Láska. Presne to je to slovo/pocit, nad ktorým som posledných pár dní rozmýšľala. Po nekonečne dlhom čase nie s ťažkým srdcom, ale otvorenou mysľou. Väčšinu môjho života som smutná. Alebo možno ani nie smutná, ale skôr melancholická. Veľakrát to bolo práve kvôli láske. Láske, nad ktorou sa teraz smejem, pretože si uvedomujem, že nič z minulosti, čo som cítila, nebola láska (ok, jedna jediná výnimka by tu bola). Bolo to obyčajné pobláznenie nad vzhľadom alebo nad tým, aký dotyčný človek bol. Ale nikdy nie láska. Vlastne, ako sa definuje láska? Má vôňu? Má chuť a či vzhľad? Ako spoznáme, že sme zamilovaný? Myslím, že rozklepané kolená a motýliky v bruchu môžeme zo zoznamu vyškrtnúť, že. Tak čím to potom je? Kedy môžeme hrdo a nahlas, bez akejkoľvek neistoty povedať, SOM ZAMILOVANÁ/Ý?
(Nie že by som Vás chcela neviem ako nudiť, ak ste k láske a veciam okolo nej skeptický, tak sorry. Ale pre mňa je to práve teraz téma ako ušitá na mieru.)
Čítala som priveľa kníh, kde bola láska, aj keď len na chvíľu a či počas celej knihy. Niektoré boli dych berúce, ktoré Vás donútili sa zamyslieť. Iné Vás zas donútili poklepať si na čelo a spýtať sa, o čom tá kniha vlastne je a či autorka vie, o čom vôbec píše. Našťastie som sa prevažne dostala k tým lepším knihám a tak by som mohla povedať, že lásku ako takú mám preklepnutú. Ale čo s teóriou, keď nie je prax? ;-)
Ak by ste mali záujem, tu je niekoľko kníh, ktoré stoja, podľa môjho názoru za prečítanie:
Uvedomujem si, že v 16 by som nemusela povedať, že mi chýba láska. Mám rodičov, kamarátov, roztomilého psa, ktorý aj keď s ním nejdem týždeň-dva na prechádzku, zakaždým keď k nemu prídem, ide ma zjesť od radosti že som pri ňom. A myslím, že tak sa cítime viaceré, nie? Ale neustále je tu ten pocit a nejde odohnať. Mám/e síce toto všetko, ale nie je tu niekto, ku komu sa môžeme počas chladného dňa stúliť a posťažovať sa. Niekoho, s kým sa môžeme ruka v ruke prechádzať po uliciach. Niekoho, pri kom môžeme byť stopercentne sami sebou. Niekoho s veľkým N.
Prenesme sa o trošku do budúcnosti. Predstavme si, že máme vlastný byt, poprípade byt so spolubývajúcou/cimi. To sa predstavuje ľahko, pravda? Veď kto by nesníval o vlastnom maličkom kráľovstve.
Je víkend, vonku prší a fúka a nemáš náladu nič robiť. Aha, zvoní zvonček. Otrávene prejdeš ku dverám, po ceste odkopneš sveter bližšie k izbe, aby nezavadzal. Keď otvoríš dvere, stojí tam ON. V ruke má dobrý film, pukance a úsmev na perách. A v tom momente ťa letargia prejde. Pozeráte spolu film, smejete sa, on ťa roztomilo šteklí pri rebrách. Vonku síce prší a je zima, ale tebe je príjemne a teplo, pretože ťa hreje pomyslenie, že ON je s tebou, namiesto toho, aby bol niekde inde. Že si vybral teba a nikoho iného.
Ráno sa zobudíš a urobíš pre seba a preňho kávu a kým sa zobudí, začítaš sa do rozčítanej knihy. On po chvíľke vyjde z izby, dá ti pusu na líce a v očiach ma ešte stále spánok a milý smiešok pri spomienke na večer. Vyzerá ako malý chlapec. A tebe pri pohľade naňho, aj keď možno nie je model z móla, zaihrá srdce a ústa sa mimovoľne skrútia do úsmevu. Spýta sa: "Čo sa usmievaš?" No ty len pokrútiš hlavou a myslíš si svoje.
Niečo takéto mi chýba. Samozrejme, nie až takéto, na to mám clearly čas. Ale takové to intímno, to blížno, keď ho máš pri sebe a cítiš teplo jeho tela. Presne niečo také.
Mám rada obdobie, keď som na niekoho "zmotaná." Vtedy mi urobí radosť aj keď len letmí pohľad. Len malé bezvýznamné Ahoj. Je to také spontánne a čisté. A keď mi docvakne, že z toho nič nebude, počkám, kým tá informácia prejde aj k môjmu srdcu a užívam si pocit, že nikoho nechcem. Pretože vtedy to poznanie, že ten druhý k vám necíti to isté, nebolí a celkom odznie. Ale aj napriek tomu, keď čítaš knihu alebo pozeráš film, tak ti pri romantickej scéne napadne: Toto sa mohlo stať. S ním.
Aj keď toho Niekoho pri sebe nemáme, sme a či nie sme zamilované, stále máme dovolené snívať :)
Snívať o chlapcovi dokonalom pre nás, ktorému by sme potom kradli košele a tričká. S ktorým by sme mali spoločnú pesničku alebo film. Sny sú tu vždy pre nás. A to je dobre, pretože keď je svet chladný, bolestivý a až príliš reálny, môžeme utiecť do snov. Do romantických predstáv, aké sú v knihách, ktoré čítame, vo filmoch, ktoré pozeráme po stý raz. Zastávam názor, že na každého láska počká. Či o týždeň, rok alebo päť rokov. Ale bude tu a bude úžasná. Pretože každý musí byť milovaný. A každý musí milovať.
Tak, ja som si tu vyliala srdce, teraz ste na rade vy, baby. Ste do niekoho tajne zamilované? Ste do niekoho zamilované šťastne a obojstranne? Trápite sa kvôli neopätovanej láske alebo si užívate pocit slobody? Rozhodne mi dajte vedieť :-)
Toto bude iba taký malý pokus, možno nevyjde a možno áno.
V piatok si na seba všetky, čo si toto prečítate a aspoň z malej časti sa do toho vžijete, dajte na seba červené/ružové veci.
Tričká, nohavice, doplnky, čokoľvek. Na znak lásky. Či už vydarenej alebo nie. A v tom momente si povedzte, že tu nie ste samy.
Že je tu ďalšie dievča, ktoré má na sebe červené tričko a je zamilovaná do niekoho rovnako ako ty.
Ďalšie dievča, ktoré má na ruke červený prsteň, trápi sa, no vždy pri pohľade naňho si pomyslí, že je tu okrem nej veľa rovnakých dievčat, ktoré snívajú. Že nie je sama.
Skúsme to a uvidíte, že je to skvelý pocit! :-)
Odfoťte sa a hoďte mi sem linky, chcem vás vidieť! :-)
A nakoniec jednu pesničku, do ktorej som sa bez výhrad zbláznila.
