Unbroken (10)

Som geniálna. James Bond môže ísť do horúcich pekiel! :D Na hodinku sa mi dnes uvoľnil byt a tak som sa sem prešmykla a rýchlo napísala časť. Srdce mi bilo ako o preteky, ale to nevadí, hlavne že ju tu pre vás mám :) Nech sa páči, holky.



(utorok, 25.8.2012)

        Hľadel na to, ako kreslím. Nebolo mi to nepríjemné, ale ani príjemné. Taký čudný pocit som mala. Šikovne som rozmazal nepodarený ťah uhlíka na predavačových ústach a vzdychla som si. Tváre neboli moja silná stránka a to ma štvalo. Každá je iná. Len iný sklon nosa a tvár dostáva úplne nový tvar. Presne to ma fascinovalo. Tak podobné a pri tom tak iné.
,,Čo je toto?" Ukázal na nedokončenú ruku predavača a smiešne pokrčil obočie.
,,Predavačova ruka. Teda, budúce," uškrnula som sa a precízne kreslila vlasy.
,,To si teda pozriem," vyhlásil samoľúbo a oprel si bradu o ruky.
,,Nepodceňuj ma," zasmiala som sa a predavačova ruka postupne dostávala tvar.
,,Wow," povedal a usmial sa. ,,Máš talent."
,,len rada kreslím," pousmiala som sa a podržala som hotový výkres pred očami.
,,Je to pekné," povedal a dal mi pusu na líce. Nezvyknutá na takéto prejavy som sa hanblivo usmiala a založila som si prameň vlasov za ucho. Prevalil sa na brucho a pozrel na mňa spod ofiny.
..Čo ideme robiť?" Spýtal sa. Vyzeral ako malé šteniatko.
,,Netuším," pokrútila som hlavou. Prižmúril oči a zahľadel sa do diaľky.
,,Povedz mi o sebe viac. Chcem vedieť všetko, čo mi dovolíš vedieť."
,,A čo by si chcel vedieť?" Pohodlnejšie som sa usadila a zahľadela som sa naňho.
,,Ako som povedal, všetko." A tak sme zabili 2 hodiny. Pýtal sa naozaj na všetko. Obľúbená farba, kniha, hudba, miesto, čas, počasie,... Jednoducho veci, na ktoré musel byť naozaj zvedavý, pretože to boli zdanlivo obyčajné veci. Nenásilne ma donútil spomenúť si na veci, ktoré som dávno zabudla. Asi ako jediný človek, ktorý ma spoznal, sa nečudoval môjmu vzťahu s Danym.
,,Je to ako medzi mnou a chalanmi," prikývol a spustil ďalší príval otázok.
,,Rodné číslo vedieť nechceš?"" Podpichla som ho.
,,To až neskôr, vieš," zasmial sa. ,,Tešíš sa do školy?"
,,Strašne. Nový ľudia, nové prostredie a činnosť, ktorú nadovšetko milujem," usmiala som sa.
,,Veru. Nie je nič lepšie, ako venovať sa tomu, čo máš rada," pritakal mi.
,,Rodičia ťa v kreslení podporujú?" Spýtal sa bezstarostne, no mne stislo srdce.
,,Oni,... Umreli keď som mala 2 roky," vytlačila som zo seba. Smutne na mňa pozrel a oprel si čelo o moje koleno.
,,Prepáč. Dám si ústa na zámok," povedal a aj to naznačil.
,,Je to v pohode. Som zvyknutá. Len to niekedy sakra bolí," povedala som a hrala som sa s nitkou trčiacou z rifľových šortiek. Prikryl mi ruku a dvihol mi bradu.
,,Vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek," hľadel na mňa tými jeho modrými očami a ja som sa v nich strácala. Naprázdno som prehltla a prikývla som. Sklopila som zrak a sledovala som, ako mi popri nohe lezie lienka. Vzala som ju na ruku a počítala bodky. Lienka sedembodková. Liezla mi po ruke a snažila sa odletieť.
,,Tak teda leť, drobec," dvihla som ruku, lienka roztiahla krídla a odletela. Sledovala som ju, až kým mi nezmizla z pohľadu. Niall bol ticho. Akoby na niečo čakal. A ja som možno tušila, na čo.
,,Pred 16 rokmi sa v jeden deň vybrali rodičia preč. Poprosili tetu a uja, aby ma na ten čas povarovali. Bol to deň pred mojimi narodeninami. Až neskôr som sa dozvedela, že šli pre môj narodeninový darček. Bola som malá. Na otázku, kde sú moji rodičia, mi stačila odpoveď, že sú preč. Keby,.. Keby mi nechcú kúpiť ten hlúpy darček, nemuselo sa to stať," povedala som a prehrala som svoj boj so slzami. Nikdy som pred nikým nepovedala, čo si o tom myslím. ,,Radšej som tam mala byť s nimi," hlas mi zlyhal a ja som nechala emóciám voľný priechod. Už dlho som to potrebovala. V momente boli okolo mňa ovinuté Niallove ruky a mne to prvý raz v živote nevadilo. Jediné čo som chcela, bolo, aby ma niekto držal v náručí a ja som sa cítila takáto maličká. Nevnímala som nič iné, ako Niallove ruky, ktoré mi občas zotreli tečúce slzy.
,,Vieš že by si takto nemala rozprávať," povedal mi potichu. Prikývla som, no nič som nepovedala. Bála som sa, že keď prehovorím, rozplačem sa opäť, no v oveľa väčšej intenzite. Sedeli sme tam potichu, ani neviem ako dlho. A bolo mi to úplne jedno.
,,Nikdy som ani len nepomyslela na to, že takéto niečo poviem práve tebe," pousmiala som sa a zasmrkala som.
,,Ako to?" Spýtal sa a odtiahol si ma od hrude, aby mi videl do očí.
,,Ani neviem," pokrčila som plecami. ,,Jednoducho, ja nie som človek, ktorý sa často necháva ovládať emóciami."
,,Ty si taký môj truľko," zasmial sa a dal mi pusu. Od večera, keď sme spolu boli na streche tej budovy, to bola naša druhá pusa. A ja som pocítila to isté, čo na streche, len oveľa intenzívnejšie. Vnímala som našu blízkosť, to, ako nám takmer v rovnakom rytme búšia srdcia a fakt, že som tento moment nechcela zažiť s nikým iným, ako s Niallom.

V parku sme strávili ešte nejakú chvíľku, no potom sme pobalili moje veci a vybrali sme sa smerom k môjmu bytu.
,,Že ťa môžem chytiť za ruku?" Pozrel na mňa Niall. Teda, nepozrel. On ma hypnotizoval.
,,Rúcaš mi moje doterajšie pravidlá, Horan," drgla som doňho, no nechala som sa chytiť za ruku. Ruka v ruke sme sa prechádzali ulicami a užívali si letný podvečer. Keď sme prechádzali okolo skupinky ľudí, vybehli z nich malé dievčatá. Mohli mať asi tak 9 rokov, neviem. Dobehli k nám a zastali pred Niallom. Len tam tak stáli a usmievali sa.
,,Niall? Môžeme sa s tebou odfotiť?" Povedala menšia z nich a rozkošne sa usmievala.
,,Samozrejme, princezná," usmial sa Niall a kľakol si medzi ne.
,,Mohla by si nás odfotiť?" Usmiala sa tá druhá a podávala mi svoj mobil.
,,Samozrejme," usmiala som sa a vzala som jej ho.
,,Niall, objím ich trocha viac," povedala som Niallovi a on divečatá objal silnejšie. Videla som, ako im žiaria oči a trasú sa od šťastia.
,,Tak, povedzte: PRD!," zavelila som a oni sa rozosmiali. V tom momente som to cvakla a vznikla perfektná fotka.
,,Nech sa páči," podala som mobil späť dievčatku a čakala som. Obidve Nialla ešte raz objali a dali mu pusu na líce. Bolo to tak strašne milé, že som sa usmievala ako slniečko. Keď sa dievčatá vrátili k skupinke ľudí, Niall prišiel ku mne s úsmevom prinajmenšom takým veľkým, ako mám ja.
,,S deťmi to teda vieš," usmievala som sa a opäť sme sa vybrali dolu ulicou.
,,Dá sa aj nevedieť?" Pozrel na mňa naoko začudovane a potom sa rozosmial. ,,Neviem, možno je to tým, že aj ja som v podstate ešte dieťa," pokrčil bezstarostne plecami.
,,Som zvedavá, kedy sa to dieťa prebudí. Na to sa totiž teším," usmiala som sa.
,,Dúfam, že to tak skoro nebude. Ešte na mňa nie si zvyknutá a mohla by si mi ujsť," povedal a chytil ma za ruku. Všimla som si, že mi to už nerobí taký problém. A potešilo ma to! Pomaly sme sa blížili k bytu a stále sme sa mali o čom rozprávať.
,,Myslíš,.. Že by som mohol ísť hore?" Spýtal sa, keď sme dorazili ku dverám.
,,To nie je na mne," kúsala som si do pery. ,,Dnes mali mať Dany a Lucy romantický večer, vieš," vysvetľovala som mu.
,,Fíha," zapískal a usmial sa. Potom sa ku mne otočil a bol pár centimetrov odo mňa. ,,Takže sa uvidíme neskôr?" Spýtal sa s jemnými ohníčkami v očiach.
,,Samozrejme," usmiala som sa a objala ho. On sa odtiahol a dal mi pusu. Opäť ten elektrizujúci pocit, ah...
,,Tak ahoj zatiaľ," usmial sa posledný krát a odišiel. Hľadela som mu na chrbát, až kým nezmizol za rohom a ľahkým krkom som sa vybrala po schodoch.

Pred dverami som na chvíľu zaváhala, no usúdila som, že keď budem ako myška a rýchlo sa prešmyknem do izby, nič sa nestane. Čo najtichšie som sa snažila otvoriť dvere a opatrne som ich za sebou zavrela. Pohľad mi padol na lupene rozsypané po zemi a musela som sa usmiať. Dany ten romantický večer, či deň, vzal doslova. Z jeho izby sa ozval smiech a tak som rýchlo zaliezla do tej svojej. Zvliekla som zo seba veci a hodila sa na studenú posteľ- Zo zeme som zdvihla notebook a zapla twitter. Wonderful day :) Napísala som som jednoduchý tweet. Keďže bolo ešte skoro, zapla som obľúbený film a ponorila sa do deja. Vonku sa medzičasom úplne zotmelo a ja som sa rozhodla, že si vybavím ďalšie krásne dni.
-Alex?-
-Čau, kočena. No čo? Užila si si voľno?- Vyzvedala Alex, keď som jej zavolala.
-Užila, a ako.- Usmiala som sa. -Práve preto ti vlastne volám. Vadilo by, ak by som si vzala ďalšie 2 dni voľna?- Spýtala som sa.
-Mne by to problém nerobilo. Počkaj, je tu Glen, spýtam sa.- Do telefónu sa vkradol šum a matne bolo počuť, ako sa Alex rozpráva s Glenom.
-Vraj nie je problém, ale potom tu týždeň musíš byť.- Predala mi Glenov odkaz a ja som sa zaradovala.
-Ďakujem zlato.- Chystala som sa zrušiť, no Alex mi skočila do reči.
-Počkať! A čo tvoje minulé rande?- Ooops, s touto otázkou som nerátala.
-Poviem ti neskôr.-
-To určite! Vyklop to!- Zavelila a ja som rýchlo vymýšľala nejakú dobrú výhovorku.
-Fakt teraz nemôžem. Lucy a Dany majú vedľa mňa v izbe romantikuš večer, nechcem tu moc kecať.-
-Máš jedno šťastie.- Živo som si vedela predstaviť, ako sa prechádza s telefónom v ruke a prižmuruje oči. -Ale povieš mi to, že?-
-Jasné že hej.-
-Sľubuješ?- Panebože, help meeee...
.Sľubujem.-
-Už som spokojná. Uži si voľno, ja musím letieť. Pá bejbo.- Rozlúčila sa a v jednom momente ma zrušila. Len Alex mala dovolené volať ma rôznymi menami. Bolo to preto, lebo... Vlastne ani neviem. Nedala sa presvedčiť, aby s tým prestala. Bežne sa stávalo, že keď ma zbadala na ulici alebo niekde, zakričala na mňa: ,,Čmeliačik!" No viete si predstaviť, ako som sa musela cítiť. Časom som si však zvykla a prestala som to riešiť. Z Danyho izby sa začali ozývať čudné zvuky a tak som si radšej nasadila sluchátka a zapla hudbu na maximum. Len som tam tak ležala a s úsmevom na tvári som hľadela do blba.