Unbroken (18)

(11.9.2012)

Prešiel týždeň. Sen sa nevracal, no nezábudka akoby bola umelá. Kvietky jej neklesli ani o kúsok a stále akoby modrasto žiarila. Bola krásna. Ako z rozprávky, nazval ju tak Nial v jeden deň. Povedala som mu o mojom sne a ostal tak isto neistý, ako ja. Pokiaľ oňho ide, začínala som byť z toho chlapca zúfalá. O 2 dni má 19 a ja nemám najmenšiu šajnu, čo mu mám dať, vyrobiť, nakresliť. Skrátka, ani ťuk. Minimálne 3x som sa vybrala do ulíc a hľadala som inšpiráciu, no ona, mrcha, ma akoby obchádzala.
Dnes, keď chalani dokončovali nový album, som sa opäť zdvihla, vzala to najpotrebnejšie a šla som von. Bolo pod mrakom a Slnko nám pomaly ale iste dávala najavo, že leto sa končí a na scénu nastupuje jeseň. Nie žeby mi to vadilo. Milovala som jesenné prechádzky. Všetko bolo také.. farebné. Oblečené som mala len čierne veci a preistotu som si do tašky buchla dáždnik. Keď sa spustili prvé kvapky, ďakovala som nebesiam za môj náhly popud. Zastavila som sa v Starbuckse na voňavé teplé kapučíno a sadla si ku stolu pri okne. Sledovala som, ako ľudia rýchlym krokom prechádzajú ulice, aby boli čím skôr doma v suchu. Niektorí boli schovaní pod dáždnikom, iní len nedbalo držali nad hlavou noviny. Náhle som dostala chuť sa prechádzať v daždi. Dáždnik som nechala uložený v taške a vkročila do sveta dažďových kvapiek. Po chvíľke však zdanlivo kľudný dážď prerušil hlasný hrom. Prekvapene som dvihla hlavu a všimla som si, že obloha sa rýchlo zaťahuje. Zo západu sa valili obrovské fialové mračná a postupne zaplnili celú oblohu. Keď mračná preťal mohutný veľký blesk, pridala som do kroku. Spustila sa symfónia hromov, bleskov a ťažkých padajúcich kvapiek. Dážď viac nebol príjemný, ale nepríjemne pichal. Hromy sa začali pretekať, ktorý bude viac dunivý. Blesky zas, ktorý viac osvetlí zamračené mesto. Začala som sa báť a tak som vkĺzla do prvého otvoreného obchodíka, ktorý mi padol do oka. Keď som si uvedomila, aký je to obchod, nahlas som sa zasmiala. Detský obchod, samozrejme. S úsmevom som prechádzala pomedzi regále a hľadela na drobné vecičky zoradené v komínikoch. Predstavovala som si, ako asi bude vyzerať dieťatko Lucy. Tipujem, že bude hnedovlasé a hnedooké po obidvoch rodičoch. Rodičia, pousmiala som sa. Ako čudne mi to znie v spojení s ľahkomyselným Dannym a pojašenou Lucy. Keďže som sem vtrhla prakticky náhodou, nemala som so sebou nejak extra veľa peňazí. Keď som však zbadala drobné hnedé dupačky s nápisom "I´m child of my parents", neodolala som. Pri pokladni som nejako vyškrabala požadovanú sumu a prekvapilo ma, keď dievča za pokladňou bolo asi v mojom veku. Teda, to ma neprekvapilo. Pod tričkom sa jej zreteľne črtalo malé bruško. Kam sa tí ľudia ponáhľajú preboha?! Nevedela by som si predstaviť, že by som otehotnela už v 18, nech už som akokoľvek zbožňovala deti. Keďže vonku ešte stále prebiehala hrozná búrka a začínala sa stmievať, neostala mi iná možnosť, než zavolať Niallovi a neostalo mi dúfať, že už skončili. Aj by som bola brnkla Dannymu, no tento mesiac ešte stále pracoval po večeroch. Z vrecka som vytiahla mobil a zavolala Niallovi.
-Ahoj princezná.- Potešil sa. V pozadí som počulôa Louisov a Zaynov smiech, takže už museli skončiť.
-Ahoj. Už ste skončili?- Spýtala som sa preistotu, hľadiac von na blesky.
-Práve v tomto momente. Stalo sa niečo?-
-No, ak by vám to nevadilo.. Vonku je dosť veľká búrka..-
-Vážne?- Začudoval sa Niall. -Ani som si nevšimol.- Zamrmlal a počula som, ako niekam ide a po chvíli otvoril okno.
-Ako si si to mohol nevšimnúť?- Spýtala som sa prekvapene. Hromy boli tak hlasné, že by ich počuli aj niekde v Amerike.
-Štúdio je zvukotesné, vieš,- vysvetľoval Niall.
-Aha. Proste som ostala trčať v jednom obchode a dosť sa do tej búrky bojím ísť. Nemohli by ste sa po mňa cestou zastaviť?-
-Samozrejme, zlato. Kde si?- Spýtal sa a keď som mu povedala, pobavene sa zasmial.
-Nechceš mi niečo povedať?-
-Určite nie. Spomínaj.- Vyzvala som ho. -Aj keby, nemám čo, vtipkár.-
-Veď dobre no!- Zasmial sa. -Hneď sme tam.-
-Okej.- Zložila som a oprela sa čelom o dvere obchodu. Prišli ani nie za 20 minút, počas ktorých som si stihla zahrať snáď všetky hry, čo som mala v mobile. Všimla som si, ako dievča za pokladňou vypleštilo oči na veľké čierne auto a tak som rýchlo vyšla.
,,Nasadaj kočka!" Zakričal Harry z okna a počula som, ako ho Niall ťapol po chrbte. Chvíľu bolo počuť iba ,,hééj", ,,čo robíš?!", ,,áu!" a potom sa otvorili dvere a vykukol vysmiaty Niall.
,,Nech sa páči, my lady," usmial sa a vtisol mi na pery bozk.
,,Aspoň nie pred nami," vyhlásil znechutený Harry, za čo si vyslúžil 2 šťuchance. Jeden odo mňa a druhý od Nialla.
,,Nebuďte takí násilní," zašomral a šúchal si rebrá. Len sme sa na seba s Niallom usmiali. Keď ma vyhadzoval pred bytom, jemne som drgla do Zayna.
,,Môžeš nachvíľu?" Spýtala som sa ho a on na mňa prekvapene pozrel.
,,Jasné," vyhrabal sa z auta. Medzitým som sa naklonila k Niallovi.
,,Ďakujem za odvoz," usmiala som sa a pobozkala som ho.
,,Neďakuj mne, ale Jerrymu," uškrnul sa.
,,Ďakujem Jerry!" Zakričala som a v zrkadle som si všimla šoférov úsmev. Niall sa načiahol, aby mi otvoril dvere.
,,Čaute chalani," usmiala som sa a rýchlo som vystúpila z auta, kde na mňa pod strechou čakal Zayn so spýtavým pohľadom.
,,Neboj, nejdem sa zjesť," rozosmiala som sa pri jeho výraze. ,,Vieš, Niall má 13. narodky.." Ani som nemusela viac hovoriť a Zaynovi v očiach skrslo poznanie.
,,Ahááá," zatiahol namyslene.
,,Nebuď pes," uškrnula som sa a drgla som ho.
,,Toto je už druhý raz, čo si ma drgla," dvihol obočie. ,,Ak chceš radu, nerob to," poradil mi s úškrnom. ,,Čo za to?" Smiešne dvihol obočie a dal si ruky vbok.
,,Neviem, ale som zúfalá. Poznáte ho predsa len lepšie ako ja," vyratúvala som dôvody, prečo by mi mohol helfnúť.
,,Večer ti zavolám," povedal nakoniec milo a ja som sa naňho vďačne usmiala. Hneď na to vliezol do auta a vedela som, že sa naňho chalani vrhnú ešte skôr, ako zavrie dvere. Dúfala som, že to Zayn vydrží. Teda aspoň pred Niallom.

Už týždeň som sa vracala do prázdneho bytu. A prekvapilo ma, že mi to nevadilo. No malo to aj svoje nevýhody. Občas som sa potrebovala porozprávať s niekým v ten MOMENT, no nikto tu nebol. Inokedy som potrebovala byť sama, a bolo fajn, že som to nikomu nemusela vysvetľovať. Dni bez Dannyho a Lucy mi splývali aj napriek tomu, že som bola aj s Niallom. Časový rozvrh škola, práca, chalani sa opakoval i keď s menšími obmenami.
    Zvliekla som zo seba mokré veci a ani som sa ich neobťažovala vyvesiť. Ostali ležať na dlážke v kúpeľni. Vliezla som do sprchy a bičovala svoje telo horúcou vodou. Zabalila som sa do osušky a šla som do kuchyne. Zaliala som si zelený čaj do mojej obľúbenej šálky a sadla som si za stôôl. Pred sebou som mala papiere do školy, moderné umenie v 20. storočí. Ani som sa poriadne nestihla začítať a zazvonil telefón.
-Áno?-
-S chalanmi sme sa radili,...- Začal Zayn a ja som od nedočkavosti temer nedýchala.
-Čo keby si mu niečo nakreslila?- Ramená mi poklesli. Čakala som niečo prešpekulované.
-Tá možnosť ma už napadla. Neviem, či to nebude málo...- Priznala som s obavami. Oproti Niallovmu finančnému rozpoloženiu som ho nemohla ničím prekvapiť. Môže mať hocičo, na čo ukáže prstom.
-Andy, na to ani nepomysli! Kresba od teba bude pre neho cennejšia, ako čokoľvek iné.-
-Tak dík, Zayn. Odkáž to aj chalanom, prosím ťa.-
-Samozrejme.- Rozlúčili sme sa a ja som ostala sedieť v kuchyni s mobilom v ruke a neprítomným výrazom v tvári. Moja myseľ bola už dávno niekde medzi otázkami, čo nakreslím, stratených v otáznikoch.

   Šla som si ľahnúť neskoro. Text poznámok mi unikal, keďže mi myseľ neustále odbiehala od témy. Nakoniec som to asi o pol 1 vzdala, prezliekla sa do pyžama a šla si ľahnúť. V noci mi hlava ponúkla nápovedu. Niall bol najviac clivý za domovom. Za Írskom a rodinou.ô V jednom staršom časopise bola spoločná fotka jeho s rodinou. S mamou Maurou, otcom Bobbym a bratom Gregom. Bola to síce staršia fotka, no predpokladala som, že sa jeho rodina príliš nezmenila. Niall nakreslím takého, aký je teraz a bude to. Rozmýšľala som nad tým celé ráno. Pri čistení zubov, balením a obliekaním sa do školy. Na autobus som dobehla opäť len tak tak. Deň prebehol pomerne rýchlo. Dokonca ani Grace nekomentovala moju zjavnú neprítomnosť. Keď som prišla domov, zavolala som Glenovi, že mi je zle. Uveril mi, a tak som mohla celí poobedie pracovať na obraze. Bola som zafúľaná až za ušami. Večer som si spokojne prezrela svoju prácu a skonštatovala som, že to nie je zlé. Snáď sa to bude môjmu Írovi páčiť. Odpísala som na e-mail od dvoch hrdličiek, prezrela si fotky v prílohe z Francúzska, Nemecka, Španielska a zopár miest, ktoré som nepoznala. Keďže bolo opäť neskoro, ľahla som si a zaspala som ako bábo.