Neobyčajne obyčajný svet 10

Hneď ako som vošla do domu prepadol na pocit samoty. Viem, znie to gýčovo ale bolo to tak. Vyšla som do izby, kde som odhodila tašku do kúta. Ľahla som si na posteľ a pustila hudbu. Takto som ležala až do večera kým neprišli naši. Mama mi nakukla do izby ale keď videla v akej som náade, zavrela dvere a odišla. Mala som v pláne nevýjsť z izby celý večer ale ohlásil sa žalúdok. Poriadne mi v ňom vyhrávalo. Zišla som teda do kuchyne aby som si našla niečo pod zub. Keď som prechádzala okolo obývačky, počula som otcov a bratov smiech. Ja som sa s nimi nesmiala už dávno. Nakukla som aby som videla čo robia. Na stole mali rozložené Človeče nehnevaj sa. Keď ma zbadali, úsmev im na chvíľu zamrzol na perách ale Filip situáciu zachránil tým, že sa ma spýtal, či si s nimi nezahrám. Keďže som aj tak nemala nič lepšie na práci, prisadla som si. „Keď dohráte, pridám sa k vám. Ale chcem byť červená!“ Zasmiala som sa. Do žíl sa mi vkrádala odveká súťaživosť. Už od malička som veľmi ťažko brala prehry a preto sa so mnou často deti nechceli hrať. Kričala som, plakala som, no bola som hrozná. Pozorovala som ako hrajú. Nakoniec veľmi tesne vyhral otec, čo dával každému patrične najavo. „No keďže som TEN víťaz, môžem si dopriať malé pivo, že?“ smial sa na celý byt. Začali sme hrať a mne sa darilo. Vyhadzovala som ich jedna radosť a tešila sa ako malá. Keď ma začali vyhadzovať aj oni začala som byť nervózna. „Hej! To nie je fér! Tam máš ďalšieho panáčika a ty vyhodíš práve mňa!“ frflala som. „Sestrička ty robíš to isté, tak sklapni.“ Otec sa len na nás pobavene pozeral. „Ha! Už len krok od víťazstva!“ kričala som, lebo som práve dostala svoju tretiu figúrku do domčeku. „To je síce pekné, ale ja som ten krok už urobil.“ Posunul svojho panáčika do domčeka. Svojho posledného panáčika. Vyplazil mi jazyk a len sa smial. Odsunula som stoličku a tiež mu vyplazila jazyk. „Dík za pekný večer, idem do izby.“ Keď som za sebou zavrela dvere na izbe, prvé čo ma napadlo bolo, že zavolám Zaynovi. Telefón zvonil, zvonil a zvonil. Po 15 zvoneniach som položila. Teraz som už mala náladu uplne v háji. Samozrejme, mám zaracha tak je asi vonku s kamošmi. Nemôže čakať len na to ako ja zavolám, upokojovala som sa. No ano, ale mohol zavolať aj on, hádala sa mjoja druhá časť. Môj vnútorný dialóg som uzavrela tým, že som zavelila mozgu spať. Ľahla som si do postele a onedlho zaspala. Mala som nepokojný spánok, viac krát som sa uprosted noci zobudila na to, že mi je zima, aj keď bolo leto a bola som až po bradu zakrytá. Všetko mi už leze na mozog. Keď som sa ráno prebudila, vonku pršalo. Ešte stále mi bola zima. Dažďové kvapky zmazali všetko teplo predchádzajúcich dní. Keď som zišla do kuchyne, zistila som, že sú dve hodiny poobede. Takže začiatok letných prázdnin mi celkom vyšiel. Ptec sedel v obývačke a pozeral nejaký film. ,,Kde sú všetci?"  spýtala som sa s mohutným zívnutím. ,,Filip išiel von, i keď neviem kam keď takto prší a mamka je v práci.. Ja tam idem až na nočnú. Niekedy mám pocit že na tie nočné chodím iba ja." Ukončil svoju reč sťažovaním sa. Môj otec, mimochodom Zolo sa rád sťažuje. Na všetko a na všetkých. My sme si na to už zvykli ale niektorým ľuďom to vadí, čo sa jemu moc nelúbi. Nuž čo, každý sme nejaký. Urobila som si sendvič a vyšla do izby. No ale čo s načatým dňom, pýtala som sa sama seba. Rozhodla som sa, že začnem skladať puzzle. Ako menšia som pri nich dokázala stráviť hodiny, až kým som ich neposkladala celé. Našla som zaprášenú krabicu z mojich 14. narodenín. Bol na nej obrázok malého sadu s malými nezábudkami všade okolo. Posadila som sa na zem a začala skladať. Po hodine sa mi zase ohlásil žalúdok. Takýmto tempom zjem všetko čo máme doma. Zbadala som čas a poriadne ma to prekvapilo. Pri skladaní som nestrávila hodinu ale 3 hodiny a naozaj. Keď som sa pozrela von, bola už tma. Na jedenie som si urobila špagety. Zbožňujem to jedla. Možno preto lebo je to to jediné čo dokážem uvariť, upiecť, dať do jedlého stavu, nazvite si to ako chcete. Dojedla som a umyla po sebe riad. Zaliezla do izby a až do večer a počúvala hudbu. Zaspala som zase s tým hnusným pocitom, že celý budúci týždeň nemám čo robiť.