Vždy buď sama sebou! -74-

Prepáčte, dievčatá moje, že som tak dlho nič nepridala. Ale v poslednom čase sa viac-menej nútim do života. Neviem čím to je, ale do školy idem unavená, zo školy prídem unavená a zaspím okolo pol 10 alebo o 10. Fakt, ako mŕtvola som. Tu je 74. časť. Je to predposledná časť. Myslím tým, definitívne predposledná časť. Potom bude finálna 75. a koniec. Na celý week idem k babke -.- Takže nečakajte ju tu na 100%. Nech sa páčuje :)


     ,,Ako si mohla dopustiť, aby sa také niečo stalo?! Máš iba 19 rokov!" Mama sedela vedľa postele a rezignovaným hlasom sa so mnou snažila komunikovať. A ja? Nevedela so reagovať. Mala som pocit, že ak sa pohnem, ak sa čo i len pokúsim prehovoriť, rozkričím sa od radosti a už nikdy neprestanem. Opäť som si predstavila, ako v náručí držím malé zelenooké bábätko. Malého Harryho. Možno si bude rovnako hrýzť peru a možno bude mať jamky. A možno nie. Možno bude malá Darcy. Možno, možno, možno. Do očí sa mi nahrnuli slzy šťastia. Priložila som si ruku na bruško a v mysli som sa svojmu drobcovi prihovárala. Ľúbim ťa! I keď tu možno tvoj ocko nebude, nedovolím, aby si ho nepoznala. Budem ti rozprávať o našich výletoch. Budem ti rozprávať o ňom, aby si si vedel predstaviť, aký bol a ako veľmi by ťa miloval. Ako veľmi by miloval nás oboch.  Do sĺz šťastia sa primiešali aj slzy smútku a takto spoločne sa preliali cez privreté viečka.
,,Čo sa deje?!" Vyskočila mama zo stoličky a zdesene na mňa hľadela.
,,Nič," pokrútila som hlavou a potiahla som nosom. ,,Som len šťastná. A zároveň mám pocit, že o malú chvíľu umriem od smútku a zúfalstva, čo cítim," pousmiala som sa. Pozrela som na ňu a v jej očiach som našla to, čo som tak veľmi túžila vidieť. Pochopenie.

      A tak šiel život ďalej. Brucho sa mi každou jednou minútou zväčšovalo. Prisahám Bohu, že neklamem. Cítila som, ako sa stvorenie vo mne vyvíja a rastie. Pohlavie chceli vedieť všetci okrem mňa. Chcela som sa nechať prekvapiť.
,,Ale ja chcem vedieť, čo je to zač! Chcem vedieť, komu budem strýčko!" Mrnčal Louis, keď som sa u nich v auguste zastavila na čaj po tom, ako som sa bola prejsť po meste s Laurou a Megan.
,,Brzdi kovboj," dorazil do izby Liam.
,,Keď už sme pri tom..." Ozval sa spoza sedačky Zaynov hlas.
,,Chalani, kľud! Teoreticky budete strýkovia všetci. Ale za toho strýka pôjde Louis," pripustila som. Môj ženatý kamarát sa pyšne rozhliadol, aby dal ostatným najavo, kto je tu pán.. teda, strýko.
,,Ďakujem," objal ma, ako sa len cez moje brucho dalo.
,,On by to tak chcel," pošepla som mu do ucha. Len sa smutne pousmial a pozrel sa inam.
,,Krstná mama?" Spýtal sa Liam, keď prešiel do kuchyne, aby pripravil nejakú neskorú večeru.
,,Alice. Kto iný?" Mykla som plecom.
,,Toto nás mohlo uraziť," ozvala sa El z dverí a za ňou cupitala Dany v náručí s nedopitou kávou zo Starbucksu.
,,Ešte aj vy do mňa hustite," zasmiala som sa a šla som ich objať.
,,No čo maminka, ako sa máš?" Sadla si oproti mne na barovú stoličku Dany a sŕkala kávu, na ktorú som závistlivo pozerala.
,,Žijem," mykla som plecom.
,,To je to najhlavnejšie!" Zdôraznila, až som sa na ňu prekvapene pozrela. Pozerala na mňa, ako.. ako.. ako mama. Áno, presne ako moja druhá mama. Neustále ma kontrolovala, nosila mi časopisy o materstve a tak. Keďže Dany ale veľa cestovala, striedali sa pri mne Laura, Megan a El s Perrie, ako sa darilo. Všetci ma len obskakovali. Nevravím, e som to občas nezneužila, ale.. občas som iba chcela byť sama. No oni sa báli, že by mi preplo a mohla by som si ublížiť. Darmo som im vysvetľovala, že na to, aby som si niečo urobila až príliš milujem to malé čudo vo mne. Neverili mi a radšej ma mali na očiach. Nevadí, časom som si zvykla. Síce som neprestala frflať ako stará babka na trhu, ale zvykla som si.
,,Ale veď ju nechaj, Dan," podišiel k nej zmierlivo Liam a objal ju okolo pása. Povzbudivo sa na mňa usmial a žmurkol.
,,Thanks," naznačila som perami. Danielle si to našťastie nevšimla.
,,Kedy idete na turné?" Zmenila som tému a dúfala, že sa uchytí natoľko, aby Danielle zabudla, že bola podráždená.
,,Ideme na 3 týždne do Európy a potom tu budeme, až kým neporodíš," ozval sa Niall. Prišiel k chladničke, vybral si pizzu a dal ju zohrievať.
,,Nemôžeme riskovať, že by sa niečo stalo, vieš," vysvetlil mi.
,,Aby ste sa nezbláznili," prevrátila som očami. ,,Som iba tehotná," dodala som. Iba tehotná. Ako jednoducho to znie, že?


       ,,Zveziete ma niekto domov?" Spýtala som sa neskôr, keď som už po stýkrát čítala tú istú vetu v časopise.
,,Idem pre auto," kývol mi Zayn a vyšiel z domu.
,,Majte sa," húfne som sa lúčila, objímala a bozkávala čo sa dalo.
,,Ďakujem," usmiala som sa vďačne na Zayna, keď sme vyšli na hlavnú cestu. ,,Vieš že by som šla aj sama, ale asi by ma dali do kazajky," zažartovala som. Zayn sa síce pousmial sa ozval sa dosť vážnym hlasom.
,,Neber im, alebo lepšie povedané, nám to za zlé. Už sme prišli o Harryho. Keby sa stane niečo tebe, alebo drobcovi, nemyslím, že by sme sa s tým vyrovnali."
,,Ja viem, Zayn. Viem to veľmi dobre. Je to už polrok, ako rýchlo to letí, ha?"
,,Čas sa zdá byť nepodstatný, keď chcem z izby zakričať Harrymu, no potom sa zháčim a srdce mi ide vyskočiť, keď si uvedomím skutočnosť," povedal zlomeným hlasom.
,,Aj mne chýba. Veľmi, Zayn," pohladila som ho po pleci a druhou rukou som si utrela kotúľajúcu sa kvapku slzy.
,,Neplač. Bude dobre, uvidíš. raz bude dobre," dodal akoby už pre seba a zvyšok cesty sme sa viezli v tichu.
,,Maj sa," zakývala som mu, keď som vystúpila. ,,A dík za odvoz," dodala som ešte, no to si to už Zayn fujazdil naspäť. Pomaličky som vyšla po schodoch ku dverám, z kabelky vybrala kľúče a vošla som do domu. Všade bolo ticho. Alice bola pravdepodobne niekde vonku a mamka. No to je dobrá otázka.
,,Mami?" Zavolala som do domu a potichu som sa prechádzala prázdnym domom.
,,Tu som," ozvalo sa zo záhrady. Prekvapene som nasledovala mamin hlas a našla som ju sedieť na hojdačke. Na kolenách mala driemajúcu Loonie a z rádia na stolíku vedľa nej hral Joe Cocker. What becomes of the broken- hearted? What becomes?
,,Tento rok je krásne leto," ozvala sa mamka, lenivo škrabkajúc Loonie pod krkom.
,,Deje sa niečo?" Prisadla som si k nej na sedačku a hľadela som na ňu.
,,Vôbec nič," usmiala sa na mňa. Ruku mi položila na bruško a jemne ho pohladila.
,,Čo by si chcela, aby to bolo?" Spýtala sa zamyslene.
,,Ani neviem," priznala som úprimne. ,,Nerozmýšľam nad tým. Jediné, čo mi behá a straší v hlave, je, aby bolo zdravé. Aby netrpelo tým, že nebude mať otca. Aby sa narodilo do milujúcej rodiny. Aby vedelo, že ho milujem celým srdcom a že Harry by ho miloval rovnako." Nechala som myšlienky prúdiť von z mojich úst. Až som bola prekvapená, ako ľahko to ide.
,,Chcem, aby bolo šťastné. Dúfam, že ho smútok nezasiahne v takej miere, aby s ním urobilo to, čo so mnou. A potom, keď podrastie, mu porozprávam každý detail o Harrym, aby nebolo ukrátené ani len o kúsok jeho ja. Dúfam, že bude mať jeho zelené oči. A dúfam, že bude cítiť tú lásku, ktorú mu budem dávať. Lebo vieš čo? Myslím, že som bola vždy pripravená na to, aby som sa stala matkou. Nie za takýchto okolností, ale predsa len." Počula som iba večerný vánok, ktorý sa pohrával s lístiami stromom a vytváral tak zložité tance. Počula som, ako štebotajú vtáky na plote u susedov a počula som ako Loonie pradie.
,,Kedy si stihla tak dospieť?" Ozvala sa nakoniec mama.
,,Bolesť mení ľudí," šepla som a reflexívne som si objala bruško. Ale nedovolím, aby tebe niečo ublížilo, moje malé čudo, prihovorila som sa v duchu brušku.
,,Ľúbim ťa, Nicole," objala ma mama.
,,Aj ja ťa ľúbim mami. Ďakujem, že tu pri mne si a podporuješ ma," usmiala som sa a pobozkala som ju na líce. V ten večer mi na 100% došlo, že v mame budem mať podporu, nech už sa deje čokoľvek. Že ma nesklame a bude tu vždy pri mne.