-Vždy buď sama sebou! -75- (The End)

Posledný diel. Bude mi chýbať. Tadá :) Snáď sa bude páčiť, trošku som sa natrápila nad ním.

Bola som už na rozsypanie.
Veľká, nemotorná, nedalo sa mi dýchať, ležať ani sedieť.  Predstava, že tehotná žena je pekná, ma prešla veľmi rýchlo. Pribrala som 12 kíl, prsia sa mi zväčšili temer o 2 veľkosti. Mama sa prihovárala môjmu veľkému bruchu: ,,Vnúča moja milučké, prvorodené, poď už von."
Smiala som sa na nej.
,,Už len 2 týždne," opakovala som si zakaždým, keď ma chytil hysák pre tamto, hento či ono. Hormóny mnou lomcovali ako besné, bola som nervózna ako pes baskervilský. Naopak, keď ma chytila nálada, rozplakala som sa len pri pohľade na západ Slnka.
,,Prosím ťa, poroď už," pousmiala sa El, keď som si utierala slzy pri pesničke od Demi Lovato.
,,Už len 2 týždne," zopakovala som opäť a usmiala som sa pomedzi slzy. Už len 2 týždne a konečne budem držať v rukách môj malý uzlíček lásky. Môj jediný stroj šťastia. Ten, vďaka ktorému som bola snáď najobletovanejší človek na svete. Netuším, čo sa o mne kde píše, písalo, bude písať. I don´t care at all.. Všetko čo chcem, aby moje malé dieťatko bolo zdravé a šťastné. That´s all.

Kontrakcia ma nadránom 7. októbra celkom zaskočila. Najmä svojou intenzitou. Ježiši Kriste, je to tu, pomyslela som si. Letím na záchod. Zo žalúdka sa mi tlačia ešte asi aj vianočné perníky spred piatich rokov. Moja obetavá, nedočkavá a hlavne zvedavá mama strčí hlavu do kúpeľne.
,,Miláčik, deje sa niečo?" Miláčik?? Neoslovila ma tak už roky..
,,Áno mami, je to tu," hovorím cez kŕč.
,,To vidím."
,,Mami, tak čo sa pýýýtaš?"
Kontrakcie sú silné a pretínajú mi telo jedna za druhou. Výraz na maminej tvári si budem dlho pamätať. Na jednej strane radosť a očakávanie a na druhej strane- pohľad, ktorý len mama môže mať. Vedela som, že ak by mohla, radšej by si to celé odtrpela za mňa.
,,Volaj Louisovi, prosíím!" Vytlačila som zo seba. Ak by som mu nezavolala, zabil by ma. Teda, ak to skôr nestihne táto strašná boleesť. Mama mi ani neviem ako natiahla na cez hlavu štrikovaný sveter. Októbrové noci bývajú studené. Rýchlo tašku, peňaženku s kartičkou poistenca a hlavne nedať najavo, ako veľmi ma to bolí. Alice ma ženie do auta, kde na mňa vystrašene hľadia Louisove rozospaté oči.
,,Nečum tak, rodím!" Odvrkla som mu a rýchlo som sa nasáčkovala do auta.
,,To už znie ako ty," pousmial sa a svetelnou rýchlosťou sa hnal londýnskymi ulicami smerom k nemocnici. Prichádzame do nemocnice a mne sa chce strašne tlačiť. &len dostať zo seba zvyšky zo žalúdka. Mama je pri mne, pozerám na neho a čakám, že sa moje trápenie skončí. Konečne, jedenáste poschodie a sestrička v prvej vyšetrovni hovorí:
,,Ak máte nutkanie, netlačte."
,,Ľahko sa hovorí."
,,Ešte netlačte. Musíme vás dostať aspoň do postele." Vyzliekam sa z neforemného svetru a prikyvujem že rozumiem. Všetko okolo mňa sa deje cez matný filter. Som za objektívom kamery, som na stoličke režiséra a som herečka s hlavnou úlohou.
Bolesť!!!! To bolíííí. Viem, že moje dieťatko je veľké, ani s veľmi nepohybovalo na konci,... teda neprekypovalo aktivitou, len sa tam prevaľovalo ako veľryba a s ním aj celé moje brucho.
,,netlačte, už ste na osem centimetrov otvorená, bábo bude o pár minút na svete," hovorí sestrička. Usmejem sa na ňu:
,,Vážne?"
,,Vážne, drahá moja. Bude to rýchlovka."
Je mi zle, je mi zima a chce sa mi vracať. Viac zo strachu samotného. Nie som žiadna padavka... Ale toto bolí! Sestrička ma preváža do pôrodnej sály, mama kráča popri mne. Pery popraskané, hrdlo vyprahnuté. Prichádza Jack, najlepší doktor široko ďaleko. Ak by bol naozaj, nedajbože, nejaký problém, Jack bude vedieť čo robiť. Ale moje bábo sa, chvalabohu, narodilo zdravé.
Myslela som, že si vytlačím oči a prasknú mi všetky žily od sily, ktorú som do snahy dostať toho krpca von, vložila. Jeho nohy som stále cítila niekde v krku a ono nie a nie sa šmyknúť dole do svety ľudí. V pôrodnej sále so mnou tlačili všetci čerti aj doktori. Mama a sestrička mi držali nohy pokrčené v kolenách a ako o život tisli smerom ku brade. Kropaje potu sa ligotali na všetkých čelách, každý reval a rátal do desať. Počas intermezza medzi kontrakciami a povzbudzovali ako dostihovú kobylu. Dr. Jack znervóznel, začínala som sa báť. No moje bábo sa umúdrilo a zľutovalo. Akoby vedelo, že už meliem z posledného, rozmyslelo si to a vyšlo von. Najprv hlavička, potom ešte kúsok a na svete bol 4 kilový, 54 centimetrový chlapec. Ani som sa nenazdala a bola som prázdna.
,,Gratulujem, máte nádherného chlapčeka!" Usmieval sa na ma doktor, no to som cez slzy ani nevidela. Naťahovala som ruky smerom k môjmu chlapčekovi.
,,Musia ho zvážiť," šepla mi mama, kŕčovito zvierajúca moju ruku, v očiach slzy. Trvalo to možno minútku-dve, no mne to prišlo, akoby to boli celé týždne. keď sa ku mne konečne priblížila staršia sestrička a v rukách niesla môjho chlapčeka zabaleného v uteráku, znova som natiahla ruky smerom k nemu. Položila mi ho na hruď a ja som cítila tú váhu. Cítila som jeho, konečne som ho cítila pri mne. Cítila som tlkot jemného srdiečka, ale možno to bolo aj to moje, bijúce ako o život.
,,Panebože, panebože..!!" Šepkala som a o rameno si utierala slzy. ,,Ahoj, chrobáčik," prihovárala som sa malému červenému uzlíku plaču a pokrkvanej tváričke. ,,Môj malý Harry," plakala som a jemne som ho hladila po rúčke.
,,Pani Mansenová," oslovil ma lekár, no ignorovala som ho. ,,Pani Mansenová, musíme vášho synčeka zobrať na vyšetrenia a základnú starostlivosť po pôrode," povedal mi. Ruky sestričky mi ho zobrali a ja som vyčerpane klesla na posteľ. Môj Harry Edward Junior Styles je na svete. Je zdravý. Ja som zdravá. A už bude všetko fajn.

-1.január 2014-

,,Poď zlatinko," prihovárala som sa Harrymu zabalenému v deke v kočíku. Hlboko spal, zakuklený v tom radostnom úniku reality. Opatrne som prešla cez bránu cintorína a pomaly som sa vybrala až na úplný kraj. Neobzerala som sa. Odvšadiaľ tu dýchala smrť. Nechcela som sa zamýšľať nad tým, kto ako umrel. Akú mal rodinu, či chýba veľa ľuďom a čo po sebe zanechal. Nechcela som na to myslieť. Stačili mi myšlienky na Harryho. Už z diaľky so videla ovisnutú vŕbu, ktorej sa niektoré konáre dotýkali zeme. Také, zvädnuté no pritom plné a pri živote. Asi ako ja. Harry junior mi zamestnával myseľ 24 hodín denne. No vždy sa našlo 86 400 sekúnd,, ktoré som myslela na Harryho. Spod kočíka som vybrala sviečky v tvare srdca a postupne som ich jednu vedľa druhej pokladala na hrob.

Harry Edward Styles
*1.2.1994 – †1.1. 2013
Najlepší priateľ, syn, brat
a milujúci priateľ.

Odpočívaj v pokoji, Harry. 
Navždy v našich srdiach!

Z vrecka som vytiahla drobný čierny zapaľovač a jednu po druhej som začala zapaľovať sviečky. Keď jedna zhasla a nešla zapáliť, došlo mi, že ju uhasili moje slzy. Stekali potichu a pomaly po mojej tvári. Rozprávali príbeh, ktorý im Boh nedovolil dokončiť.
,,Harry, toto je tvoj synček," pousmiala som sa a pohladila som Harryho juniora po líčku. Myslela som, že bude stále spinkať, no on na mňa hľadel veľkými očami.
,,Áno, drobček. Tu, leží tvoj ocko. Tu je niekto, kto ťa bude vždy milovať, i keď to možno nebudeš vidieť. Ale ver, že to budeš cítiť. Tu," jemne som ho poklepkala po hrudi na mieste, kde má srdce. Zamračil sa, zvraštil tváričku a z oka mu vypadla slza. A potom ďalšia. Spustil srdcervúci plač, ktorí som jednoducho nezvládla počúvať. Tíško som sa rozvlykala zároveň s mojím malým synom. Spoločne sme plakali nad hrobom niekoho, kto nedobrovoľne opustil naše životy.
,,Milujem ťa, Harry," povedala som nahlas, posledný krát som sa pozrela na náhrobný kameň, vyslala tichú myšlienku k nebu a pomaly som sa aj s plačúcim synčekom pobrala k bráne cintorínu. Zhrbená pod smútkom, ktorý sa znásoboval každou jednou myšlienkou.

-o 5 mesiacov-

,,Lou! Nebuď blázon a daj mu dole tú čiapku! Spotí sa, veď je tu teplo," šla som k posteli, kde ležal malý Harry a vedľa neho ležal Louis a Niall.
,,Čo si hysterická?" Rozosmial sa frnkal do brnbolcu na čiapke. ,,Aha, páči sa mu to," povedal so spokojným úsmevom a usmieval sa ako slniečko na hnoji.
,,Nicole, poď ho rýchlo cvaknúť," zajasal Niall a išiel sa usmiať nad výrazom môjho synčeka. Prevrátila som očami no rýchlo som bežala dole do obývačky po foťák a ľahla si pred Harryho.
,,Harry, pozri sa na mamičku," prihovorila som sa a položila som foťák pred neho. Blesk som samozrejme vypla, len preistotu. ,,No tak, Harry," usmiala som sa a potiahla som mu jemne rúčku. Nakoniec sa ku mne otočil a vystrúhal ten najkrajší bezzubý úsmev na svete. Cvak!

,,Ty budeš fotogenický po ocinkovi, čo?" Žvatlal Lou smerom k Harrymu a ja som sa smutne pousmiala. Pozrela som na fotku mňa a Harryho na stolíku. Pohladila som ju očami a otočila ju smerom k malému Harrymu. Toto je tvoj synček, vidíš? Prihovorila som sa Harrymu v duchu. Bude mať tvoj úsmev, viem to. Pozrela som na fotku vo foťáku. Vlastne, už teraz má. Dokonca má tvoje oči, pomyslela som si spokojne. Viac hlboké, no sú tvoje. Viem, že keby si mohol, hral by si sa s ním teraz rovnako, ako chalani.
,,Viete, že vás nadovšetko milujem, že?" Spýtala som sa chalanov, ktorý práve Harrymu spievali akúsi pesničku, ktorú som nepoznala.
,,Vieme," usmial sa Niall a pohladil ma po kolene. Lou sa posadil a pobozkal ma na vrch hlavy. Bez slov, lebo nemusel. Z nočného stolíka vzal harryho fotku a položil ju na paplón pred Harryho. Ten na ňu so záujmom pozeral. Dlho predlho. A potom natiahol rúčku a dotkol sa fotky. Z očí mi vytryskli slzy smpútku a šťastia a hľadela som naňho cez ruky.
,,Ó bože, akoby to vedel," zašepkala som.
,,Aj vie," usmial sa Louis. ,,Cíti to, cíti tú lásku, ktorú mu Harry posiela." Pohľad som dvihla smerom k nebu a jediné, na čo som myslela bolo: Ďakujem! Milujem ťa! Navždy!
Pozornosť som opäť upriamila na Harryho, utrela si slzy a opatrne ho vzala na ruky.
,,Poď drobček, pôjdeme hajať, dobre? Aby si bol silný, keď vyrastieš," prihovárala som sa mu a knísala som ho v náručí. Po niekoľkých minútkach sa mu očká začali pomaličky zatvárať a nakoniec zaspal. Jemne som ho uložila do postieľky a prikryla hnedou dečkou. Vyšla som z izby, potichu zavrela dvere a šla som do kuchyne, kde mĺkvo sedeli Louis s Niallom.
,,Nicole.." Pozrel na mňa Louis tým pohľadom, ktorý som si zapamätala odvtedy, čo na mňa tak prvý krát pozrel.
,,Dobre," vzdychla som si. ,,Povedz im, že áno," povedala som rezignovane. Týmto gestom som dala tým hore súhlas na vydanie knihy. Vydanie knihy o Harry Edwardovi Stylesovi, človeku, ktorého som milovala, milujem a navždy milovať budem.