Because people in quotes can describe my feelings better than I ever will.

Letters For Julliet, 2010

Midnight In Paris, 2011

Frances Ha, 2012

Skins (FIRE), 2013

Stuck In Love, 2012

Beautiful Creatures, 2013

The Breakfast Club, 1985

The First Time, 2012

The Perks Of Being A Wallflower, 2012

What really is a happiness?

nedávno sa ma psychologička spýtala, kedy som bola najšťastnejšia. nemyslela tým celých pomaly 18 rokov, ale v poslednej dobe, dajme tomu., za tú dobu, čo som na gympli.

takéto otázky človek nepokladá každý deň, takže som nachvíľu ostala vyvedená z miery. ale potom som si uvedomila.

najšťastnejšia sombola paradoxne vtedy, keď som bola najsmutnejšia. bol to v podstate takmer celý druhý ročník. to bol čas, kedy som spoznala baby a chalanov, s ktorými som teraz v partii a niektorých, ktorí tam už viac nepatria.
bolo to obdobie, keď som veľa blicovala, chodili sme na DOD na rôzne výšky. v Trnave, Nitre, Trenčíne..

vedela som, že keď nepôjdem do školy, v kaviarni niekto bude. a väčšinou to tak aj bolo. ráno som sa rozhodla, že nikam nejdem, napísala som jednu smsku a to sa rozšírilo tak, že tá jedna sms stačila, aby keď som došla do kaviarne, čakali tam aspoň dvaja ľudia.

bolo to obdobie totálnych bláznovstiev. fakt, že keď som vyšla zo školy a tam čakal Miro na aute spolu s Čurim, Erikou, Chichom a ja som sa na nič nepýtala, len som nasadla a išlo sa. do Nitry, do Trnavy, na priehradu. kamkoľvek, vážne.

alebo keď som nešla do školy (opäť) a namiesto kávy alebo čohokoľvek iného sme len sedeli u Mira v aute, fajčili a kecali.

prišla zima, začala som si s Kristiánom, bla bla bla, všetci vieme,.. blbli sme. jar, party, party, party..
koniec jari a prišiel Max, áno, aj o tom ste už všetci počuli.. doteraz sa neviem rozhodnúť či to bolo celé chyba alebo nie..

prišlo leto, brigáda, potom chata s partiou, ktorú som si užila ako si už asi nikdy v živote neužijem. ale to sú iba slová chatovej panny, keďže to bola moja prvá chata s partiou.. možno nám to výjde aj na zimu, teším sa.

pokračovalo leto, party, party, party, veľa koncertov, veľa výletov. letom to skončilo.

ľudia sa rozliezli na výšky a z partie sme tu ostali štyria. poviete si, že je to v pohode, ono aj je, ale už to nie je ono.

človek ktorý tvrdí, že keď ti kamarát odíde na výšku, nič sa nezmení,.. no povedzme si, v mojom prípade to tak nie je.

celkovo na toto obdobie spomínam s úsmevom na tvári.

ako sa hovorí, ĽUDIA ODÍDU, SPOMIENKY OSTANÚ.

a na to sa splieham, lebo viem že aj o 20 rokov budem na toto obdobie a tých ľudí spomínať s veľkým úsmevom na tvári.

chata s babami, plus saška a čuri

víkendy zašitá u strýka v izbe

DOD Trnava

koncert Being as an ocean, Stick to your guns s Chichom a Mirom

Črievička.

Črievička zletela

Dole z podstavca

Bez akéhokoľvek dotyku

Cudzej osoby

Všetci sme črievičky

Čo sa hýbu

Vlastným

Smerom

Samota

Nie je vždy zlá

Odhalí tvoju tvár

Musíš vedieť

Musíš vedieť žiť

Sám so sebou

Aj bez seba

Aj bez nej

A bez neho

Musíš  vedieť

Žiť

Pretože na inom

Na inom nezáleží

Nezáležalo

Ani teraz

Ani vtedy

Ani potom.

Agallamh

Vietor sa hral so stromami. Krútil ich v divokom polnočnom tanci a pod jeho náporom boli listy bezbranné a tak len podliehali jeho vedeniu. Sviečka vnútri domu pomaly dohasínala a izba sa začala čoraz väčšmi ponárať do tmy. Lenivo obrátila stránku knihy a ignorovala nečas ktorý zúril za oknami. Nechala sa unášať príbehmi, ktoré jej dali viac ako čokoľvek iné. Príbehy plné lásky, hnevu, zdesenia a snov. Vlastných snov, ktoré ju neskôr v noci, keď nechala tmu, aby ju objímala, umárali. Takmer by prepočula jemné ťukanie na okne, nebyť jej citlivého sluchu. Do knihy vsunula záložku a potichu, tak aby parkety príliš nevŕzgali, podišla k oknu.

,,Lydia!“ Ozvalo sa tiché sypenie. Chlapec pod oknom zaregistroval pohyb za závesom, na jej nešťastie. Dnes nemala náladu. ,,Vidím ťa, neschovávaj sa.“

,,Čo chceš, Bryan?“ Vzdychla nedočkavo, keď pootvorila okno. Nemusela hovoriť nahlas, vedela, že ju počuje.

,,Musíš ísť so mnou. Niečo som našiel.“

,,Hej, tak ako si našiel niečo pred 2 dňami, týždňom,.. Dnes sa mi vážne nikam nechce,“ zamrnčala. Takto to šlo už niekoľko mesiacov. Odkedy padla tá nemožná dohoda v Spoločenstve.

,,Vážne. Je to o tvojej sestre,“ stíšil hlas. Nebola totižto jediná, kto by ho mohol počuť.

,,To nie je možné. Prehľadali sme všetko, ja, ty, aj Serena s Willom! Listy, články v novinách, preboha, vlámali sme sa do Spoločenstva, Bryan, a môžeme byť radi, že sme dostali tak malý trest! A nič sme nenašli. Tak prečo tu teraz stojíš a tvrdíš že si niečo našiel?!“

,,Prosím, Lydia, daj tomu šancu. Neviem čo to znamená, ale môže to k niečomu viesť.“ Po tejto vete ostalo v Lydiinom okne ticho. Vedela že Bryan málokedy tára do vetra a na jeho úsudok sa môže spoľahnúť. V Akadémii sa naučila kontrolovať a tak jej myšlienky ostávali pred jej anamou v bezpečí. Bryan počul len jej zrýchlený dych a potom dynamické kroky.

,,Uhni,“ zasypela. ,,Keď fúka, neviem to koordinovať.“ Bryan o pár krokov odstúpil a opäť sa nechal unášať úžasom. Jemne pri ňom pristála, ani si nestihol všimnúť jej Premenu. Za chrbtom sa jej v ostrom vetre týčili rozprestrené krídla. Mohutná konštrukcia a predsa tak krehká. Pohladil ju po líci a ona sa po chvíli usmiala. Ustúpila. Teraz nastal Bryanov čas, ak sa chceli dostať tam niekam rýchlo.

Premena. Pre nováčikov bolestivý proces. Pod pevným okom sa však človek naučil postupom času ovládať svoje telo a minimalizovať bolesť. Lydii to trvalo krátko. Kratšie než všetkým ostatným rovesníkom. Veľmi pravdepodobne to bolo kvôli jej tete. Často sa jej bohato uchádzali krivé, závistlivé pohľady. Samozrejme, aj ona si užila svoje. Krvácajúce rany na lopatkách, boľavý chrbát pri nedokonalej Premene. Človek sa musel odovzdať telom aj duchom, inak Premena nebola úspešná. Keď deti dovŕšili dvanásty rok, museli nastúpiť do Akadémie. Učili sa používať svoju silu, rozvíjať ju, no v prvom rade sa museli prispôsobiť svojmu daru. Zvyknúť si na fakt, že s premenou sa mení celé telo, celá jeho stavba.

Všetci začínali s bielmi, perleťovo sa lesknúcimi krídlami, ktoré sa v deň plnoletosti zmenili podľa toho, aké poslanie si človek vybral. Ružová pre Ošetrovateľa. Modrá pre Zástancu práv. Zelená pre Pomocníka. Červená pre Bojovníka. Žltá pre Ochrancu. Hnedá pre Nezávislého.

Čierna pre Vyvrheľa. Bola to najhoršia forma farby a najväčšia potupa pre akéhokoľvek rodiča, keď sa to jeho dieťaťu stalo. Zmena farby sa bohužiaľ nedala ovplyvniť. Bola ovládaná vnútrom človeka a menila sa v závislosti k prevládajúcim vlastnostiam. Často v tom mohli byť aj gény. Napriek tomu sa k Vyvrheľov pristupovalo kruto. Mali na výber 2 možnosti. Boli zbavený krídel a svojej sily a odvedený do sveta ľudí, bez akejkoľvek pomoci. Alebo mohli ostať v Laconii a slúžiť Spoločenstvu za prísnych pravidiel.

Rozkvet, ako to nazývali, bol zákon. Podľa neho sa Spoločenstvo muselo zachovať a doviesť Rozkvet k plnému využitiu. Bolo to kruté, áno, ale tak to určil Sebastian Jasnovidec na Počiatku. V tom čase prebiehali dôležité sedenia a rozhovory. Po 18 dňoch, posvätnom čísle, vrava utíchla a boli spísané Zákony anjelov. Zákony, ktoré sa museli dodržiavať, aby sa vyhlo vojne alebo hocakým nedorozumeniam.

Tak to bolo po dlhé tisícročia. Nikto nečakal, že čoskoro malo Laconiou otriasť nešťastie, ktoré prevrátilo všetko naruby.

    

Polnočný kvet.

Keď ruže tmavnú na úsvite,
prichádza, jemný, zvláštny tón,
keď bledne tma, tak krásne krásna,
odchádza kúzlo nočných môr.

Jej krídla jemne ševelia,
zvuk tenký ako lipy list,
ťahajú za sebou prachu mračná,
no úsmev nie tak ľahko prísť.

Nuž píše, perom krásnych vtákov,
opisuje dávny žiaľ,
ignoruje bosorákov,
čo hľadia šerom do diaľav.

Tam kde kvety kvitnú o polnoci,
kde láska vzrastá úsmevom,
kde noc každého drží v moci,
tam kde každé ráno zvoní zvon.

Prečo smútok odpradávna,
ovláda tak krásny svet?
Kde mesiac dáva silu z rána,
nech rastie, temný nočný kvet?

Lupene farby tajomstiev noci,
plný rosy sviežich rán.
Jak rastie mocný o polnoci,
sprevádzaný spevom vrán.

When she cries

Páni, posledný príspevok 6. júla? Horším sa.

Posledné 3 týždne boli zaujímavé. Neviem či v dobrom alebo v zlom slova zmysle. Skôr v tom zlom, obávam sa.

Bola Váhovica, "mestská" akcia na brehu Váhu. Pôvodne pred niekoľkými rokmi bola mestská, ale chalan z gymplu sa rozhodol že z toho urobí pomaly celoštátnu zábavu. Bolo tam asi 2000 ľudí. Od nás z mesta, zo všetkých možných dedín okolo, dokonca z Bratislavy. Čakala som, že to bude fraška, ale zabavila som sa celkom dobre. 

Keď mi bývalí spolužiaci zavolali, že nejakému chalanovi prišlo zle, utekala som tam s Macom a kamarátkou. Maco prevzal iniciatívu, starali sa oňho, išli ho zobrať na taxík a ja som tam ostala s kamarátkou, pri čom som si dobre poplakala.

Ako som zistila neskôr, neplakala som len ja, ale aj maco.

Obidvaja kvôli tomu druhému. Pretože si nechceme ublíži.

Ľúbim ho.

Strašne moc. A napriek tomu ho beriem ako kamaráta. Posledné 2 týždne sa iba hádame.

Vo štvrtok som sa vrátila z Terchovej, kde som bola s kamarátkami na chate. Celé 4 dni sme sa iba hádali cez správy. V stredu som sa viac-menej pohádala s najlepšou kamarátkou a ušla som z chaty. Bola som mierne pripitá a bolo toho na mňa veľa. Zašla som do bočnej uličky, sadla si na drevá, ktoré tam boli naukladané a plakala. Sedela som tam hodinu, pri čom začalo pršať a ja som len plakala. 

Kvôli všetkému a ničomu. Po asi pol hodinke sa ku mne začala blížiť žena okolo 50 s červeným dáždnikom a čudne namaľovaným obočím. Najprv som si myslela že ide len okolo, ona však prišla ku mne, podala mi servítky a akúsi mužskú bundu. Vraj na mňa videla z okna a bolo jej ľúto že tam tak sama sedím a plačem. A to ma rozplakalo ešte viac. Dobrota iných ľudí ma dokáže neuveriteľne rozcitlivieť. 

Všimla si ma.

Niekto si ma všimol.

Dnes mi Maco volal, pýtal sa ma na veci, na ktoré som nemala odpoveď.

Ako vnímam náš vzťah.

Má pocit že ho už beriem ako kamaráta. 

Ak che cm kamaráta, nech idem hľadať niekde inde.

Že ďakuje že som mu pomotala hlavu, lebo on ma miluje.

Ďalší chlapec, ktorému ublížim, kvôli tomu, že tak strašne lpiem na vlastnej nezávislosti.

A opäť nebudem vedieť povedať pádny dôvod na koniec.

Niekedy si myslím že by bolo lepšie keby ma podviedol, alebo ja jeho.

Čo poviete chlapcovi, ktorého stále ľúbite, ale nechcete s ním byť? 

Najhoršie je, že sa v mojom živote zahniezdil tak hladko. 

Všetci ho majú radi. Dá sa naňho spoľahnúť.

Vždy tu je pre mňa, asi lepšie povedané že bol.

A ja som sa nedokázala otvoriť a pustiť ho k sebe. Za 3 mesiace som toho nebola schopná. A dlho nebudem. To mu vadí, zraňuje ho to a ja to nedokážem vysvetliť.

Včera som bola na oslave. neskôr, okolo polnoci som s kamarátkou ležala na trampolíne a pozerali sme na hviezdy. Spýtala sa ma či sa s ním chcem rozísť.

Ja som iba nemo prikývla. Asi to tak bude, neviem. Nechcem mu ublížiť viac ako to robím.

Oprela sa o lakte a vážne sa na mňa zahľadela.

Je to tvoje rozhodnutie, ja len nechápem,..

Angie, čo vlastne hľadáš?

A Angie nevedela. Angie totižto nikdy nevie.

Čo hľadám?

Mám pocit, že som si tak zvykla na samotu, že keď príde vzťah, zaľúbim sa, úprimne. Ale po čase mi príde sťahujúci, že neviem dýchať. Začnú mi vadiť hlúposti, až to nakoniec nevydržím a rozídem sa.

Štve ma to, vážne. 

Tak strašne že sa mi chce kričať.

Ale nikto by to nepočul.

Vari to takto pôjde donekonečna?

Nechcem.

Nechcem ubližovať.

Zabaľte ma do kartónovej krabice a pošlite ma do Ulanbátaru.

Robte s tým niečo, ja už nevládzem.

Prosím.

Here comes the sun.

Milovala som rána, keď bolo v celom byte ticho. Všetci spali a dokonca aj slnko sa len pomaly predieralo cez takmer ešte nočnú oblohu. Zavrela som dvere na kuchyni a dala povrieť vodu na rannú kávu. Medzitým som pustila nejakú hudobnú stanicu a potichu, tak aby ma nikto nepočul, som si pohmkávala aktuálnu melódiu.

Niekedy som len tak v šortkách, tričku a ešte s ospalými očami vybehla z domu. S ľahkosťou ktorá sa miešala s ľahjostajnosťou voči okolitému svetu. Nasadila som si sluchátka a išla kam ma nohy viedli.

Krúžila som po meste, námatkovo odbáčala do úzkych uličiek. Ulice boli takmer prázdne, ranný vzduch ešte stále nebol teplý, každý sa ešte chúlil v posteli a sníval svoj sen. Ja som snívala ten svoj v podobe voľnosti ktorú mi leto prinášalo. To bol jediný dôvod prečo som leto zbožňovala. Letné rána a večery. Ten čas keď sa deň začínal a keď končil. Keď sa zobúdzal, vkrádajúc sa doňho život a keď naňho padala ospanlivá tma.

Mnohokrát som čakala v našej uličke, tam kde sme sa stretávali, keď sme chceli oklamať všetkých pseudokamarátov. Vybrali sme sa po akejsi poľnej cestičke, ktorá bola od našich krokov už vychodená ako hlavná cesta v New Yorku. 

Toto bol náš New York. 

Naše rána. 

Ona vytiahla z tašky termosku s ešte horúcou kávou a ja papierové vrecko s koláčikmi z pekárne neďaleko môjho domu. Nechávali sme slnečné lúče, ktoré sa začali predierať okolím, aby zohriali všetko naokolo.

Len tak sme sedeli.

Niekedy potichu, niekedy s hlasným smiechom. 

Spolu, ako to robievame už veky.

Priateľstvo je tak potrebné ako ľudskosť 

sama. A šťastný je, kto ho nájde, lebo vie,

 že už nie je sám.

Thomas Large

HIM.

Oh, baby, baby, it's a wild world.

...

...

...

...

Free soul

Mám rada tie rána, keď rozhodnem, že škola nie je pre mňa.
Zapadnem do obľúbenej kaviarne, dám si latte alebo zelený čajík a stretnem sa s niekým, kto dospel ráno k rovnakému názoru.
Ako dnes. Zaspal som, ale tak kvalitné že len o pol 10 som sa vymotala z domu. Do školy sa mi to už neoplatí, tak načo. Kúpila som si Evu a veselo ju čítam a popíjam kávu, popritom sa rozprávam s milou čašníčkou a čakám na kamaráta.

Občas v Eve natrafím na dobrý článok a tak ma môžete vidieť ako sa uchechtávam sama pre seba.

Podchvíľou som čítala článok Nervy z prvého rande. Páčila sa mi veta: Ale čo keď niekde pred kinom už na nás nervózne čaká chlapec, ktorý sa chce zamilovať práve do nášho rozkošného koktania?
Keď sa nad tým zamyslíte, je to pravda. Nie nadarmo sa hovorí Aj keď máš zlý deň, usmievaj sa, nikdy nevieš, kto sa zamiluje do tvojho úsmevu :)

V takéto rána mám pocit slobody. Môžem rozmýšľať, smiať sa s kamarátmi s pocitom, že mám čas, keďže škola je v tom momente bezpredmetná.

V poslednom čase mám pocit,že všetko ubieha akosi prirýchlo. Trištvrtina mojich kamarátov už zmaturovala a po lete odchádzajú preč. Prichádza strach. Čo ak ochladnú myšlienky na návrat domov? Takisto moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám od narodenia. Odchádza na UMB v Banskej Bystrici. Želám jej to, bola to škola jej snov, so zameraním, ktoré miluje. Ale nutnosť vracať sa domov po čase odíde a ja ju uvidím možno tak raz-dvakrát za mesiac.

Núti ma to myslieť na moju budúcnosť. Dostanem sa na výšku, ktorú si vyberiem? Zmiznú staré priateľstva?

Všetko v človeku dokáže vyvolať obavy.

'll never be what you want me to. I'll be me.

Pustite si túto holčinku :)

Volá sa Katarzia a priznávam že na prvé počutie si poviete že má dosť od veci pesničky, ale po zahĺbení sa zistíte :) 

Všetko začína vyzerať lepšie :)

Známky ako keby sa opravovali samy, len na niektorých ešte budem budem musieť tvrdo zamakať (rozumej, postrkať sa do ritného otvoru učiteľov), čo robím veľmi nerada.

Vo štvrtok ma čakajú skúšky na vodičák, ktoré už teraz viem, že nedám. Testy ma nemajú rady, je to jasné! Jazdu a kuželky and other shit dám ľavou zadnou (hej,hej, verím si), len ten teeeest.

Prekvapenie mesiaca (v skutočnosti vôbec), Angeličôčka sa vrátila k červenej :)

V poslednom čase sa už konečne nebojím nosiť veci, ktoré na mne nemusia vyzerať najlepšie, pretože si poviem, Ach, screw you, mne sa to páči!

 

O chvíľočku to budú 3 týždne, čo som s miláčikom. A som tak kurva šťastná, až sa bojím že to nie je realita. Už len čakám, kedy niekto vyskočí spoza rohu, rozosmeje sa a povie SMOLA! TY HLÚPA? NESNÍVAJ TOĽKO!

Prosím, kto sa vie modliť, modlite sa za mňa, nech sa to nestane :) 

A vy, babenky moje, ako sa máte? :)

is there somebody who can catch you

I guess I'm too afraid to hurt people the way they do.

Mala som sa narodiť ako chlap. Viem to. Neriešila by som žiadne pičoviny, ktoré riešim ako dievča. Nie, nezľahčujem to. Samozrejme aj mužské pokolenie má svoje problémy.
V poslednom čase je vo mne toľko nahromadeného hnevu, až sa bojím, kedy vybuchnem a dúfam že pri mne nebude nikto z mojich blízkych. Lebo vtedy ubližujem. Tvrdo a presne do čierneho.
Stalo sa to iba raz. Mala som asi 12 a mama mi niečo nechcela dovoliť. Nepamätám sa, čo som jej už povedala, pamätám si však pocit, ktorý som mala, keď s plačom vybehla z dverí. Bolo mi zo seba zle. Nechala som tú zlú časť aby vyšla a hovorila za mňa veci. Odvtedy som to neurobila.
A stojí to kurva veľa námahy. Ľudia mi hovoria veci, ktoré sakra zabolia. Tam vnútri, tak presne že ešte niekoľko dní cítim ich ťažobu. Len ja sa vždy ovládam, lebo nechcem ublížiť. Bože, koľko vecí by som mohla použiť voči 90% mojich kamarátov, rodiny, známych. Byť každého bútľavou vŕbou je fajn, cítite sa výnimočný, ten pocit, že vám ľudia dôverujú. Ale tajomstvá sa iba hromadia a je čoraz ťažšie s nimi narábať.
Kedy som sa sa ja niekomu vyrozprávala tak, že mi odpadol zo srdca kameň? Keď som konečne povedala všetko čo som kedy chcela?  Nedokážem to. A netuším prečo. Myslím že sa bojím, že by som sa k niekomu mohla príliš priblížiť a on by to mohol využiť proti mne. U nás v rodine to tak platí. Radšej drž hubu, v zlom čase to bude totižto použité proti tebe.
Prestáva ma to celé baviť. Nedokážem sa vyrozprávať najlepšej kamarátke, ktorá ma pozná ako zrkadlo. Nedokážem sa vyrozprávať psychologičke, ktorá k tomu zaujme objektívny postoj, vypočuje, poradí a už sa s ňou nikdy nemusím vidieť. Prečo sa nedokážem otvoriť nikomu? A po čase to každému začne vadiť. Prečo si potichu? Lebo keby otvorím ústa, kričala by som až kým by mi odpadli hlasivky, do piče.

Rodičia ma stále gezujú kvôli hlúpostiam. Hlúpostiam s veľkým H. Po mnohých hádkach sa cítim ako posledná špina, ktorá si ani nezaslúži žiť s nimi v jednej domácnosti. Zakaždým mám v hrdle kameň, a odídem skôr ako sa stihnem rozplakať, lebo viem že by to dopadlo zle. Keby im začnem vyčítať všetko, čo kedy oni urobili mne. Och bože, ako by som si uľavila. A ublížila by som im tak, že by na mňa už v živote nepozreli rovnako. Nikdy v živote by sa so mnou už nerozprávali tak ako predtým, nedôverovali by mi. Pretože si pamätám veci ktoré oni nie. Alebo si ich nechcú pamätať ja už ani neviem.

Nevedia o mne nič. veľké nič. keby im ja štvrtinu nepoviem a ostatné nepočujú, nevedeli by o mne ani to málo. Som len prostriedok ako si urobiť dobré meno, študuj, ako sa budú na teba ostatní pozerať keď budeš mať 3 na vysvedčení? Neklam mi, ako sa budem cítiť  pred kamarátkami, keď mi to budem hovoriť? Nepi tak ako ja, nechcem vidieť, aby si skončila rovnako ako ja a ja by som musel priznať že som zlyhal?
Nerob chyby, buď dokonalá, lebo tak to má byť. Nie, toto sa ti páčiť nebude, pretože sa to nepáči ostatným.

Prečo to do predele robím? Hovorí sa že úprimnosť je dobrá,.. o tomto silno pochybujem. Neznevažujem slová nejakého veľkého psychiatra/psychológa a podobne. Jednoducho sú situácie v ktorých je pravda najväčšie zlo.

Nechcem to. Nechcem.
Nechcem sa cítiť tak, ako sa cítim. Nie.

New beginning? Better ? I think so.

Posledný týždeň aj zopár dní boli celkom hektické, povedala by som. Zlé známky sa pred mesiacom nahromadili and now I´m working my ass off aby som ich opravila. Mala som problémy s najlepším kamarátom, ktoré sa vyriešili, no zároveň nie.

Zopárkrát som vybehla von s kamarátmi, pozerať hokej, len tak si sadnúť. Spoznala som nového chlapca, akéhosi kamaráta mojich kamarátov (už sa to zamotáva, čo?).

Už prvý krát mi vcelku udrel do očí. Modrooký blonďák, tunely, tetovania.

Taký sympaťák, čo vám poviem :)

Síce sme príliš nekomunikovali, ale všímala som si ho. 

Druhý raz sme sa stretli včera. Povedala som si, kašlem na to. Páči sa mi, prečo sa nespoznať viac?

A tak som sa ho stále niečo pýtala, kecali sme, zavolala som ho hrať stolný futbal.

A uvedomila som si, že sa mi vážne páči.

Facebook je čarovná vecička, stačí ťuk a môžete niekoho spoznať lepšie za krátku chvíľu.

Moja krátka chvíľa sa odohrávala od pol 3 do pol 6 rána. 

A fakt, že sa mi páči sa ešte prehĺbil. Zistila som, že vo viacerých veciach máme rovnaké názory a že chápe, čo sa snažím povedať tam, kde to ostatní moc nechápu.

Dohodli sme sa, že skočíme von, pokecať a tak.

A tak sa stalo, sedeli sme kecali sme a na moje celkom veľké prekvapenie, príjemné, aby sme sa rozumeli, ma pobozkal.

Neprotestovala som, srdce som mala až v krku.

Tak som konečne trochu viac pochopila výraz fall in love.

S Kristiánom to bolo pomalé, dlho som zisťovala, čo cítim.

Tu som, doslovne, do toho spadla. A to sme sa poznali len zopár hodiniek.

Vyzerá to zaujímavo.

A dúfam že to vydá, pretože vyzerá ako naozaj skvelý chalan, s ktorým môžem byť naozaj šťastná :)

Nevadilo mi, len tak sa objímať a nič nehovoriť. Nebolo to to pravé trápne ticho. Bolo to príjemné.

Myšlienky mi blúdili hlavou, no ani jedna nemala tú nutnosť aby bola vyslovená.

V tom momente mi stačilo len jednoduché bytie-nebytie.

Dear no one

,,Dnes to bolo fajn,“ usmiala som sa na Roba a začala si hľadať tričko. V tej rýchlosti ani neviem, v ktorom kúte izby skončilo.

,,Ako vždy, baby,“ postavil sa, natiahol si spodky a otvoril okno, aby si mohol zapáliť.

,,Nehovor mi baby, znie to infantilne,“ pokrčila som nosom, zatiaľ čo som zápasila s gombíkom na už tak úzkych gatiach.

,,Baby, baby, baby,“ opakoval ako malé dieťa.

,,Vieš čo, daj mi radšej potiahnuť,“ prišla som a vytrhla som mu Marlborku z ruky.

,,Človek by čakal, že po takom čase v tebe sex so mnou prebudí nejaké city a ty nič. Si ako robot,“ krútil hlavou.

,,A? Máš pravidelný sex, tak nepéruj.“

,,Veď hej,“ vzdychol si.

Rob bol do mňa už dlho zaľúbený a ja som to vedela. So spoločnými známymi sa toho veľa ututlať nedá. Až na túto našu malú dohodu. Dokonca som v tom nevinne. S návrhom prišiel on a ja, odmietajúca akýkoľvek vzťah som len súhlasila. Bola to jeho voľba na jeho vlastné riziko. Áno, som ako robot. Vzťah nepotrebujem a tak dlho ani potrebovať nebudem. Sú s tým zbytočné problémy. Po ďalšie nájsť normálny vzťah v LA bolo ekvivalentom výhry v lotérii. A aj to niekedy výhra stála za hovno.

Your weirdness will make you stronger.

No čo, ako sa máte holčiny moje? Alebo chlapci, i keď silno pochybujem :)

Prišla som na myšlienku, že sa treba preniesť cez minulosť, nech už vám dala dobré alebo zlé spomienky. Treba si z nej zobrať to najlepšie čo vám dala a pohnúť sa ďalej :)

Keď som si toto uvedomila, všetko začalo byť ľahšie, teda aspoň pre mňa.

Mám náladu na také random obrázky, čo poviete? :) 

Táto "poemka" ma neskutočne pobavila :)

Čaj, čaj, čaj :3 Ak je niečo na svete, čo mám radšej, nech ma na mieste zasiahne blesk.

Čierny, zelený, ovocný, je to jedno, proste čaj.