28. januára 2014

This is what letting go hurts like?

Maťka, nech už si ktokoľvek, odkiaľkoľvek, prosím, ani mu to neposielaj. Nie všetko je nutné vidieť.


A tak som to dokázala.
Dokázala som, že ...
Vlastne, neviem čo som dokázala.
Asi nič.
Len to, že sa neviem pobiť o niekoho, koho mám rada.
Možno aj viac ako rada..

Nechápal. 
Máš niekoho?
nie.
Tak prečo?
A ja som nevedela odpovedať.

Možno ma zlomil dnešok, keď som ich dvoch stretla. 
Pohľad jeho dievčaťa nehovor nič iné, len jednoduché ZMIZNI.
Pohľad plný nenávisti a zhnusenia, nech si hovorí čo chce.
A mne bolo zle zo samej seba.
Nerob to, čo nechceš aby druhí robili tebe.
A ja som robila presne to.
Kvôli vlastnému šťastiu, ktoré možno ani šťastie nebolo.



A tak to bolo Zbohom.
Nechcené, ale potrebné.
Je pre mňa prijateľnejšie ublížiť samej sebe, ako nechať si ublížiť znova.
A ten strach tu bol, je a aj bude.

Nebol dokonalý, ale mne to stačilo. Bol tak trošku dieťa, ale kto nie je?
Psychologička sa ma pýtala, prečo to stále ťahám, keď mi to ubližuje. 
A dostali sme sa k perfektnému vysvetleniu.
Aj keď mi tie chvíle s ním nestačili na to, aby ma urobili perfektne šťastnou,
stačili na to, aby som v sekunde zabila všetko zlé čo sa dialo.
Nič iné neexistovalo, len tá chvíľa. Aj do reality sa prichádzalo ľahšie.

Ale som so seba úprimne zhnusená, že som to nevedela povedať do očí.
Myslím, že to by som nezvládla. Je ľahké sa schovať za písmenká, smajlíkov a tri bodky na konci.
Ale nie face to face.
AJ napriek tomu sa s ním budem musieť stretnúť, má moju knihu.

A bojím sa toho. Neviem kedy to bude, neviem ako zareagujem ja alebo on.
A bojím sa, že sa položím tam pred ním. 
A to nechcem.
City sú niekedy nebezpečné a tak by mali zostať schované.
Pre dobro tých druhých.

Boli to pekné 3 mesiace, aj napriek tomu, že sme v skutočnosti nikdy neboli "spolu".




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára