dunno what to write.

Prvý raz za dlhý čas vážne netuším, čo by som sem zdelila. Je toho toľko, že ani neviem. Zas som sa vám takmer mesiac neozvala, poviedka zaseknutá v hlave, neschopnosť dať ju do riadkov, ale na to sme si zvykli.

Zase raz ušiel riadny čas, zase som sa zmenila, ešte viac ako sa dá.

Spoznala som strašne veľa nových ľudí.

Ale vážne že veľa, čo u mňa je dosť neobvyklé.

Väčšina boli chlapci, je to pravda, ale zistila som že tí sú niekedy oveľa lepší kamaráti ako dievčatá. Neriešia hlúposti, stačí sa naladiť na ich vlnu humoru a ide to samo od seba.

A čo je ešte neobvyklejšie, vyskytol sa tu jeden chlapec..

Bola som v miestnom "klube", ešte nejak pred 3 týždňami, s Lejkou a Sašou. Predtým na úžasných skupinách v Pekle (domyslite si, že to asi nebol pop :D). A zabrúsili sme v spomínanom Bowlingu.

Celý večer som sa rozprávala s Brčkom, chalanom s ktorým som teraz vážne že super kamarátka, blázon ako ja :) 

Pri nás sedel chlapec, ktorého som poznala, len zbežne, pretože vyše 2,5 roka chodil s mojou kamarátkou.

Za celý večer sme prehodili asi tak 4 vety dokopy, ale na druhý deň ma čakal žiadosť o priateľstvo.

To bolo asi tie 3 týždne dozadu. Počínajúc tým dňom až po ten dnešný si píšeme každý jeden deň. Ráno mi napíše Dobré ráno, ako si sa vyspala, večer Dobrú noc a vyspi sa do ružova. Medzitým, po asi 3 dňoch ma zavolal von, že na cígu. Išla som. Prvýkrát som klamala mame s kým som. Keby niečo, išla som kamarátke dať šaty do divadla :D 

Išli sme aj na druhý deň a aj deň potom. Bol v Bowlingu, mierne pripitučký (samozrejme). Boli tam pohľady a podobne, po dlhom čase to padlo dobre. Ale nečakala som od toho zázraky. Riadim sa pravidlom, lepšie dobrý kamarát ako nič iné.

Keď som okolo pol 2 odchádzala, lúčila som sa s ostatnými a obliekala som si kabát. Chcela som si prehodiť vlasy a tak som prudko mykla hlavou dozadu. Narazila som sa niečo tvrdé a čo nevidím? Chlapec v predklone. Hovorím si, tak super, teraz mu ešte rozbijem nos. Of course, hral to na chudáčika, že som mu skoro zlomila nos, tak som ho celého vyobjímala, vybozkávala celú tvár a problém bol zažehnaný, že uf.. 

Posledný krát som všetkým zakývala a dostala som sa ku schodom, keď ku mne dobehol, že so mnou počká na taxík. Ešte stále som si nebola istá, či chcem aby sa stalo, to, čo sa obviously proste malo stať. Stáli sme dole, ja som mu brala šiltovku (moja úchylka, ako dobre viete) a robila si z neho srandu.

Neviem už o čom presne sme sa bavili, ale došla téma že pocity.

Tak som sa tak naňho pobavene pozrela, že čo tá pripitá hlava vypotí a spýtala som sa: A aké sú tvoje pocity?

Pozrel na mňa vážnym pohľadom, nadýchol sa a pomaly povedal: Pobozkal by som ťa.

Srdce mi bilo ako nikdy. Neurobil to hneď. Medzitým sa zatackal, tak som si ďalej robila srandu, aby držal balans, že to bude v poho. Natiahol pred seba otvorenú dlaň, že "ho drží", potom ju otočil ako keď si ju idete podávať a vsunul mi ju medzi ruku a pás. Pomaly si ma pritiahol k sebe a pobozkal ma. Akoby mnou prechádzala elektrina. V tom momente mi došiel taxík a ja som sa doňho rozbehla ako mi za mnou horelo. Popravde, horelo celé moje vnútro. Nevedela som, či som urobila dobre alebo zle.

Nekolovali o ňom najlepšie reči, ako o "frajerovi".

Nič iné som nečakala, ale keď som o tom povedala kamarátom (tým najbližším), zdrbali ma pod čiernu zem. Či som normálna, či som sa nezbláznila a že čo som to urobila.

Nevedela som, čo chcem, či chcem a podobne. Na druhý deň som išla na volejbal (nedeľa). To som vám ani nehovorila. Vybavili sme telocvičňu v meste a každú nedeľu od pol 3 do 6 je iba naša <3

Po volejbale som s ním išla na polhodinku sa prejsť, bolo to celé awkward. Keď sme sa lúčili, čakala som, ale nič. Povedala som si, nevadí teda, bol opitý, stáva sa a také. Ale keď som ho objala, nechcel ma pustiť, dlho ma objímal.

Keďže si poriadne nepamätal, ako si pusu "vypýtal", ešte na facebooku sa na tom smial a dodal: Som na seba hrdý. Mal som to urobiť aj dnes, ale hanbil som sa. To bolo pred 2 týždňami. Je 2 týždne po rozchode, nechce to náhliť a ja asi tiež nie. Tým pádom tomu dávame čas. 

Trochu ma to mrzí, keďže teraz viacmenej fungujeme na báze 2 kamarátov. Je nám spolu sakra fajn, ani trápne ticho nevadí.

Bola som s ním v stredu na blici. Išla som že na hodinku-hodinku a pol. Išla som k lekárke a asi o pol 10 som išla za ním do kaviarne. Čas nevydal a ja som s ním bola do pol 1. Každý jeden pohľad vo mne vyvolával motýliky, každý jeho úsmev a mne sa topili vnútornosti. Každý jeden dotyk a mala som pocit, že mi všetky chlpy vyskočia z kože. 

A tak teraz v podstate neviem na čom som. 

Neviem či to chcem vedieť. 

Neviem čo chcem, ale viem že to asi bude on. 

Nechcem sa však zmotať, ani zaľúbiť. To si tlieskam, ale zatiaľ sa držím a nenechávam sa unášať fantáziami.

Najlepšie, že jeho bývalá, moja kamarátka, ma teraz nenávidí. A ja neviem prečo. Našla si týždeň po rozchode nové chlapca, sú spolu vážne zlatí a ja im to prajem. Vyzerajú šťastne a všetko čo k tomu patrí.

Tak prečo sa mi už nezdraví, keby mohol pohľad zabíjať, zabila by ma už asi tisíckrát a jednoducho, je celá odmeraná? 

Po prvé nemôže vedieť že som sa s ním bozkávala. To že chodíme von, preboha, to už človek nemôže mať ani kamarátov ?

Neviem, celé je to čudné.

Zistila som, že môj spolužiak, ktorý mi je ako brat, asexuálny až hrom, pri ktorom grgám, prdím, rozprávam sa s ním o porne, skrátka aj ja sa správam asexuálne ako hrom, je do mňa od prvého ročníka zaľúbený.

Písavali sme si každý deň. O hudbe, hlúpostiach. Teraz na mňa v škole ani nepozrie. Mňa napadne poznámka, ktorú viem že by pochopil iba on, ale keď sa otočím, niečo ma zadrží a nepoviem to. Len sa smutne usmejem a on to isté.

A chýba mi.. 

Prečo "vzťahy" ako také musia byť zložité?

Prepáčte, nemám vám čo lepšie poskytnúť. Nemusíte reagovať, ale niekam som to dať musela, keďže dávať pocity do písmeniek je lepšie ako ich formulovať.

Aj moja psychologička vraví, že som majster v potláčaní pocitov. Tak ako by niekoho takého mohol mať niekto úprimne rád? 

Somebody like me?