Vždy buď sama sebou! -72-

Baby, nebite ma.. Prepáčte. Jedna y posledných častí. Bude mi smutno. Užite si to :)
Play this now!

(1. január 2013)

Prvá myšlienka,ktorá ma ráno napadla bola, že je mi absolútne na hovno. Točila sa mi hlava a v ústach som mala väčšie suchoty, ako na Sahare. Jazyk sa ledva odlepil od podnebia, také som mala sucho v ústach. Potichu som sa postavila a pomaly som sa pobrala smerom k chladničke na druhej strane izby. Harry ešte spal, no ja som už bola vyspatá. Hltavo som pila nesýtenú vodu z chladničky. Narážala na steny prázdneho žalúdka a vydávala vtipné zvuky. Keby sa mi netočí hlava a aj ten najmenší zvuk nespôsobuje muky, tak sa aj zasmejem. Hľadela som na Harryho, ako nehybne leží na posteli a bolo mi jasné, že sa tak skoro nezobudí. Zo skrine som si vzala čísté veci a pobrala so sa do kúpeľne, aby som zo seba zmyla posledné zvyšky alkoholu a snáď aj pocity spojené s ním.

Áno! Studená sprcha bolo to, čo som potrebovala. Studenými kvapkami som si bičovala telo, až kým ma nechytila triaška. Rýchlo som vodu vypla, zabalila som sa do veľkého uteráku a posadila som sa na kraj vane. Spomenula som si na to, čo sa dialo večer a musela som sa pousmiať. Riadne sme sa teda rozčertili. Pamätám, ako sme trepali Zayna do postele a ako sa Harry skoro vykotil na ulici, keď mu vypadol mobil z vrecka. Dúfala som, že to posledné nebola len vsugerovaná myšlienka a tak som sa rýchlo pozrela na prstenník ľavej ruky. Bol tam. Prstienok, ktorým ma Harry požiadal o ruku. Budem pani Stylesová. Na tvári sa mi usadil obrovský úsmev, zrýchlil sa mi tep a bolo mi príjemne fajn. Usušila som sa, navliekla sa do čistých vecí, ktoré nesmrdeli ako vodka a vyšla som zo sprchy. Potichu som podišla k posteli, kde bol Harry a sadla som si vedľa neho. Priložila som mu ruku na čelo. Fajn, takže teplotu už našťastie nemá. Práveže je nejaký studený. Prizrela som sa mu bližšie. Ruky kŕčovito zovrené a sinavé kruhy pod očami.
,,Harry, vstávaj, zlato!" Jemne som ním pomykala. Keď nereagoval ani na tretí, či štvrtý raz, oblial ma studený pot.
,,Harry!" Povedala som nahlas. Chytila som jeho tvár do dlaní a skúmavo som na neho hľadela. Panebože, veď on,.. On nedýcha!! Bezmyšlienkovito som vybehla z izby a klopala som na izbu Liama a Danielle.
,,Liam!!! Liam, okažmite vstávaj, Liam!! Danielle!!" Kričala som ako zmyslov zbavená. Pobehla som k ďalšej izbe a to isté som zopakovala aj tam.
,,Panebože, vstávajte!! Harry nedýcha!!" Vrieskala som ako zmyslov zbavená a vbehla som spať do izby. S plačom som sedela pri Harrym a skúšala mu tep. Začala som mu dávať prvú pomoc a hystericky som plakala. Od sĺz som takmer nevidela čo robím, až kým mi niekto neodtlačil ruky a nezaujal moje miesto.
,,Zavolajte záchranku!!" Kričal niekto. V izbe bolo počuť rýchle kroky a vravu, no ja som počula len trhavý krik a vzlyky, ktoré, ako som si uvedomila som vydávala práve ja.
,,Nicole!!" Zatriasli mnou nejaké ruky, no nereagovala som. Oči som mala iba pre Harryho, ktorý naďalej mĺkvo ležal na posteli.
,,Nicole, musíš nám povedať, čo sa stalo!" Opäť mi niekto hovoril. Do očí sa mi valili krokodílie slzy a kŕčovito som zvierala prsteň na ľavej ruke. ,,On.. Harry..." Temnota sa nadomnou sťahovala, viečka mi oťažievali, no ja som mala stále dosť síl na to, aby som sa jej bránila. Bránil mi v tom strach. Až keď ma niekto objal a s plačom mi šepkal, že to bude dobré, uvedomila som si to. Prečo plače? Uslzenú tvár som dvihla a zistila, že ma objíma El a plače, ako malé dieťa. Slzy sa miešali so sopľom a len ako v tranze opakovala To bude dobré. Uvedomila som si tú mučivú pravdu. Harry je...
,,Nico-..." Už som to nezvládla. Viečka definitívne padli a ja som sa ponorila do studenej hmly. Pred očami mi bežali spomienky. Naše plány, naše bozky,.. Ako výkričník sa nad tým vznášal obraz Harryho, ako nehybne leží na posteli, nereaguje na moje úpenlivé prosby a volania, aby sa zobudil. Aby žil.. Nereaguje. Nereaguje, pretože už dávno nie je so mnou. Už nikdy nebudem cítiť jeho silné paže okolo mojich ramien. Už nikdy neucítim jeho kučery na krku, keď ma pobozká na líce. Už nikdy nebudem cítiť jeho teplé mäkké pery. Už nikdy to nebude môj Harry. Všetko prekryla ešte silnejšia hmla a ja som nemala silu, už ani len na vzpomínanie. Bolesť ma spaľovala, šírila sa mojim telom a zanechávala za sebou spúšť. Nemala som silu na nič.

-o 18 hodín-

,,Nicole." Nie, ja nechcem vstať. Chcem ešte spať. Bolo mi tak príjemne teplo. Potom ako,... Silnejšie som zovrela oči. Nechcem sa vrátiť do reality. V tej mojej mi bolo oveľa lepšie.
,,Nicole, miláčik, ja viem že ma počuješ." Zacítila som jemný dotyk na ľavej ruke. Inštinktívne som ju odtiahla a nahmatala prstenník. Nie!
,,Kde mám prsteň?!" Prudko som roztvorila oči a jasné svetlo ma na pár sekúnd oslepilo.
,,Čo?" Pozerala na mňa zmätene El.
,,kde mám prsteň?! Ja ho potrebujem! Potrebujem svoj prsteň!" Vrieskala som, vedela som, že je to smiešne, ale pocit straty ma tak ochromil, že jediné na čom mi zrazu tak záležalo bol prsteň! Niečo, čo bolo spojené s ním.
,,On,.. Ja.." Habkala El a zmätene na mňa pozerala.
,,Museli sme ti ho dať dole, je na hoteli," priskočila k posteli Danielle, a snažila sa upokojiť situáciu.
,,Ale ja ho potrebujem teraz! Potrebujem prsteň.. Potrebujem ho. Chcem aby bol teraz pri mne! Chcem, aby som cítila, že tu je!!" Môj krik sa premenil na usedavé vzlyky. Viac som nebola schopná komunikovať. Plač nado mnou úplne prebral kontrolu.
,,Zavolaj sestričku!" Počula som, ako Dan šepká El a tá vychádza z izby.
,,Princezná," oslovila ma Dan tým menom. A to som definitívne nezvládla.
,,Nie! On nesmie byť! On nemôže byť,.. tam! On tu musí byť so mnou! Musí ma objať, a povedať my , že to bol iba zlý žart! Tak ako to robil vždy! Kde je Harry?! Ja chcem Harryho!!" Cítila som, ako ma niekto chytá za ruku a pocítila som bodnutie.
,,Slečna Mansenová, musím vás bohužiaľ uspať!" Vravela mi nejaká sestrička. ,,Je mi to neuveriteľne ľúto, prajem vám úprimnú sústrasť!" A vtedy do mňa akoby vošlo niekoľko tisíc voltov.
,,Nie! ON nie je mŕtvy! Harry nie je mŕtvy!! Nie je! Nieeee!!" Zvíjala som sa v agónii, cítila som, ako mi niekto drží nohy aj ruky. Zmietala som sa, snažila som sa uvoľniť si telo, no čoraz viac mi oťažievalo.
,,Nie!" Opakovala som len nezrozumiteľne. ,,Prosím, nie!" Plakala som, hľadela na ľútostivé tváre okolo mňa a bolo mi ešte horšie.
,,Nie!" Povedala som posledný krát a potom sa mi tváre začali rozmazávať. Celá izba sa zmenila na jednu veľkú škvrnu a ja som úplne stratila pojem o to, kde som. Hmla ma opäť pohltila, no tentokrát som sa už nebránila.

---> z pohľadu Dan

,,Zavolaj sestričku!" Šepla som potichu El a so slzami vo očiach som hľadela na Nicole, ako leží na posteli a usedavo plače.
,,Princezná," oslovila som ju, dúfala som, že sa upokojí. Vyzeralo to, akoby do nej vošiel diabol.
,,Nie! On nesmie byť! On nemôže byť,.. tam! On tu musí byť so mnou! Musí ma objať, a povedať my , že to bol iba zlý žart! Tak ako to robil vždy! Kde je Harry?! Ja chcem Harryho!!" Bola som nútená ísť k nej a chytiť ju za ruku, aby jej sestrička mohla pichnúť injekciu.
,,Slečna Mansenová, musím vás bohužiaľ uspať!" Povedala sestrička. ,,Je mi to neuveriteľne ľúto, prajem vám úprimnú sústrasť!" Pozrela som na El, ktorá len potichu plakala na stoličke, neschopná urobiť čokoľvek. Bolo mi odporne! Bolo mi na vracanie z toho, ako vidím Nicole trpieť.
,,Nie! ON nie je mŕtvy! Harry nie je mŕtvy!! Nie je! Nieeee!!" Začala vrieskať. Posadila sa, mykala rukami, nohami. Chcela sa dostať z postele a to som nemohla dovoliť. Ublíži si! Blikala mi v hlave kontrolka. Sedatíva pomaly začínali účinkovať, bola čoraz slabšia.
,,Nie!" Vzlykala dokola. Prestala artikulovať. ,,Prosím, nie!" Hľadela na mňa. Očami ma prosila, aby to, čo sa stalo, nebola pravda. Chcela som jej do povedať. Kur*a, tak veľmi som jej to chcela povedať! Len som na ňu hľadela, nevedela som, čo povedať. Cítila som, ako mi slzy opäť stekali po tvári. Ako opäť začínam strácať kontrolu nad mojimi citmi.
,,Nie!" zašepkala posledný krát a viečka sa jej začali zatvárať. Napokon ich zatvorila úplne. Zviezla som sa k Eleanor na stoličku, plakala som ako malá a nemala som tušenie ako to teraz bude. Ako pôjdu naše životy ďalej. Bez NEHO. El ma objala a ja som sa už nebránila.

Keď sme sa o 20 minút stretli s ostatnými, všetci vyzerali, akoby.. Ani neviem, ako sa to nazýva. Ako sa nazýva výzor, pocit, správanie, po tom, ako stratíte niekoho, koho ste považovali za svoju rodinu?
,,Ako jej je?" Spýtal sa Niall so smutným výrazom.
,,Spí.. Museli sme.." Hlas mi odišiel a len som pokrútila hlavou, zadržiavajúc slzy. Liam ku mne pristúpil a objal ma.
,,Museli ju uspať. Nezvládla to," dopovedala za mňa El.
,,Bože," zašepkal Louis. Stáli sme na chodbe parížskej nemocnice a nechápali sme.. Nič.
,,Nicoliny rodičia a Alice priletia ráno o 6," oznámil mi a zároveň aj ostatným Liam. Samozrejme. Liam bol jediný, ktorý bol ako-tak v pohode. Keď mi došlo, čo som si pomyslela, strhla som sa. Ako môže byť v pohode?! Bol z nás najviac schopný, oznámiť rodičom, čo sa stalo.
,,Boh ich ochraňuj," zašepkala Perrie. Stála bledá vedľa Zayna, ten ju objímal okolo ramien, pohľad uprený do blba. Boli sme na tom zle. Louis s Niallom plakali celú noc. Plakali, keď dávali Harrymu prvú pomoc. Prosili ho, aby žil. Vyhrážali sa mu. Nič nepomáhalo a Harry sa nezobudil z večného spánku. Plakali sme celú noc. Všetci. V jednej izbe, po tme, neschopný spať. Len sme hľadeli pred seba, potom na seba, v očiach tma. A to najhoršie ešte len malo prísť.