Random post, or What´s going on in my life.

Hlásim sa Vám, opäť :)

Ďakujem za krásne dlhé komentáre k predchádzajúcemu postu :) Naozaj :)

Veci sa asi majú k lepšiemu. Asi väčšina z vás nevie, ale pred pár týždňami som sa s kamarátom prihlásila do X-Factoru, že teda skúsime to ako duet. Po týždni mi zavolali, aby som im poslala 6 videí, kde spievam. Svinstvo je, že zavolali iba mne.

A tak som naspievala, zatiaľ vám sem hodím iba jednu, keďže ostatné sa mi ešte nahrávajú na Youtube.

Prijímam kritiku :)

Little Mix- Little me

Videla som niekoľko skvelých filmov, ako napríklad: 

<--Izba samovrahov alebo Stuck in love-->

Smutné filmy, ale to je také moje <3 Rozhodne odporúčam pozrieť.

S chlapcom sa to pohlo, dajme tomu. Zistila som, prečo ma jeho bývalá tak strašne znenávidela. Chce ho naspäť. To bolo presne to, čoho som sa bála.

Boli sme na Štefánskej zábave, v tak veľmi mnou spomínanom Bowlingu. Spolu sme si robili srandu, že sa radšej nebudeme poznať, keďže tam bola s ním aj ona. Prvú polovicu večera to tak aj bolo. Na celé čo som sa zmohla, bol smutný úsmev smerom k nemu, ktorý mi opätoval. Keďže sme mali stôl v nefajčiarskej časti, chodila som si zapáliť von pri schody. Keď som tam bola s dvoma holkami a kamarátom, zrazu vyšli oni dvaja von a išli dole schodme. Strašne som sa bála a aj ma to dosť zobralo. Celú hodinu a pol som sa s ním nestretla, nevedela som, čo to znamená pre "nás". Išla som za druhou partiou kamarátov, keď sa zrazu objavil predo mnou so slovami Ty poď so mnou a stiahol ma tancovať. 

Doteraz nechápem, ako som mohla 2 hodiny vkuse tancovať. S ním to bolo samozrejme super, ale tak či tak, postúpala som mu snáď všetky prsty :D

 Vyplynulo z toho, že bývalú poslal kade-ľahšie. Asi prvý krát som zažila, že sa chlapec ku mne viac menej verejne priznal. Celú noc ma objímal, dával pusu na líce, poviem vám, srdce mi plesalo.

Čo mi však trošku vadilo, bol šepot z každej strany: Čo spolu majú? Títo dvaja? Pišky a Angie, ČO?

Ignorovala som to a užívala som si večer.

Keď som sa krátko pred pol 2 zobrala, že idem domov, išla som sa rozlúčiť a on sa rozhodol že ide so mnou. Keď som sa ho vonku v daždi pýtala, prečo sa neostal baviť, len sa usmial: Čo by som tam bez teba robil.

Taxík zastavil pri mojom dome, len som otvorila zadné dvere, dala som mu rýchlu pusu na kraj úst a teda že Dobrú. Reakcia v štýle, v žiadnom prípade, idem s tebou.

A nasledovalo to isté, čo už sa stalo pred pá týždňami. Utieral mi dážď z tváre, objímal ma ako keby ma už nikdy nechcel pustiť. 

Keď mi povedal, že ma má veľmi rád a vtisol mi pusu na nos a na čelo, myslela som, že sa roztečiem a splyniem s mlákou na zemi.

A už si konečne priznám, že som zmotaná. Kvalitne. 

Ale stále neviem, čo bude teraz.

Ale dúfam v to najlepšie.

neskôr možno pridám príspevok s nejakými drobnosťami, čo som dostala od Ježiška, aj tak nemám v hlave teraz nič :-)

Užívajte sviatky plnými dúškami :-*

Vaša Ang

dunno what to write.

Prvý raz za dlhý čas vážne netuším, čo by som sem zdelila. Je toho toľko, že ani neviem. Zas som sa vám takmer mesiac neozvala, poviedka zaseknutá v hlave, neschopnosť dať ju do riadkov, ale na to sme si zvykli.

Zase raz ušiel riadny čas, zase som sa zmenila, ešte viac ako sa dá.

Spoznala som strašne veľa nových ľudí.

Ale vážne že veľa, čo u mňa je dosť neobvyklé.

Väčšina boli chlapci, je to pravda, ale zistila som že tí sú niekedy oveľa lepší kamaráti ako dievčatá. Neriešia hlúposti, stačí sa naladiť na ich vlnu humoru a ide to samo od seba.

A čo je ešte neobvyklejšie, vyskytol sa tu jeden chlapec..

Bola som v miestnom "klube", ešte nejak pred 3 týždňami, s Lejkou a Sašou. Predtým na úžasných skupinách v Pekle (domyslite si, že to asi nebol pop :D). A zabrúsili sme v spomínanom Bowlingu.

Celý večer som sa rozprávala s Brčkom, chalanom s ktorým som teraz vážne že super kamarátka, blázon ako ja :) 

Pri nás sedel chlapec, ktorého som poznala, len zbežne, pretože vyše 2,5 roka chodil s mojou kamarátkou.

Za celý večer sme prehodili asi tak 4 vety dokopy, ale na druhý deň ma čakal žiadosť o priateľstvo.

To bolo asi tie 3 týždne dozadu. Počínajúc tým dňom až po ten dnešný si píšeme každý jeden deň. Ráno mi napíše Dobré ráno, ako si sa vyspala, večer Dobrú noc a vyspi sa do ružova. Medzitým, po asi 3 dňoch ma zavolal von, že na cígu. Išla som. Prvýkrát som klamala mame s kým som. Keby niečo, išla som kamarátke dať šaty do divadla :D 

Išli sme aj na druhý deň a aj deň potom. Bol v Bowlingu, mierne pripitučký (samozrejme). Boli tam pohľady a podobne, po dlhom čase to padlo dobre. Ale nečakala som od toho zázraky. Riadim sa pravidlom, lepšie dobrý kamarát ako nič iné.

Keď som okolo pol 2 odchádzala, lúčila som sa s ostatnými a obliekala som si kabát. Chcela som si prehodiť vlasy a tak som prudko mykla hlavou dozadu. Narazila som sa niečo tvrdé a čo nevidím? Chlapec v predklone. Hovorím si, tak super, teraz mu ešte rozbijem nos. Of course, hral to na chudáčika, že som mu skoro zlomila nos, tak som ho celého vyobjímala, vybozkávala celú tvár a problém bol zažehnaný, že uf.. 

Posledný krát som všetkým zakývala a dostala som sa ku schodom, keď ku mne dobehol, že so mnou počká na taxík. Ešte stále som si nebola istá, či chcem aby sa stalo, to, čo sa obviously proste malo stať. Stáli sme dole, ja som mu brala šiltovku (moja úchylka, ako dobre viete) a robila si z neho srandu.

Neviem už o čom presne sme sa bavili, ale došla téma že pocity.

Tak som sa tak naňho pobavene pozrela, že čo tá pripitá hlava vypotí a spýtala som sa: A aké sú tvoje pocity?

Pozrel na mňa vážnym pohľadom, nadýchol sa a pomaly povedal: Pobozkal by som ťa.

Srdce mi bilo ako nikdy. Neurobil to hneď. Medzitým sa zatackal, tak som si ďalej robila srandu, aby držal balans, že to bude v poho. Natiahol pred seba otvorenú dlaň, že "ho drží", potom ju otočil ako keď si ju idete podávať a vsunul mi ju medzi ruku a pás. Pomaly si ma pritiahol k sebe a pobozkal ma. Akoby mnou prechádzala elektrina. V tom momente mi došiel taxík a ja som sa doňho rozbehla ako mi za mnou horelo. Popravde, horelo celé moje vnútro. Nevedela som, či som urobila dobre alebo zle.

Nekolovali o ňom najlepšie reči, ako o "frajerovi".

Nič iné som nečakala, ale keď som o tom povedala kamarátom (tým najbližším), zdrbali ma pod čiernu zem. Či som normálna, či som sa nezbláznila a že čo som to urobila.

Nevedela som, čo chcem, či chcem a podobne. Na druhý deň som išla na volejbal (nedeľa). To som vám ani nehovorila. Vybavili sme telocvičňu v meste a každú nedeľu od pol 3 do 6 je iba naša <3

Po volejbale som s ním išla na polhodinku sa prejsť, bolo to celé awkward. Keď sme sa lúčili, čakala som, ale nič. Povedala som si, nevadí teda, bol opitý, stáva sa a také. Ale keď som ho objala, nechcel ma pustiť, dlho ma objímal.

Keďže si poriadne nepamätal, ako si pusu "vypýtal", ešte na facebooku sa na tom smial a dodal: Som na seba hrdý. Mal som to urobiť aj dnes, ale hanbil som sa. To bolo pred 2 týždňami. Je 2 týždne po rozchode, nechce to náhliť a ja asi tiež nie. Tým pádom tomu dávame čas. 

Trochu ma to mrzí, keďže teraz viacmenej fungujeme na báze 2 kamarátov. Je nám spolu sakra fajn, ani trápne ticho nevadí.

Bola som s ním v stredu na blici. Išla som že na hodinku-hodinku a pol. Išla som k lekárke a asi o pol 10 som išla za ním do kaviarne. Čas nevydal a ja som s ním bola do pol 1. Každý jeden pohľad vo mne vyvolával motýliky, každý jeho úsmev a mne sa topili vnútornosti. Každý jeden dotyk a mala som pocit, že mi všetky chlpy vyskočia z kože. 

A tak teraz v podstate neviem na čom som. 

Neviem či to chcem vedieť. 

Neviem čo chcem, ale viem že to asi bude on. 

Nechcem sa však zmotať, ani zaľúbiť. To si tlieskam, ale zatiaľ sa držím a nenechávam sa unášať fantáziami.

Najlepšie, že jeho bývalá, moja kamarátka, ma teraz nenávidí. A ja neviem prečo. Našla si týždeň po rozchode nové chlapca, sú spolu vážne zlatí a ja im to prajem. Vyzerajú šťastne a všetko čo k tomu patrí.

Tak prečo sa mi už nezdraví, keby mohol pohľad zabíjať, zabila by ma už asi tisíckrát a jednoducho, je celá odmeraná? 

Po prvé nemôže vedieť že som sa s ním bozkávala. To že chodíme von, preboha, to už človek nemôže mať ani kamarátov ?

Neviem, celé je to čudné.

Zistila som, že môj spolužiak, ktorý mi je ako brat, asexuálny až hrom, pri ktorom grgám, prdím, rozprávam sa s ním o porne, skrátka aj ja sa správam asexuálne ako hrom, je do mňa od prvého ročníka zaľúbený.

Písavali sme si každý deň. O hudbe, hlúpostiach. Teraz na mňa v škole ani nepozrie. Mňa napadne poznámka, ktorú viem že by pochopil iba on, ale keď sa otočím, niečo ma zadrží a nepoviem to. Len sa smutne usmejem a on to isté.

A chýba mi.. 

Prečo "vzťahy" ako také musia byť zložité?

Prepáčte, nemám vám čo lepšie poskytnúť. Nemusíte reagovať, ale niekam som to dať musela, keďže dávať pocity do písmeniek je lepšie ako ich formulovať.

Aj moja psychologička vraví, že som majster v potláčaní pocitov. Tak ako by niekoho takého mohol mať niekto úprimne rád? 

Somebody like me?

She's caught between who she is and who she wants to be..

Ako sa nazýva pocit, keď sa vám páči chlapec, vyzerá to nádejne.. Poviete o ňom všetko svojej dobrej kamarátke, aký je, čo robieva, čo má rád a podobné veci.. A on sa veľmi pravdepodobne zaľúbil do nej? Neviem si vyberať ľudí, ktorím veriť, to je moja chyba. Neviem, ale nie je to dobrý pocit. Vlastne sa mi chce zvracať..

Každopádne, tu je spred vyše 3 týždňov sľúbená krátka viacdielka :)

Taylor Mourin

Myca Garcener

,,Len chcem, aby som sa s tebou už nemusela skrývať,“ preplietla som si prsty s Mycou. Ležali sme u mňa, zvalené na posteli medzi desiatkami malých vankúšov. Bolo lenivé sobotné popoludnie, začiatok decembra. Na oknách sa už každý deň ukazovali vzory a špirály a vytvárali nádhernú hru zimy so sklom.

,,Ja viem, ale ešte je skoro,“ zašomrala smutne a odgúľala sa na druhú stranu postele.

,,Prečo?“ Oprela som sa o lakte a so záujmom som na ňu pozrela.

,,Viem, že si so svojím osudom zmierená, ale ja sa ešte stále bojím,“ povedala potichu.

,,Čo iné ako zmieriť sa s tým, sa dá robiť?“ Pousmiala som sa. ,,Nemôžem sa hanbiť za to, aká som sa narodila,“ mykla som plecami.

,,Ja viem, a ver mi, že tu nie je nikto, kto by to chápal viac ako ja, ale vieš, s mamou a tým všetkým čo sa stalo okolo Charlieho,.. Je skoro,“ pokrútila hlavou, ako by vlastne viedla rozhovor len sama so sebou.

,,Myca, Myca,“ prisunula som sa k nej. ,,Nechcem aby si mala pocit, že na teba tlačím,“ pobozkala som ju na líce. ,,Počkáme,“ povedala som rozhodne.

,,Ďakujem,“ usmiala sa a verte mi, ten úsmev mi stál za to, aby som čakala celé veky.

---pred 2 rokmi

,,Tay, poď mi pomôcť s tou zeleninou,“ zakričala na mňa mama odo dverí, až som poskočila. Strávila som celé poobedie čakaním na ňu a teraz je tu. Som nervózna ako nikdy.

,,Jasné,“ zakašlala som, aby nebolo počuť, ako sa mi trasie hlas. Zobrala som jej tašku a počúvala ako mi bije srdce. Položila som tašku na kuchynskú linku a sadla som si naspäť za stôl. Počkala som, kým vyloží všetok nákup a zhlboka som sa nadýchla.

,,Mami?“

,,Áno, zlato?“ Ani nedvihla zrak od dnešných novín.

,,Mohla by si si sadnúť? Potrebujem ti niečo povedať,“ povedala som vážnym hlasom. Pozrela sa na mňa vystrašenými očami, no sadla si.

,,Deje sa niečo? Máš nejaké problémy?“

,,Nie,“ pousmiala som sa. ,,Teda, ako sa to vezme. Už dlhšiu dobu cítim nutnosť ti niečo povedať. A ešte predtým, ako ti to poviem, potrebujem od teba sľub, aby si ma nechala dohovoriť, nech už budeš chcieť povedať čokoľvek. Platí?“

,,Uhm,“ prikývla a visela mi na perách.

,,Neviem či niečo tušíš, i keď si to nemyslím,“ zasmiala som sa pre seba a zasunula som si prameň za ucho. ,,Vieš, skúsim to takto. Čo by si si pomyslela, keby ti poviem, že určitá časť mňa, je úplne iná, ako si predstavuješ?“

,,Aká časť?“

,,Tak inak. Čo keby som ti povedala, že ti domov nikdy neprinesiem Princa na bielom koni?“

,,Ani by som sa nečudovala, veľa takých už nie je,“ poznamenala s úsmevom na perách.

,,Ale čo keby som ti povedala, že ti skôr privediem Princeznú?“

,,Potom ti len radím, aby to bola pekná princezná.“ Zahryzla som si do pery aby som sa nerozosmiala.

,,Vieš o čom hovorím?“ Nevedela som, či ma pochopila, alebo so mnou len hrá moju hru na tajomno.

,,Viem. Ale si si istá, že to nie je len nejaká teenagerská chuť experimentovať?“ Pozerala na mňa prižmúrenými očami.

,,Som si istá, že nie,“ pokrútila som záporne hlavou.

,,Potom tu nevidím problém,“ postavila sa a začala pri kuchynskej linke čítať noviny. Nechápavo som na ňu hľadela a zvádzala vnútorný boj sama so sebou. Vzala to tak dobre alebo len nevidí problém v tom, že už so mnou nechce nikdy prehovoriť?

,,Mami..“

,,Prosím, Taylor,“ dvihla oči od novín.

,,Ako to, že tu nevidíš problém?“

,,A mal by tu nejaký byť? No tak je moja dcéra lesbička,“ mykla plecami.

,,Tebe to nevadí?“ Postavila som sa a šla som ku nej.

,,Už som ti raz povedala,“ usmiala sa. ,,Malo by mi to vadiť? Si taká ty, nevyberáš si to, v čom by nám, teda, lepšie povedané, v čom by ti to pomohlo, keby som sa s tebou nerozprávala, alebo plakala alebo ťa vyhnala z domu? Už nie sme v dobe, kde by to bolo považované za zlé alebo nechutné..“

,,Mýliš sa. Len už to nie je tak veľmi propagované. Sú milióny ľudí, ktorí by ma za to upálili na hranici,“ smutne som na ňu pozerala.

,,Na takých ľudí sa môžeš zvysoka vykašlať. Obklopuj sa ľuďmi, ktorí ťa budú mať radi takú, aká si. Je to jednoduché,“ usmiala sa. ,,Poď sem,“ pokynula mi hlavou. Pristúpila som k nej a ona ma dlho a pevne objala.

,,Som rada, že si mi to povedala. Vzbudzuje to vo mne pocit, že mi veríš.“ Vravela mi do vlasov.

,,Ale ja ti verím. Chcela som, aby si to vedela,“ usmiala som sa a zasmrkala som. Vnímala som, ako mi po líci steká slza. Zrazu som cítila všetko. Lásku. Hanbu. Strach. Hrdosť.  Odovzdanosť. Šťastie. Smútok.

,,Taylor, si moja dcéra. A ja budem rešpektovať to, ako sa cítiš, koho budeš milovať a to, akou budeš. Nato som tu.“

,,Ďakujem,“ opäť som zasmrkala.

Presne o 3 týždne som stretla Mycu. Prišlo to nečakane. Prihlásila som sa na miestnu súťaž kapiel s tou mojou. Boli s nami vo finále. Vyhrali sme len o niekoľko hlasov. Po súťaži som sedela sama v bare, všetci išli domov a vychutnávala som si pocit, že naše skúšky a dohadovania mali nejakú dohru.  Pred sebou som mala knihu od Bukowskeho, Ženy, a popíjala som zelený čaj. Neponáhľala som sa domov, mama bola na služobnej ceste a otec ma už dávno nezaujímal.

,,Máš tu voľné?“ Postavila sa pri mňa a čakala na odpoveď.

,,Jasné,“ usmiala som sa, do knihy vložila záložku a urobila miesto pre jej nealkoholické mojito.

,,Boli ste tam vážne dobrý,“ povedala a mykla hlavou smerom k pódiu.

,,Ďakujem,“ pousmiala som sa. ,,Nechápem, ako to, že sme vyhrali, tie tvoje výšky na konci Wonderland, boli jednoducho... neuveriteľné,“ pokrútila som hlavou akoby som sa hádala sama so sebou. Neveriacky a zároveň závistlivo som vtedy pozerala na pódium.

,,A to povieš ty? Veď spievaš skvele!“ Zamračila sa na mňa.

,,Tak, spievať viem, to je pravda,“ uškrnula som sa, pretože čo si budeme klamať. ,,Spievam od 4 rokov, to by som poprosila, aby to znelo dobre,“ zasmiala som sa.

,,No prosím. My sme sa dali dokopy nejak pred rokom a pol a to je celý čas čo spievam,“ rozprávala.

,,Len rok a pol?“ Prekvapene som na ňu pozrela. ,,To ste potom v mojich očiach ešte lepší. Vyzeralo to, ako keby ste spolu boli odjakživa.“

,,Tak trochu aj sme,“ zdvihla kútik úst. ,,Tí dvaja blonďáci sú moji starší bratranci, Sam a Conor. A to malé ryšavé je ich najlepší kamarát z detstva, čiže som s ním prakticky bola neustále.“

,,Uhm,“ neprerušovala som ju a zaujato počúvala.

,,A chalani mi raz zavolali že Myca, chceme so Samom založiť punkovú skupinu.  Máš na to? Pamätám že som sa mu rozosmiala to telefónu a myslela som že si zo mňa strieľa,“ uškŕňala sa. ,,Ale povedala som si, prečo nie. AJ tak som si vtom čase prechádzala dosť ťažkým obdobím a tak stráviť ho blbnutím s dospelými nedospelými chlapcami mi neprišlo ako zlý nápad. A teraz som tu.“

,,Pri tomto sa mi naše zoznámenie zdá celkom nudné. Sme spolužiaci zo základnej, ktorí si len tak jamovali u kamoša v garáži a keď sme zistili že bude táto súťaž, trochu sme nacvičovali a išli sem s tým, že aj zlá skúsenosť je dobrá skúsenosť.“

,,A nakoniec ste to celé vyhrali,“ usmiala sa a odpila si z mojita.

,,Blbí majú šťastie, vieš,“ zasmiala som sa. Zistila som, že sa mi s ňou rozpráva ako s niekým, koho som nestretla pred pár hodinami. Prehuplo sa to tak, že sme v tom bare strávili nad jedným čajom a mojitom 6 hodín.

1.11.2013

Dnes bol zaujímavý deň. Včera bola v miestnom klube Halloweenska noc. Boli tam snáď všetci čo poznám a všetci čo nepoznám. Od 8 do 1 bola zábava jak hrom, potom som mala ísť domov. Od 1 do trištvrte na 2 som zháňala taxík, ktorý som nakoniec samozrejme nezohnala, takže som musela zobudiť strýka a ten pre mňa prišiel. Kruté. 

Ale bolo fajn, spoznala som zopár super ľudí, tancovala som snáď 2 hodiny vkuse a to JA neviem tancovať, nemám rada tanec a vyzerám pri tom vtipne. Ale po asi pätnástej vodke mi to už bolo jedno.

Po chvíli došiel chlapec, ktorý sa mi páči. Aj som s ním tancovala, aj som sa s ním zo srandy hádala o šiltovku. (Šiltovky a čiapky sú moja srdcová záležitosť. Ak nejakú máte a máte v pláne byť v mojej prítomnosti, radšej si ju neberte, lebo skončí na celý čas ako moja. Len dobrá rada.)

V priebehu posledných dvoch týždňov aj zopár dní sa zmenila moja osoba. Snáď nie v zlom, ale čo už len ja dokážem posúdiť. Zo sivej myšky, ktorú síce ľudia poznajú, ale bola nenápadná, som sa akoby vykotúľala zo schránky. S najlepším kamarátom, ktorého nadovšetko milujem som v jednom kuse. A spoznala som 2 úžasné dievčatá, ktoré teraz keby zmiznú, tak to asi neprežijem.

 


 Ja s Lejkou, keď sme si zaujali, že nebudeme tuctové, čiernobiele (keďže v obliekaní sú to naše farby) a nahodili sme sa do farebných košiel a tričiek a nohavíc. Hádam že to vyšlo :)

 S Nikol na Halloweena v škole. Upír a ja som bola niečo ako polovičná smrtka a polovičná pin-up holka. Linka, umelé mihálnice, ktoré som mala pocit, že ma potiahnu dole až k protinožcom, také boli ťažké

S bratom Samkom. 

So Saškou v Nitričke, keď sme vybodli na školu, všetky pseudoproblémy, pseudokamarátky a išli sme :)

Lejka a Saška sa stali mojou súčasťou, zobrali ma medzi seba a donútili ma začať mať rada samu seba. Nedovolia mi ľutovať sa, alebo sedieť doma osamote, vždy ma vytiahnu von a zo zlej nálady. Aj keď dúfam že tento blog neobjaví nikto z mojich známych, lebo by sa tu dočítal priveľmi osobné veci (vy nevadí, vy ste blog-rodina), dúfam že raz to objavia ony.

Dnes sú Dušičky, Všech Svätých, alebo ako to nazývate. Celý deň som bez nálady. Spomínam na úžasných ľudí, ktorí tu už s nami nie sú. Venujme im minútku ticha! :(

Môj prenádherný výhľad z okna.

She´s caught between who she is...

Možno ste si to všimli, možno nie, ale názov poviedky vyzerá ako keby nebol dokončený. A nie je.. Keďže som príbeh začala písať len prednedávnom, každý deň som na ňom niečo upravovala. Ešte stále nie je hotový, chýba mi niekoľko viet, ale teraz keď píšem tento príspevok, som ho ešte nestihla dokončiť. Preto vám sem hodím, len mini ochutnávku :) 

Na takúto tématiku som ešte nič nerobila, čiže to určite bude zaujímavé :P Je pomerne dlhý, čiže ho možno aj rozdelím na časti, to uvidíme :) 

Namiesto toho, skúste hádať, aké bude pokračovanie názvu poviedky :)

A čo sa asi tak stalo s bratom, ktorého mala Myca. (výslovnosť- Mika)

Som zvedavá, ako si to predstavujete :)

,,Len chcem, aby som sa s tebou už nemusela skrývať,“ preplietla som si prsty s Mycou. Ležali sme u mňa, zvalené na posteli medzi desiatkami malých vankúšov. Bolo lenivé sobotné popoludnie, začiatok decembra. Na oknách sa už každý deň ukazovali vzory a špirály a vytvárali nádhernú hru zimy so sklom.

,,Ja viem, ale ešte je skoro,“ zašomrala smutne a odgúľala sa na druhú stranu postele.

,,Prečo?“ Oprela som sa o lakte a so záujmom som na ňu pozrela.

,,Viem, že si so svojím osudom zmierená, ale ja sa ešte stále bojím,“ povedala potichu.

,,Čo iné ako zmieriť sa s tým, sa dá robiť?“ Pousmiala som sa. ,,Nemôžem sa hanbiť za to, aká som sa narodila,“ mykla som plecami.

,,Ja viem, a ver mi, že tu nie je nikto, kto by to chápal viac ako ja, ale vieš, s mamou a tým všetkým čo sa stalo okolo Charlieho,.. Je skoro,“ pokrútila hlavou, ako by vlastne viedla rozhovor len sama so sebou.

,,Myca, Myca,“ prisunula som sa k nej. ,,Nechcem aby si mala pocit, že na teba tlačím,“ pobozkala som ju na líce. ,,Počkáme,“ povedala som rozhodne.

,,Ďakujem,“ usmiala sa a verte mi, ten úsmev mi stál za to, aby som čakala celé veky.

Crazy friday, lazy saturday/sunday

Tak sa vám opäť hlásim, po nejakej tej dobe :)

Piatok bol celý bláznivý. Počas dňa v škole mali všetci dobrú náladu (ako každý piatok), ale aj tak tam bolo niečo iné. Taká väčšia uvoľnenosť.

Ja som s tromi ďalšími kamarátkami necvičila, takže sme telesnú trávili tajným fotením, pretože keby nás vidí triedny, sodoma-gomora s nami. Na telefóny je neuveriteľne háklivý.

NG a WeKey :) 

 Viky, ja, Ivka a Yasmin

 Povedzme si úprimne, Yasmínkine vlasy fascinujú takmer
každého, tak si baby urobili fúziky :D

Toto bola naša finálna fotka :)

A neskôr, v noci, keď som s najlepšou kamarátkou pozerala XFactor, trebalo ďalšiu fotku :)

Môžem vám akosi popridávať ešte to, čo som mala počas týždňa odfotené a na dnes asi bude všetko, čo by som vám zdelila. Snažím sa písať jednodielku, vyzerá to celkom zaujímavo, môžete sa tešiť :) Nebudem hovoriť presný dátum, lebo poznáme sa, teda.. *cough* vy poznáte mňa, aká som lenivá, čiže :D 

 Kávičkovali sme si s Chichom a so Simi. Takmer každodenná rutina, po škole kávička v miestnej kaviarni Victoria. Takéto krásne srdiečkové latté mi urobili :)

 With love, -A

New Angie?

Je 11.59, 22. september. Vlastne, už je 23. keďže hodinky práve odbili 12. Ležím v posteli, čakám, kým môj brat zaspí, aby som konečne už aj ja mohla ísť spať. Oči mi nebezpečne klipkajú a tak som sa rozhodla, že si pozriem svoj blog. Blog, na ktorý som od 9.júla nič nepridala.

Neospravedlňujem sa. Nehanbím sa. Len som to prijala. Prijala som fakt, že sa mi absolútne nechcelo písať. Nemala som nápady, náladu a ani energiu. 

Ako iste tušíte, tie ktoré sem aspoň raz za 2 týždne zavítate, príbeh s Niallom nebude pokračovať. Vlastne, nebude pokračovať žiadny príbeh. 

Som smutná, že to musím povedať, ale chalani pre mňa neznamenajú toľko, čo zvykli. Samozrejme, nezmizlo to úplne preč, nato som Directionerkou až príliš dlho. Vlastne to teraz niekedy boli 2 roky, ak sa nemýlim. Možno o niečo viac. 

Stále ich mám rada, keď ide pesnička v rádiu, pridám hlas a pospevujem si, ale ako hovorím, nie je to to,  čo bývalo. Príbehy by stratili šmrnc, pointu a celkový dojem by nestál za nič.

Za posledné 3 mesiace som si ujasnila viaceré priority. Priblížila som sa k bodu, v ktorom sa mám dobre. Nie najlepšie, ale je to fajn. Našla som si kamaráta, s ktorým to konečne nie je v žiadnom smere komplikované. Stanovili sme hranice a tie ostávajú dodržané. Žiadne vedľajšie city nehrozia a to ma nesmierne teší. Kedykoľvek mu môžem zavolať a neotravuje ho to. Môžem mu napísať čokoľvek, odpíše ešte väčšiu blbosť. A ja ho za to milujem úprimnou nefalšovanou kamarátskou láskou. Nie ako väčšina ľudí v štýle Hihi, haha, mám ťa rada a len čo ťa objímem a ty sa otočíš, pretočím oči. Tentoraz takou naozajstnou. No a čo, že si všetci myslia, že spolu niečo máme? Srať na nich.

Bola som v našom miestnom klube, kde hrajú tvrdú hudbu, bola som tam aj na koncerte vážne skvelých holandských skupín. Užila som si to. A v podstate som si užila aj leto. Tak,.. po svojom.

Pohádala som sa s veľmi dobrou kamarátkou ale vysvetlili sme si to. Ako som už spomínala aj pri kamarátovi, potrebovali sme si ujasniť odkiaľ-pokiaľ. Na počudovanie, pomohlo to.

Prestala som byť človekom, ktorý sa bojí toho, čo si ostatní myslia. Stala som sa sama sebou. Teda, vo viacerých bodoch. Nafarbila som si vlasy na modro a fialovo, lebo sa mi to tak v danej chvíli páčilo. Kašlať na to, že sa babičky a ľudia za mnou otáčajú s pohoršením výrazom. 

K-A-Š-L-A-Ť  N-A  T-O!

Ponorila som sa do svojho štýlu, ponorila som sa do mojej hudby, ktorá ostatným trhá uši a pre mňa je to ako keby spievali anjeli. Pozerala som interviews do rána a oveľa som si zlepšila angličtinu.

Veľa sa toho zmenilo a zároveň nič na vonok. Iba moje vnútro. Dúfam že k lepšiemu, ale to sa asi nedozviem. Možno to časom zistím, kto vie.

Mala som ťažké časy s rodinou. Opäť. Ustála som to. A stále stojím, aj keď ma už bolia nohy. Postavila som sa svojmu otcovi a vidieť jeho prekvapenie v očiach a v ich odraze svoj odhodlaný výraz v tvári stálo to za tých 16 rokov prikyvovania a klopenia zraku.

To, čo sa vám tu snažím oznámiť je, že blog sa asi zmení. Veľmi. Netuším, čo sem budem pridávať, či to budú nejaké básne, či jednodielne príbehy o bohvie čom. Či to, čo som mala na sebe, či len nejaké videá. Naozaj netuším. A dúfam, že aspoň zopár vás tu ostane a bude so mnou alebo zdielať názory, alebo sa so mnou povadí. Bude mi to jedno. Hlavne že budem v kontakte s vami. Dnes som si opäť čítala všetky komentáre k príspevku Angie. A opäť ma rozplakali. Ste všetky úžasné a to, že ste sa odhodlali to všetko vypísať ma znova a znova utvrdzuje v tom, že každý jeden človek je nádherný vo svojom vnútri. Nezáleží na tom, ako vyzeráte, čo si obliekate alebo ako sa správate. Ste to vy a to je to najhlavnejšie. Byť sama sebou a nehanbiť sa za to. Nenechať si od ľudí diktovať, čo máte robiť. Vždy si stojte za svojim, aj keď vám ostatní ľudia budú hovoriť nie.

Ľúbim vás všetky, dúfam že tu aspoň jeden či dvaja človiečikovia ostali :-)

Moje všetko, ktoré nado mnou úplne prebralo kontrolu. Síce túto hudbu počúvam už vyše 3 roky, ale nikdy som k nej nemala tak blízko ako posledných pár mesiacov. 

Ak ste tu nejaké baby-chalani, doesn´t matter, čo takúto hudbu počúvate, ozvite sa. Keby boli nejaké koncerty, dáme stretko, aspoň vás spoznám viac. 

S ostatnými babami sa snáď niekedy stretnem. Ak by ste mali záujem a bývate v okolí BA, SA, NR, Ga.. ozvite sa :) 

With love, -A

Neprítomná

Babulky, ja som Vám aj zabudla povedať, že tu 2 týždne nebudem, pretože som na dovolenke in da Croatia. Takže posielam pozdrav zo slnečného Chorvátska :-)

Práve som dočítala dodatočne vaše komentáre k predchadzajúcemu príspevku. A dohnali ste má k slzám. Naozaj. Dodali ste mi toľko síl a presvedčenia, že na to mám, ako nikdy nikto. A všetkým, ktoré ste to komentovali a vypísali ste sa zo svojich problémov, aj len tým, ktoré si to len prečítali a nereagovali možno aj zo strachu, skladam poklonu a posielam imaginárne *hug*. Ste všetky tak neuveriteĺne silné, resp. sme. Tieto veci málokto vie a možno to bolo prvý krát, čo ste sa nad tým zamysleli do hlbky. Tlieskam Vám. Základ riešenia problémov je si ich priznať a začať riešiť od hĺbky. Uvedomiť si, že ste krásne aj keď Vám to nikto nepovie. Hovorím to ja, čo sa tak necítim, ale je to tak. Treba si ísť za svojimi snami, tak ako ste mi teraz dokázali vy. Pretože kým budú existovať ľudia ako Vy/my, všetko buee mať význam. Ľúbim Vás!

Keby ktorákoľvek potrebovala pomoc či podporu, keď aj nie hmotnú ale psychickú, som tu pre Vás, to dúfam viete! 

https://m.facebook.com/#!/?_rdr

Ozvem sa, keď prídem domov, čakajte jednodielku.

Kisses, Angie

Angie.

Neviem, ako napísať to, čo chcem napísať. Neviem ako vysvetliť, aby ste pochopili. Vlastne tu nie je veľa k pochopeniu.

Konkrétne Zuzi, ty si sa ma párkrát pýtala, či som v pohode, lebo som na WeHearIt  „srdcovala“ fotky s dosť depresívnym podtextom. A viem, že viaceré možno, aj keď len na milisekundu tiež niečo také napadlo. A možno aj nie. Netuším, neviem aké ste.

Ale chcem vám predstaviť mňa, aspoň trošku nie len z tej stránky a.k.a romantika nadovšetko.

Angie, akú nepoznáte a akú pravdepodobne nepozná 99% ľudí v mojom okolí, sa snažím skrývať. A Pán Boh pomáhaj, akože som neveriaca, že sa mi to darí.

• Nenávidím seba. Nenávidím sa za to, že moji rodičia spolu ostávajú len kvôli mne a bratovi. Viem, že sa už až tak nehádajú a sú v pohode, ale moja sebecká časť chce, aby išli od seba.

• Zbožňujem Demi Lovato. To každý vie. Len ona je dôvod, prečo som nezačala s rezaním, prečo nezvraciam potom, ako sa najem, aj keď mi je zo seba zle. Viem, že by som sa cítila lepšie, ako sa momentálne cítim. Ale zároveň sa cítim silná aj teraz, pretože viem, že to neurobím.

• Keď bol otec v „náladičke“, vykrikoval mi, aká som lenivá, neužitočná a ako nič nerobím dobre. A ten pocit už neprekonám. Ten pocit bezmocnosti, ktorý mám, keď sa na seba pozriem do zrkadla. Keď pozerám sama sebe do očí a vidím, že nikdy nebudem tak celkom v poriadku.

• Ľutujem, že som nemala detstvo, pretože už vtedy som vedela veci, ktoré sa deti majú dozvedieť oveľa neskôr.

• S každým sa dohadujem, ako spolu pôjdeme na VŠ. Do Anglicka a do Bratislavy na internát. A pravda je, že neverím, že s niekým po SŠ udržím kontakt, aj keď ich teraz milujem nadovšetko. Nie som si dokonca istá, ani či ostanem s človekom, ktorý ma pozná najlepšie zo všetkých ľudí.

• Bojím sa, že ten  jediný človek odíde, keď sa zamyslí a spýta sa sám seba, čo mu priateľstvo so mnou dáva. Piatkové noci pri cigarete a dlhé rozhovory? Možno. Ale ani na témy tých rozhovorov si raz nebude vedieť spomenúť.

• Chcem byť psychologička. Naozaj chcem. Napriek tomu neverím, že ňou budem, keďže ja sama sa neviem dať dokopy z banálností.

• Schovávam sa na všetkých spoločných fotkách. Zo zvyku. Ale hlboko vnútri ma to štve, lebo viem, že o niekoľko desiatok rokov, keď si ich budú ľudia prezerať, nenapadne ich, že tam bolo akési červenovlasé dievča. Pretože nie je na fotke..

• Fajčím. A veľa. A vôbec mi nevadí, že fajčím dlho a že by som nemala. Umrieť aj tak umriem. 

• Štve ma, že sa vždy správam, ako by sa nič nedialo, ako by mi nič neubližovalo. Ľudia sa teda nikdy nespýtajú. Pýtajú sa Ako sa má TEN/TÁ/TO..? Ale nikdy sa nespýtajú A ako sa máš NAOZAJ ty? Nikoho jednoducho nenapadne spýtať sa Ako sa má Angie?

• Nemám depresie (alebo pre tie, ktoré sa pri tomto bode uchechtnú s myšlienkou, že som decko- „zlé nálady“) kvôli tomu, že nemám chlapca. Ani kvôli známkam. Dokonca ani kvôli váhe či výzoru. Ja totižto neviem, prečo ich mám. Nemám najmenšiu tušenie, prečo keď pozriem na západ Slnka, nahrnú sa mi slzy do očí a ja mám pocit absolútnej bezmocnosti. Neviem, prečo keď idem autobusom a pozerám von oknom, je to, ako keby som opúšťala sama seba, znova a znova, tisíckrát. A neviem, prečo mi ten pocit nevadí.

• Hnevá ma, že môj vlastný otec netuší, aké sú moje záľuby a myslí si, že pre mňa najviac znamená internet. Pri tom práve ja som človek, ktorý by najradšej žil na dedine, bez akejkoľvek technológie. Človek, ktorý by sa najradšej vrátil do minulého storočia, kde zvyky a zásady boli ten najvyšší zákon.  Netuší, akú hudbu počúvam, aké knihy čítam. Netuší, ako sa volajú moji kamaráti, netuší, čo chcem v živote robiť a netuší, že toto všetko ma ubíja a zároveň nie.

• Štve ma, keď počúvam kamarátku, aký úžasný vzťah má s otcom, ako ho ľúbi a ako on ľúbi ju, ako s ním ide na kávu a ako jej chýba, keď s ním dlho nie je. Neštve ma, že žiarlim. Naopak, štve ma, že nežiarlim. Že je mi to úplne ukradnuté a že mi to vôbec nechýba. Že mi vôbec nechýba ten vzťah otec-dcéra, ktorý som s ním mala asi tak prvých 5 rokov môjho života.

• Ale niečo tu zle musí byť. Niečo, čo mi nedovolí spávať a to nemyslím obrazne. Nie som v strese. Nemám poruchy štítnej žľazy. Neberiem lieky, ktoré by to mohli spôsobovať. Dokonca nie som ani zamilovaná. A napriek tomu, v posteli ležím a pozerám do steny. A cítim sa tak prázdna. (Tento príspevok píšem o 4.15 ráno.)

• A štve ma, že jediný, komu toto dokážem povedať ste vy, poväčšinou anonymné čitateľky. Že to nedokážem povedať nikomu inému, lebo nechcem byť slabá. Lebo nechcem byť tá, ktorá potrebuje pomoc.
Cítim, že nemôžem byť sama sebou. Že to v tejto spoločnosti nedokážem, lebo sa bojím, čo na to povedia. A tak som stále tak istá.

Chcem byť tá silná Angie, ktorá si nič nerobí zo zlých vecí, ktoré ju stretajú. Ktorá nikdy neukáže, ako ju čo i len vtipná poznámka od dobrej kamarátky dokáže zraniť tak, že by najradšej plakala od rána do večera.

Ale poviem vám jednu vec. Začína ma to unavovať. Naozaj. A pomaly som unavená už len z toho, aká som unavená.

Preto vám, milé čitateľky, tie, ktorým na mne čo i len trochu záleží, hovorím, nebuďte prekvapené, keď uvidíte, ako lajkujem smutné fotky, citáty a mám tak trochu depresívne myšlienky. To sa len občas neovládnem a dostane sa von tá smutná Angie.

Tak prosím, súďte ma. Alebo sa pridajte a napíšte mi sem vaše Ja, ktoré si úpenlivo strážite. Ale ak sa mi len máte chuť zasmiať, tak radšej mlčte.

Povetrie

Vlastná tvorba, berte ohľad :-)

Nerozmýšľala. Jej myseľ bola po dlhom čase prázdna. Užívala si ten pocit, pretože vedela 

že sa tak skoro neobjaví. V povetrí sa niesla melódia, ktorú mohla počuť len ona a tí, ktorí

 sa rozhodli. Velebila ju. Volala ju k sebe. A ona sa poddala. Koniec koncov, robila tak celý život.

Jeden malý krok.

Len drobný krôčik.

A letela.

So zatvorenými očami.

No dopad nepocítila.

Nedostavil sa.

Pretože jej myseľ...

Jej myseľ už poletovala.

Povetrím.

Society

Fucking monday morning.

Prepáčte že až tak neskoro, ale je tu :-)

Pondelné ráno. Iba ďalšie ráno z mojej osamelosti. Celý týždeň budem zavretý doma, sedieť, jesť a smrkať. Posratá chrípka. Nahlas som zakašlal a automaticky som si kýchol. Len som si vzdychol a keď som počul, že voda na moju instantnú kuraciu polievku povrela, vybral som sa do kuchyne. Vonku mohlo byť takmer 25°C, ale ja som po byte behal v hrubom štrikovanom svetri od starej mamy Georgii a triasol sa na počkanie. Ale čo sa ja môžem sťažovať? Ľudia sú na tom aj horšie. Chalanom som zakázal chodiť, nechcel som aby sa nakazili. Nechápali, chceli mi pomôcť, tráviť so mnou čas a podobne. Necítim sa však na to, čo je už len samo o sebe zvláštne. S chalanmi trávim ¾ môjho života. Povedali len dobre, uzdrav sa a daj vedieť, keby si niečo potreboval. Sme tu pre teba kamoš.

Sme tu pre teba. Je to fajn, pocit, že nech sa stane čokoľvek, budú tu. No chýba aj niečo iné. Niečo, alebo lepšie povedané niekto. Lenže nie je to ľahké. Okolo mňa sú davy dievčat, mohol by som si vyberať. Brunetky, blondínky, rusovlásky, aziatky, európanky, ... Preboha mám toľko možností. Ale ako zistiť, ktorá je tá pravá? Nie je to ľahké, ako sa zdá.

Anketa- jednodielky.

Vľavo na stránke som pridala novú anketu.

Celá sa vlastne týka toho, s kým máte jednodielovky radšej. Keby ste sa čo najviac ľudí pokúsili zahlasovať, bola by som vážne rada, pretože 1 či 2 krát som už pridala aj jednodielku bez chalanov. Ohlasy boli síce rovnaké, ale preistotu sa pýtam opäť, aby vás stránka po tom, čo som tu tak dlho nebola, bavila viac.

Vyjadrite sa, prosím :-)
Stránka bude ako ste si mohli všimnúť do stredy bez článku a keď sa hlasovanie uzavrie, napíšem jednodielku podľa toho, ako ste si vybrali :-)

Hi.

V prvom rade, ďakujem za návštevnosť 100000!!! 
Ani si neviete predstaviť, aká som za to vďačná a vážne rada, že aj po tom, čo som občas dosť hrozná sem stále chodíte a čítate moje vypatlaniny :-)
Ste super, baby!!

Hlásim sa za po... hmmm,... dlhej dobe..

Dosť dlhej dobe.

A zas.

Už ma musíte nenávidieť.

Posledný mesiac bol dosť hektický. Po tom, ako som mala nohu v sádre, som začal konečne chodiť do školy a verte mi, vyjsť po minimálne 40 schodoch s barlami nie je ľahké. Ani vtipné. Teda, ostatným sa to samozrejme vtipné zdalo, ale mne nie, verte mi.

Po týždni aj niečo, keď som konečne odložila barle to bolo lepšie.

Horšie však boli moje známky. Bola som síce mesiac doma, ale kto by sa učil, že?

Skrátka, z každého predmetu sa mi pekne pridala buď 4 alebo 3. Som šikovná, že?

5 predmetov mi vychádza na 3 a z matiky mi hrozí dokonca 4. 

Som zo seba sklamaná, nahnevaná a opäť sklamaná.

Demi lovato- DEMI

Ale to sa už stáva, že?

Jednu informáciu sem musím hodiť. Už ste počuli nový Demčin album? Som ním absolútne unesená. Ešte viac ako sa dá byť. Ale poznáte ma, viete že nech ide o akúkoľvek info ohľadom nej, som trošička mimo.
Album je vážne perfektný, sú tam aj pomalé skladby, ale je tam dosť tanečných a rytmických pesničiek + pesnička so Cher Lloyd je vážne vážne mega pecka!! Keď kliknete na popis obrázku, hodí vás to na Youtube, kde si môžete celý album vypočuť.

Vlastne, to všetko čo vám tu vypisujem, čo keby mám rozprávať, moje ústa sú ako perpetum mobile, čiže vlastne je to = PREPÁČTE! 

Prepáčte, že zas kašlem na blog, že nepridávam pravidelne časti ani len obyčajné posraté príspevky. Ale nebudem písať nasilu. Preto sa dopredu, aj keď to urobím ešte miliónkrát, ospravedlňujem za to, keď tu niečo nepribudne týždeň, 2 týždne, či mesiac. Ale ten mesiac snáď už nie tak často.

Pamätáte, keď som tu pridávala a vypisovala obrázky ohľadom farby mojich vlasov? Niektoré, ktoré máte instagram ste to mohli vidieť, ale pre ostatné to bude novinka (i keď možno nezaujímavá). 

Všetko zelené sa vymylo a namiesto toho prišlo (bubny prosím).. ružové ombré.

Keby ste ma poznali osobne, vedeli by ste, že ja a ružová nie sme veľké kamarátky. V poslednom čase však, nehovorím že sa mi začala nejako extra páčiť, ale ľúbi sa mi ten kontrast medzi mnou a ružovou. Lebo sme ako oheň a voda, to doslova. Neviem či som oheň alebo voda... to je vlastne jedno :-) Bol to náhly impulz a vzišiel z toho fakt dobrý výsledok (odpusťte narcizmus aspoň raz :P).

V skutku sa v mojom živote neudialo nič iné. Na škole sme si mali zvoliť voliteľné predmety, ale to je určite aj u vás, ak ste na strednej. Vybrala som si konverzácie v angličtine a vo francúzštine. Som zvedavá, čo sa otvorí a čo nie. Každopádne, celkom sa na to teším.

Čo tak ešte zopár random obrázkov? Niekedy cez týždeň by mohla pribudnúť možno jednodielovka, alebo ďalšia časť Unbroken. Uvidíme, ako budú známky. Zatiaľ ma máti drží nakrátko, čiže školské knihy sú v poslednom čase moji najvernejší spoločníci.

P.S.: Nechcete mačiatko? Máme ich 9! Z okolia NR, Serede, Šoporne, Šale, Galanty alebo tak. Pochybujem že sa niekto ozve ale predsa :-)

P.P.S.: Viete niekto vysvetľovať matiku? Zn. Urgentné!

Black rainbow with a pink bow.

- keď sa budete nudiť, hop na stránku :-)

Vaša školou umorená ..