí
sa rozhodli. Velebila ju. Volala ju k sebe. A ona sa poddala. Koniec koncov, robila tak celý život.
Jeden malý krok.
Len drobný krôčik.
A letela.
So zatvorenými očami.
No dopad nepocítila.
Nedostavil sa.
Pretože jej myseľ...
Jej myseľ už poletovala.
Povetrím.
asi som vtieravá, ale zas raz mám o teba strach...keby si sa niekedy potrebovala porozprávať, tak mi prosím napíš...
OdpovedaťOdstrániťinak sa mi to páči, tvoja vlastná tvorba je skvelá :) len toto konkrétne trocha viac depresívne...a viem, čo sama dávam do príbehov, takže preto aj ten strach...dúfam, že sa nehneváš
o mňa strach vážne mať nemusíš :) píšem také, pretože sa mi píšu smutné veci oveľa ľahšie ako tie veselé, nehľadaj v tom nič, to je proste fakt :P
Odstrániťnehnevám sa a vážim si to a ďakujem, ale som v pohodičke :-))
hľadám, lebo to porovnávam so mnou a mojimi pocitmi, keď niečo také píšem ;) ale už nebudem, ak hovoríš, že nie :) ale keby náhodou niekedy niečo, tak krič prosím :)
Odstrániťje to úžasné!!
OdpovedaťOdstrániť