This is what letting go hurts like?

Maťka, nech už si ktokoľvek, odkiaľkoľvek, prosím, ani mu to neposielaj. Nie všetko je nutné vidieť.

A tak som to dokázala.

Dokázala som, že ...

Vlastne, neviem čo som dokázala.

Asi nič.

Len to, že sa neviem pobiť o niekoho, koho mám rada.

Možno aj viac ako rada..

Nechápal. 

Máš niekoho?

nie.

Tak prečo?

A ja som nevedela odpovedať.

Možno ma zlomil dnešok, keď som ich dvoch stretla. 

Pohľad jeho dievčaťa nehovor nič iné, len jednoduché ZMIZNI.

Pohľad plný nenávisti a zhnusenia, nech si hovorí čo chce.

A mne bolo zle zo samej seba.

Nerob to, čo nechceš aby druhí robili tebe.

A ja som robila presne to.

Kvôli vlastnému šťastiu, ktoré možno ani šťastie nebolo.

A tak to bolo Zbohom.

Nechcené, ale potrebné.

Je pre mňa prijateľnejšie ublížiť samej sebe, ako nechať si ublížiť znova.

A ten strach tu bol, je a aj bude.

Nebol dokonalý, ale mne to stačilo. Bol tak trošku dieťa, ale kto nie je?

Psychologička sa ma pýtala, prečo to stále ťahám, keď mi to ubližuje. 

A dostali sme sa k perfektnému vysvetleniu.

Aj keď mi tie chvíle s ním nestačili na to, aby ma urobili perfektne šťastnou,

stačili na to, aby som v sekunde zabila všetko zlé čo sa dialo.

Nič iné neexistovalo, len tá chvíľa. Aj do reality sa prichádzalo ľahšie.

Ale som so seba úprimne zhnusená, že som to nevedela povedať do očí.

Myslím, že to by som nezvládla. Je ľahké sa schovať za písmenká, smajlíkov a tri bodky na konci.

Ale nie face to face.

AJ napriek tomu sa s ním budem musieť stretnúť, má moju knihu.

A bojím sa toho. Neviem kedy to bude, neviem ako zareagujem ja alebo on.

A bojím sa, že sa položím tam pred ním. 

A to nechcem.

City sú niekedy nebezpečné a tak by mali zostať schované.

Pre dobro tých druhých.

Boli to pekné 3 mesiace, aj napriek tomu, že sme v skutočnosti nikdy neboli "spolu".

I am stupid.. but am I?

Babenky, zase som niečo pokašľala, asi...

Asi ma budete nenávidieť, ale toho chlapca sa neviem vzdať..

Stali sa veci, ktoré nebudem písať, keďže našiel môj blog..

Ale je mi to pravdupovediac jedno už, z očí do očí to až tak očividnô nejde, tak aspoň cez písmenká.

Dnes som mala v pláne poslať ho do kelu, s tým, že budeme iba kamaráti. Naozaj, vybrala som si skvelý večer.

Spí u mňa kamarátka, takže sme sa dali 3 holky, že teda opijeme sa trošku. Jemne a decentne pripiť som myslela, aby ste si o mne nemysleli len zle.

V náladičke som bola kvalitne a tak som sa rozhodla že mu teda zavolám a nebudem posero.

Nevedela som sa k tomu dokopať, a tak sme sa rozprávali.

Prišiel. Kecali sme pred bránou, ale že teda ideme piť, keďže rodičovský príchod bol v nedohľadne. Zoznámil sa s kamarátkami a bolo to fajn. Naozaj ako 2 kamaráti.

Neviem či sa niečo zlomilo vo mne alebo v ňom, ale neskončilo to pri kamarátskom pokeci.

Bol tu takmer 3 hodiny, medzitým sa viacmenej postaral o kamarátku, ktorá sa povracala. Medzitým sa asi polhodinu schovával v jednej miestnosti. Bez slova výčitky či čohokoľvek iného. Ešte si aj robil srandu. 

Ja neviem. Viem, že si to bude pamätať, ale čo z toho?

Som slabá, slabá, slabá..

Keď poviem, že sme si boli blízko, poviem málo. A to je to.

Našťastie, stopla som to skôr ako sa mohlo stať niečo nebezpečnejšie.

Neviem čo z toho bude, no viem, že ak to bol len ďalší večer, keď bol príliš opitý aby si uvedomoval, čo robí, bude to sakra bolieť.

A tak čakám a uvidím.

Neviem prečo mám také pokojné srdce.

Dobré

či

zlé

znamenie?

Roses

Mám pocit, že to začína byť zlé.

Dostávam sa do bodu, kedy je to všetko alebo nič.

Je čoraz ťažšie klamať si, že je mi to jedno.

Lifetime

Toto bude trocha od veci. Ak viete, a ak neviete, už aj tak budete vedieť, mojím snom je ísť do Londýna. A tak mi vnukla najlepšia kamarátka nápad, aby som písala krátke články o tom, ako by som sito predstavovala. Keďže sa mi to zapáčilo, tu je prvá časť :)

,,Je to krásne , čo myslíš?“ Obzerala som sa a na bielych stenách som si už teraz predstavovala fotky vo farebných rámčekoch.

,,Akurát pre nás,“ objala ma Simone. ,,Nechce sa mi myslieť na všetko, čo sme museli obetovať, aby sme sa sem dostali.“

,,Ale rozhodne to stálo za to, nie? Už žiadne obmedzovanie a správanie sa podľa ostatných ideálov!“

,,Máš pravdu, už stačilo. Len neviem či od Londýna nečakáme zázraky, ktoré nie je schopný vykonať,“ odmlčala sa a tak vyslovila nahlas našu najväčšiu obavu. Celý život sme boli bojovníčky, opory a pre ostatných sme tvorili mosty tam, kde mali pocit že jediná možnosť je utopiť sa. Nakoniec sme utiekli aj my. Za lepším životom, za niečím, čo bol náš sen. A tak sme zariskovali a teraz sme tu.

 Len my dve.

Spolu.

Koniec koncov, vždy sme boli iba my dve.

,,Počkaj, potiahni ľavý roh hore,“ vzdychala Simona na rebríku, zatiaľ čo sme sa pokúšali zavesiť obraz v jej izbe na centimeter rovno.

,,Už?“ Cítila som, ako mi začínajú tŕpnuť ruky.

,,Hmmm,.. uhm, áno!“ Zasmiala sa na mojom trpiteľskom výraze.

,,Konečne,“ nahlas som vydýchla a spustila ruky pozdĺž tela. ,,Ak dostanem zápal karpálneho tunela, budeš ma nosiť na rukách!“

,,Ale nepreháňaj prosím ťa,“ prevrátila oči, šikovne zoskočila z rebríku a šla ho odniesť za pánom Morgenstenom, ktorý býval hneď oproti. Ja som sa zatiaľ poobzerala po jej izbe. Simone bola vždy ženskejšia ako ja a jej izba tomu náležite dodávala na význame. Bledý nábytok, parkety a v podstate všetky odtiene izby ladené do pastelových farieb.

,,No nie je zlatíčko?“ Vtrhla do izby s úsmevom na perách a s rukami schovanými za chrbtom. ,,Tadáá,“ spoza chrbta vytiahla Hubert Deluxe. ,,Že nám želá krásne zážitky s novým bytom.“

,,Idem pre poháre,“ zazubila som sa. ,,Balkón?“ Zakričala som smerom do bytu stojac uprostred obývačky.

,,Áno prosím, cigaretka by sa hodila,“ vďačne na mňa pozrela a našuchla si na nohy svoje hrubé ošúchané papučky. Aj napriek tomu, že vonku bolo príjemné májové teplo, neustále jej bola zima.

Boli sme v Londýne len necelý mesiac, no balkón bol už oficiálne uznaný sa najobľúbenejšie mesto v celkom byte. Trávili sme tam dlhé večery, až kým sa takmer letné počasie nemenilo na nočný chlad. Podľa toho, ktorá vstala skôr, skočila pre noviny a urobila kávu. Vraví sa, že najbližšieho priateľa poznáš podľa toho, keď vieš akú kávu pije. Po prvom raze som sa už nikdy nemusela pýtať.

A tak sa stávalo, že som sa ráno prebudila, ešte bosky som skackala po studených parketách a vôňa praženice ma doviedla na balkón, kde už Sim listovala novým vydaním Vogue. Len nohou odsunula stoličku a zamyslene poťahovala z cigarety. Nebolo tomu inak ani dnešné ráno.

,,Kedy začínaš u Waterstone´s?“ Pozrela na mňa ponad časopis a pomrvila sa na stoličke.

,,Až 18. Čiže mám ešte niečo málo cez týždeň leňošenia. Fajn pocit,“ slastne som sa natiahla a pomiešala chladnúci čaj.

,,Mne dnes prišiel e-mail od Barkleyovej.“

„Niečo nové?“

„Že ma potrebujú skôr, nič viac,“ mykla plecami.

„A kedy presne je to skôr?“ Posadila som sa vzpriamenejšie, keďže mi bolo jasné že tu niečo nehrá.

„Pozajtra,..“ pozrela na mňa ospravedlňujúcim úsmevom.

„To nemyslia vááážne,“ zosmutnela som. Práve v utorok sme sa chceli ísť pozrieť do Cantenbury na univerzitu. Pomotať sa po kampuse, možno stretnúť nových ľudí. AJ keď sme tu boli už mesiac, nepoznali sme veľa ľudí. Teda, ak nepočítame pána Morgentena, Raula zo Starbucksu a Lilith, dievča ktoré bývalo o pár balkónov vedľa

,,Vynahradíme si to, neboj sa,“ drgla do mňa a podala mi časopis.

,,Čo iné mi ostáva?“

,,Ok, drahá, letím za Adamom, chce sa stretnúť pri fontáne, ozvem sa neskôr,“ postrapatila mi vlasy, nazula si balerínky a v podstate vytancovala z bytu.

,,Ahoj,“ povedala som už prázdnemu bytu.

The end of our "story"..

Tušila som, že veci pre mňa nemusia skončiť dobre, ale nečakala som, že ma to takto hodí na zem a pošliape všetko, čo bolo. A bolesť je zrazu všade.

Silvester ako možno viete, som mala tráviť so spomínaným chlapcom.

31.decembra sme sa boli prejsť, bola sranda, tak ako vždy. Žiadna pusa po tom, čo sa stalo cez víkend. Už to tak nemrzelo. V noci sme sa tešili, ako spolu strávime noc, budeme tancovať, zabávať sa a vyserieme sa na všetken ten bullshit s bývalou. Ona však nevzdala boj, ako som si myslela, keď ju poslal do pekla. Dala dievčaťu, čo organizovalo celú akciu na Silvestra ultimátum. Buď ja alebo ona. Samozrejme, že tam môžem dojsť, ale v tom prípade tam ona nevkročí ani keby horelo.

Ešte som ho nezažila takého nahnevaného. Vybavoval, písal, hádal sa s bývalou. Kašlal na to, keď som mu povedala, aby kašlal na to. Potom mi napísalo dievča, čo to organizovalo. Je jej to veľmi ľúto, ale ak si má vybrať medzi mnou a bývalou, vyberie si ju. Vedela som to hneď ako mi bolo povedané o čo ide. Predsa len, je to jej spolužiačka, dobrá kamarátka. Uistila som ju, že sa nehnevám a že som jej práve išla napísať (čo aj bola pravda), aby si s tím nerobila starosti, že by som nečakala, že ma pred ňou uprednostní a že som ju chcela ušetriť pred tým, aby mi to musela napísať. Pochopila som to. Nečakala som, že to bývalá pojme takto bojovo, ale povedala som si, nevadí, poslal ju do pekla.

Vraj, pokazila si mi to, ja sa za teba bil, aby si tam mohla ísť. Hovorím si milé, ale svet sa netočí okolo mňa. Aj tak budeme spolu, zavoláme si, budeme v kontakte, oslávime spolu Silvester, ako sa patrí.

Preto som s pokojom v duši išla na dom s najlepšou kamarátkou a ostatnými kamarátmi. Zabávali sme sa, hrali Activity, karty, tancovali a bláznili sa. Keď mi okolo pol 10 prišla SMS od Ley, myslela som, že píše ako sa má. No nie, stálo v nej: Jeb na Piškyho, tu sa mucká s bývalou.

Zabolelo to. To som nečakala. Povedala som si, ok no, kašli na nich, nech sa zjedia. A dostatočne som si tento názor vsugerovala, že pred polnocou, keď sme sa asi 20 trmácali ulicami, smiala som sa na celé kolo a bolo mi fajn. No minútu pred polnocou som mala pohľad sklopený do zeme, dúfajúc že ho nestretnem. Nechcela som sa naňho pozerať. Jupí, Nový Rok je tu, všetci šťastné úsmevy, tak prečo sa nepridať? Objímala som sa s každým, koho som poznala, preskákala som hodinovú depku Ley, keď mi plakala na rameni. A aj mne ukápla slza, keď som pozerala, ako sa trápi. No všetko ustúpila do pozadia, keď som cez dav zbadala vytŕčajúcu sivú šiltovku. Otočka chrbtom, dýchaj zhlboka. Nevšimol si ťa. Tajné krátke pohľady smerom k nemu. Držia sa za ruky, skvelé! Len si udrž normálny face, nedaj na sebe nič vedieť.

,,Čo ti je?“ Prekvapene na mňa pozrel jeden z najlepších kamarátov.

,,Nič,“ pokrútila som hlavou, ale nakoniec som hlesla, ,,tam je s bývalou, držia sa za ruky.“ Na čo som dostala tesné objatie. Nerozplač sa! Nerozplač sa! Ha, uspela som, pomyslela som si pokojne. Medzitým som našla spolužiačky, tak som kecala s nimi na námestí, pýtala sa, kde boli a kam pôjdu. Periférny pohľad je dobrá vec, keď som zahliadla, ako sa sivá šiltovka pohla smerom ku mne.

,,Chceš ho stretnúť?“ Pozrela na mňa spolužiačka s rozšírenými očami, naplnenými úprimnou obavou. ,,Nebolo by to nápadné, keby sa teraz pomaly pohneme preč, asi nás ešte nezbadal,“ šepkala mi druhá do ucha.

,,Nebudem trápna, toto zvládnem!“ Hecovala som sa. A tak som čakala, čo urobí. Keď prišli do kruhu, bez hocičoho sa ku mne začal predierať, odignoroval všetkých okolo a objal ma, vraj Šťastný Nový rok. Tak teda, aj tebe, ty idiot, pomyslela som si. Zvládla som ďalšiu úroveň. Ale keď sa na mňa nalepila bývala so slovami: Angie, prepáč mi to, je mi to úprimne ľúto, ja som niekedy drbnutá, naozaj je mi to strašne ľúto.. Sme v pohode? Jasné, prečo nie? Veď v skutočnosti si nič neurobila, v skutočnosti si mi absolútne neubližovala. Niee.. Brala som to, že najebaná hlava.

Ale keď ku mne potom došla, so smiechom sa na mňa otočila a spýtala sa: Že sa dobre bozkáva??

Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Ani jedna kvapka. Musela som vyzerať ako nekompletná, keď som tak na ňu čumela s otvorenými ústami, neschopná čokoľvek povedať.  Zmohla som sa na neviem, na čo sa otočila naspäť k nemu a smiala sa ďalej: Bože, nikto ma tu nechápe.. A on tam iba stál a pozeral do zeme. Keď už som ich nikde nevidela, našla som si na mobile správu od neho.

Kde si? (Bolo to krátko potom, ako sme sa videli naposledy.)

Už si ma videl.

Ja viem J

Nechápavo som správy zmazala. S kamarátom sme sa rozhodli že ideme k ďalšiemu kamarátovi, pozdraviť a tak. Na pol ceste som sa dozvedela, že máme nemierené do škôlky, kde budú aj oni dvaja. Aspoň som zavolala Ley, ako to vyzerá a či nám pôjde otvoriť. Zdvihla a povedala, že je jej neskutočne zle a že grcá. Tak som pridala do kroku. Kašľať na nich, utekám za ňou a dám na ňu pozor. Došli sme k škôlke, a keď mi otvoril to dievča, čo ma pozývalo a potom to muselo zrušiť, hodila sa mi do náručia, nech jej to prepáčim, že ona ma má rada.

Hovorím, Verča, kašli na to, došla som len nachvíľu, prepáč že som sa tu objavila, aj keď tu nemám byť, len som došla pozrieť ako je Ley. Pohľady typu, čo tu táto robí z každej strany, nie, bola som v poho. Dokonca som sa smiala. Keď som išla za Leou na záchod, vyobjímala ma Saša, vykričala si hlasivky, že som konečne došla.  To bolo pred sedačkou, na ktorej ležali ONI, v objatí. Rýchly pohľad na nich, a utiekla som za Leou na záchod. Keď som zachytila svoj obraz v zrkadle, jediné na čo som myslela, prosím, nepogrcaj sa aj ty. Bolo mi zle, samej zo seba, z nich, zo všetkého. Ale nakoniec som aj toto zvládla.

Ďalší level. Ley už bolo lepšie a tak sedela na sedačke.  Chlapec sedel vedľa nej z jednej strany, ja na opierke z druhej strany. Hladkala som jej chrbát, keď tu zrazu cítim, ako niekto hladká ruku mne. Keď som naňho pozrela, usmieval sa na mňa. Ruku som odtiahla a presunula na inú časť chrbtu. Bezvýsledne.  Opäť mi začal hladkať ruku. S povzdychom som ruku doslova odtrhla a položila si ju na opierku. Hej, skvelé, pravda?

Neskôr sa mi bývala ZASE došla ospravedlniť, prepáč, je mi to ľúto, sme v pohode?

Hovorím jej Kika kašli na to, sme v pohode, aj keď v mysli som mala vymyslených už 17 postupov, ako jej smrť urobiť zdĺhavú a sakra bolestivú. Neskôr som sedela vedľa Saši.

Saša: Eeeeejha....

Čo je? (Pozrela som na ňu prekvapene)

Práve som zachytila Piškyho veľmi intenzívny pohľad smerom k tebe

(Ja, silno, dúfajúc že sa mi netrasie hlas) Nech sa pozerá koľko chce..

Ale keď som videla, ako sa postavil zo sedačky od bývalej, postavil sa predo mňa, chytil ma za ruku a začal ma ťahať do opustenej časti škôlky, srdce mi bilo pokojne. Pretože som vedela, že už je zle a aj keby sa postavím na mihalnice, nezmením to.

Ostal stáť tesne predo mnou, usmial sa a pozrel na mňa.

Hneváš sa na mňa?

Trošku.

Som kokot?

Trošku.

Nie, normálne mi to povedz, čo si myslíš.

Si kokot.

Kvôli Kike? Že som tu s ňou bol?

Aj.. Ale čo si robil? S ňou?

(Smutne sa usmeje) No, robil som..

(Len som pokrčila plecami, keďže som začínala cítiť ako sa mi tvorí v hrdle horúca, boľavá guča)

(Pozerá do zeme) Prepáč.. Je mi to strašne ľúto,... Ale ja.. ľúbim ju.

(Bola som neschopná pohybu) To je pekné, môj zlatý, ale to si mohol vedieť oveľa skôr..

(Zahryzol si do pery a pozeral inde. Vnímala som, ako strašne silno si do tej pery hryzie a ako sa mu začínajú až príliš lesknúť oči a mne samej sazačali v očiach zbierať slzy. Hodila som naňho posledný pohľad, potľapkala ho po hrudi a hrdo som odišla.)   

Nikto to nevidel, nevedel..  

Išla som si zapáliť, kecala som s ostatnými, ako keby sa nič nestalo, smiala som sa.  Vošla som dovnútra a začala som sa obúvať, keďže som mala zopár minút aby som šla na miesto, kde som mala mať taxík. Bola som v predklone, keď som videla jeho botasky, ako zastali predo mnou.

Ideš von? Fajčiť?

Nie, idem domov.

Nie, nejdeš domov! Nechoď domov!

Ale áno, idem domov, ahoj! (Otočila som sa na päte a zavrela za sebou dvere od balkónu)

Tam už ma čakal kamarát, s tým, že ma ide odkopnúť k taxíku. Vyobjímala som baby a ďalšieho kamaráta a zišla z balkóna. Počula som, ako sa otvorili dvere a tak som ešte rýchlo otočila hlavou, aj keď už sme boli v pohybe.

Stál tam a pozeral za nami, povedal ahoj, nečakal, či som to počula, zvesil hlavu a plecia a vošiel naspäť. 

Bola som v pohode, kým som čakala na taxík, kecala som s kamarátom, smiala som sa.

Bola v pohode, aj keď došiel taxík, kecala som s taxikárom, smiala som sa. 

Keď som došla domov a prešla som cez hlavnú bránu až dozadu k menšej bráničke, oprela som sa o stenu.

A vtedy som už v pohode nebola.

Guča z krku, tak dobre ovládaná sa zo mňa vymrštila a spolu s ňou zo mňa vychádzali vzlyky. Oprela som sa o stenu a postupne som sa zošuchla až na zem. A už som len plakala. Kašlala som na to, že ma môžu počuť rodičia, bolo mi to úprimne jedno. A tak sa môj plač ozýval vo všetkých kútoch záhrady.

A v tom mi zavolala kamarátka, vraj ako som na tom. Tá vždy vie, kedy zavolať..

A jediné, čo som jej bola schopná povedať bolo: 

Bolí to, tak strašne to bolí..

Postupne mi zavolali všetci, ktorí vedeli o celej veci. 

Chicho sa so mnou skoro rozplakal v telefóne a následne ho chcel ísť zbiť. 

Saška ma zdrbala, ako malú, že nech neskúsim plakať kvôli chlapovi. A potom ho chcela ísť zabiť. 

Všetci ma ľutovali. A najhoršie je, že som vedela, že ma ľutuje aj on. Veľmi dobre vedel, že pred ním nedám najavo, ako ma to zranilo. A tak som celú noc preplakala. Aj nasledujúci deň. Vymazala som všetko, aby ma to zbytočne nelákalo. SMSky, jeho fotky, ktoré mi posielal, správy na FB, správy na Viberi, históriu hovorov.

Na druhý deň došiel Chicho, išli sme von. Myslela som, že hneď ako ho uvidím a ako ma tuho objíme, tak sa znova zrútim. Ale udržala som to. Myslím že hrdosť mi nedovolila, znova sa pre neho tak opustiť, ako noc predtým. 

Ale keď som pred 10 išla domov, prišla mi správa.

Angie?

Hľadela som na tých 5 písmen a otáznik, neschopná čohokoľvek. Nakoniec som sa len rozosmiala.

?

Nejdeš na cígu?

Nemôžem.

Prečo? Porozprávať sa..

Balím sa na chatu. Navyše myslím, že všetko už bolo povedané..

Ale čo si J Ja ťa mám rád J

(A to som zase nezvládla. Zas som sa rozplakala. A neskôr večer som sa dozvedela nové veci...)

Ja som ti povedal, aby si sa nemotala. Ja nie som dobrý človek.

(Nemotala som sa. Hej vedela, ale nečakala som, že až takto.)

Prepáč, nemôžem vyhovieť každému..

To ma dožralo. Kto si do prdele myslí že je?! Ja som sa naozaj nemotala, bránila som sa tomu ako besná, ale on ma presvedčil. Prepáč, zabudla som, že to že sa so mnou bozkávaš, že kvôli mne pošleš bývalú do piče, že mi povieš, že ma máš strašne rád,.. že to všetko v preklade znamená, aby som sa nemotala. Je mi to naozaj ľúto, je to moja chyba, zle som ťa pochopila!

Ale prečo to nemôže byť tak ako doteraz ? Veď sme boli taký kamarátsky..

(Hľadím na tú správu, dúfam že žartuje. Ale nie, myslí to vážne. A opäť sa len smejem. Tak dobre, vlastne sme boli len kamaráti, zabudla som.)

Teraz nie..

A kedy? :O

Ozvem sa.

To bolo v stredu v noci. S tým skončil náš kontakt.. teda, dúfala som že áno. Včera ráno sme vyrazili na chatu. Už je to druhý deň čo som tu. Je mi na nič, ale je to fajn. Som mimo svojho mesta, mimo rečí a pohľadov.

*Pred pár hodinami.*

---CINK--- Došla mi správa, teším sa, kto si spomenul..

Uvidím ťa dnes v bowlingu? J

Robíš si zo mňa srandu do prdele... Vie, že som na chate, bavili sme sa o tom v stredu v noci, hovorila som mu, že nejdem von, lebo sa balím a zajtra idem na chatu. A on je schopný sa ma spýtať 2 dni na to, či ma tam uvidí.

Jeho prvé správy, tykájúce sa ,,nás“ boli, že sa nechce do ničoho hrnúť, nechce mi ublížiť. Písala som mu, že nechcem byť len náhrada. On to chápe, samozrejme... Pičoviny, pičoviny, pičoviny.

Použil ma ako odrazový mostík, aby sa z nej dostal.  A aby zistil, že nie. Že bol mesiac zbytočný a vráti sa k nej.

A ja ho nechápem. 

Prečo ma už nemôže nechať tak?

Strašne to bolí.

 V podstate sme spolu nič nemali, podľa neho a je to moja chyba, všetci ma pred ním varovali.

 A ja som mu napriek tomu uverila.

Hlúpa ja.

Opäť.