Vždy buď sama sebou! -64-

      Pustite si k tomu túto pesničku . Nech sa páčuje.

     Na druhý deň sa mi odchádzalo viac než ťažko. Ešte raz som sa bola rozlúčiť s babami, špeciálne s Maggie a pod hrozbou smrti som musela sľúbiť, že sa v čo najbližšej dobe ukážem. Doobedie som strávila s otcom, ktorý napriek chorobe prekypoval dobrou náladou a hrali sme Monopoly. Žeby sa detstvo vracalo obrátene? Nad tým som rozmýšľala celou cestou domov vo vlaku. Domov, aké smiešne pomenovanie. Šla som z jedného domovu do druhého. Nechutne zvrátený vtip. Vonku pršalo. Keď som sedela v kupé s hlavou opretou o okno, neuvedomila som si, že plačem. Slzy padali akoby rovnomerne s dažďom, ktorý nie a nie prestať. V Holmes Chapel som nechala časť seba. Volejbal, kamarátky, Maggie.. A za akú cenu? Mohla som sa vzoprieť, no ja som na to ani nepomyslela. Harry bol ten dôvod. Harry, ktorý sa v priebehu pár dní akoby úplne vytratil zo života. Harry, Harry, Harry,.. Do myšlienok mi skočil mobil, ktorý sa náhle rozozvučal. Na displeji blikalo meno, ktoré som tam posledné dni chcela tak veľmi vidieť. No zrazu som nemala náladu počuť jeho hlas. Nezvládla by som to. Z dôvodu mne neznámeho som telefón vypla a ponorila sa do nepokojného spánku.

     ,,Slečna, vstávajte, toto je konečná stanica," potriasol mnou sprievodca a ja som precitla. Keď som si ponaťahovala stuhnutý krk, kosti protestne zaprašťali.
,,Ďakujem," zašomrala som. Vyhrabala som sa z vlaku a ostala som stáť na stanici bez akéhokoľvek nápadu, kam pôjdem. Domov sa mi nechcelo. Budú ma tam čakať akurát výčitky mamy. Ako som mohla len tak odísť. Prečo som odišla? Odrážali by sa od stien a nemali by kam uniknúť, až by som bola nútená povedať veci, ktoré povedať nechcem. Ak som sa chcela niekam dostať, musela som si zapnúť telefón. Zmeškané hovory naskakovali. Najprv 1, potom 3, 6, 7, až sa ustálili na čísle 8. Okrem jedného jediného od mamy, boli všetky od Harryho. Ťukla som na jeho meno a priložila si mobil k uchu.
-Nicole?- Ozval sa rozospatým hlasom. Ajaj, časový posun, na ten som nepomyslela. Čakala som, kým mu to dôjde.
-Nicole! Snažil som sa ti dovolať, ale nedvíhala si mi..- Stíchol.
-Ja viem,- ozvala som sa, no hlas mi na konci vety zlyhal.
-Je mi to tak..- Začal, no skočila som mu do reči.
-Ako si mohol?! Ako si mohol vôbec pomyslieť na to, že by som ti také niečo bola schopná urobiť! Ty idiot, ľúbim ťa!- Rozkričala som sa a ignorovala som pohoršené pohľady okoloidúcich.
-Neviem.- Šepol.
-Ja tu tŕpnem, že si tam nájdeš iné dievča. Pri každej jednej fotke s fanúšičkou ma pichne pri srdci, pretože čo AK v jej očiach zbadáš niečo, čo ťa prinúti ma opustiť! A ty ma ani nenecháš vysvetliť, ako vznikli tie hlúpe náhodné fotky!- Kričala som ďalej. Hruď sa mi prudko dvíhala. Hore-dole, hore-dole.. Nádych-výdych, nádych-výdych..
-Prepáč, maličká. Ja..-
-Nehovor mi maličká!- Zavrčala som. Ostala som ticho. Všetky myšlienky, všetko sklamanie bolo vypovedané.
-Nechaj to tak Harry. Proste to teraz nechaj tak,- vydýchla som a hovor zrušila. Keď mi došlo, čo som urobila, rozplakala som sa. Stála so na námestí a plakala. Niekto do mňa vrazil a ja som sa zošuchla na zem. Pri uchu som počula hlasné ,,Prepáčte, je mi to ľúto, nevšimol som si vás," no nevnímala som ho.
,,To je v poriadku," zamrmlala som a pokúsila som sa postaviť na nohy.
,,Ešte raz prepáčte," zahľadeli sa na mňa veľké zelené oči. Tak veľmi mi pripomenuli Harryho, že som musela odvrátiť pohľad. Vykročila som preč. Nakoniec ma nohy zaviedli domov. Zavŕtala som sa do periny a horúčkovito som zvierala paplón, až kým som nezaspala prsty samy neuvoľnili zovretie.

,,Nicole!" Strhol zo mňa niekto paplón a ja som protestne zažmúrila oči. Ten niekto bol mama a hrozivo sa nado mnou skláňala. Vyhýbala som sa pohľadu do jej očí a otočila som sa jej chrbtom.
,,Uvedomuješ si, ako som sa bála?! Keď som ťa nenašla doma a keď som sa ti nevedela dovolať?! Keď si sa v noci nevrátila, bála som sa ako nikdy! Až tvoj otec mi zavolal, že si uňho. Prečo si mi aspoň nedala vedieť?!"
,,Nechcem sa o tom rozprávať," zamrmlala som a pritlačila som si čelo o studenú časť vankúša. Bolo mi strašne horúco, cítila som, ako mi po chrbte steká pot.
,,Si neuveriteľne nezodpovedná!" Zakričala na mňa mama, až mnou trhlo. V hlave mi búšilo, akoby mi v nej niekto do nej udieral kladivom.
,,Nekrič tak!" Zavzlykala som a pritlačila som si na uši ruky. Počula som, že mama stíchla a už som len ucítila na čele jej studenú ruku. Pod studeným dotykom som uvoľnene vydýchla, no ruka sa ihneď odtiahla.
,,Veď ty celá horíš," poznamenala mama a šla von z izby. Prečo, som pochopila až keď došla a do ruky mi strčila teplomer. Horko-ťažko som sa dvihla a zasunula si ho pod pazuchu. Keď po chvíli zapípal, na malilinkom displeji blikalo 40,1.
,,Do kelu," zamrmlala mama a opäť šla preč. Vrátila sa s dvoma tabletkami a pohárom vody. Hrdlo som mala vysušené a kým sa mi podarilo prehltnúť tabletky, vypila som celý pohár. Mama nič nehovorila, iba zastrela žalúzie a počkala, kým sa zakrútim do periny. Upadla som do nepríjemného spánku. Každú chvíľu som sa budila na to, že sa trasiem od zimy. Potom mi zas opäť bolo horúco a tak som sa odokryla. Mama ma prišla skontrolovať a po 4 hodinách, keď mi teplota takmer vôbec neklesla, ma vzala za ruku a pomohla mi postaviť sa z postele.
,,Kam ideme?!" Mrmlala som a nohy ťahala za sebou. Bola ticho, no keď ma dotiahla do kúpeľne, pochopila som.
,,Nie," vzpierala som sa, no bola silnejšia.
,,Nevymýšľaj," vyhŕkla. ,,Už vyše 4 hodín máš štyridsiatky! Vlez do tej vane!" Prikázala mi autoritatívnym hlasom a tak som ju počúvla. Keď som sa mala zvliecť, hanblivo som sa ošívala, no potom mi to už bolo jedno. Nakoniec, urobím čokoľvek, aby mi bolo lepšie. Keď sa na mňa spustila ľadová voda, protestne som vykríkla. Bolo to, akoby mi do tela vrazila tisícka ihiel. Kričala som tak strašne, až ma z toho viac rozbolela hlava a uši. Potom to náhle prestalo a mama ma zabalila do obrovských uterákov. Pomohla mi prejsť do izby, kde som sa opäť zababušila do paplónu. Zjedla som ďalšiu tabletku a zaspala. Mala som zlé sny, no nezobudila som sa. A tak som musela trpieť. Moja nočná mora by pravdepodobne nevydesila nikoho. Nikto nevyskočí a nezreve: BU! Nie je tam nič. Vôbec nič. Len tma a chodník, po ktorom sa ženiem. Ženiem sa, až kým mi nezačne dochádzať, že nie je čo nájsť. A vtedy som spustila krik. Na čele som opäť ucítila ruky, no tentokrát boli príliš drsné a veľké na moju mamu. Kým sa mi podarilo otvoriť oči, musela som párkrát zaklipkať očami. Skláňal sa nado mnou staručký doktor a za ním stála mama s vydeseným pohľadom.
,,Cítiš sa unavená?" Spýtal sa a ja som vyčerpane prikývla.
,,Bolí ťa niečo?" Pýtal sa ďalej. Kým som našla svoj hlas, chvíľu to trvalo.
,,Hlava, brucho, celé telo," zachripela som a pomrvila som sa. ,,Ale najviac tu," ukázala som na hruď. Odmeral mi teplotu, pulz, baterkou skontroloval oči a nakoniec dlho počúval, akoby mi nepravidelne bije srdce. Dýchala som plytko, sýpavo, až som sa za to hanbila. Otočil sa k mame a tým sa náš celý kontakt skončil.
,,Vyzerá to na zápal pľúc. Predpíšem jej teraz nejaké lieky, no keď jej bude lepšie, bude musieť ísť na kontrolu do nemocnice. To je všetko, čo pre vás teraz môžem urobiť. Kým je v takáto slabá, nebolo by dobré, aby kamkoľvek chodila. Klasické veci, ako piť veľa tekutín, najlepšie teplé čaje, aby vypotila horúčku. Pravidelne kontrolovať teplotu a v tom horšom prípade budú potrebné zábaly. Každopádne, minimálne 2 týždne bude odstavená, s tým rátajte."
,,Ďakujem," počula som, ako povedala mama. ,,Viete, má nejaké problémy s priateľom. Bola teraz v meste, odkiaľ sme sa odsťahovali a už keď som bola s manželom, vyzerala vraj vyčerpaná. Môže to mať nejaké následky?"
,,Samozrejme," pousmial sa doktor. ,,Nervový systém je veľmi jemný. Choroba sa vyvíja pár dní pred tým, ako naplno vyvrcholí, hnev, stres alebo smútok tomu mohli iba pridať. Preto by bolo najlepšie, aby sa v najbližšej dobe akokoľvek nerozrušovala."
,,Samozrejme. Ďakujem, pán Derandy," povedala mama cestou z izby. Doktor jej ešte niečo odvetil, no to som už nezachytila. Bolesť, únava a horúčka sa preliali cez okraj a úplne ma pohltili.