Dnes len kratšia, prepáčte. Je 00.30 a ja mám oči ako číňanka. Ale sľúbila som, že ju sem včera/ dnes dám a tak ju tu máte :) Ak tu bude veľa chýb, naozaj prepáčte, ledva vidím na klávesnicu. Keď tak, zajtra to všetko opravím, I promise,..
,,Ahoj," rozlúčila som sa s Niallom vo dverách s úsmevom. Dala som mu pusu a zavrela som. V tom momente som počula, ako mi z izby hrá mobil. Utekala som a len-len som to stihla zdvihnúť.
-TO SI MI KEDY CHCELA POVEDAŤ?!- Skríkol nahnevaný hlas v mobile. Alex, pousmiala som sa.
-Čo také?-
-Nehraj to na blbú!- Penila a doslova som si vedela predstaviť, ako pení. Stále som síce netušila, prečo je tak nahnevaná, ale rozhodne som si to užívala.
-Al, ja vážne nemám šajnu, o čom to hovoríš.- Bránila som sa.
-Niall!- Akoby vytlačila cez zovreté zuby.
-No,.. Ooops?- Rozosmiala som sa.
-Práve teraz ťa strašne nenávidím, je ti to jasné? Smeješ sa mi do očí cez telefón!- Rozosmiala sa. Vedela so, že nie je nahnevaná, ha!
-Nesmejem! Iba chichocem.-
-Aby si.. Okej, hlavný dôvod toho, že ti volám, je, že Glen stratil tvoje číslo a mám ti dať vedieť, že budúci týždeň celý prepracuješ.-
-No, dík za super správy.- Vzdychla som si.
-Nemáš za čo. Kedy skočíme von?- Zamrnčala.
-Oh, written in the stars..- Zanôtila som.
-Ty si strašná. V sobotu tam má Glen nejakú súkromnú akciu, vraj nech tam ani nepáchneme. Vyrazíme von!- Ukončila svoju reč, ktorá nepripúšťala akékoľvek odmietanie.
-Okej, voláme si.- Usmiala som sa a rozlúčili sme sa.
Dany s Lucy odleteli na obed na výlet do Európy. Museli ho preložiť, pretože Lucy mala ešte nejaké dôležité fotenie. Skrátili si ho síce o 2 dni, no to i neubralo od entuziazmu. Zabalili by snáď všetko, keby mohli.
Prechádzala som sa prázdnym bytom a rozmýšľala som, čo budem robiť. Voľba padla na knižku, ktorú som dostala na narodeniny od El. Nie moc hrubá žltá knižka s názvom Púštny kvet. V kuchyni som si urobila zelený čaj, vzala si hrnček aj knihu do ruky a prešla som do izby. Balkón som otvorila dokorán a zatiahla záclonu. V byte povypínala svetlá a pohlitla sa do knižky. Netuším, koľko bolo hodín, ale oči mi klipkali ako bláznivé a tak som knihu len položila vedľa postele, zvliekla si kraťase a ostala som spať len v tričku a spodnom prádle. Viem, že to, čo nasledovalo potom, bol len sen. Akoby inak,..
,,Andy, zlatko, vstávaj," prihovoril sa mi jemný hlas. Nespoznávala som ho a tak som prestrašene otvorila oči. Rozhliadla som sa po izbe, no nikto v nej nebol. Hlas sa však stále ozýval a tvoril akúsi ozvenu. Vybehla som z izby, no namiesto studených parkiet na chodbe som prstami narazila na mäkkú a poddajnú trávu. Do vlasov sa mi vplietol vietor a vhnal mi ich do tváre. Predomnou ležala rozľahlá lúka plná bielych kvietkov. Prekvapene som vydýchla. A tak tam stála. V jednoduchých bielych šatoch, ktoré okolo nej viali a vytvárali neuveriteľné vzdušné akrobacie. Tak, ako som si ju pamätala a zároveň nepamätala.
,,Mami?" Hlesla som a postúpila som o krok dopredu. Oprela som sa o kmeň stromu, ochromená od šoku. Mama sa len usmievala. V rukách držala malinké bábätko, ktoré nespokojne mrnčalo.
,,Mami, čo sa deje?" Spýtala som sa zmätene a opäť som postúpila o pár krokov. Mama sa posledný krát usmiala, potom sa otočila a kráčala preč. Dieťatko začalo srdcervúco plakať a metalo sa jej v rukách. Videla som, ako s ním bojuje. Rozbehla som sa za ňou, no ona bola stále ďaleko, ba ešte ďalej. Konáre stromov, predtým tak krásne rozvetvené do výšky, akoby sa usilovali došiahnuť Slnko, ma začali driapať. Zachytávali sa mi o šaty a spomaľovali ma. Trhala som sa, ako to len šlo. No čím viac som sa metala, tým viac ma zväzovali. Obloha sa náhle zatiahla a ostala atramentovo čierna. Začal padať dážď. No nie je dážď ako dážď. Dažďové kvapky boli slané a predstavovali slzy. Všade sa ozýval nárek. Náreky detí, starcov, dospelých, ba aj náreky zvierat. Mama nakoniec prestala kráčať. Ako som si všimla, zastala na kraji útesu.
,,Nie!" Vykríkla som, keď si chrbtom akoby ľahla do vzduchoprázdna za ňou. Bábätko z rúk jej vypadlo a teraz ležalo na zemi. Krivilo tváričku a prstíky skrúcalo do malých pästičiek. Konáre akoby zázrakom povolili a obloha sa rozjasnila. Akoby sa nič nedialo. Urobila som jeden váhavý krok a keď som cítila, že som voľná, rozbehla som sa za bábätkom. Len raz som žmurkla a bábätko tam nebolo. Pribehla som na kraj útesu, náhle tak krásneho, a hľadela na malú modrú nezábudku, ktorá po ňom ostala. To bolo všetko. Len malá modrá nezábudka.
Prebrala som sa do chladného rána. Záclona na balkóne povievala vo vetre. Na zemi pred ním bola veľká mláka vody. Keď som odtiahla záclonu, zistila som, že vonku je dosť chladno. Všade bolo mokro, zrejme po nočnom daždi. Schuti som si zívla a snažila sa rozpamätať na sen, ktorý sa mi sníval. Ponaťahovala som si chrbát, ruky a,... Pohľad mi padol do kvetináča položeného na balkóne. Medzi červenými muškátmi sa čupila malá modrá nezábudka. Zhrbená pod dažďovými kvapkami, ktoré sa jej zachytili v kalíšteku. A v tom som si spomenula na sen. Telom mi prebehli zimomriavky. Rozhodla som sa však, že nezábudku neodtrhnem. Mala som ten pocit, že je presne tam, kde má byť.
Keď som sa zahľadela na hodinky, ihneď ma prešiel dobrý pocit z čohokoľvek. Bolo 8.30, čo znamenalo, že meškám do školy. Damn! Nazula som si papučky a utekala som si umyť zuby. Jemné kučery zviazala do vysokého konského chvostu a vbehla som do izby. Vzala som si jednoduché džínsy a k tomu dlhorukávovú hnedú košeľu. Hodila som rýchly pohľad do zrkadla, schmatla veci zo stolu a rýchlym krokom som prešla na chodbu. Na nohy som natiahla stokrát onosené biele botasky a zamkla za sebou byt. Na autobus som opäť dobehla len tak- tak a sadla som si na prvé voľné miesto, na ktoré som dovidela. Dnes boli ulice ponorené akoby do šera. Milovala som toto počasie. Keď sovystúpila z autobusu, preskočila som mláku a rýchlym krokom som šla smerom k škole.
,,Prepáčte že meškám, ale ušiel mi prvý autobus," vpadla som zadychčane do triedy.
,,Snáď vám to nevydrží," pozrela na mňa prísne vyzerajúca profesorka. ,,Sadnite si prosím. Tamto je voľné plátno," ukázala na voľné miesto vedľa Grace.
,,Dnes budeme maľovať to, čo nám naša myseľ a telo vkladajú do hláv. Obrazy, sny, vízie,.." Menovala a prechádzala sa pomedzi nás. ,,Nazvite to ako chcete. Precítte farby, rozmiestnenie a vyžarovanie obrazu. Prosím," vyzvala nás a sadla si za katedru. Najskôr sa každý iba obzeral a rozmýšľal. Potom jeden chlapec chytil štetec a začal maľovať. Pridali sa ďalší a ďalší, a keď aj Grace vzala štetec a priložila ho na plátno, ostala som len ja, ktorá som nemaľovala.
,,No tak, Andy,.." Usmiala sa na mňa a naznačila mi, aby som začala. A ja som začala. Jemne som natrela zelený podklad a psotupne vykresľovala každé kjedno stebielko trávy. Začali sa črtať stromy s krásnymi veľkými čerešňovými kvetmi a obloha modrá, bez jediného obláčika. Zaváhala som pri bielej farbe, no nakoniec som ju obišla a štetec namočila do modrej farby. Lúku som posiala modrými nezábudkami.
,,Hmm," pristavila sa u mňa profesorka Terencová, ako som sa dozvedela od Grace. ,,Krásny stvárnenie voľnosti," pousmiala sa, no potom opäť skrivila tvár do prísneho výrazu. Spokojne som sa usmiala a namočila štetec do vody.
