Vždy buď sama sebou! -62-

,,Je to pravda?!" Dobehla ku mne do izby Alice s novinami v rukách, ktoré som tam nechala v kuchyni. Odvtedy som ležala v izbe a rozmýšľala. Neviem či som bola viac vystrašená, nahnevaná alebo čo. Snáď miliónkrát som sa pokúšala dovolať Harrymu, no on mi vytrvalo nedvíhal mobil.
,,Čo myslíš?" Spýtala som sa apaticky a otočila som sa a posteli tak, aby som na ňu videla.
,,Nie," vzdychla si a sadla si ku mne. ,,Volala som s Niallom, vraj bol Harry celý deň sklesnutý ako ešte nikdy.
,,Nemá byť hlúpy!" Vyhŕkla som. ,,Keby si to nechá vysvetliť!" Zatriasol sa mi hlas a tak som radšej zmĺkla. Alice ma pohladila po chrbte.
,,Neboj, veď jemu to dopne," ubezpečovala ma, ale z nejakého dôvodu som jej nevedela uveriť.

Prešli 3 dni a Harry mi stále nedvíhal telefón. Prestávala som dúfať, že mi to vôbec niekedy dvihne a podvedome som sa desila dňa ich príchodu. S chalanmi som volala, len keď volala Alice s Niallom. Harry sa vtedy akosi zázrakom zakaždým vyparil niekam do mesta, tvrdili chalani a mne zakaždým stislo srdce.
,,Nicole, neboj sa. Harry nie je taký hlúpy, ako vyzerá," uškrnul sa Lou do kamery.
,,Dík Louis, ale fakt nemám chuť na žarty," smutne som naňho pozrela a periférne som zakopla pohľadom o fotku v pozadí. Harry a ja.
,,Prepáč," vyhŕkla som a vybehla z izby. Šla som na záhradu a sadla som si na hojdačku. Obloha bola opäť modrá bez akéhokoľlvek oblaku. Hojdala som sa dopredu a dozadu, keď som zbadala osobu prichádzajúcu do záhrady.
,,Leroy! Čo tu robíš?" Pýtala som sa a paranoidne som sa rozhliadala, akoby nás niekto mohol vidieť.
,,Prišiel som sa porozprávať," pokrčil plecami a prisadol si. Prišlo mi to hnusné, no odsunula som sa najďalej, ako sa dalo. Všimol si to a smutne sa usmial.
,,Nicole, ja.."
,,Leroy, myslím..." Začali sme naraz a obaja sme v tej istej sekunde aj zmĺkli.
,,Začni," pousmiala som sa.
,,Mrzí ma, čo sa píše v novinách. Priznám sa, možno som sa trocha potešil,.. Ale to sem nepatrí. Možno je niečo pravdy na tom, že by som bol rád, keby to bola pravda." Prekvapene som vydýchla. Ako to, že som si nič nevšimla?
,,Ja viem, mätiem ťa," povedal, keď zbadal môj výraz.
,,To ani zďaleka nevysvetľuje moju situáciu," zašomrala som.
,,Ja len,.. Sľubujem, už budem dobrý. Napravím to,prisahám."
,,Si milý, ale na tvojom mieste by som sa do toho moc neplietla," poradila som mu, podľa toho, ako som to cítila. Pokrútil hlavou a postavil sa.
,,Čo si to vlastne chcela?" Spýtal sa a otočil sa ku mne.
,,To,.. Nič, zabudni na to. Leroy? Ďakujem," usmiala som sa naňho. Taktiež sa usmial a pomaly sa vzďaľoval. Ostala som na hojdačke sedieť, až kým mi nezačalo byť chladno. Šúchala som si ruky, no usúdila som, že to moc nepomáha a tak som šla dovnúrta. Z Alicinej izby bolo počuť, že sa zase alebo ešte stále rozpráva s Niallom a tak som zaliezla do izby.
Bála som sa zajtrajšieho dňa. Bála som sa pohľadov, ktoré nič nevedeli, no aj tak budú odcudzovať. No to som si priznala, až keď som kráčala po ulici smerom ku škole. S Megan sme sa stretávali vždy na rohu ulice, kde bola škola, no dnes neprišla. Vzápätí mi pípla SMSka. I went to doctor, sorry xx Tak fajn, vzdychla som si. Megan bola takpovediac môj štít. Môj tlmič zlých vecí. Vždy tu bola a kým som jej nepovedala, čo sa deje, nevypytovala sa. Dala mi priestor. Milujem ju preto.

Vošla som do triedy a nastalo ticho. So sklonenou hlavou som si šla sadnúť do svojej lavice a vybrala si veci na geografiu. Videla som, ako na mňa Miranda hádže nenávistné pohľady a snažila som sa ich ignorovať. Nie že by sa mi darilo, samozrejme. Hodiny sa doslova vliekli a tak, keď zvonček ohlásil obed, celá natešená som sa postavila a vybrala som k svojej skrinke. Keď som sa v nej hrabala a hľadala knihu, prešla okolo mňa Miranda a spol.
,,Nechápem, ako to mohla urobiť. Aj tak som nikdy nechápala, čo na nej vidí. Taká nicka," nepríjemne sa zasmiala a náročky zastali pri náprotivnej stene.
,,Ja len dúfam, že ju teraz odkopne," usmiala sa škodoradostne Michelle a aby sa uistila, že som to počula, ešte raz to zopakovala, akurát ma nazvala dosť hnusným menom. Snažila som sa ich ignorovať a šla som do jedálne. Sadla som si k stolu úplne na kraji a začítala sa do knihy.
,,Máš pravdu, pekne sa radšej dištancuj, ty.." Prešla okolo Miranda a chcela niečo povedať.
,,Pýtala som sa ťa niečo?!" Vyletela som na ňu, až sa stiahla, keďže nečakala, že sa budem brániť.
,,Prosím?" Spýtala sa s dvihnutým nosom, akoby nepočula.
,,Myslím si, že si mi rozumela," odvetila som chladnokrvne. ,,Čo keby si ten svoj prepudrovaný ksichtík odniesla k svojim pätolízačkám a mne dala pokoj?! Ja ťa neplatím za to, aby si bola vkuse pri mne a znepríjemňovala mi už tak dosť na hovno deň a myslím, že nie si až tak rada v mojej prítomnosti. Tak urob službu obidvom a zmizni," usmiala som sa, vzala som si knihu a vyletela som z jedálne. Namierila som si to k školskej sestre a uhrala, že je mi zle od žalúdka. Keďže som sa triasla ako osika od hnevu a od bezmocnosti, raz-dva mi uverila a dala mi priepustku. Mamka aj Alice boli preč a tak som zaliezla do izby. Volume na cédečku od Bring me the horizon bolo úplne nadoraz a tak by som sa nečudovala, keby ho počuli až do Manchesteru. Táto myšlienka mi vnikla nápad. Do kabelky som si hodila peňaženku, iPod a sluchátka, hodila na seba košeľu a zbehla do kuchyne. Na papier som rýchlo načmárala odkaz a vybehla z domu. Keď mamka prišla domov a prečítala si odkaz, ja som už dávno bola vo vlaku miereného do Holmes Chapel. Cesta trvala 3 hodiny a preto, keď som konečne vystúpila na stanice v mojom rodnom mestečku, bol akurát koniec školy.



,,To! Si! Robíš! Srandu!" Vykrikovala Maggie, keď ma zbadala stáť pred školou. Rozbehla sa ku mne a takmer ma zvalila na zem. ,,Už som myslela, že ťa nikdy neuvidím," mumlala mi do ramena.
,,To by som ti nikdy neurobila," usmiala som sa.
,,Musím ísť teraz domov, ale poď pekne so mnou. teraz ťa nenechám odísť odo mňa ani na chvíľu," chichotala sa a veselo vedľa mňa skackala.
,,Necvrkni si," smiala som sa a cítila som sa, akoby som odtiaľto ani neodišla. ,,Čo je tu nové?" Spýtala som sa so záujmom, keď sme kráčali po známej kľukatej ulici smerom k Magginmu maličkému domu.
,,Camilla," prehodila Maggie.
,,Čo s s ňou?" Vystrašila som sa. Vošli sme do domu.
,,Panebože, Nicole! Si to ty?" Zvýskla Maggina mama a uväznila ma v náručí.
,,Som to ja," usmievala som sa a objatie som jej opätovala.
,,Nemôžem uveriť, že si tu," usmievala sa na mňa. ,,Čo ťa sem priviedlo?" Spýtala sa a postavila predo mňa šálku, kam mi zaliala môj obľúbený čaj, ktorý som zvykla píjavať.
,,Clivota," mykla som plecami a hompáľala som nohami. ,,Chýbalo mi to tu," usmiala som sa.
,,No, dobre teda. Je mi jasné, že si máte čo povedať," vyhnala nás z kuchyne a tak sme šli k Maggie do izby.
,,Čo sa stalo s Camillou?" Spýtala som sa, ešte som si ani nesadla na posteľ.
,,Odsťahovala sa. Asi mesiac po tebe. Lauren ju trápila aj naďalej. Strácala sa nám pred očami. A potom prišla jej otcovi možnosť stáže v Amerike. Vieš, že je skvelý onkológ a tak to nikoho neprekvapilo. Za pár týždňov sa zbalili a vypadli z mesta. V ich dome teraz žije nejaká iná rodina. Skrátka, neostalo tu po nich nič. Tak, ako po tebe," vyčítavo na mňa pozrela. Hanbila som sa za seba. S Maggie sme si volali iba párkrát. S ostatnými dievčatami možno raz. Akoby nikdy nič nebolo. Bože, boli sme ako sestry!
,,Prepáč," objala som ju.
,,Na ako dlho si tu?"
,,Popravde? Netuším," mykla som plecami. ,,Prišla som len tak z popudu,.."
,,Ostávaš tu spať," zvýskla Maggie.
,,Mag, to nemôžem," rázne som pokrútila hlavou. ,,Mamka možno ešte ani neviem, že som tu. Mám školu,.." Dochádzali mi výhovorky. Pravda bola, že škola bolo to posledné miesto, na ktoré by som sa vyhovárala. Desila som sa toho, že keď tu ostanem, stretnem sa s ostatnými, nebudem chcieť odísť. Načo aj? A zrazu som mala pocit, že to je to jediné, čo chcem. Ostať tu a mať svoj starý život. Bolestivá myšlienka na Harryho aspoň nachvíľu ustúpila do pozadia.

---> Harryho pohľad

Mobil sa opäť rozvibroval. Ani som nemusel pozrieť na displej a vedel som, kto volá. Ignoroval som to a ďalej som nezaujato hral X-Box.
,,Bože chlapec, vzpamätaj sa!" Vletel mi to izby Louis a podával mi svoj mobil. ,,To je Paul, nedvíhaš mu mobil!" Ooops, zahryzol som si do pery a vzal som mu telefón z ruky.
-Tu Harry.-
-Prečo sa až teraz dozvedám čo urobila tá tvoja krásavica?- Super, teraz ešte aj Paul.
-Lebo si sa nepýtal.- Odvrkol som.
-Hej, Styles, nerozprávaj sa so mnou takto. Reportéri mi volajú každú hodinu! Čo im mám dočerta povedať?!- Vrčal, ale oceňoval som, že sa ma pýta, i keď som nemal najmenšie poňatie.
-Čo chceš. Ja ani vlastne neviem, čo a prečo. Neriešim to. Musím ísť Paul, dík za zavolanie.- A zrušil som ho. Dočerta, ešte aj on to musí riešiť?! Akoby nestačilo, že som somár pred všetkými. Ale ako to bolí!
,,Harry," sadol si na moju posteľ Liam a pozeral na mňa tými svojimi neznesiteľne hnedými očami, ktoré vám vidia až do duše.
,,No?" Zdvihol som k nemu pohľad.
,,To čo si práve povedal Paulovi?" Pokrútil hlavou. ,,Ty sám tomu neveríš."
,,Myslíš?"
,,Viem! Akoby si tomu mohol veriť! Nicole by niečo také nikdy neurobila! Ty sám dobre vieš, ako noviny vedia zveličiť takéto fotky!" Au, zasiahol moje citlivé miesto. Práve ja viem, ako novinári vedia nafúknuť úplne normálne fotky.
,,Ale.. " Chcel som sa brániť, no zmĺkol som. Došli mi argumenty.
,,Len to som chcel," hlesol Liam, odišiel a mňa tam nechal z dotieravými myšlienkami, hnusák.

--------------------------------------------------------------------

Bolo pondelňajšie popoludnie a my sme sa práve vrátili zo skúšky. Tak, ako v posledné dni, vypadol som von. V každom jednom meste sa našiel nejaký bar, kde som bol obyčajný človek, a nie Harry Styles z One direction. Keďže Amerika je Amerika, piť som tam nemohol. Teda, aspoň nie verejne. A tak som zvykol sedávať v baroch a jednoducho byť. alebo lepšie povedané, nebyť. Práve sme boli v Texase, vonku bolo snáď 1000°C a ja som sa schovával pred dotieravým Slnkom v malom bare s menom Lobbies. Objednal som si obľúbený jablkový džús a započúval sa do pesničky. Hrali The Eagles, takže ma rozhodne potešili.
,,Sorry, ale myslím že ti zvoní telefón," upozornil ma čašník asi v mojom veku.
,,Aha, jasné. Díky," uškrnul som sa a na displeji blikalo neznáme číslo s britskou predvoľbou. S obavami som to zodvihol.
-Áno?-
-Je tam Harry Styles?-
-No. Kto volá?-
-Som Leroy. Nepoznáš ma a vlastne ani ja teba. Chcem sa porozprávať o Nikol.-
-Počkať! Ty si ten chalan z novín?!- Zavrčal som, keď mi to doplo.
-Hej.-
-Potom si nemáme čo povedať.- Zložil som. Čo preboha odo mňa chcel?! Volal ešte snáď 5 krát, no keď som mu to nedvíhal, prestalo to. Po polhodine sa ozval zase.
-No?- Rozhodol som sa, že ši ho vypočujem. Čo už mi len môže povedať? Vraziť nôž do chrbta? Tu som!
-Nepolož to!- Vyhŕkol a ja som sa pousmial. Akosi mu cuká.
-Nič som s Nicole nemal! Boli sme na kúpalisku. Sú to len fotky vytrhnuté z kontextu! Viem, že mi možno neveríš, ale to by som neriskoval, nie som predsa hlúpy! Keby Nicole chcem zbaliť, nebudem to robiť na verejnom kúpalisku, nie? Nicole je z toho, že to bolo v novinách, úplne vedľa. V škole má z toho peklo, pretože si myslia, že je to pravda. Dievčatá sa ju snažia zosmiešniť a darí sa im to. Dnes vybehla uprostred dňa zo školy a niekam odišla. Mám ju rád, ale pochop toto by som jej,.. vám, nikdy neurobil!- Ukončil svoj monológ. A v mojej hlave v tom momente zneli dokola slova: Ty hlupák! Ty hlúpy hlupák!