I am stupid.. but am I?

Babenky, zase som niečo pokašľala, asi...

Asi ma budete nenávidieť, ale toho chlapca sa neviem vzdať..

Stali sa veci, ktoré nebudem písať, keďže našiel môj blog..

Ale je mi to pravdupovediac jedno už, z očí do očí to až tak očividnô nejde, tak aspoň cez písmenká.

Dnes som mala v pláne poslať ho do kelu, s tým, že budeme iba kamaráti. Naozaj, vybrala som si skvelý večer.

Spí u mňa kamarátka, takže sme sa dali 3 holky, že teda opijeme sa trošku. Jemne a decentne pripiť som myslela, aby ste si o mne nemysleli len zle.

V náladičke som bola kvalitne a tak som sa rozhodla že mu teda zavolám a nebudem posero.

Nevedela som sa k tomu dokopať, a tak sme sa rozprávali.

Prišiel. Kecali sme pred bránou, ale že teda ideme piť, keďže rodičovský príchod bol v nedohľadne. Zoznámil sa s kamarátkami a bolo to fajn. Naozaj ako 2 kamaráti.

Neviem či sa niečo zlomilo vo mne alebo v ňom, ale neskončilo to pri kamarátskom pokeci.

Bol tu takmer 3 hodiny, medzitým sa viacmenej postaral o kamarátku, ktorá sa povracala. Medzitým sa asi polhodinu schovával v jednej miestnosti. Bez slova výčitky či čohokoľvek iného. Ešte si aj robil srandu. 

Ja neviem. Viem, že si to bude pamätať, ale čo z toho?

Som slabá, slabá, slabá..

Keď poviem, že sme si boli blízko, poviem málo. A to je to.

Našťastie, stopla som to skôr ako sa mohlo stať niečo nebezpečnejšie.

Neviem čo z toho bude, no viem, že ak to bol len ďalší večer, keď bol príliš opitý aby si uvedomoval, čo robí, bude to sakra bolieť.

A tak čakám a uvidím.

Neviem prečo mám také pokojné srdce.

Dobré

či

zlé

znamenie?

Roses

Mám pocit, že to začína byť zlé.

Dostávam sa do bodu, kedy je to všetko alebo nič.

Je čoraz ťažšie klamať si, že je mi to jedno.

Lifetime

Toto bude trocha od veci. Ak viete, a ak neviete, už aj tak budete vedieť, mojím snom je ísť do Londýna. A tak mi vnukla najlepšia kamarátka nápad, aby som písala krátke články o tom, ako by som sito predstavovala. Keďže sa mi to zapáčilo, tu je prvá časť :)

,,Je to krásne , čo myslíš?“ Obzerala som sa a na bielych stenách som si už teraz predstavovala fotky vo farebných rámčekoch.

,,Akurát pre nás,“ objala ma Simone. ,,Nechce sa mi myslieť na všetko, čo sme museli obetovať, aby sme sa sem dostali.“

,,Ale rozhodne to stálo za to, nie? Už žiadne obmedzovanie a správanie sa podľa ostatných ideálov!“

,,Máš pravdu, už stačilo. Len neviem či od Londýna nečakáme zázraky, ktoré nie je schopný vykonať,“ odmlčala sa a tak vyslovila nahlas našu najväčšiu obavu. Celý život sme boli bojovníčky, opory a pre ostatných sme tvorili mosty tam, kde mali pocit že jediná možnosť je utopiť sa. Nakoniec sme utiekli aj my. Za lepším životom, za niečím, čo bol náš sen. A tak sme zariskovali a teraz sme tu.

 Len my dve.

Spolu.

Koniec koncov, vždy sme boli iba my dve.

,,Počkaj, potiahni ľavý roh hore,“ vzdychala Simona na rebríku, zatiaľ čo sme sa pokúšali zavesiť obraz v jej izbe na centimeter rovno.

,,Už?“ Cítila som, ako mi začínajú tŕpnuť ruky.

,,Hmmm,.. uhm, áno!“ Zasmiala sa na mojom trpiteľskom výraze.

,,Konečne,“ nahlas som vydýchla a spustila ruky pozdĺž tela. ,,Ak dostanem zápal karpálneho tunela, budeš ma nosiť na rukách!“

,,Ale nepreháňaj prosím ťa,“ prevrátila oči, šikovne zoskočila z rebríku a šla ho odniesť za pánom Morgenstenom, ktorý býval hneď oproti. Ja som sa zatiaľ poobzerala po jej izbe. Simone bola vždy ženskejšia ako ja a jej izba tomu náležite dodávala na význame. Bledý nábytok, parkety a v podstate všetky odtiene izby ladené do pastelových farieb.

,,No nie je zlatíčko?“ Vtrhla do izby s úsmevom na perách a s rukami schovanými za chrbtom. ,,Tadáá,“ spoza chrbta vytiahla Hubert Deluxe. ,,Že nám želá krásne zážitky s novým bytom.“

,,Idem pre poháre,“ zazubila som sa. ,,Balkón?“ Zakričala som smerom do bytu stojac uprostred obývačky.

,,Áno prosím, cigaretka by sa hodila,“ vďačne na mňa pozrela a našuchla si na nohy svoje hrubé ošúchané papučky. Aj napriek tomu, že vonku bolo príjemné májové teplo, neustále jej bola zima.

Boli sme v Londýne len necelý mesiac, no balkón bol už oficiálne uznaný sa najobľúbenejšie mesto v celkom byte. Trávili sme tam dlhé večery, až kým sa takmer letné počasie nemenilo na nočný chlad. Podľa toho, ktorá vstala skôr, skočila pre noviny a urobila kávu. Vraví sa, že najbližšieho priateľa poznáš podľa toho, keď vieš akú kávu pije. Po prvom raze som sa už nikdy nemusela pýtať.

A tak sa stávalo, že som sa ráno prebudila, ešte bosky som skackala po studených parketách a vôňa praženice ma doviedla na balkón, kde už Sim listovala novým vydaním Vogue. Len nohou odsunula stoličku a zamyslene poťahovala z cigarety. Nebolo tomu inak ani dnešné ráno.

,,Kedy začínaš u Waterstone´s?“ Pozrela na mňa ponad časopis a pomrvila sa na stoličke.

,,Až 18. Čiže mám ešte niečo málo cez týždeň leňošenia. Fajn pocit,“ slastne som sa natiahla a pomiešala chladnúci čaj.

,,Mne dnes prišiel e-mail od Barkleyovej.“

„Niečo nové?“

„Že ma potrebujú skôr, nič viac,“ mykla plecami.

„A kedy presne je to skôr?“ Posadila som sa vzpriamenejšie, keďže mi bolo jasné že tu niečo nehrá.

„Pozajtra,..“ pozrela na mňa ospravedlňujúcim úsmevom.

„To nemyslia vááážne,“ zosmutnela som. Práve v utorok sme sa chceli ísť pozrieť do Cantenbury na univerzitu. Pomotať sa po kampuse, možno stretnúť nových ľudí. AJ keď sme tu boli už mesiac, nepoznali sme veľa ľudí. Teda, ak nepočítame pána Morgentena, Raula zo Starbucksu a Lilith, dievča ktoré bývalo o pár balkónov vedľa

,,Vynahradíme si to, neboj sa,“ drgla do mňa a podala mi časopis.

,,Čo iné mi ostáva?“

,,Ok, drahá, letím za Adamom, chce sa stretnúť pri fontáne, ozvem sa neskôr,“ postrapatila mi vlasy, nazula si balerínky a v podstate vytancovala z bytu.

,,Ahoj,“ povedala som už prázdnemu bytu.

The end of our "story"..

Tušila som, že veci pre mňa nemusia skončiť dobre, ale nečakala som, že ma to takto hodí na zem a pošliape všetko, čo bolo. A bolesť je zrazu všade.

Silvester ako možno viete, som mala tráviť so spomínaným chlapcom.

31.decembra sme sa boli prejsť, bola sranda, tak ako vždy. Žiadna pusa po tom, čo sa stalo cez víkend. Už to tak nemrzelo. V noci sme sa tešili, ako spolu strávime noc, budeme tancovať, zabávať sa a vyserieme sa na všetken ten bullshit s bývalou. Ona však nevzdala boj, ako som si myslela, keď ju poslal do pekla. Dala dievčaťu, čo organizovalo celú akciu na Silvestra ultimátum. Buď ja alebo ona. Samozrejme, že tam môžem dojsť, ale v tom prípade tam ona nevkročí ani keby horelo.

Ešte som ho nezažila takého nahnevaného. Vybavoval, písal, hádal sa s bývalou. Kašlal na to, keď som mu povedala, aby kašlal na to. Potom mi napísalo dievča, čo to organizovalo. Je jej to veľmi ľúto, ale ak si má vybrať medzi mnou a bývalou, vyberie si ju. Vedela som to hneď ako mi bolo povedané o čo ide. Predsa len, je to jej spolužiačka, dobrá kamarátka. Uistila som ju, že sa nehnevám a že som jej práve išla napísať (čo aj bola pravda), aby si s tím nerobila starosti, že by som nečakala, že ma pred ňou uprednostní a že som ju chcela ušetriť pred tým, aby mi to musela napísať. Pochopila som to. Nečakala som, že to bývalá pojme takto bojovo, ale povedala som si, nevadí, poslal ju do pekla.

Vraj, pokazila si mi to, ja sa za teba bil, aby si tam mohla ísť. Hovorím si milé, ale svet sa netočí okolo mňa. Aj tak budeme spolu, zavoláme si, budeme v kontakte, oslávime spolu Silvester, ako sa patrí.

Preto som s pokojom v duši išla na dom s najlepšou kamarátkou a ostatnými kamarátmi. Zabávali sme sa, hrali Activity, karty, tancovali a bláznili sa. Keď mi okolo pol 10 prišla SMS od Ley, myslela som, že píše ako sa má. No nie, stálo v nej: Jeb na Piškyho, tu sa mucká s bývalou.

Zabolelo to. To som nečakala. Povedala som si, ok no, kašli na nich, nech sa zjedia. A dostatočne som si tento názor vsugerovala, že pred polnocou, keď sme sa asi 20 trmácali ulicami, smiala som sa na celé kolo a bolo mi fajn. No minútu pred polnocou som mala pohľad sklopený do zeme, dúfajúc že ho nestretnem. Nechcela som sa naňho pozerať. Jupí, Nový Rok je tu, všetci šťastné úsmevy, tak prečo sa nepridať? Objímala som sa s každým, koho som poznala, preskákala som hodinovú depku Ley, keď mi plakala na rameni. A aj mne ukápla slza, keď som pozerala, ako sa trápi. No všetko ustúpila do pozadia, keď som cez dav zbadala vytŕčajúcu sivú šiltovku. Otočka chrbtom, dýchaj zhlboka. Nevšimol si ťa. Tajné krátke pohľady smerom k nemu. Držia sa za ruky, skvelé! Len si udrž normálny face, nedaj na sebe nič vedieť.

,,Čo ti je?“ Prekvapene na mňa pozrel jeden z najlepších kamarátov.

,,Nič,“ pokrútila som hlavou, ale nakoniec som hlesla, ,,tam je s bývalou, držia sa za ruky.“ Na čo som dostala tesné objatie. Nerozplač sa! Nerozplač sa! Ha, uspela som, pomyslela som si pokojne. Medzitým som našla spolužiačky, tak som kecala s nimi na námestí, pýtala sa, kde boli a kam pôjdu. Periférny pohľad je dobrá vec, keď som zahliadla, ako sa sivá šiltovka pohla smerom ku mne.

,,Chceš ho stretnúť?“ Pozrela na mňa spolužiačka s rozšírenými očami, naplnenými úprimnou obavou. ,,Nebolo by to nápadné, keby sa teraz pomaly pohneme preč, asi nás ešte nezbadal,“ šepkala mi druhá do ucha.

,,Nebudem trápna, toto zvládnem!“ Hecovala som sa. A tak som čakala, čo urobí. Keď prišli do kruhu, bez hocičoho sa ku mne začal predierať, odignoroval všetkých okolo a objal ma, vraj Šťastný Nový rok. Tak teda, aj tebe, ty idiot, pomyslela som si. Zvládla som ďalšiu úroveň. Ale keď sa na mňa nalepila bývala so slovami: Angie, prepáč mi to, je mi to úprimne ľúto, ja som niekedy drbnutá, naozaj je mi to strašne ľúto.. Sme v pohode? Jasné, prečo nie? Veď v skutočnosti si nič neurobila, v skutočnosti si mi absolútne neubližovala. Niee.. Brala som to, že najebaná hlava.

Ale keď ku mne potom došla, so smiechom sa na mňa otočila a spýtala sa: Že sa dobre bozkáva??

Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Ani jedna kvapka. Musela som vyzerať ako nekompletná, keď som tak na ňu čumela s otvorenými ústami, neschopná čokoľvek povedať.  Zmohla som sa na neviem, na čo sa otočila naspäť k nemu a smiala sa ďalej: Bože, nikto ma tu nechápe.. A on tam iba stál a pozeral do zeme. Keď už som ich nikde nevidela, našla som si na mobile správu od neho.

Kde si? (Bolo to krátko potom, ako sme sa videli naposledy.)

Už si ma videl.

Ja viem J

Nechápavo som správy zmazala. S kamarátom sme sa rozhodli že ideme k ďalšiemu kamarátovi, pozdraviť a tak. Na pol ceste som sa dozvedela, že máme nemierené do škôlky, kde budú aj oni dvaja. Aspoň som zavolala Ley, ako to vyzerá a či nám pôjde otvoriť. Zdvihla a povedala, že je jej neskutočne zle a že grcá. Tak som pridala do kroku. Kašľať na nich, utekám za ňou a dám na ňu pozor. Došli sme k škôlke, a keď mi otvoril to dievča, čo ma pozývalo a potom to muselo zrušiť, hodila sa mi do náručia, nech jej to prepáčim, že ona ma má rada.

Hovorím, Verča, kašli na to, došla som len nachvíľu, prepáč že som sa tu objavila, aj keď tu nemám byť, len som došla pozrieť ako je Ley. Pohľady typu, čo tu táto robí z každej strany, nie, bola som v poho. Dokonca som sa smiala. Keď som išla za Leou na záchod, vyobjímala ma Saša, vykričala si hlasivky, že som konečne došla.  To bolo pred sedačkou, na ktorej ležali ONI, v objatí. Rýchly pohľad na nich, a utiekla som za Leou na záchod. Keď som zachytila svoj obraz v zrkadle, jediné na čo som myslela, prosím, nepogrcaj sa aj ty. Bolo mi zle, samej zo seba, z nich, zo všetkého. Ale nakoniec som aj toto zvládla.

Ďalší level. Ley už bolo lepšie a tak sedela na sedačke.  Chlapec sedel vedľa nej z jednej strany, ja na opierke z druhej strany. Hladkala som jej chrbát, keď tu zrazu cítim, ako niekto hladká ruku mne. Keď som naňho pozrela, usmieval sa na mňa. Ruku som odtiahla a presunula na inú časť chrbtu. Bezvýsledne.  Opäť mi začal hladkať ruku. S povzdychom som ruku doslova odtrhla a položila si ju na opierku. Hej, skvelé, pravda?

Neskôr sa mi bývala ZASE došla ospravedlniť, prepáč, je mi to ľúto, sme v pohode?

Hovorím jej Kika kašli na to, sme v pohode, aj keď v mysli som mala vymyslených už 17 postupov, ako jej smrť urobiť zdĺhavú a sakra bolestivú. Neskôr som sedela vedľa Saši.

Saša: Eeeeejha....

Čo je? (Pozrela som na ňu prekvapene)

Práve som zachytila Piškyho veľmi intenzívny pohľad smerom k tebe

(Ja, silno, dúfajúc že sa mi netrasie hlas) Nech sa pozerá koľko chce..

Ale keď som videla, ako sa postavil zo sedačky od bývalej, postavil sa predo mňa, chytil ma za ruku a začal ma ťahať do opustenej časti škôlky, srdce mi bilo pokojne. Pretože som vedela, že už je zle a aj keby sa postavím na mihalnice, nezmením to.

Ostal stáť tesne predo mnou, usmial sa a pozrel na mňa.

Hneváš sa na mňa?

Trošku.

Som kokot?

Trošku.

Nie, normálne mi to povedz, čo si myslíš.

Si kokot.

Kvôli Kike? Že som tu s ňou bol?

Aj.. Ale čo si robil? S ňou?

(Smutne sa usmeje) No, robil som..

(Len som pokrčila plecami, keďže som začínala cítiť ako sa mi tvorí v hrdle horúca, boľavá guča)

(Pozerá do zeme) Prepáč.. Je mi to strašne ľúto,... Ale ja.. ľúbim ju.

(Bola som neschopná pohybu) To je pekné, môj zlatý, ale to si mohol vedieť oveľa skôr..

(Zahryzol si do pery a pozeral inde. Vnímala som, ako strašne silno si do tej pery hryzie a ako sa mu začínajú až príliš lesknúť oči a mne samej sazačali v očiach zbierať slzy. Hodila som naňho posledný pohľad, potľapkala ho po hrudi a hrdo som odišla.)   

Nikto to nevidel, nevedel..  

Išla som si zapáliť, kecala som s ostatnými, ako keby sa nič nestalo, smiala som sa.  Vošla som dovnútra a začala som sa obúvať, keďže som mala zopár minút aby som šla na miesto, kde som mala mať taxík. Bola som v predklone, keď som videla jeho botasky, ako zastali predo mnou.

Ideš von? Fajčiť?

Nie, idem domov.

Nie, nejdeš domov! Nechoď domov!

Ale áno, idem domov, ahoj! (Otočila som sa na päte a zavrela za sebou dvere od balkónu)

Tam už ma čakal kamarát, s tým, že ma ide odkopnúť k taxíku. Vyobjímala som baby a ďalšieho kamaráta a zišla z balkóna. Počula som, ako sa otvorili dvere a tak som ešte rýchlo otočila hlavou, aj keď už sme boli v pohybe.

Stál tam a pozeral za nami, povedal ahoj, nečakal, či som to počula, zvesil hlavu a plecia a vošiel naspäť. 

Bola som v pohode, kým som čakala na taxík, kecala som s kamarátom, smiala som sa.

Bola v pohode, aj keď došiel taxík, kecala som s taxikárom, smiala som sa. 

Keď som došla domov a prešla som cez hlavnú bránu až dozadu k menšej bráničke, oprela som sa o stenu.

A vtedy som už v pohode nebola.

Guča z krku, tak dobre ovládaná sa zo mňa vymrštila a spolu s ňou zo mňa vychádzali vzlyky. Oprela som sa o stenu a postupne som sa zošuchla až na zem. A už som len plakala. Kašlala som na to, že ma môžu počuť rodičia, bolo mi to úprimne jedno. A tak sa môj plač ozýval vo všetkých kútoch záhrady.

A v tom mi zavolala kamarátka, vraj ako som na tom. Tá vždy vie, kedy zavolať..

A jediné, čo som jej bola schopná povedať bolo: 

Bolí to, tak strašne to bolí..

Postupne mi zavolali všetci, ktorí vedeli o celej veci. 

Chicho sa so mnou skoro rozplakal v telefóne a následne ho chcel ísť zbiť. 

Saška ma zdrbala, ako malú, že nech neskúsim plakať kvôli chlapovi. A potom ho chcela ísť zabiť. 

Všetci ma ľutovali. A najhoršie je, že som vedela, že ma ľutuje aj on. Veľmi dobre vedel, že pred ním nedám najavo, ako ma to zranilo. A tak som celú noc preplakala. Aj nasledujúci deň. Vymazala som všetko, aby ma to zbytočne nelákalo. SMSky, jeho fotky, ktoré mi posielal, správy na FB, správy na Viberi, históriu hovorov.

Na druhý deň došiel Chicho, išli sme von. Myslela som, že hneď ako ho uvidím a ako ma tuho objíme, tak sa znova zrútim. Ale udržala som to. Myslím že hrdosť mi nedovolila, znova sa pre neho tak opustiť, ako noc predtým. 

Ale keď som pred 10 išla domov, prišla mi správa.

Angie?

Hľadela som na tých 5 písmen a otáznik, neschopná čohokoľvek. Nakoniec som sa len rozosmiala.

?

Nejdeš na cígu?

Nemôžem.

Prečo? Porozprávať sa..

Balím sa na chatu. Navyše myslím, že všetko už bolo povedané..

Ale čo si J Ja ťa mám rád J

(A to som zase nezvládla. Zas som sa rozplakala. A neskôr večer som sa dozvedela nové veci...)

Ja som ti povedal, aby si sa nemotala. Ja nie som dobrý človek.

(Nemotala som sa. Hej vedela, ale nečakala som, že až takto.)

Prepáč, nemôžem vyhovieť každému..

To ma dožralo. Kto si do prdele myslí že je?! Ja som sa naozaj nemotala, bránila som sa tomu ako besná, ale on ma presvedčil. Prepáč, zabudla som, že to že sa so mnou bozkávaš, že kvôli mne pošleš bývalú do piče, že mi povieš, že ma máš strašne rád,.. že to všetko v preklade znamená, aby som sa nemotala. Je mi to naozaj ľúto, je to moja chyba, zle som ťa pochopila!

Ale prečo to nemôže byť tak ako doteraz ? Veď sme boli taký kamarátsky..

(Hľadím na tú správu, dúfam že žartuje. Ale nie, myslí to vážne. A opäť sa len smejem. Tak dobre, vlastne sme boli len kamaráti, zabudla som.)

Teraz nie..

A kedy? :O

Ozvem sa.

To bolo v stredu v noci. S tým skončil náš kontakt.. teda, dúfala som že áno. Včera ráno sme vyrazili na chatu. Už je to druhý deň čo som tu. Je mi na nič, ale je to fajn. Som mimo svojho mesta, mimo rečí a pohľadov.

*Pred pár hodinami.*

---CINK--- Došla mi správa, teším sa, kto si spomenul..

Uvidím ťa dnes v bowlingu? J

Robíš si zo mňa srandu do prdele... Vie, že som na chate, bavili sme sa o tom v stredu v noci, hovorila som mu, že nejdem von, lebo sa balím a zajtra idem na chatu. A on je schopný sa ma spýtať 2 dni na to, či ma tam uvidí.

Jeho prvé správy, tykájúce sa ,,nás“ boli, že sa nechce do ničoho hrnúť, nechce mi ublížiť. Písala som mu, že nechcem byť len náhrada. On to chápe, samozrejme... Pičoviny, pičoviny, pičoviny.

Použil ma ako odrazový mostík, aby sa z nej dostal.  A aby zistil, že nie. Že bol mesiac zbytočný a vráti sa k nej.

A ja ho nechápem. 

Prečo ma už nemôže nechať tak?

Strašne to bolí.

 V podstate sme spolu nič nemali, podľa neho a je to moja chyba, všetci ma pred ním varovali.

 A ja som mu napriek tomu uverila.

Hlúpa ja.

Opäť.

   

Random post, or What´s going on in my life.

Hlásim sa Vám, opäť :)

Ďakujem za krásne dlhé komentáre k predchádzajúcemu postu :) Naozaj :)

Veci sa asi majú k lepšiemu. Asi väčšina z vás nevie, ale pred pár týždňami som sa s kamarátom prihlásila do X-Factoru, že teda skúsime to ako duet. Po týždni mi zavolali, aby som im poslala 6 videí, kde spievam. Svinstvo je, že zavolali iba mne.

A tak som naspievala, zatiaľ vám sem hodím iba jednu, keďže ostatné sa mi ešte nahrávajú na Youtube.

Prijímam kritiku :)

Little Mix- Little me

Videla som niekoľko skvelých filmov, ako napríklad: 

<--Izba samovrahov alebo Stuck in love-->

Smutné filmy, ale to je také moje <3 Rozhodne odporúčam pozrieť.

S chlapcom sa to pohlo, dajme tomu. Zistila som, prečo ma jeho bývalá tak strašne znenávidela. Chce ho naspäť. To bolo presne to, čoho som sa bála.

Boli sme na Štefánskej zábave, v tak veľmi mnou spomínanom Bowlingu. Spolu sme si robili srandu, že sa radšej nebudeme poznať, keďže tam bola s ním aj ona. Prvú polovicu večera to tak aj bolo. Na celé čo som sa zmohla, bol smutný úsmev smerom k nemu, ktorý mi opätoval. Keďže sme mali stôl v nefajčiarskej časti, chodila som si zapáliť von pri schody. Keď som tam bola s dvoma holkami a kamarátom, zrazu vyšli oni dvaja von a išli dole schodme. Strašne som sa bála a aj ma to dosť zobralo. Celú hodinu a pol som sa s ním nestretla, nevedela som, čo to znamená pre "nás". Išla som za druhou partiou kamarátov, keď sa zrazu objavil predo mnou so slovami Ty poď so mnou a stiahol ma tancovať. 

Doteraz nechápem, ako som mohla 2 hodiny vkuse tancovať. S ním to bolo samozrejme super, ale tak či tak, postúpala som mu snáď všetky prsty :D

 Vyplynulo z toho, že bývalú poslal kade-ľahšie. Asi prvý krát som zažila, že sa chlapec ku mne viac menej verejne priznal. Celú noc ma objímal, dával pusu na líce, poviem vám, srdce mi plesalo.

Čo mi však trošku vadilo, bol šepot z každej strany: Čo spolu majú? Títo dvaja? Pišky a Angie, ČO?

Ignorovala som to a užívala som si večer.

Keď som sa krátko pred pol 2 zobrala, že idem domov, išla som sa rozlúčiť a on sa rozhodol že ide so mnou. Keď som sa ho vonku v daždi pýtala, prečo sa neostal baviť, len sa usmial: Čo by som tam bez teba robil.

Taxík zastavil pri mojom dome, len som otvorila zadné dvere, dala som mu rýchlu pusu na kraj úst a teda že Dobrú. Reakcia v štýle, v žiadnom prípade, idem s tebou.

A nasledovalo to isté, čo už sa stalo pred pá týždňami. Utieral mi dážď z tváre, objímal ma ako keby ma už nikdy nechcel pustiť. 

Keď mi povedal, že ma má veľmi rád a vtisol mi pusu na nos a na čelo, myslela som, že sa roztečiem a splyniem s mlákou na zemi.

A už si konečne priznám, že som zmotaná. Kvalitne. 

Ale stále neviem, čo bude teraz.

Ale dúfam v to najlepšie.

neskôr možno pridám príspevok s nejakými drobnosťami, čo som dostala od Ježiška, aj tak nemám v hlave teraz nič :-)

Užívajte sviatky plnými dúškami :-*

Vaša Ang

dunno what to write.

Prvý raz za dlhý čas vážne netuším, čo by som sem zdelila. Je toho toľko, že ani neviem. Zas som sa vám takmer mesiac neozvala, poviedka zaseknutá v hlave, neschopnosť dať ju do riadkov, ale na to sme si zvykli.

Zase raz ušiel riadny čas, zase som sa zmenila, ešte viac ako sa dá.

Spoznala som strašne veľa nových ľudí.

Ale vážne že veľa, čo u mňa je dosť neobvyklé.

Väčšina boli chlapci, je to pravda, ale zistila som že tí sú niekedy oveľa lepší kamaráti ako dievčatá. Neriešia hlúposti, stačí sa naladiť na ich vlnu humoru a ide to samo od seba.

A čo je ešte neobvyklejšie, vyskytol sa tu jeden chlapec..

Bola som v miestnom "klube", ešte nejak pred 3 týždňami, s Lejkou a Sašou. Predtým na úžasných skupinách v Pekle (domyslite si, že to asi nebol pop :D). A zabrúsili sme v spomínanom Bowlingu.

Celý večer som sa rozprávala s Brčkom, chalanom s ktorým som teraz vážne že super kamarátka, blázon ako ja :) 

Pri nás sedel chlapec, ktorého som poznala, len zbežne, pretože vyše 2,5 roka chodil s mojou kamarátkou.

Za celý večer sme prehodili asi tak 4 vety dokopy, ale na druhý deň ma čakal žiadosť o priateľstvo.

To bolo asi tie 3 týždne dozadu. Počínajúc tým dňom až po ten dnešný si píšeme každý jeden deň. Ráno mi napíše Dobré ráno, ako si sa vyspala, večer Dobrú noc a vyspi sa do ružova. Medzitým, po asi 3 dňoch ma zavolal von, že na cígu. Išla som. Prvýkrát som klamala mame s kým som. Keby niečo, išla som kamarátke dať šaty do divadla :D 

Išli sme aj na druhý deň a aj deň potom. Bol v Bowlingu, mierne pripitučký (samozrejme). Boli tam pohľady a podobne, po dlhom čase to padlo dobre. Ale nečakala som od toho zázraky. Riadim sa pravidlom, lepšie dobrý kamarát ako nič iné.

Keď som okolo pol 2 odchádzala, lúčila som sa s ostatnými a obliekala som si kabát. Chcela som si prehodiť vlasy a tak som prudko mykla hlavou dozadu. Narazila som sa niečo tvrdé a čo nevidím? Chlapec v predklone. Hovorím si, tak super, teraz mu ešte rozbijem nos. Of course, hral to na chudáčika, že som mu skoro zlomila nos, tak som ho celého vyobjímala, vybozkávala celú tvár a problém bol zažehnaný, že uf.. 

Posledný krát som všetkým zakývala a dostala som sa ku schodom, keď ku mne dobehol, že so mnou počká na taxík. Ešte stále som si nebola istá, či chcem aby sa stalo, to, čo sa obviously proste malo stať. Stáli sme dole, ja som mu brala šiltovku (moja úchylka, ako dobre viete) a robila si z neho srandu.

Neviem už o čom presne sme sa bavili, ale došla téma že pocity.

Tak som sa tak naňho pobavene pozrela, že čo tá pripitá hlava vypotí a spýtala som sa: A aké sú tvoje pocity?

Pozrel na mňa vážnym pohľadom, nadýchol sa a pomaly povedal: Pobozkal by som ťa.

Srdce mi bilo ako nikdy. Neurobil to hneď. Medzitým sa zatackal, tak som si ďalej robila srandu, aby držal balans, že to bude v poho. Natiahol pred seba otvorenú dlaň, že "ho drží", potom ju otočil ako keď si ju idete podávať a vsunul mi ju medzi ruku a pás. Pomaly si ma pritiahol k sebe a pobozkal ma. Akoby mnou prechádzala elektrina. V tom momente mi došiel taxík a ja som sa doňho rozbehla ako mi za mnou horelo. Popravde, horelo celé moje vnútro. Nevedela som, či som urobila dobre alebo zle.

Nekolovali o ňom najlepšie reči, ako o "frajerovi".

Nič iné som nečakala, ale keď som o tom povedala kamarátom (tým najbližším), zdrbali ma pod čiernu zem. Či som normálna, či som sa nezbláznila a že čo som to urobila.

Nevedela som, čo chcem, či chcem a podobne. Na druhý deň som išla na volejbal (nedeľa). To som vám ani nehovorila. Vybavili sme telocvičňu v meste a každú nedeľu od pol 3 do 6 je iba naša <3

Po volejbale som s ním išla na polhodinku sa prejsť, bolo to celé awkward. Keď sme sa lúčili, čakala som, ale nič. Povedala som si, nevadí teda, bol opitý, stáva sa a také. Ale keď som ho objala, nechcel ma pustiť, dlho ma objímal.

Keďže si poriadne nepamätal, ako si pusu "vypýtal", ešte na facebooku sa na tom smial a dodal: Som na seba hrdý. Mal som to urobiť aj dnes, ale hanbil som sa. To bolo pred 2 týždňami. Je 2 týždne po rozchode, nechce to náhliť a ja asi tiež nie. Tým pádom tomu dávame čas. 

Trochu ma to mrzí, keďže teraz viacmenej fungujeme na báze 2 kamarátov. Je nám spolu sakra fajn, ani trápne ticho nevadí.

Bola som s ním v stredu na blici. Išla som že na hodinku-hodinku a pol. Išla som k lekárke a asi o pol 10 som išla za ním do kaviarne. Čas nevydal a ja som s ním bola do pol 1. Každý jeden pohľad vo mne vyvolával motýliky, každý jeho úsmev a mne sa topili vnútornosti. Každý jeden dotyk a mala som pocit, že mi všetky chlpy vyskočia z kože. 

A tak teraz v podstate neviem na čom som. 

Neviem či to chcem vedieť. 

Neviem čo chcem, ale viem že to asi bude on. 

Nechcem sa však zmotať, ani zaľúbiť. To si tlieskam, ale zatiaľ sa držím a nenechávam sa unášať fantáziami.

Najlepšie, že jeho bývalá, moja kamarátka, ma teraz nenávidí. A ja neviem prečo. Našla si týždeň po rozchode nové chlapca, sú spolu vážne zlatí a ja im to prajem. Vyzerajú šťastne a všetko čo k tomu patrí.

Tak prečo sa mi už nezdraví, keby mohol pohľad zabíjať, zabila by ma už asi tisíckrát a jednoducho, je celá odmeraná? 

Po prvé nemôže vedieť že som sa s ním bozkávala. To že chodíme von, preboha, to už človek nemôže mať ani kamarátov ?

Neviem, celé je to čudné.

Zistila som, že môj spolužiak, ktorý mi je ako brat, asexuálny až hrom, pri ktorom grgám, prdím, rozprávam sa s ním o porne, skrátka aj ja sa správam asexuálne ako hrom, je do mňa od prvého ročníka zaľúbený.

Písavali sme si každý deň. O hudbe, hlúpostiach. Teraz na mňa v škole ani nepozrie. Mňa napadne poznámka, ktorú viem že by pochopil iba on, ale keď sa otočím, niečo ma zadrží a nepoviem to. Len sa smutne usmejem a on to isté.

A chýba mi.. 

Prečo "vzťahy" ako také musia byť zložité?

Prepáčte, nemám vám čo lepšie poskytnúť. Nemusíte reagovať, ale niekam som to dať musela, keďže dávať pocity do písmeniek je lepšie ako ich formulovať.

Aj moja psychologička vraví, že som majster v potláčaní pocitov. Tak ako by niekoho takého mohol mať niekto úprimne rád? 

Somebody like me?