Vždy buď sama sebou! -49-

               Schodisko z kameňa bolo jednoduché, ale predsa len malo svoje čaro. Keď som sa pozrela doprava, videla som obrovskú miestnosť s krbom. Na kraji stáli krabice, ktoré sem už doniesli sťahováci. Položila som klietku s Loonie, ktorú som doteraz držala v ruke a jej rúčku vystriedala Harryho ruka. Vyšli sme po schodoch, kým sa ostatní rozhliadali po dolnom poschodí. ,,Toto bude moja izba," vydýchla som, keď sme vošli do malej izbičky. Ešte v Holmes Chapel nám mamka oznámila, že budeme mať každá svoju izbu. Síce ma to potešilo, no bude to čudné. Zvykla som si na fakt, že je Alice so mnou v izbe. ,,Toto bude moja izba," počula som Alice z izby oproti. Spolu s Harrym sme sa rozosmiali.
,,Nie je to tu také zlé, čo povieš?" Usmial sa na mňa a ja som prikývla. ,,A navyše, je to len pár blokov od nášho domu. Teda, od nášho domu s chalanmi. Kedykoľvek môžeme byť spolu."
,,Aspoň jedna výhoda," pousmiala som sa a objala som ho. Vtom do izby vošla mama. ,,Vidím, že ste si už rozdelili izby," povedala energicky a k nohám mi položila tašku, kde som mala veci z internátu. ,,Je to tu krásne," usmiala som sa na ňu. Naozaj sa mi to tu páčilo. Viac som sa bála školy. Ťažko si nachádzam priateľov. Teda, nie že by sa so mnou ľudia nechceli priateliť, ale kým si človeka pustím k telu, často je už neskoro. Nevadí, nejak bolo, nejak bude, pomyslela som si a spolu s Harrym sme zišli dole. Otec nám dal nejaké peniaze, aby to mamka nemusela ťahať sama. Domček bol síce lacnejší ako náš dom v Holmes Chapel a tak ostali nejaké peniaze na zariaďovanie, ale na všetko by nám peniaze nevyšli. Časť zariadení sme nechali doma, časť sme preniesli.

           ,,Harry, nemusíš tu ostať, ak nechceš," povedala mamka Harrymu, no on pokrútil hlavou.
,,Určite ostanem a pomôžem," usmial sa a tak sme zvyšok poobedia skladali čo bolo zložené, vybaľovali oblečenie a rôzne veci. Takto to vyzerá celkom jednoducho, ale verte mi, nebolo to tak. Postele boli rozobrané a tak sme ich skladali. Nemusím hovoriť, že to bola katastrofa. 3 ženské a jedno chlapča skladajú 3 postele. Ako tak sme ich dali dokopy a ja som sa modlila, aby som v noci neskončila na zemi. ,,Hotovo," usmiala som sa, keď sme vybalili poslednú krabicu. ,,Vonku už bola tma a tak som sa otočila k Harrymu. ,,Už môžeš ísť domov," povedala som mu. ,,Asi by som mal, zavolám Louisovi, nech pre mňa príde." Vytiahol telefón a odišiel do vedľajšej izby.
             ,,Celkom dobre sme to zvládli, nie?" Usmiala sa na nás mamka a my sme prikývli. ,,Idem si povybalovať veci," oznámila Alice a šla do svojej izby. ,,Vybal sa aj ty," povedala mi mama a zišla dole. ,,Za pár minút je tu," došiel Harry naspäť a objal ma. ,,Zajtra sa vidíme?" Spýtal sa a ja som sa zachvela. Prvý deň v novej škole. Harry to cítil, videl alebo proste vedel a objal ma. ,,No tak, bude to v pohode," usmial sa. ,,Zavolám ti ráno a po škole pre teba prídem, platí?" Vpíjal sa mi do očí a ja som opäť ďakovala Bohu, že ho mám. ,,Platí. Ďakujem," usmiala som sa. ,,Pre teba všetko maličká," povedal a pobozkal ma. V tom sa spred domu ozvalo trúbenie a tak sme zišli dole. Okienko na aute sa spustilo a vykukla Louisova hlava. ,,Pekný domček, Nicole!" Zakričal nahlas, takže musel zobudiť snáď celú ulicu. ,,Ďakujem," zakričala som mu späť. Nech teda Londýn vie, že som sem prišla. ,,Tak ahoj zajtra," usmial sa Harry a opäť ma pobozkal. ,,Pozdrav chalanov," povedala som a sledovala som, ako nastúpil do auta. Na konci ulice zahli doľava a stratili sa mi z očí.

          Vyšla som do teraz už svojej izby a zvalila som sa na posteľ, ktorá podo mnou tíško zavŕzgala. Stále mi chýbali nejaké poličky a tak som veci mala povykladané na zemi. Ako v sklade, presne. Ani som sa neprezliekla dpyžama, zaspala som tak, ako som bola oblečená. Uprostred noci ma zobudilo otváranie dverí. Takmer som skríkla, keď som vo dverách zbadala akúsi siluetu. Srdce som mala až kdesi v krku, no upokojila som sa, keď sa mi pod paplón šuchla Alice. ,,Je to nezvyk že?" Šepla som jej a cítila som, ako prikývla. Aj ja som bola zvyknutá, že sa v noci rozprávame alebo tak. Chvíľu na to sme opäť zaspali.o
,,Vstávať!!" Vbehla do izby mamka a ignorovala to, že sme v posteli 2. ,,No tak. Nechcete zmeškať do novej školy," hovorila veselo zvýšeným hlasom. Hej, to je to posledné, čo chcem. Poslušne sme odcupitali do kúpelne a umyli sa. Potom sme sa rozdelili a každá šla do svojej izby. Aspoň že som si urobila poriadok v skrini. Vonku bolo príjemne teplo a tak som si dala čierne vydraté rifle a čierne tielko. Zbehla som dole, kde ma už čakali raňajky. Ďalší nezvyk. Samozrejme, na internáte boli raňajky, ale tu som nemala na výber a musela som ich zjesť, pod prísnym pohľadom mamy. Práve som pila pomarančový džús, keď mi začal zvoniť mobil.
-No, ako si sa vyspala maličká?- Ozval sa v telefóne Harryho veselý hlas.
-Celkom fajn, len trocha málo miesta, čo ti poviem.-
-Málo miesta? Veď máš obrovskú posteľ.- Vravel nechápavo, na čo som sa musela zasmiať.
-V noci sa ku mne pridala Alice. Je to nezvyk, spať sama v izbe, vieš.-
-Jááj tak. No čo, pripravená?-
-Ani nie, ale s tým nič nenarobím.- Vyšla som po schodoch a vzala som si malý batôžtek. Ostatné vraj dostanem v škole.
-Hlavne sa veľa nemrač, budeš mať vrásky.- Zasmial sa. -Hlavu hore, všetko bude fajn. A keby bol niekto zlý, zbijem ho.- Zastrájal sa.
-Ty prosím ťa nikoho nebi, lebo ti zničia tú tvoju krásnu tváričku.- Usmievala som sa a obúvala som si červené conversy. Tie si so mnou preskákali už asi všetko. ,,Mami, idem!" Zakričala som mame a vyšla som von. Na nete som si našla, ako moja nová škola vyzerá a kde je. Veľká tehlová budova bez štipky citu.
-Trafíš?- Spýtal sa provokatívne Harry.
-Samozrejme, že trafím. A keď nie, určite sa tu nájdu nejaký ochotní londýnsky chlapci, ktorí ma ta zavedú.-
-To určite.- Frflal. Odbočila som na ulicu, kde mala byť škola a ostala som stáť. Budova bola 3x väčšia ako na obrázku.
-Neboj sa, nevymením ťa. Trafila som sama.- Usmievala som sa.
-Držím palce, nezabúdaj, hlava hore a všetko bude fajn. Ľúbim ťa.-
-Ďakujem. Aj ja teba.- Zložila som telefón do vrecka a vošla som. Bolo tu veľa dvier, no ani jedny označené. Nastala dilema. Ostanem tu bezradne stáť a obzerať sa alebo sa niekoho spýtam. v
,,Eh, hľadáš niečo?" Vstúpilo mi do myšlienok drobné dievča s červenými vlasmi. Tak strašne mi pripomenuli Camillu, že sa mi na chvíľu vtisli slzy do očí.
,,Som tu nová," usmiala som sa. ,,Hľadám riaditeľňu, ale moc mi to nejde." Usmiala sa na mňa a úplne automaticky ma chytila za ruku. ,,Poď, zavediem ťa tam." Ťahala ma kamsi do chodby, kde sme zastali pred veľkými dverami. ,,Som Laura. Tiež si druháčka?" Spýtala sa a ja som prikývla. ,,Tak spolu pravdepodobne budeme v triede. Ahoj neskôr," zamávala mi a pridala sa k akejsi skupinke dievčat ktoré išli práve okolo. S búšiacim srdcom som zaklopala na dvere a čakala.