Možno ste si to všimli, možno nie, ale názov poviedky vyzerá ako keby nebol dokončený. A nie je.. Keďže som príbeh začala písať len prednedávnom, každý deň som na ňom niečo upravovala. Ešte stále nie je hotový, chýba mi niekoľko viet, ale teraz keď píšem tento príspevok, som ho ešte nestihla dokončiť. Preto vám sem hodím, len mini ochutnávku :)
Na takúto tématiku som ešte nič nerobila, čiže to určite bude zaujímavé :P Je pomerne dlhý, čiže ho možno aj rozdelím na časti, to uvidíme :)
Namiesto toho, skúste hádať, aké bude pokračovanie názvu poviedky :)
A čo sa asi tak stalo s bratom, ktorého mala Myca. (výslovnosť- Mika)
Som zvedavá, ako si to predstavujete :)
,,Len chcem,
aby som sa s tebou už nemusela skrývať,“ preplietla som si prsty s Mycou.
Ležali sme u mňa, zvalené na posteli medzi desiatkami malých vankúšov.
Bolo lenivé sobotné popoludnie, začiatok decembra. Na oknách sa už každý deň
ukazovali vzory a špirály a vytvárali nádhernú hru zimy so sklom.
,,Ja viem,
ale ešte je skoro,“ zašomrala smutne a odgúľala sa na druhú stranu
postele.
,,Prečo?“
Oprela som sa o lakte a so záujmom som na ňu pozrela.
,,Viem, že
si so svojím osudom zmierená, ale ja sa ešte stále bojím,“ povedala potichu.
,,Čo iné ako
zmieriť sa s tým, sa dá robiť?“ Pousmiala som sa. ,,Nemôžem sa hanbiť za
to, aká som sa narodila,“ mykla som plecami.
,,Ja viem, a ver
mi, že tu nie je nikto, kto by to chápal viac ako ja, ale vieš, s mamou a tým
všetkým čo sa stalo okolo Charlieho,.. Je skoro,“ pokrútila hlavou, ako by
vlastne viedla rozhovor len sama so sebou.
,,Myca,
Myca,“ prisunula som sa k nej. ,,Nechcem aby si mala pocit, že na teba
tlačím,“ pobozkala som ju na líce. ,,Počkáme,“ povedala som rozhodne.
,,Ďakujem,“
usmiala sa a verte mi, ten úsmev mi stál za to, aby som čakala celé veky.
Piatok bol celý bláznivý. Počas dňa v škole mali všetci dobrú náladu (ako každý piatok), ale aj tak tam bolo niečo iné. Taká väčšia uvoľnenosť.
Ja som s tromi ďalšími kamarátkami necvičila, takže sme telesnú trávili tajným fotením, pretože keby nás vidí triedny, sodoma-gomora s nami. Na telefóny je neuveriteľne háklivý.
Povedzme si úprimne, Yasmínkine vlasy fascinujú takmer
každého, tak si baby urobili fúziky :D
Toto bola naša finálna fotka :)
A neskôr, v noci, keď som s najlepšou kamarátkou pozerala XFactor, trebalo ďalšiu fotku :)
Môžem vám akosi popridávať ešte to, čo som mala počas týždňa odfotené a na dnes asi bude všetko, čo by som vám zdelila. Snažím sa písať jednodielku, vyzerá to celkom zaujímavo, môžete sa tešiť :) Nebudem hovoriť presný dátum, lebo poznáme sa, teda.. *cough* vy poznáte mňa, aká som lenivá, čiže :D
Kávičkovali sme si s Chichom a so Simi. Takmer každodenná rutina, po škole kávička v miestnej kaviarni Victoria. Takéto krásne srdiečkové latté mi urobili :)
Je 11.59, 22. september. Vlastne, už je 23. keďže hodinky práve odbili 12. Ležím v posteli, čakám, kým môj brat zaspí, aby som konečne už aj ja mohla ísť spať. Oči mi nebezpečne klipkajú a tak som sa rozhodla, že si pozriem svoj blog. Blog, na ktorý som od 9.júla nič nepridala.
Neospravedlňujem sa. Nehanbím sa. Len som to prijala. Prijala som fakt, že sa mi absolútne nechcelo písať. Nemala som nápady, náladu a ani energiu.
Ako iste tušíte, tie ktoré sem aspoň raz za 2 týždne zavítate, príbeh s Niallom nebude pokračovať. Vlastne, nebude pokračovať žiadny príbeh.
Som smutná, že to musím povedať, ale chalani pre mňa neznamenajú toľko, čo zvykli. Samozrejme, nezmizlo to úplne preč, nato som Directionerkou až príliš dlho. Vlastne to teraz niekedy boli 2 roky, ak sa nemýlim. Možno o niečo viac.
Stále ich mám rada, keď ide pesnička v rádiu, pridám hlas a pospevujem si, ale ako hovorím, nie je to to, čo bývalo. Príbehy by stratili šmrnc, pointu a celkový dojem by nestál za nič.
Za posledné 3 mesiace som si ujasnila viaceré priority. Priblížila som sa k bodu, v ktorom sa mám dobre. Nie najlepšie, ale je to fajn. Našla som si kamaráta, s ktorým to konečne nie je v žiadnom smere komplikované. Stanovili sme hranice a tie ostávajú dodržané. Žiadne vedľajšie city nehrozia a to ma nesmierne teší. Kedykoľvek mu môžem zavolať a neotravuje ho to. Môžem mu napísať čokoľvek, odpíše ešte väčšiu blbosť. A ja ho za to milujem úprimnou nefalšovanou kamarátskou láskou. Nie ako väčšina ľudí v štýle Hihi, haha, mám ťa rada a len čo ťa objímem a ty sa otočíš, pretočím oči. Tentoraz takou naozajstnou. No a čo, že si všetci myslia, že spolu niečo máme? Srať na nich.
Bola som v našom miestnom klube, kde hrajú tvrdú hudbu, bola som tam aj na koncerte vážne skvelých holandských skupín. Užila som si to. A v podstate som si užila aj leto. Tak,.. po svojom.
Pohádala som sa s veľmi dobrou kamarátkou ale vysvetlili sme si to. Ako som už spomínala aj pri kamarátovi, potrebovali sme si ujasniť odkiaľ-pokiaľ. Na počudovanie, pomohlo to.
Prestala som byť človekom, ktorý sa bojí toho, čo si ostatní myslia. Stala som sa sama sebou. Teda, vo viacerých bodoch. Nafarbila som si vlasy na modro a fialovo, lebo sa mi to tak v danej chvíli páčilo. Kašlať na to, že sa babičky a ľudia za mnou otáčajú s pohoršením výrazom.
K-A-Š-L-A-Ť N-A T-O!
Ponorila som sa do svojho štýlu, ponorila som sa do mojej hudby, ktorá ostatným trhá uši a pre mňa je to ako keby spievali anjeli. Pozerala som interviews do rána a oveľa som si zlepšila angličtinu.
Veľa sa toho zmenilo a zároveň nič na vonok. Iba moje vnútro. Dúfam že k lepšiemu, ale to sa asi nedozviem. Možno to časom zistím, kto vie.
Mala som ťažké časy s rodinou. Opäť. Ustála som to. A stále stojím, aj keď ma už bolia nohy. Postavila som sa svojmu otcovi a vidieť jeho prekvapenie v očiach a v ich odraze svoj odhodlaný výraz v tvári stálo to za tých 16 rokov prikyvovania a klopenia zraku.
To, čo sa vám tu snažím oznámiť je, že blog sa asi zmení. Veľmi. Netuším, čo sem budem pridávať, či to budú nejaké básne, či jednodielne príbehy o bohvie čom. Či to, čo som mala na sebe, či len nejaké videá. Naozaj netuším. A dúfam, že aspoň zopár vás tu ostane a bude so mnou alebo zdielať názory, alebo sa so mnou povadí. Bude mi to jedno. Hlavne že budem v kontakte s vami. Dnes som si opäť čítala všetky komentáre k príspevku Angie. A opäť ma rozplakali. Ste všetky úžasné a to, že ste sa odhodlali to všetko vypísať ma znova a znova utvrdzuje v tom, že každý jeden človek je nádherný vo svojom vnútri. Nezáleží na tom, ako vyzeráte, čo si obliekate alebo ako sa správate. Ste to vy a to je to najhlavnejšie. Byť sama sebou a nehanbiť sa za to. Nenechať si od ľudí diktovať, čo máte robiť. Vždy si stojte za svojim, aj keď vám ostatní ľudia budú hovoriť nie.
Ľúbim vás všetky, dúfam že tu aspoň jeden či dvaja človiečikovia ostali :-)
Moje všetko, ktoré nado mnou úplne prebralo kontrolu. Síce túto hudbu počúvam už vyše 3 roky, ale nikdy som k nej nemala tak blízko ako posledných pár mesiacov.
Ak ste tu nejaké baby-chalani, doesn´t matter, čo takúto hudbu počúvate, ozvite sa. Keby boli nejaké koncerty, dáme stretko, aspoň vás spoznám viac.
S ostatnými babami sa snáď niekedy stretnem. Ak by ste mali záujem a bývate v okolí BA, SA, NR, Ga.. ozvite sa :)
Babulky, ja som Vám aj zabudla povedať, že tu 2 týždne nebudem, pretože som na dovolenke in da Croatia. Takže posielam pozdrav zo slnečného Chorvátska :-)
Práve som dočítala dodatočne vaše komentáre k predchadzajúcemu príspevku. A dohnali ste má k slzám. Naozaj. Dodali ste mi toľko síl a presvedčenia, že na to mám, ako nikdy nikto. A všetkým, ktoré ste to komentovali a vypísali ste sa zo svojich problémov, aj len tým, ktoré si to len prečítali a nereagovali možno aj zo strachu, skladam poklonu a posielam imaginárne *hug*. Ste všetky tak neuveriteĺne silné, resp. sme. Tieto veci málokto vie a možno to bolo prvý krát, čo ste sa nad tým zamysleli do hlbky. Tlieskam Vám. Základ riešenia problémov je si ich priznať a začať riešiť od hĺbky. Uvedomiť si, že ste krásne aj keď Vám to nikto nepovie. Hovorím to ja, čo sa tak necítim, ale je to tak. Treba si ísť za svojimi snami, tak ako ste mi teraz dokázali vy. Pretože kým budú existovať ľudia ako Vy/my, všetko buee mať význam. Ľúbim Vás!
Keby ktorákoľvek potrebovala pomoc či podporu, keď aj nie hmotnú ale psychickú, som tu pre Vás, to dúfam viete!
Neviem, ako napísať to, čo chcem napísať. Neviem ako vysvetliť,
aby ste pochopili. Vlastne tu nie je veľa k pochopeniu.
Konkrétne Zuzi, ty si sa ma párkrát pýtala, či som v pohode,
lebo som na WeHearIt „srdcovala“ fotky s dosť
depresívnym podtextom. A viem, že viaceré možno, aj keď len na milisekundu
tiež niečo také napadlo. A možno aj nie. Netuším, neviem aké ste.
Ale chcem vám predstaviť mňa, aspoň trošku nie len z tej
stránky a.k.a romantika nadovšetko.
Angie, akú nepoznáte a akú pravdepodobne nepozná 99%
ľudí v mojom okolí, sa snažím skrývať. A Pán Boh pomáhaj, akože som
neveriaca, že sa mi to darí.
Nenávidím seba. Nenávidím sa za to, že moji rodičia spolu
ostávajú len kvôli mne a bratovi. Viem, že sa už až tak nehádajú a sú
v pohode, ale moja sebecká časť chce, aby išli od seba.
Zbožňujem Demi Lovato. To každý vie. Len ona je dôvod, prečo
som nezačala s rezaním, prečo nezvraciam potom, ako sa najem, aj keď mi je
zo seba zle. Viem, že by som sa cítila lepšie, ako sa momentálne cítim. Ale zároveň
sa cítim silná aj teraz, pretože viem, že to neurobím.
Keď bol otec v „náladičke“, vykrikoval mi, aká som lenivá,
neužitočná a ako nič nerobím dobre. A ten pocit už neprekonám. Ten
pocit bezmocnosti, ktorý mám, keď sa na seba pozriem do zrkadla. Keď pozerám
sama sebe do očí a vidím, že nikdy nebudem tak celkom v poriadku.
Ľutujem, že som nemala detstvo, pretože už vtedy som vedela
veci, ktoré sa deti majú dozvedieť oveľa neskôr.
S každým sa dohadujem, ako spolu pôjdeme na VŠ. Do
Anglicka a do Bratislavy na internát. A pravda je, že neverím, že s niekým
po SŠ udržím kontakt, aj keď ich teraz milujem nadovšetko. Nie som si dokonca
istá, ani či ostanem s človekom, ktorý ma pozná najlepšie zo všetkých
ľudí.
Bojím sa, že ten
jediný človek odíde, keď sa zamyslí a spýta sa sám seba, čo mu
priateľstvo so mnou dáva. Piatkové noci pri cigarete a dlhé rozhovory?
Možno. Ale ani na témy tých rozhovorov si raz nebude vedieť spomenúť.
Chcem byť psychologička. Naozaj chcem. Napriek tomu neverím,
že ňou budem, keďže ja sama sa neviem dať dokopy z banálností.
Schovávam sa na všetkých spoločných fotkách. Zo zvyku. Ale hlboko
vnútri ma to štve, lebo viem, že o niekoľko desiatok rokov, keď si ich
budú ľudia prezerať, nenapadne ich, že tam bolo akési červenovlasé dievča.
Pretože nie je na fotke..
Fajčím. A veľa. A vôbec mi nevadí, že fajčím dlho a že by som nemala. Umrieť aj tak umriem.
Štve ma, že sa vždy správam, ako by sa nič nedialo,
ako by mi nič neubližovalo. Ľudia sa teda nikdy nespýtajú. Pýtajú sa Ako sa má TEN/TÁ/TO..? Ale nikdy sa nespýtajú A ako
sa máš NAOZAJ ty? Nikoho jednoducho nenapadne spýtať sa Ako sa má Angie?
Nemám depresie (alebo pre tie, ktoré sa pri tomto bode uchechtnú
s myšlienkou, že som decko- „zlé nálady“) kvôli tomu, že nemám chlapca. Ani
kvôli známkam. Dokonca ani kvôli váhe či výzoru. Ja totižto neviem, prečo ich
mám. Nemám najmenšiu tušenie, prečo keď pozriem na západ Slnka, nahrnú sa mi
slzy do očí a ja mám pocit absolútnej bezmocnosti. Neviem, prečo keď idem
autobusom a pozerám von oknom, je to, ako keby som opúšťala sama seba,
znova a znova, tisíckrát. A neviem, prečo mi ten pocit nevadí.
Hnevá ma, že môj vlastný otec netuší, aké sú moje záľuby a myslí
si, že pre mňa najviac znamená internet. Pri tom práve ja som človek, ktorý by
najradšej žil na dedine, bez akejkoľvek technológie. Človek, ktorý by sa
najradšej vrátil do minulého storočia, kde zvyky a zásady boli ten
najvyšší zákon. Netuší, akú hudbu počúvam, aké knihy čítam. Netuší, ako sa volajú moji kamaráti, netuší, čo chcem v živote
robiť a netuší, že toto všetko ma ubíja a zároveň nie.
Štve ma, keď počúvam kamarátku, aký úžasný vzťah má s otcom,
ako ho ľúbi a ako on ľúbi ju, ako s ním ide na kávu a ako jej
chýba, keď s ním dlho nie je. Neštve ma, že žiarlim. Naopak, štve ma, že
nežiarlim. Že je mi to úplne ukradnuté a že mi to vôbec nechýba. Že mi
vôbec nechýba ten vzťah otec-dcéra, ktorý som s ním mala asi tak prvých 5 rokov
môjho života.
Ale niečo tu zle musí byť. Niečo, čo mi nedovolí spávať a to nemyslím obrazne. Nie som v strese. Nemám poruchy štítnej žľazy. Neberiem lieky, ktoré by to mohli spôsobovať. Dokonca nie som ani zamilovaná. A napriek tomu, v posteli ležím a pozerám do steny. A cítim sa tak prázdna. (Tento príspevok píšem o 4.15 ráno.)
A štve ma, že jediný, komu toto dokážem povedať ste vy,
poväčšinou anonymné čitateľky. Že to nedokážem povedať nikomu inému, lebo
nechcem byť slabá. Lebo nechcem byť tá, ktorá potrebuje pomoc.
Cítim, že nemôžem byť sama sebou. Že to v tejto spoločnosti nedokážem, lebo sa bojím, čo na to povedia. A tak som stále tak istá.
Chcem byť tá silná Angie, ktorá si nič nerobí zo zlých vecí,
ktoré ju stretajú. Ktorá nikdy neukáže, ako ju čo i len vtipná poznámka od
dobrej kamarátky dokáže zraniť tak, že by najradšej plakala od rána do večera.
Ale poviem vám jednu vec. Začína ma to unavovať. Naozaj. A pomaly
som unavená už len z toho, aká som unavená.
Preto vám, milé čitateľky, tie, ktorým na mne čo i len trochu
záleží, hovorím, nebuďte prekvapené, keď uvidíte, ako lajkujem smutné fotky,
citáty a mám tak trochu depresívne myšlienky. To sa len občas neovládnem a dostane
sa von tá smutná Angie.
Tak prosím, súďte ma. Alebo sa pridajte a napíšte mi sem vaše Ja, ktoré si úpenlivo strážite. Ale ak sa mi len máte chuť zasmiať, tak radšej mlčte.
