She´s caught between who she is...

Možno ste si to všimli, možno nie, ale názov poviedky vyzerá ako keby nebol dokončený. A nie je.. Keďže som príbeh začala písať len prednedávnom, každý deň som na ňom niečo upravovala. Ešte stále nie je hotový, chýba mi niekoľko viet, ale teraz keď píšem tento príspevok, som ho ešte nestihla dokončiť. Preto vám sem hodím, len mini ochutnávku :) 

Na takúto tématiku som ešte nič nerobila, čiže to určite bude zaujímavé :P Je pomerne dlhý, čiže ho možno aj rozdelím na časti, to uvidíme :) 

Namiesto toho, skúste hádať, aké bude pokračovanie názvu poviedky :)

A čo sa asi tak stalo s bratom, ktorého mala Myca. (výslovnosť- Mika)

Som zvedavá, ako si to predstavujete :)

,,Len chcem, aby som sa s tebou už nemusela skrývať,“ preplietla som si prsty s Mycou. Ležali sme u mňa, zvalené na posteli medzi desiatkami malých vankúšov. Bolo lenivé sobotné popoludnie, začiatok decembra. Na oknách sa už každý deň ukazovali vzory a špirály a vytvárali nádhernú hru zimy so sklom.

,,Ja viem, ale ešte je skoro,“ zašomrala smutne a odgúľala sa na druhú stranu postele.

,,Prečo?“ Oprela som sa o lakte a so záujmom som na ňu pozrela.

,,Viem, že si so svojím osudom zmierená, ale ja sa ešte stále bojím,“ povedala potichu.

,,Čo iné ako zmieriť sa s tým, sa dá robiť?“ Pousmiala som sa. ,,Nemôžem sa hanbiť za to, aká som sa narodila,“ mykla som plecami.

,,Ja viem, a ver mi, že tu nie je nikto, kto by to chápal viac ako ja, ale vieš, s mamou a tým všetkým čo sa stalo okolo Charlieho,.. Je skoro,“ pokrútila hlavou, ako by vlastne viedla rozhovor len sama so sebou.

,,Myca, Myca,“ prisunula som sa k nej. ,,Nechcem aby si mala pocit, že na teba tlačím,“ pobozkala som ju na líce. ,,Počkáme,“ povedala som rozhodne.

,,Ďakujem,“ usmiala sa a verte mi, ten úsmev mi stál za to, aby som čakala celé veky.