Here comes the sun.

Milovala som rána, keď bolo v celom byte ticho. Všetci spali a dokonca aj slnko sa len pomaly predieralo cez takmer ešte nočnú oblohu. Zavrela som dvere na kuchyni a dala povrieť vodu na rannú kávu. Medzitým som pustila nejakú hudobnú stanicu a potichu, tak aby ma nikto nepočul, som si pohmkávala aktuálnu melódiu.

Niekedy som len tak v šortkách, tričku a ešte s ospalými očami vybehla z domu. S ľahkosťou ktorá sa miešala s ľahjostajnosťou voči okolitému svetu. Nasadila som si sluchátka a išla kam ma nohy viedli.

Krúžila som po meste, námatkovo odbáčala do úzkych uličiek. Ulice boli takmer prázdne, ranný vzduch ešte stále nebol teplý, každý sa ešte chúlil v posteli a sníval svoj sen. Ja som snívala ten svoj v podobe voľnosti ktorú mi leto prinášalo. To bol jediný dôvod prečo som leto zbožňovala. Letné rána a večery. Ten čas keď sa deň začínal a keď končil. Keď sa zobúdzal, vkrádajúc sa doňho život a keď naňho padala ospanlivá tma.

Mnohokrát som čakala v našej uličke, tam kde sme sa stretávali, keď sme chceli oklamať všetkých pseudokamarátov. Vybrali sme sa po akejsi poľnej cestičke, ktorá bola od našich krokov už vychodená ako hlavná cesta v New Yorku. 

Toto bol náš New York. 

Naše rána. 

Ona vytiahla z tašky termosku s ešte horúcou kávou a ja papierové vrecko s koláčikmi z pekárne neďaleko môjho domu. Nechávali sme slnečné lúče, ktoré sa začali predierať okolím, aby zohriali všetko naokolo.

Len tak sme sedeli.

Niekedy potichu, niekedy s hlasným smiechom. 

Spolu, ako to robievame už veky.

Priateľstvo je tak potrebné ako ľudskosť 

sama. A šťastný je, kto ho nájde, lebo vie,

 že už nie je sám.

Thomas Large