20. mája 2014

I guess I'm too afraid to hurt people the way they do.

Mala som sa narodiť ako chlap. Viem to. Neriešila by som žiadne pičoviny, ktoré riešim ako dievča. Nie, nezľahčujem to. Samozrejme aj mužské pokolenie má svoje problémy.
V poslednom čase je vo mne toľko nahromadeného hnevu, až sa bojím, kedy vybuchnem a dúfam že pri mne nebude nikto z mojich blízkych. Lebo vtedy ubližujem. Tvrdo a presne do čierneho.
Stalo sa to iba raz. Mala som asi 12 a mama mi niečo nechcela dovoliť. Nepamätám sa, čo som jej už povedala, pamätám si však pocit, ktorý som mala, keď s plačom vybehla z dverí. Bolo mi zo seba zle. Nechala som tú zlú časť aby vyšla a hovorila za mňa veci. Odvtedy som to neurobila.
A stojí to kurva veľa námahy. Ľudia mi hovoria veci, ktoré sakra zabolia. Tam vnútri, tak presne že ešte niekoľko dní cítim ich ťažobu. Len ja sa vždy ovládam, lebo nechcem ublížiť. Bože, koľko vecí by som mohla použiť voči 90% mojich kamarátov, rodiny, známych. Byť každého bútľavou vŕbou je fajn, cítite sa výnimočný, ten pocit, že vám ľudia dôverujú. Ale tajomstvá sa iba hromadia a je čoraz ťažšie s nimi narábať.
Kedy som sa sa ja niekomu vyrozprávala tak, že mi odpadol zo srdca kameň? Keď som konečne povedala všetko čo som kedy chcela?  Nedokážem to. A netuším prečo. Myslím že sa bojím, že by som sa k niekomu mohla príliš priblížiť a on by to mohol využiť proti mne. U nás v rodine to tak platí. Radšej drž hubu, v zlom čase to bude totižto použité proti tebe.
Prestáva ma to celé baviť. Nedokážem sa vyrozprávať najlepšej kamarátke, ktorá ma pozná ako zrkadlo. Nedokážem sa vyrozprávať psychologičke, ktorá k tomu zaujme objektívny postoj, vypočuje, poradí a už sa s ňou nikdy nemusím vidieť. Prečo sa nedokážem otvoriť nikomu? A po čase to každému začne vadiť. Prečo si potichu? Lebo keby otvorím ústa, kričala by som až kým by mi odpadli hlasivky, do piče.

Rodičia ma stále gezujú kvôli hlúpostiam. Hlúpostiam s veľkým H. Po mnohých hádkach sa cítim ako posledná špina, ktorá si ani nezaslúži žiť s nimi v jednej domácnosti. Zakaždým mám v hrdle kameň, a odídem skôr ako sa stihnem rozplakať, lebo viem že by to dopadlo zle. Keby im začnem vyčítať všetko, čo kedy oni urobili mne. Och bože, ako by som si uľavila. A ublížila by som im tak, že by na mňa už v živote nepozreli rovnako. Nikdy v živote by sa so mnou už nerozprávali tak ako predtým, nedôverovali by mi. Pretože si pamätám veci ktoré oni nie. Alebo si ich nechcú pamätať ja už ani neviem.

Nevedia o mne nič. veľké nič. keby im ja štvrtinu nepoviem a ostatné nepočujú, nevedeli by o mne ani to málo. Som len prostriedok ako si urobiť dobré meno, študuj, ako sa budú na teba ostatní pozerať keď budeš mať 3 na vysvedčení? Neklam mi, ako sa budem cítiť  pred kamarátkami, keď mi to budem hovoriť? Nepi tak ako ja, nechcem vidieť, aby si skončila rovnako ako ja a ja by som musel priznať že som zlyhal?
Nerob chyby, buď dokonalá, lebo tak to má byť. Nie, toto sa ti páčiť nebude, pretože sa to nepáči ostatným.

Prečo to do predele robím? Hovorí sa že úprimnosť je dobrá,.. o tomto silno pochybujem. Neznevažujem slová nejakého veľkého psychiatra/psychológa a podobne. Jednoducho sú situácie v ktorých je pravda najväčšie zlo.

Nechcem to. Nechcem.
Nechcem sa cítiť tak, ako sa cítim. Nie.










2 komentáre:

  1. nesúhlasím síce úplne so všetkým, čo si napísala, ale väčšina z toho mi hovorí z duše :) trošku sa to podobá na môj posledný príspevok, ktorý bol tiež takou filtráciou všetkých nahromadených negatívnych pocitov :) a krič, nedrž to v sebe, nájdi si spôsob, lebo to nerobí dobro, you know :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a budem si odpovedať na komentár jak debil, lebo som si spomenula, ako som ti chcela ešte pochváliť design blogu, ktorý je úplne mega brutál pecka! :O veľmi veľmi veľmi sa mi páči :) a ešte ti toho vlastne chcem veľa povedať, ale asi radšej kašlem na to :D drž sa, nech je dobre :)

      Odstrániť