Dear no one

,,Dnes to bolo fajn,“ usmiala som sa na Roba a začala si hľadať tričko. V tej rýchlosti ani neviem, v ktorom kúte izby skončilo.

,,Ako vždy, baby,“ postavil sa, natiahol si spodky a otvoril okno, aby si mohol zapáliť.

,,Nehovor mi baby, znie to infantilne,“ pokrčila som nosom, zatiaľ čo som zápasila s gombíkom na už tak úzkych gatiach.

,,Baby, baby, baby,“ opakoval ako malé dieťa.

,,Vieš čo, daj mi radšej potiahnuť,“ prišla som a vytrhla som mu Marlborku z ruky.

,,Človek by čakal, že po takom čase v tebe sex so mnou prebudí nejaké city a ty nič. Si ako robot,“ krútil hlavou.

,,A? Máš pravidelný sex, tak nepéruj.“

,,Veď hej,“ vzdychol si.

Rob bol do mňa už dlho zaľúbený a ja som to vedela. So spoločnými známymi sa toho veľa ututlať nedá. Až na túto našu malú dohodu. Dokonca som v tom nevinne. S návrhom prišiel on a ja, odmietajúca akýkoľvek vzťah som len súhlasila. Bola to jeho voľba na jeho vlastné riziko. Áno, som ako robot. Vzťah nepotrebujem a tak dlho ani potrebovať nebudem. Sú s tým zbytočné problémy. Po ďalšie nájsť normálny vzťah v LA bolo ekvivalentom výhry v lotérii. A aj to niekedy výhra stála za hovno.

,,Dnešok platí alebo to Chris zas na poslednú chvíľu zruší?“ Pýtala som sa počas obúvania.

,,Čo ja viem, poznáš ju,“ pokrčil plecami, odhodil špak a ľahol si naspäť do postele.

,,Keď tak, dajte mi vedieť, aby som zase neminula 20 dolárov na taxík a nič z toho. Letím za mamou, maj sa,“ zakričala som smerom k spálni a zabuchla za sebou dvere na jeho akurát malom bytíku. Býval v akejsi začmudenej, ale nejakým spôsobom stále nóbl štvrti v západnej časti mesta. K mame to bola polhodinka pešo, ale s vidinou kávy zo stánku som to brala športovo.

,,Jedno veľké karamelové latté poprosím,“ podala som 5 dolárov do ruky staručkého predavača a pousmiala som sa, keď sa začal hrabať v malej kasičke, aby mi vydal.

,,To je dobré,“ mávla som rukou a ukončila tak jeho trápenie. Aj tak sa doma každú chvíľu niečo stane a ja dostanem výplatu za ukončenie vinovatých pohľadov smerom k otcovi.

Otec bol realitný maklér vo Wilshire. Vynášalo mu to slušné prachy, ktorými rád zakrýval svoje nedostatky. Tým pádom mal okolo seba vždy aspoň jedného nochsleda, ktorý mu trčal zo zadnice.  Presne ako som predpokladala, vychádzal z maminých dverí a vedľa neho hopsal Mark, ulízaný  tridsiatnik s názorom, že priemerne každý druhý pár by si mal adoptovať dieťa z Afriky alebo krajiny tretieho sveta, aby sme zachránili spoločnosť.

,,Wilhelmína,“ oslovil ma Mark a podal mi ruku. Formálny, rozumej nudný, ako vždy.

,,Som Willie,“ nahodila som úsmev číslo 6, aj keď sa mi vo vačku otváral nožík. Kedysi som reagovala prudšie, ale keďže mama aj otec ma tak oslovujú vždy a všade, za každých okolností, zvykla som si.

,,Máš obednú prestávku?“ Pozrela som na otca, ktorý si z tabatierky vyťahoval cigaru.

,,Viac-menej, potreboval som sa niečo spýtať Linny,.. Teda, mamy, tak som to spojil s obedom a Mark sa ponúkol, že pôjde so mnou,“ mykol hlavou smerom k Markovi, ktorý si práve zaujato obhrýzal kožu na palci.

,,Uhm, zaujímavé,“ uchechtla som sa. Otec na mňa len hodil varovný pohľad a viac sa tomu nevenoval.

,,Mark, môžeme?“

,,Samozrejme. Ahoj Wilhelmína,“ usmial sa a podržal mi dvere, na čo som reagovala len zdvorilým úsmevom a vošla som do budovy.

,,Ahoj Willie,“ kývla mi hlavou Ronde, objemná černoška za pultom, ktorá si večne pospevovala N’Sync.

,,No čo Ronda, ako to ide?“ Oprela som sa o pult a z misky si vzala cukrík pre zákazníkov.

,,Pomaly, čo ti poviem. Kedy nás prídeš pozrieť? Kevin sa na teba vypytuje odkedy si naposledy bola u nás.“

,,Dnes určite nie, čo keby som sa zastavila zajtra?“

,,Jasné, malý príde zo škôlky a je celý tvoj.  Zcicifrčí sa z toho.“

,,Skvelé, tak ti potom zavolám od mamy, okej?“

,,Jasné. Teraz bež lebo o 10 minút príde ďalšia," kývla mi, keď od mamy vychádzala dáma v strednom veku s príšernou trvalou. Rýchlo som vkĺzla za mamou do „ambulancie“, ako to ona nazýva. Je kozmetička a poradkyňa ohľadom plastických operácií. Školu začala, no narodila som sa ja a tak sa uspokojila s nižším levelom.

,,Ahoj, zlatko, ako bolo u Siery?“ Usmievala sa na mňa, zatiaľ čo si sťahovala rukavičky.

,,A tak, poznáš to,“ s prehľadom som zaklamala. ,,Babský večer pri romantických filmoch, veľa uplakaných servítok a pukancov.“

,,Ešte stále žiali kvôli Mattovi?“

,,Stále, jej nevysvetlíš, že to bol iba obyčajný idiotský...“

,,Voľ slová,“ skočila mi do reči.

,,Prasák,“ použila som nevoľky iné slovo ako som chcela.

,,Veď ona si to uvedomí. Teda, bude musieť.“

,,Veď hej. Čo máme dnes na obed? Oplatí sa mi ísť domov alebo môžem skočiť na čínu?“

,,Mali by tam byť zvyšky kuskusu s tým mletým mäsom.“

,,Tak ja si objednám tú čínu, nič proti tvojmu vareniu,“ zazubila som sa.

,,Už som si zvykla,“ vzdychla si s úsmevom. ,,Neviem kedy dôjde otec, ale ja dnes končím až okolo 9, ešte mám jednu konzultáciu, čiže netuším, do kedy sa to pretiahne, radšej ma nečakajte v rozumnú hodinu.“

,,S tým baranom, čo si ju spomínala minulý týždeň?“

,,Ktorá?“ Zvraštila obočie. Nemala by rozprávať o svojej práci, ale občas jej čo to vykĺzne a potom je u neskoro.

,,Tá čo si chce dať už neviem koľkátu x-tú plastiku,“ pomáhala som jej tým, čo som si pamätala.

,,Hej. Tá ženská si to nechce nechať vyhovoriť. Prisahám, že celý čas čo som s ňou sa ani nesústredím na to, čo hovorí, ale pátram po tom, ako vyzerala pôvodne,“ znechutene ohrnula pery a potriasla hlavou, aby vyhnala obraz z hlavy.

,,Kto chce kam, pomôžme mu tam, vieš ako,“ žmurkla som na ňu. ,,Ok, letím ja. Len som sa došla ohlásiť, že žijem a neudusila som sa servítkami.“

,,Mohla by si upratať dom,“ kričala ešte za mnou, no už som sa tvárila že nepočujem a rýchlym ladným krokom som utekala čo najďalej. V skutočnosti viem, že sa doma budem tak nudiť, že ho predsa len začnem upratovať. Konečne si vypočujem nový album Arctic monkeys na ktorý som čakala dva týždne a pustím sa do toho. Pri dobrej hudbe človeku rýchlo ubehne čas, aj keď robí niečo tak neatraktívne, ako upratovanie domu. Aby sme sa chápali, upratovanie domu v mojom prípade znamená povysávať, umyť podlahu a spratať kuchyňu. Nie zlé. Nie je to primálo, aby sa povedalo že som nič neurobila, ale ani priveľa. Keď som prechádzala okolo obchodu so športovou obuvou, nad hlavou mi zasvietila žiarovka.

,,Do prdele!“ Nahlas som zanadávala, až sa postaršia pani, čo išla vedľa mňa, zľakla.

,,Pardon,“ hlesla som. Ako som mohla zabudnúť? Prokopf mi dal urobiť referát o histórii hip-hopového tanca. Ako sa poznám, zas pôjdem spať o 3 v noci. Vidina pekného večera sa mi čoraz viac rozplývala pred očami.