Vždy buď sama sebou! -73-

Nezvládla som to. Teda,.. Nezvládalo som to. Akékoľvek mediálne zdroje pre mňa prestali existovať. Vlastne som sa izolovala od sveta. Telka, internet, noviny. Bol všade.. Keby tu bol, smial by sa na tom a potom by bol nahnevaný, ako môžu z takej veci robiť také haló. Hmm, keby tu bol... Blížil sa 19. január a polícia stále nezistila kto ho zabil. Niekto mu niekedy, bohvie kedy, nasypal nejaké svinstvo do pitia. Niečo, čo som ani nevedela vysloviť. Jedným slovom svinstvo. Akékoľvek úkony spojené s políciou prebrali chalani. Ja som to.. nezvládla. Turné sa zrušilo a tak isto aj nahrávanie nového CDčka. Zrušilo sa všetko. A my sme nevedeli na ako dlho. Pohreb sa odohral pred necelým týždňom. Nezvládla som to. Stretnutie s Harryho rodinou. S Gemmou, Anne a Robinom u nich doma. Nezvládla som to. Vlastne, celý január som nezvládla. Odohrával sa v obrovskej hmle. Ale nebola sivá. Bola čierna, hustá a lepila sa na jazyk. Sťahovala ma ku dnu a ani jej to nedalo veľkú námahu. Január sa prehupol do februára, ani som si to nestihla uvedomiť.

,,Nicole, poď s nami pozerať film," nakukla mi do izby Alice s Niallom. Mamka bola preč a tak chalani okupovali dom. Bez akejkoľvek emócie som sa postavila, odložila knihu a zišla som na poschodie. Na gauči ležal Niall s Alice a na zemi bola Danielle s Liamom.
,,Ahojte," pozdravila som slušne a sadla si na zem. Oprela som sa o sedačku, nohy dala do tureckého sedu a čakala som, čo pustia. Polnoc v Paríži. Došlo mi to, až keď sa na obrazovke objavila Eiffelova veža s romantickým podmazom.
,,Toto nemôžem," vyhŕkla som. Bleskurýchle som sa postavila. Hlava sa prudko zatočila, žalúdok sa pretočil. Rozbehla som sa smerom na záchod a v hlbokom predklone ma naplo. A ešte raz. No márne, žalúdok bol prázdny, nemal sa čoho zbavovať.
,,Si v pohode?" Ucítila som studené prsty Danielle, ako mi odhŕňajú vlasy z čela.
,,Choď preč," zachripela som a snažila som sa ju odstrčiť. ,,Toto nemusíš vidieť," bránila som sa.
,,Prestaň," zavrčala Dany a podsunula mi ruky pod hrudník, aby mi pomohla vstať. ,,Panebože!!" zhíkla a otočila si ma tvárou k sebe. ,,Si chudá ako kosť!"
,,Nie som!" Bránila som sa. Pravdou je, že som schudla 7 kíl. A to iba v priebehu 5 týždňov.
,,Poď dole, s Liamom sme priniesli cestoviny s mozarellou. Musíš sa najesť," nekompromisne hovorila, keď ma ťahala do kuchyne. Pod jej dohľadom som zjedla takmer celý tanier. Čakala som na reakciu žalúdka, no bol v pohode. Dokonca som bola ešte hladná. Naložila som si ešte a napchala sa až do prasknutia. Odplazila som sa do izby a zaspala, ako bábätko. Tým sa na, tak ako posledný mesiac, nasledujúcich pár týždňov skončila moja komunikácia s okolitým svetom. V škole ma najprv ľutovali, potom sa ma snažili prebrať k životu a potom to vzdali. Jediný, kto to nevzdal, bola moja zlatá Megan a Laura. Vytrvalo sa so mnou snažili komunikovať, chodili so mnou na kávu a tíško znášali môj pohľad do blba. Ale nevzdali sa. A to im nezabudnem do smrti.
,,Nicole, poď dnes aj s Megan k nám," lákala ma Laura s jemným úsmevom.
,,Laura, mne sa moc nechce," vykrúcala som sa.
,,Nebuď zlá," prečítame nejaké časopisy, urobíme pukance a budeme kecať. prespíš u mňa!" Domyslela svoj, podľa nej, úžasný plán
,,A musím?" Pozrela som na ňu prosebne, no bez výsledku.
,,Je piatok, ani sa nemáš na čo vyhovoriť," pozrela na mňa samoľúbo. A o program na piatkový večer som mala postarané.
,,Dobre," súhlasila som voľky-nevoľky.
,,Jupí," zatlieskala a bežala k Meganinej lavici, aby ju tiež donútila súhlasiť. Počula som, ako nadšene súhlasí. Fajn, spikli sa proti mne. Všetci sa proti mne spikli.

Bolo 5 hodín večer, cez plece som mala prevesenú tašku s vecami a blížila som sa k blízkej čínskej reštaurácii, kde som mala odložené 3 číny. Viete, tie cestoviny v kelímku.
,,Dobrý," usmiala som sa na čašníčku za pultom. Nadiktovala som jej číslo objednávky, zaplatila som a vyšla som späť do tej zimy. Cestou k Laurinmu domu, ktorá trvala asi 15 minút, som si pospevovala pesničky od Coldplay a opäť som spomínala. Túto sme si zvykli spievať, pomyslela som si, keď mi prišla na um The scientist. Do brucha mi prerazila ostrá bolesť. Pár metrov predo mnou sa črtali obrysy Laurinho domu. Podišla som pár krokov a musela som zastať, pretože bolesť ma ochromila. Pritlačila som si ruky na podbruško, odkiaľ vychádzala pulzujúca bolesť.
,,Laura," chrčiac som vpadla do domu.
,,Panebože! Nicole, čo sa deje?" Pribehli ku mne okamžite Megan aj Laura, na čele s Laurinou mamkou.
,,Ja neviem. Neuveriteľne ma bolí brucho," vytlačila som zo seba a prehltla žlč, ktorá sa mi drala do krku. Hlava sa mi točila, cítila som sa ako na horskej dráhe a brucho mi šlo roztrhnúť od kŕču. Žlč nado mnou vyhrala a ja som to len len stihla na záchod
.,,Volaj sanitku!!" zakričala Laura na svoju mamu a podišla ku mne. Opäť mi niekto držal vlasy, aby som si och neovracala. Opäť to bolo nesmierne ponižujúce. Cítila som, ako ma hladí po chrbte. Keď som mala opäť prázdny žalúdok, opatrne som sa postavila a držala som sa za brucho. Bolo mi povedané, aby som si ľahla na brucho a objímala vankúš. Bolesť ustúpila iba minimálne, ale stále to bolo lepšie, ako predtým. Medzitým som počula, ako pred domom zastalo auto a do vnútra prišli sanitári.
,,Viete prejsť sama, alebo donesieme nosidlá?" Spýtal sa ma starší a súcitne na mňa hľadel.
,,Prejdem sama," zašepkala som. Viac hanby neznesiem. Opatrne som sa postavila, no zatočila sa mi hlava a museli ma podoprieť, aby som nepadla.
,,Tak ja prinesiem tie nosidlá," ozval sa mladší a vybehol. Ako najväčšiu mŕtvolu,.. Strhla som sa... Žiadne mŕtvoly.. Srdce mi začalo nepravidelne biť a oblial ma nával úzkosti, opäť. Naložili ma do auta, odmerali mi tlak a nasadili mi kyslíkový prístroj.
,,Ako dlho je vám zle?" Pýtal sa ma a meral mi teplotu.
,,Ani nie hodinu," povedala som mu potichu.
,,A predtým?" Ako odpoveď som pokrútila hlavou, no očividne nie príliš presvedčivo.
,,Slečna, musíte mi povedať pravdu, ak vám máme pomôcť!" Hľadel na mňa vážnymi očami sanitár.
,,Bývalo mi zle na vracanie, ťažko od žalúdku a bolievala ma hlava," povedala som nakoniec. On to do niečoho zaznačil a keď ma priniesli do nemocnice, podal do doktorovi. Zobrali mi krv, nasadili lieky proti bolesti a kázali mi ležať. Dostala som infúzie a ďalší príkaz, oddychovať, kým nezistia, od čoho mi býva zle.



,,Nicole!" Pribehla ku mne o necelú hodinku mama.
,,Mami," povedala som plačlivým hlasom.
,,Čo sa deje, dieťaťko?" Spýtala sa ma a priložila mi ruku na čelo. Horela som od tepla.
,,Ja neviem," pokrčila som plecami. O pár minút do izby vošiel mladý lekár a postavil sa k mame z boku postele.
,,Tak, zistili sme, od čoho vám je zle. Na svoj momentálny stav ste boli podvyživená a dehydratovaná. A hlavne," dodal veľavravne," vyčerpaná."
,,Pán doktor, prepáčte, ale na aký momentálny stav?" Spýtala sa mama, ktorá zaregistrovala podtón v lekárovom hlase.
,,Vaša dcéra je tehotná," odvetil jej pokojne doktor.
,,Tehotná?!" Spýtala sa mama prekvapeným a vystrašeným hlasom. Tehotná???? No vo mne sa nenachádzal žiadny strach, úzkosť či podobné pocity. Bola vo mne iba číra radosť. Pod srdcom nosím Harryho dieťa!! Chlapček, alebo dievčatko, ktoré bude mať Harryho vlásky alebo očká. Veľk= zelené očká. Možno bude tiež spievať. Ale nikdy nebude mať otca. Nikdy pri ňom nebude môj Harry, aby ho naučil sa byciklovať. Aby s ním chodil do parku, na prechádzku. A tak sa vo mne predsa len byli dva protichodné pocity. Nehynúca radosť a obrovský oceán smútku.