Unbroken (36)

Au. Au moja hlava. Au moje všetko.

(CŕŔŔŕŕn) Ozval sa hneď vedľa na vankúši  telefón a moja hlava explodovala. Protestne som si zakryla uši, aby som nič nepočula, no nepomáhalo to. Volajúci bol riadne vytrvalý. So zavrčaním som sa za mobilom natiahla. Ani som nepozrela, kto to je mobil som si priložila k uchu.

-No?- Ozvala som sa nevrle.

-Dobré ráno, hovorím so slečnou Cohenovou?-

-Áno, pri telefóne.-

-Tu Mischel Juwishová, boli sme spolu na káve.-

-Samozrejme. Rada vás počujem.- Rýchlo som sa posadila.

-Potešenie na mojej strane. Po zvážení všetkých možností, by som ja aj ľudia z časopisu boli radi, keby pre nás začneš pracovať.-

-Panebože, to vážne?- Tešila som sa a okamžite som bola o niečo čulejšia.

-Seriózne,- počula som, ako sa usmieva. –Najlepšie by pravdaže bolo, keby sa tu môžeš čo najskôr zastaviť.- Ajajaj, toto nezačína dobre.

-Nie je problém.- Počula som sa hovoriť. Čo to do pekla robím?!

-O hodinu?-

-Budem tam.. Teda, kde vlastne?-

-Pošlem ti adresu na e-mail. Teším sa, keď sa stretneme a môžeme prebrať detaily.-

-Aj ja. Budem tam a ďakujem!- Zrušila som ju. Fasa. Mám opicu jak hovado a mám ísť zodpovedne riešiť moju prácu. Bože! Musím sa osprchovať! A dať dokopy, napadlo, keď som sa vykutrala z postele a pozrela sa do zrkadla. Keď som po 15 minútach vyšla zo sprchy, cítila som sa o trochu lepšie, ako keď som sa zobudila .Bolesť hlavy ustúpila do úzadia, no stále tam bola. Kým sa mi varila voda na kávu, zapla som notebook a otvorila si mailovú schránku. Adresu som si napísala na kus papiera a strčila som si ho do vačku. Netuším, kde to je, ale taxikár bude vedieť. Teda, bude musieť. Z chladničky som vybrala pomarančový džús, ktorým som zapíjala cereálie s mliekom. Čudná kombinácia, pravda, ale mne to chutí. Keď som pokladala pohár na stôl, všimla som si hodinky. No do riti! Na to, aby som sa dostala na adresu časopisu, mám asi tak 18 minút. Z izby som si vzala tašku, do ktorej som hodila nejaké veci na make-up, keďže mi neostáva nič iné, ako sa namaľovať v taxíku.

Keď som vybehla na ulicu, práve jeden prechádzal okolo a na moje šťastie a dokonca si ma všimol. Keď som mu nadiktovala adresu, len nadvihol obočie a zaradil. V zrkadielku som si nanášala špirálu a jemne vtierala make-up do pokožky. Jemne som sa prepudrovala a narúžovala si pery.

,,Nejaká veľká záležitosť?“ Ozval sa spredu taxikár a usmieval sa na mňa do zrkadla. Taký milučký dedko s dobrými očami.

,,Pohovor,“ vysvetlila som.

,,Tak to veľa šťastia, slečna. Sme tu,“ kývol rukou k veľkej tehlovej budove.

,,Ďakujem,“ usmiala som sa a podala som mu peniaze. A dala som mu libru navyše. Keď taxík odfujazdil, zhlboka som sa nadýchla a vošla som dnu cez veľké presklené dvere.

„Želáte si?“ Ozval sa ženský hlas spoza pultu. Sedela za ním o niečo staršia žne ako ja a premeriavala si ma od hlavy až po päty.

„Dobrý deň, mám sa stretnúť s pani Juwishovou.“

„Meno?“

„Andy Cohenová.“

„Áno, samozrejme, mám tu poznámočku,“ listovala v zošite. ,,Na konci chodby doprava, má tam menovku,“ mávla rukou.

,,Ďakujem,“ kývla som jej a pobrala som sa po chodbe. Ani som nemusela vidieť menovku, hneď som vedela, ktoré dvere patria  hlavnej redaktorke New Style. Keď som sa chystala zaklopať, dvere sa otvorili a oproti mne stála Mischel.

,,Andy!“ Podala mi ruku a usmiala sa. ,,Som rada, že si prišla.“

,,Vy ste možno rada, ale ja som vyslovene nadšená!“ Usmievala som sa. ,,Na to, že ste hovorili, že New Style má rada len menšia vrstva ľudí,.. no, nevyzerá to tak,“ rypla som si.

,,Väčšia menšia vrstva ľudí, veď je to aj tak jedno,“ pousmiala sa a ukázala smerom na stoličku, aby som si sadla.

,,Takže, ako si predstavujete našu spoluprácu?“ Spýtala som sa zdvorilo a nenápadne sa obzerala po jej kancelárii.

,,Sme týždenník, ktorý vychádza každý štvrtok. Ja osobne by som vám každý piatok pred vydaním odoslala články, ku ktorým by ste mi dodala jednoduché skice podľa vlastného uváženia.“

,,Znie to ako práca pre mňa.“

,,To som rada. V priemere by to vychádzalo asi 10 až 15 článkov na jedno číslo a váš plat by sa rovnal 250 librám na mesiac. Vyhovuje?“

,,Robíte s zo mňa srandu? Neuveriteľne mi to pomôže,“ zajasala som. Pod jej pobaveným pohľadom som na chvíľu ustrnula a odpovedala pokojnejšie. ,,Vyhovuje, ďakujem.“

,,No a to je vlastne všetko. Samozrejme, musíme spísať zmluvu, kde si vyjasníme všetky body.....“

,,Vieš si to predstaviť?“ Sedela som doma na barovej stoličke a rozhadzovala rukami, z ktorých v jednej som mala lyžičku s nutelou. ,,Spísali sme zmluvu, dohodli sa a tento piatok mi prídu prvé články,“ usmievala som sa, zatiaľ čo Dany pobavene miešal polievku na sporáku.

,,Ty potvora, ty máš vždy také z pekla šťastie, až to človek nepochopí,“ krútil hlavou.

,,Chápeš, ale toto mi vážne mimoriadne polepší.“

,,Ja ťa úplne chápem,“ otočil sa ku mne s úsmevom.

,,Teším sa až príliš že?“ Spýtala som sa kontrolne, na čo pobavene prikývol.

,,Ale to nevadí, vidieť ťa šťastnú je naozaj fajn,“ ukázal na mňa prstom. ,,A prestaň sa napchávať tou nutelou, za chvíľu dovarím svoju extra super polievku.“

,,Hej, zo sáčku,“ vyprskla som.

,,Jedlo ako jedlo,“ mykol plecom.  ,,Ozaj,.. Mám pre teba informáciu, za ktorú ma môžeš nenávidieť a zároveň milovať, neviem čo si vyberieš,“ usmieval sa popod , hmm,.. „fúzy“.

,,Mám sa báť?“ Zamračene som sa naňho pozrela a čakala.

,,Možno...? Neviem. Počúvaj, minule sme s Niallom na seba narazili, keď som bral Lucy za Eleanor a,.. Nepozeraj tak na mňa a nechaj ma dohovoriť!“

,,Nič nerobím, ty paranoik!“ Rozosmiala som sa.

,,Pýtal sa ma, ako sme sa dohodli o vianočných sviatkoch, že či sme sa spýtali tety a strýka a ja som tam stál jak taký idiotko a nevedel som, o čom ten chlapec točí. Vyzeral, ako by som to nazval.. sklesnuto. A skrátka, vysvetlil mi to a keďže ty si nebola vtedy u našich, tak som sa ich to spýtal sa.“

,,Čo si urobil?“ Spýtala som sa mierne, ale iba naozaj mierne zvýšeným hlasom.

,,Myslel som že nemáš odvahu, alebo čo..“ habkal Dany.

,,Dany, nemala som vtedy čas tam ísť a možno sa tomu trošku vyhýbam, to je síce pravda.. ale to neznamená, že budeš takéto veci vybavovať za mňa. Nie som malé dieťa, aby som to mohla vyriešiť aj sama bez tvojej pomoci.“ Bože, musím vyzerať pred tetou a strýkom ako taká,.. ako taká čo? Nemal sa ich to pýtať, bola by som sa ich to spýtala sama!

,,Prepáč, sis, ale vážne, Niall vyzeral dosť smutne, keď zistil, že si sa ich to ani len nespýtala a že ani ja neviem o ničom. Nedalo mi to.“

,,Okej, ty mudrlant. Čo povedali?“

,,Ako som predpokladal, nevidia v tom problém. Vianoce strávime my traja aj s Lucy tu, na Prvý sviatok vianočný pôjdeme k našim a potom si už iba Niallova.“

,,Musím mu zavolať.“

,,Ako myslíš,“ mykol plecami Dany, preložil hrniec na stôl a začal vyberať taniere. Prešla som do izby a sťažka som dosadla na posteľ. Tak povediac mi bolo jasné, že sa takto Niall môže cítiť, ale akosi mi to nedochádzalo. Damn!

Sedela som po tme v izbe a nevedela, čo mu vlastne chcem povedať.  Ale potom ma niečo napadlo.

,,Dany?“ Vykukla som z izby.

,,Čo je?“

,,Vieš sa na dnes vypratať z bytu?“

,,Andyyy, to vážne?“

,,Prosím, prosím, pekne pozerám.“

,,Daj mi 15 minút, zbalím sa a zavolám Lucy.“

,,Ďakujem.“ Kým sa Dany pobalil, trošku som si upratala izbu. Veci zo stoličky som prehodila do skrine, z nočného stolíka som vyhodila tampóny, ktoré boli celé od laku na nechty. Keď buchli vchodové dvere a Dany zakričal svoje ahoj, už som znova sedela na posteli. Vytočila som Nialla a čakala. Telefón zvonil a zvonil a zvonil..

-Ahoj zlato.- Ozval sa Niall.

-Niall, ja.. chcem sa s tebou porozprávať.-

-Deje sa niečo?- Preľakol sa.

-Ani neviem.-

-Prídem?-

-Dúfala som, že to povieš.- Usmiala som sa a predstava večera bola hneď lepšia, ako keby sa mám vykoktať cez telefón. Posledný krát som napravila perinu a keď sa ani nie o pár minút ozval zvonček,  pomaly som sa pobrala ku dverám. Otvorila som a pri pohľade na Nialla stojaceho vo dverách ma zahrialo pri srdce.

,,Čo sa deje, moje?“ Vošiel a na líce mi vtisol pusu.

,,Chcem sa porozprávať o Vianociach.“ Zobrala som ho za ruku a viedla do izby. Tam sme si spolu ľahli na posteľ a ja som položila hlavu Niallovi do lona, zatiaľ čo on ma hladil po vlasoch.

,,Čo s Vianocami?“ Pýtal sa potichu, no ja som tušila, že tuší.

,,Hovorila som s Danym...“ Neprerušoval ma. ,,Ja viem, že som sa mala so strýkom a tetou dohodnúť ohľadom Vianoc, ale úplne mi to vyfučalo z hlavy. Mala som toho vážne dosť, obrazy, klub a tak.  Nechcem, aby si mal pocit, že sa tomu, aby som s tebou strávila sviatky, vyhýbam alebo niečo podobné. Naopak teším sa na to. Ale zároveň sa dosť  bojím...“

,,Blázonko a čoho by si sa mala báť?“

,,Všetkého.“ Povedala som jednoducho a zároveň som vysvetlila všetko. Teda, pre mňa.

,,To nedáva zmysel,“ potichu sa zasmial.

,,Ale dáva. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Ty, ja, chalani. Sme spolu necelý polrok a ja mám spoznať tvojich rodičov, ktorý ma nemusia mať radi. Môžem od nervozity povedať veci, ktoré by mi inak z úst nevyšli a...“

,,Tohto sa bojíš?“

,,A nie je to dosť?“ Pozrela som naňho, no on sa usmieval.

,,Moji rodičia sa v prípade, že prídeš, na teba tešia ako malé deti. Mama už zisťovala, aké jedlo máš na Vianoce najradšej,“ brnkol mi po nose. Bože, veď ja som mu ešte ani nepovedala, či idem alebo nie. Takmer som mimovoľne zhíkla.

,,Ja som ale hlúpa,“ zavzdychala som.

,,Ale nie si,“ začal ma hneď ubezpečovať Niall.

,,Nie, som. Ja som ti vlastne nepovedala, že sa na Vianoce s tebou a s tvojou rodinou teším,“ usmiala som sa a pozerala som naňho, aby som videla jeho reakciu.

,,Vážne?“ V šere izby som videla len jeho žiariaci úsmev a oči.

,,Vážne!“

,,Sľubujem, nebudeš ľutovať!“ Naklonil sa a vášnivo ma pobozkal. Ja som mu prstami vošla do vlasov, no potom som sa stopla.

,,Máš pravdu. Počkáme,“ pokýval hlavou a dal mi pusu na čelo. Ešte dlho do noci sme sedeli a rozprávali sa. O všetkom. Vážne o všetkom. . A ja som ho v tej chvíli, ľúbila tak veľmi, ako to len moja maličká izba dovoľovala. Pretože  tu sme boli iba my. Bez hocičoho iného. Len my.