6. februára 2012

Neobyčajne obyčajný svet 12


Ráno ma zobudila hlasná vrava a veľa krokov. Dezorientovane som sa rozhliadala po izbe hľadajúc zdrov hluku. Dospela som k názoru, že tp prichádza z chodby. Rýchlo som sa obliekla, aby som aspoň vyzerala ako človek. Keď som vyšla na chodbu, vrazila som do nejakého chlapca. Samozrejme, že ma to vystrašilo. Bol nenormálne vysoký a celkom pekný. Keď som sa mu pozrela do očí, zaiskrilo v nich poznanie. ,,Maťa?" zvolal ohromene. ,,Ježiši Rado!" vrhla som sa mu okolo krku. Samú ma prekvapilo, ako ma potešilo že ho vidím. Radšej som ho pustila, lebo to začínalo byť trochu čudné.
,,Takže už ste dorazili. Dozvedela som sa to len včera." ,,Hej, aj mne to oznámili iba včera. Vraj som celé dni zalezený doma a iný vzduch mi prospeje. A ja som si povedal, prečo nie." Rozmýšľala som nad tým čo povedal. Akoby rozprával o mne predtým ako som stretla Zayna. Večne doma v izbe, so sluchátkami nevnímajúc okolitý svet. ,,Tak, ako dlho sa zdržíš?" Spýtala som sa so záujmom. ,,Asi 4 dni." No super. To je celé moje domáce väzenie. Začala som uvažovať nad tým či to Zaynovi predsa len nepoviem. Ak ma uvidí vonku s Radom, neviem ako zareaguje. ,,A chceš sa tu aj poobzerať? Dostala som totiť na starosť tvoj pobyt u nás." Uškrnula som sa a tvárila sa dôležito. ,,Pozrime sa, ešte som tu ani poriadne nebol a už sa vyťahuje." ,,Môj dom moje pravidlá." Žmurkla som. ,,No, a ak veci. Ak by som šiel, tak do nejakej čajovne, alebo tak nejak. Ale inak budem radšej pekne v chládku." ,, Tak. To by sme mali. Keby niečo, budem niekde rozptýlená po dome. Mám síce zaracha, ale dostala som kvôli tebe priepustku." Do hlasu sa mi vkradlo podráždenie. Stalo sa to automaticky, ani som si to neuvedomila. ,,Povedal som niečo?" zatváril sa nechápavo. Vzdychla som si. ,,Nie. Len som sa v tomto s mamou moc nezhodla." Zatváril sa ešte nechápavejšie. ,,Počkať, ty sa netešíš že máš priepustku? Veď je leto." ,,Tu ide o to že sa nemôžem stretávať s mojím chalanom. A keď nás uvidí vonku, neviem ako to zoberie." ,,A kvôli čomu máš zaracha? Teda, ak to nie je tajostvo." Šťuchol do mňa. ,,V tomto meste tajomstvá neostávajú tajomstvami. No, šla som k nemu a akosi sme sa pozabudli. Akosi dosť. Zobudila som sa ráno o tretej ešte stále uňho. Takže si to vieš predstaviť. Bol to prešľap veľký ako Brno." Na to sa rozosmial. Smial sa až sa chytal za brucho. ,,Prepáč,.." Dostal zo seba spomedzi ďalších výbuchov smiechu. ,,To len tá predstava teba s chlapcom. Neviem ako vyzerá, ale ty si taká maličká. Muselo to vyzerať akoby ťa chcel zjesť." Pri tejto predstave som sa rozosmiala aj ja. Stáli sme uprostred chodby a smiali sa ako zmyslov zbavení. Takto nás našla mama s tetou. ,,Ušlo nám niečo vtipné?" usmiala sa teta a išla ma objať. ,,Ahoj, teta Mária." Mocne som ju objala. A keď píšem že mocne, tak naozaj mocne. Teta Mária nebola nijaká vychrtlinka. Bola veľký kus ženy. ,,Len sme sa o niečom rozprávali." Vysvetľoval Rado, lebo ja som bola udusená v tetinom objatí. ,,Dobre, asi nám to nepoviete." Zhodnotila mama. Prešla do izby k Filipovi, ktorý ešte spal. ,,Tu budeš bývať Rado. Nevšímaj si neporiadok môjho syna. Vravela som mu nech si uprace, ale nemalo to nijaký účinok. Priniesli sme ešte jednu stoličku a večer sem dopraceme aj matrac. Teraz by to bolo zbytočné, mám taký pocit." Filip sa pomaly preberal. Keď zbadal mamu, prehodil si prikrývku cez hlavu. V tomto sme rovnaký, ak nás budíte nasilu, nemáte šancu. Vidieť mamu pri posteli bolo našou nočnou morou. Hlavne ráno. I keď naše predstavy o tom čo je ráno, sa málinko líšia. U mamy je ráno o deviatej, u mňa o dvanástej a u Filipa o druhej poobede. ,Nechaj ma ešte spať!" ozvalo sa spod paplóna. ,,Žiadne také! Došiel ti bratranec, tak láskavo vstaň." Jej ostrý hlas musel preniknúť aj do hlbín Filipovho paplóna. Odokryl sa a s mohutným povzdychom vstal. ,,Ahoj teta Mária." Odverklikoval poslušne. ,,S tebou sa ešte uvidím," ukázal na Rada. ,,Nechcite vedieť ako smrdím, takže by som sa neobjímal," varoval tetu. Och, môj vždy úprimný brat. ,,Tak ja idem, keby niečo, vieš kde ma nájdete." Zavrela som za sebou dvere na izbe a s rozbehom skočila na posteľ. Neodhadla som však zvdialenosť a tak som ju pekne krásne preletela, padla na zem a hlavu si udrela do steny. No, a pekný deň sa môže začať. To by som nebola ja, keby som si každý deň niečo neurobila. Často som nachádzala modriny aj tam, kde nemali čo robiť. Držiac si hlavu som vyliezla na plánovaný cieľ. Zo zeme som vzala Pýchu a predsudok a začítala som sa do deja. Nič ma už nezaujímalo.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára