Vždy buď sama sebou! -54-

Prešli dva dni a Niall sa Alice neozval. Ona to rešpektovala, ale bolo vidno, ako ju to vo vnútri ničí. Na 15 ročné dievča je toho skrátka príliš. Snažila som sa to ignorovať a utešovala som sa myšlienkou, že si to medzi sebou vybavia. Ale nedalo sa.
-Harry?- Zavolala som v jedno popoludnie Harrymu. Vedela som, že má skúšku, no svoj plán som mala v úmysle dotiahnuť až do konca.
-Ahoj zlato.- Potešil sa.
-Chalani ťa môžu počuť, že?-
-Hej.-
-Tak prosím ťa prejdi niekam, kde ťa počuť nebudú.- Poprosila som ho a ako tiger v primalej klietke som sa prechádzala po byte.
-Vykonám.- Zasmial sa. -Hotovo. Čo sa deje?-
-Ako je na tom v poslednej dobe Niall?-
-Úprimne? Na hovno. Chodí ako bez duše a vkuse pozerá na telefón. To s Alice ho dosť vzalo.- Ešte v ten deň som povedala Harrymu pravdu o Alice. Nechcela som, aby sme mali pred sebou tajnosti. Potom by sa to dozvedel od niekoho iného a bol by nahnevaný. Skrátka som to chcela zo seba dostať.
-Alice je na tom podobne. Harry, ja.. Ani neviem ako to mám vysvetliť. Viem, že Alice mu nezavolá ešte dlho. Nechce sa vnucovať alebo niečo také, vieš. Musíme s tým niečo urobiť.- Ukončila som svoju reč, zatiaľ čo Harry ma bez slova počúval.
-Nerád sa starám do vecí druhých ľudí, ale vyzerá to tak, že máš pravdu. Takže?- Prenechal mi iniciatívu.
-Práveže netuším.- Vzdychla som si a sadla som si do kresla.
-Okej teda. Nechaj to na mňa. S chalanmi niečo vymyslíme, sľubujem.-
-Ďakujem.-
-To je samozrejmosť, maličká. Paul ma tu pucuje, už musím ísť. Ľúbim ťa, ahoj.-
-Ahoj.- Povedala som už nemému telefónu. ,,Tak to by sme mali," povedala som si pre seba a vyšla som do izby. Odkedy sa Alice s Niallom pohádali, alebo ako to mám nazvať, bývala celé dni zavretá v izbe. A ja s mamkou sme si na to bohužiaľ zvykli. Nedalo sa s ňou rozprávať, pretože sa do toho akoby nútila. Nemalo to zmysel a tak sme tomu nechali voľný priebeh. Musím prísť na iné myšlienky, rozhodla som sa a z nástenky som vzala pripichnutý papierik. Vytočila som číslo a čakala som.ô
-Ahoj Sarah. To som ja Nicole zo Starbucksu. Neskočíme von?-
-Jasné. O hodinku končím, prídem k tebe.-
-Platí.- Nadiktovala som jej adresu a rozlúčili sme sa.

,,Ahoj," usmiala som sa na Sarah, ktorá stála vo dverách.
,,Čauko," usmiala sa aj ona a úplne samozrejme vošla dnu. ,,Vyzerá tu tak prázdno," rozhliadala sa okolo. Postavila som sa k nej a snažila som sa na náš byt pozerať jej očami. Fakt to tu bolo prázdne.
,,Len prednedávnom sme sa prisťahovali," vysvetľovala som a šla som si do kuchyne naliať džús. ,,Dáš si niečo?" Zakričala som jej, no odpoveď neprichádzala. Vošla som teda do obývačky a videla som, ako hľadí bez slova na nejakú fotku. Okamžite som vedela na akú. Keď som prespala u chalanov, večer sa urobilo strašne veľa fotiek, pred tým, ako sme sa s Harrym odkradli. Sedela som Harrymu na kolenách a on mi robil rožky, somár. Ostatní boli všelijako porozhadzovaní na gauči alebo stáli za ním. Nastaviť foťák na samospúšť bolo pre nich ako maturita, prisahám! A kým sme našli niečo dostatočne vysoké a rovné, aby na tom foťák držal? Ani nechcite vedieť. Na druhý deň mi ju Liam dal, vraj aby som náhodou nezabudla. Ako keby sa to dalo, zabudnúť na nich. Stali sa súčasťou mňa tak rýchlo a nenápadne, že nezabudnem už ani keby chcem.
,,To si zo mňa robíš srandu?" Vypliešťala na mňa oči a ja som sa neubránila smiechu.
,,Vyzeráš ako prišlapnutá žaba," smiala som sa. ,,Ale nerobím, sú to oni."
,,Páni, niekto tu má šťastie," zahvízdala.
,,Ale prosím ťa," mávla som rukou. ,,Môžeme ísť?" Spýtala som sa jej, na čo prikývla a vyšli sme z domu.
,,Tak, koľko to máš vlastne rokov?" Spýtala som sa jej a rozhliadala som sa okolo.
,,Dnes mám 22," usmiala sa pyšne.
,,Tak to teda všetko najlepšie prajem!"
,,Ďakujem. Nechceš to so mnou osláviť?" Žmurkla na mňa. Harry nemá rád keď pijem, nemala by som... Čo oči nevidia, to srdce nebolí...
,,Prečo nie," uškrnula som sa. Nakoniec sme zapadli do malého baru niekde skoro na konci Londýna. Ešte že je piatok, pomyslela som si, keď mi doniesli piaty strik.
,,Poď tancovať!" Zavolala som Sarah v nálade a spoločne sme šli na parket. Hudba mnou prúdila, vlievala sa ďalej a ďalej, až som nakoniec úplne prestala vnímať okolie. Bola som tam len ja a hudba, Cítila som, ako mi pot steká po chrbte, čele a krku. Bolo mi strašné teplo! Musím sa napiť, prebleskla mnou myšlienka a prišla som k stolu. Keď už som raz sedela, nechcelo sa mi naspäť. Celá ja.
,,Prineste mi vodku!" Povedala som čašníčke, ktorá na mňa síce skúmavo pozrela, no doniesla ju. Raz-dva som ju lupla do seba. Chvíľu to štípalo, no potom sa mi po celom hrdle a žalúdku rozlialo teplo. Priblbo som sausmevala a snažila sa zapamätať si vzor na stene oproti mne. Žltá, hnedá, čierna, štvorček, žltá, hnedá, čierna, štvorček, žltá, hnedá, čierna štvorček,...
,,Vodku?" Ušrnula sa na mňa čašníčka opäť, pretože videla, že teraz by som asi súhlasila aj s popravou Madonny za účasti princa Williama.
,,Hneď tuto," ukázala som na stôl a potľapkala som po ňom. A tak mi ju doniesla. A ďalšiu, a ďalšiu a zase ďalšiu. Pri siedmom poháriku som sa stratila.
,,Sarah, pozri, vidíš to?" Spýtala som sa so smiechom Sarah, keď prišla k stolu. Ona až tak nepila, takže bola viac menej v pohode.
,,Čo také?" Pozrela na mňa s úsmevom. To, že sa smiala očividne na mne, som ignorovala.
,,Asi umieram," zasmiala som sa a ukazovala na okno, za ktorým sa svietilo. Ale iba na jednom bode. Vlastne to vyzeralo ako,...
,,Dopekla!" Zanadávala Sarah a rýchlo cezo mňa prehodila bundu. ,,Toto nie je dobré, musím ťa odtiaľto dostať," mrmlala si popod nos.
,,Nikam nechoď!" Prikázala mi a rozbehla sa na parket. Po chvíľke sa vrátila s akýmsi týpkom.
,,Ideme!" Prikázala mi opäť a vyšli sme z podniku. Chalan sa vybral za svetlom a zacláňal mi vo výhľade naňho.
,,Nie, umrieš, nechoď tam!" Kričala som za ním. ,,Sarah pusti ma, to je svetlo z tunelu, on umrie!" Vzpierala som sa v jej rukách.
,,Nevadí, nech umrie," rozosmiala som sa po chvíli. Je to jeho vec, no. ,,Pridaj, pán Sherman na nás čaká," súrila som ju a snažila som sa presúvať čo najrýchlejšie. ,,Hej, čiara, neutekaj!" Kričala som v na čiaru na zemi.
,,Kto je pán Sherman preboha?"
,,Predsa P.Sherman, 42 Wallabyway, Sydnes!" Rozosmiala som sa nahlas. ,,Stratil sa mi syn Fábio, vieš?" Rehotala som sa ďalej.
,,Bože, čo som to urobila?" Prevrátila očami, no neudržala smiech a smiala sa spolu so mnou.



,,Au!" Skríkla som, keď som spadla z postele. V hlave mi neuveriteľne dunelo a každý pohyb spôsoboval muky. Skúsila som otvoriť oči, no udrelo mi do nich také silné svetlo, že sami zreničky stiahli hádam aj do zadku. Dopekla kde to som? A čo som preboha robila včera? Pošúchala som si oči a opäť, tentoraz opatrnejšie som pomaličky otvárala oči. Fajn, som v posteli, ktorú nepoznám, v izbe ktorú nepoznám a nemám najmenšiu šajnu, ako som sa sem dostala.
,,Dobré ráno," ozvalo sa od dverí, kde stál akýsi chlap len v trenkách. Holly shit, povedzte mi niekto čo sa to tu deje?!
,,Bré," vytlačila som zo seba. Nastalo trápne ticho. ,,Čo tu robím?" Spýtala som sa a snažila som sa posadiť. Do hlavy mi však udrela taká bolesť, že som s hlasným zafunením klesla naspäť do postele.
,,Ty si to fakt nepamätáš?" Šepol sklamane a mne zovrelo všetko, čo sa zovrieť dá.
,,Čo,.. Čo si mám pamätať?!" Panebože, ochraňuj ma prosím, ale veľmi a hneď TERAZ!
,,V noci s tebou bola sranda," uškrnul sa.
,,V noci?" Šepkala som a snažila som sa spomenúť, čo sa dialo. Pamätám si ako sme tancovali a vzory na stene. Žltá, hnedá, čierna, štvorček,.. Prestaň! Okríkla som sa v duchu. Potom si pamätám ako sme sa na ulici smiali so Sarah...
,,Kde je Sarah?" Vybehlo zo mňa a obzerala, akoby mohla vyskočiť zo skrine.
,,Aká Sarah?" Spýtal sa s úsmevom a prišiel ku skrini. Žeby tam naozaj bola? Sklapni! Opäť ma okríkol môj rozum. Čo bolo čudné, pretože som mala pocit, akoby si môj mozog vzal dovolenku. Vyslovene som cítila, ako sa mi v hlave pohojdáva ceduľka: "Mám dovolenku! Termín príchodu? Nikdy!"
,,Josh! Ty si taký sprostý somár!" Ozval sa zrazu Sarahyn hlas odo dverí. Keď okolo neho prechádzala, ťapla ho po zadku.
,,Čo to? Kto to je?" Ukázala som naňho obviňujúco, zatiaľ čo on sa smial a triasol ako práčka.
,,To je môj priateľ Josh," vysvetlila mi Sarah a sadla si ku mne na posteľ.
,,Tu máš, pomôže ti to," podala mi pohár s niečím bielym. Nedôverčivo som sa napila som sa a takmer som to vypľula. Fuj, vyprošťovák!
,,Čo som včera robila?" Spýtala som sa a dúfala v čo najlepšiu odpoveď. ,,Buď ticho," skríkla som na toho Josha, na čo sa na mňa prekvapene pozrel.
,,To keby si vedela," uchechtla sa Sarah a začala rozprávať.