Unbroken (8)

(pondelok, 24.8.2012)

,,Dobré ránko," usmiala som sa ráno na Lucy. Podozrivo si ma premerala. ,,Ty si dostala včera prvú pusu," povedala spokojná sama so sebou. ,,Psst," zahriakla som ju, no ona len pretočila očami. ,,Dany nie je doma." Pozrela som na hodinky. Bolo 9 hodín. ,,Kde je takto skoro?" Spýtala som sa prekvapene. Lucy si zaliala kávu a spýtavo na mňa pozrela. ,,Nejaký kamarát mu vybavil pohovor v nejakej reštike. Vraj ho už nebaví sa celé noci prevážať po Londýne." ,,Aha. Zalej aj mne," povedala som a vzala som si horúcu šálku.
,,Bože, veď ma toľko nenaťahuj," zamrnčala a sadla si oproti mne.
,,A čo by si chcela?" Spýtala som sa naschvál pokojne, i keď vo vnútri som mala ohňostroj. Zhlboka sa nadýchla a uprela na mňa pohľad.
,,Ako. To. Dopadlo?!" Už som to nevydržala. ,,Perfektne!" Zvýskla som. Všetko som jej dopodrobna opísala. Ako mi ukazoval hviezdy a ako rozprával o Írsku. ,,Panebože," prikryla si ústa rukou. ,,Ty si v tom až po uši," zhíkla a ja som previnilo prikývla.
,,To je nový rekord," uškrnula sa. Moje "vzťahy" sa väčšinou končili tým, že som sa rýchlo zaľúbila, chvíľu som sa riešila a potom si niekoho našiel, alebo ma to jednoducho prešlo.
,, Dúfam, že to nebude ako doteraz," hlesla som. ,,Nebude," usmiala sa povzbudivo a pohladila ma po ramene.
,,Snáď. Okej, idem do práce. Dnes niečo máš?" Postavila som sa a umyla šálku. ,,Hej, dnes máme fotenie jesennej kolekcie. Teším sa na to." A bolo to na nej vidieť. Oči jej žiarili ako hviezdičky. Také je ti, keď človek robí niečo, čo má rád. Už len týždeň, upokojovala som sa. Potom pôjdem na školu a konečne budem kresliť. A vlastne,.. V utorok by som mohla využiť Glenovu ponuku, aby som si vzala voľno a nechala nech sa Mark oťuká v tom správnom smere. Mohla by som zájsť do Green parku.
,,Verím. Zlato, ja idem. Držím sa palce," usmiala som sa na Lucy a vyšla som do Slnkom zaliatej ulice.           

         Ako si dobre pamätám, do Green parku nás zvykla vodiť teta. Sedeli sme a rozprávali sme sa, naháňali holuby alebo niečo podobné. Dlho som tam nebola. Dobre, takže plán na zajtra mám.
,,No čo, ako sa dnes máš?" Privítal ma s úsmevom Mark, kým som si odkladala veci. ,,Dobre. Dnes nie je už tak dusno. Čo ty?" Spýtala som sa a prehodila som okno z vetračky a otvorila som ho dokorán. ,,Veď toto. Po tej včerajšej búrke sa to konečne ukludnilo." Pri zmienke o včerajšej búrke sa mi na tvári rozlial obrovský úsmev. Zmocnil sa ma opäť perfektný pocit. Celý deň sa ma držal a nepokazili mi ho ani Markove blbé poznámky.
,,Slečinka!" Zavolal na mňa priopitý chlap od stola pri dverách. Vzdychla som si a pobrala som sa k nemu. Nemám rada takýchto zákazníkov. Počas môjho pracovného času tu nebývajú často, ale predsa tu sú. ,,Áno?" Spýtala som sa a vytiahla som si zápisník. ,,Čo to bude?" Nasadila som umelý úsmev a čakala som.
,,Čo keby sme si dnes večer vyšli von?" Škeril sa na mňa a mne prišlo zle. Krvou podliate oči ma sledovali a čakali na reakciu. ,,myslí, že to nepôjde," vysúkala som zo seba. ,,Objednáte si niečo?" Chytil ma za ruku a stisol mi ju. ,,No tak zlatko, vieš že to chceš," podlízavo sa usmial. Okamžite som ruku odtiahla a zhnusene som odišla.
,,Tamten chlap vyzerá, že sa každú chvíľu pobije alebo dačo," posťažovala som sa Alex, ktorá sa rozprávala s Markom. ,,Ignoruj to," poradila mi Alex a ja som len prikývla. Čo iné som mala robiť? O pár dní mám 18 a tak si na to budem musieť zvyknúť aj v oveľa horšej intenzite. Ostatok dňa prebehol rýchlo. Žiadny ďalší opilci, len ľudia na schôdzkach, pár zatúlaných študentov. Keď som o 8 odchádzala, spoza roku sa vynorila veľká skupinka dievčat a chlapcov. Na niečom sa smiali a mierili do klubu. Prepadla má veľká chuť tak ísť. S veľkou partiou pařit do rána a tak. No nevadí.
,,Dany?" Zakričala som, keď som došla do bytu. ,,Som v izbe," odkričal a tak som šla za ním. Dačo robil na notebooku, tak som si k nemu prisadla na posteľ.
,,Počula som, že dnes si mal pohovor." Nezaujato prikývol a ďalej klikal a vpisoval niečo do stále nových a nových vyskakujúcich tabuliek.
,,A?" Pobádala som ho, no ignoroval ma. ,,Ja sa s tebou rozprávam!" Takmer som skríkla a zaklapla som mu notebook. Keď sa na mňa pozrel, mal smrť v očiach.
,,Andy, ty si strašná krava," precedil pomedzi zuby nahnevane. ,,Ale no tak," uškrnula som sa, pretože mi ešte stále nedochádzalo, čo som urobila.
,,Prosím ťa, len ma teraz nachvíľu nechaj, lebo na teba skočím, či už si mi ako sestra alebo nie." Tváril sa tak nasrato a vážne, že som radšej odišla.



             Opäť prázdny byt. Teda, ak sa to tak dá povedať. Rozhodla som sa, že so pôjdem pripraviť veci na zajtra. Zo zásuvky som vybrala skicár. Prstami som prechádzala staré kresby. Malé dievčatko kľačiace uprostred farebného lístia. Vzlietajúca labuť nad tmavou opustenou vodou. Milovala som niektoré kresby. Netušila som, na čo som myslela pri ich kreslení. Naopak, pri niektorých bol odkaz taký jasný, až takmer kričal. Keď som mala zlé obdobie a s nikým som sa nerozprávala, tento obraz vyjadroval, ako som sa cítila.Bola som ako tá osamotená labuť. V tej dobe na mňa doľahlo 15 ročné bytie, či nebytie bez rodičov. Viem, že ľudia nemajú radi depresívne myšlienky, ale toto je môj príbeh a preto to k tomu patrí. Radšej som už odložila kresby a ľahla som si na posteľ. Vyzliekla som sa do spodného prádla a zakrútila som sa do deky. Možno som čudná, ale práve v takýchto chvíľach som sa cítila najbezpečnejšie. Malá veľká osôbka vo veľkom paplóne. Pri bruchu som zacítila vibrovanie a ozval sa klavír, čo znamenalo, že mi niekto volá. Na displeji mi svietilo meno Niall. Hneď sa mi lepšie dýchalo.
-Áno?" Ozvala som sa a vytiahla som si paplón až ku brade.
-Dobrý večer slečna.- Až sem som cítila, ako sa usmieva.
-Čo robíš?-
-Rozmýšľam. Ležím, a tak. Ty čo?-
-Myslím na niekoho.-
-Aj ty?- Pousmiala som sa.
-Aj ja. To je ale náhoda, čo?-
-To teda je. Prečo naňho myslíš?-
-Lebo ho neviem dostať z hlavy.-
-Teraz táraš. Všetko sa dá, len treba chcieť.-
-A čo ak nechcem?- Vydýchol.
-Neviem.- Priznala som úprimne.
-Mám nápad. Čo keby ten niekto so mnou išiel zajtra do parku?-
-Niekto by šiel určite rád. Keby s tebou ide, kedy by šli?- Ani som si neuvedomila, že sa usmievam.
-Čo tak o 4 poobede? Už by nebolo tak teplo.
-To by bolo fajn. A čo by spolu robili?-
-Rozmýšľali. Ležali, a tak. A niekto by mi mohol povedať, že prečo v telefóne plakal.-
-Ten niekto sa strašne teší.- Bola to pravda. I keď som mala strach z takého rozhovoru.
-Dovidenia slečna.-
-Dovidenia.- Usmiala som sa a zložila som.

     V srdci som mala zrazu taký úžasný pocit, že to ani neviem opísať. Prešla ma chuť na spánok a tak som si otvorila notebook. Bezcieľne som surfovala na nete a hompáľali nohami. Risknem cestu k Danymu? Risknem, rozhodla som sa a obliekla som si veľké voľné tričko.
,,Dany?" Opatrne som otvorila dvere a nakukla do izby. Ležal na posteli, hlavu položenú vedľa notebooku a hlboko spal. Pousmiala som sa, vošla som do izby a chcela som zaklapnúť notebook. Keď som si všimla, čo na ňom je, prekvapene som vydýchla. Výlet do Európy pre 2 osoby. Došlo mi ,že asi chce zobrať Lucy. Usmievala som sa ako slniečko a čítala som podrobnosti.
Od 1. septembra do 17. septembra. Francúzsko. Taliansko. Rakúsko. Česko. Španielsko. Akási malá krajina Slovensko, ktorá mi nič moc nehovorila. Netušila som, odkiaľ na to vzal, ale bola som šťastná aj za Lucy. Zaklapla som notebook a položila som ho na stôl. Vypla som v izbe svetlo a zavrela dvere. ,,Niekto tu má šťastie," povedala som si sama pre seba a šla som naspäť do izby. Dlho som sa prehadzovala a hľadala studené miesta na paplóne. Vôbec som nebola unavená. Bezcieľne som čumela do steny, až kým mi nezačali klipkať oči.