Lifetime

Toto bude trocha od veci. Ak viete, a ak neviete, už aj tak budete vedieť, mojím snom je ísť do Londýna. A tak mi vnukla najlepšia kamarátka nápad, aby som písala krátke články o tom, ako by som sito predstavovala. Keďže sa mi to zapáčilo, tu je prvá časť :)

,,Je to krásne , čo myslíš?“ Obzerala som sa a na bielych stenách som si už teraz predstavovala fotky vo farebných rámčekoch.

,,Akurát pre nás,“ objala ma Simone. ,,Nechce sa mi myslieť na všetko, čo sme museli obetovať, aby sme sa sem dostali.“

,,Ale rozhodne to stálo za to, nie? Už žiadne obmedzovanie a správanie sa podľa ostatných ideálov!“

,,Máš pravdu, už stačilo. Len neviem či od Londýna nečakáme zázraky, ktoré nie je schopný vykonať,“ odmlčala sa a tak vyslovila nahlas našu najväčšiu obavu. Celý život sme boli bojovníčky, opory a pre ostatných sme tvorili mosty tam, kde mali pocit že jediná možnosť je utopiť sa. Nakoniec sme utiekli aj my. Za lepším životom, za niečím, čo bol náš sen. A tak sme zariskovali a teraz sme tu.

 Len my dve.

Spolu.

Koniec koncov, vždy sme boli iba my dve.

,,Počkaj, potiahni ľavý roh hore,“ vzdychala Simona na rebríku, zatiaľ čo sme sa pokúšali zavesiť obraz v jej izbe na centimeter rovno.

,,Už?“ Cítila som, ako mi začínajú tŕpnuť ruky.

,,Hmmm,.. uhm, áno!“ Zasmiala sa na mojom trpiteľskom výraze.

,,Konečne,“ nahlas som vydýchla a spustila ruky pozdĺž tela. ,,Ak dostanem zápal karpálneho tunela, budeš ma nosiť na rukách!“

,,Ale nepreháňaj prosím ťa,“ prevrátila oči, šikovne zoskočila z rebríku a šla ho odniesť za pánom Morgenstenom, ktorý býval hneď oproti. Ja som sa zatiaľ poobzerala po jej izbe. Simone bola vždy ženskejšia ako ja a jej izba tomu náležite dodávala na význame. Bledý nábytok, parkety a v podstate všetky odtiene izby ladené do pastelových farieb.

,,No nie je zlatíčko?“ Vtrhla do izby s úsmevom na perách a s rukami schovanými za chrbtom. ,,Tadáá,“ spoza chrbta vytiahla Hubert Deluxe. ,,Že nám želá krásne zážitky s novým bytom.“

,,Idem pre poháre,“ zazubila som sa. ,,Balkón?“ Zakričala som smerom do bytu stojac uprostred obývačky.

,,Áno prosím, cigaretka by sa hodila,“ vďačne na mňa pozrela a našuchla si na nohy svoje hrubé ošúchané papučky. Aj napriek tomu, že vonku bolo príjemné májové teplo, neustále jej bola zima.

Boli sme v Londýne len necelý mesiac, no balkón bol už oficiálne uznaný sa najobľúbenejšie mesto v celkom byte. Trávili sme tam dlhé večery, až kým sa takmer letné počasie nemenilo na nočný chlad. Podľa toho, ktorá vstala skôr, skočila pre noviny a urobila kávu. Vraví sa, že najbližšieho priateľa poznáš podľa toho, keď vieš akú kávu pije. Po prvom raze som sa už nikdy nemusela pýtať.

A tak sa stávalo, že som sa ráno prebudila, ešte bosky som skackala po studených parketách a vôňa praženice ma doviedla na balkón, kde už Sim listovala novým vydaním Vogue. Len nohou odsunula stoličku a zamyslene poťahovala z cigarety. Nebolo tomu inak ani dnešné ráno.

,,Kedy začínaš u Waterstone´s?“ Pozrela na mňa ponad časopis a pomrvila sa na stoličke.

,,Až 18. Čiže mám ešte niečo málo cez týždeň leňošenia. Fajn pocit,“ slastne som sa natiahla a pomiešala chladnúci čaj.

,,Mne dnes prišiel e-mail od Barkleyovej.“

„Niečo nové?“

„Že ma potrebujú skôr, nič viac,“ mykla plecami.

„A kedy presne je to skôr?“ Posadila som sa vzpriamenejšie, keďže mi bolo jasné že tu niečo nehrá.

„Pozajtra,..“ pozrela na mňa ospravedlňujúcim úsmevom.

„To nemyslia vááážne,“ zosmutnela som. Práve v utorok sme sa chceli ísť pozrieť do Cantenbury na univerzitu. Pomotať sa po kampuse, možno stretnúť nových ľudí. AJ keď sme tu boli už mesiac, nepoznali sme veľa ľudí. Teda, ak nepočítame pána Morgentena, Raula zo Starbucksu a Lilith, dievča ktoré bývalo o pár balkónov vedľa

,,Vynahradíme si to, neboj sa,“ drgla do mňa a podala mi časopis.

,,Čo iné mi ostáva?“

,,Ok, drahá, letím za Adamom, chce sa stretnúť pri fontáne, ozvem sa neskôr,“ postrapatila mi vlasy, nazula si balerínky a v podstate vytancovala z bytu.

,,Ahoj,“ povedala som už prázdnemu bytu.