Neobyčajne obyčajný svet 13

Uprostred knihy som pocítila ostrú bolesť v podbrušku. ,,Tak tu ste. Už som sa bála,... Že čo? Že som tehotná? Bože rozprávam sa so sebou. Nie som normálna." Ukončila som svoj monológ. Vlastne som nad tým ani nerozmýšľala. Od tej noci. Až teraz si uvedomuje, aká som bola nezodpovedná. Mám rada deti, ale vlastné si urobiť ešte nechcem. I keď by to bola pekná predstava. Malinká chlapček so Zaynovými očami. Vspamätaj sa! Máš 17! Ten pád z postele mi asi urobil niečo s mozgom. Inak si neviem predstaviť, prečo ma napadajú takéto myšlienky.
Ozvalo sa zaklopanie, Prekvapene som sa pozrela na dvere. Naši nikdy neklopú a Filip už vonkoncom nie. Takže to musí byť Rado. ,,No veď poď. Nech už si ktokoľvek." Dvere sa pootvorili a nakukol Rado. ,,Neruším?" Och, prečo sa takto nemôžu správať aj naši? ,,Nie. Deje sa niečo?" ,,Rozmýšľal som. Viem, že je to asi blbé vzhľadom k tomu domácemu väzeniu, ale nezaviedla by si ma do tej kaviarne, čo máte v meste? Nemusíš tam už ostať, aby si nestretla Zayna, ale myslím že tam sám netrafím. Stratím sa aj na rovnej ulici." No čo, jeden deň ma nezabije. Len ho tam zavediem a ťahám čiaru domov. ,,Jasné, len mi daj minútku." Rado odišiel z izby a ja som na seba hodila tenké červené gate, červené tenisky a biele tielko. Takto vyzbrojená som sa vybrala dole, kde ma už čakal Rado. ,,Je to ďaleko?" spýtal sa. ,,Anie nie. Dole mpo ulici a rovno do mesta. Stále, stále rovno. Ideme?" ,,Tak teda poďme, nech ťa ten tvoj nevymákne." Zasmial sa, ale mne prešli zimomriavky po chrbte. Páni, ja sa fakt bojím. Ešte začnem byť paranoidná. Ako sme kráčali, vyzvedela som od Rada čo a ako v jeho meste. Zaujímal ma život takého 21 ročného nezávislého chalana. Postupne som sa dozvedela že mal 2 roky frajerku ale musel to skončiť lebo ho podvádzala. ,,Kedy sa to stalo?" bez rozmýšľania som sa pýtala na ďalšie detaily. ,,Rozišli sme sa pár dní predtým ako som sem došiel." Ostala som ticho. Asi som to trocha prestrelila. ,,Aha. Prepáč." ,,Je to v pohode, ale predsa. Dva roky sú dva roky. A ty so Zaynom? Ako ste sa dali dokopy?" Zmenil rýchlo tému. Ani som sa nečudovala.
,,Bol nový na našej škole. Ja som bola vtedy dosť utiahnutá a tak som si ľudí moc k telu nepripúšťala. On sa však nedal a mne sa celkom páčil." Nebudem mu opisovať, ako som sa do neho buchla len po pohľade do očí. ,, Potom sme do seba narazili na chodbe, dali sa do reči a dlho sme kecali. Neskôr ma zavolal von a bolo to. Teraz sme spolu skoro dva mesiace. Akurát som si neni istá, či som mu nemala povedať o priepustke. lenže to by aj tak nič nezmenilo. Okej, musím sa prestať sťažovať." Zasmiala som sa nervózne. Nerada rozprávam o svojich citoch, aj keď sa za ne nehanbím. ,,Nie, veď rozprávaj. Mne sa lepšie počúva, ako rozpráva." ,,To sme teda dvaja. A čo vlastne robíš tam u vás?" ,,Pracujem v hudobninách." ,,Aj na niečo hráš? Či iba práca?" Bolo by fajn keby hral na gitare. Aspoň by ma neskôr niečo naučil. Vždy sa mi to páčilo. Len sadneš a brnkáš. Hocikde, s hocikým a hocikedy. ,,Vieš čo, učím sa pomaly na gitare. Ale iba doma staré odrhovačky. Taký samouk som. Na to aby som sa učil normálne, kde sa vyžaduje určitý pokrok moc nie som. Pekne pomaly, kedy sa mi chce." ,,Aj tak sa dá." Kývla som mu. Keď sme došli ku kaviarni, rozlúčili sme sa a ja som sa so srdcom v krku pobrala domov. Koľko je vlastne hodín? Siahla som do vrecka, ale telefón tam nebol. Začala som sa obzerať okolo, ako keby to pomohlo. Nič. Zamyslela som sa. Počkať, veď som si ho tuším nechala doma. Ako tak som sa upokojila. Hej, určite som ho nechala doma na posteli. Tak som teda pokračovala v ceste. Zase. Obloha sa v priebehu sekundy zatiahla a spustil sa obrovský lejak. Ťažké kvapky padali z oblohy na všetko v okolí. Dom som mala ešte na polhodinu cesty. Dážď našťastie nebol studený, takže snáď neprechladnem. Nikde v okolí nebola žiadna strieška. Klasika. Nuž čo, nechala som kvapky robiť svoju prácu a ja som robila tú svoju.
Keby ide niekto okol v aute, bohvie čo by si myslel. Uškrnula som sa. Premoknutá do niťky som sa pomaly prechádzala. Načo sa ponáhľať keď som už aj tak celá mokrá. Bolo to tak dajn, ako ešte nikdy. Akoby zo mňa dážď zmýval všetky zlé emócie. Došla som k domu a zbadala som, že som nechala otvorený balkón. No fasa, všetko bude mokré. Neutekala som hore, ale ešte chvíľu som stála v daždi. Vošla som do domu a nechávajúc za sebou vláčky vody, som vyšla do izby. Okamžite som zavrela balkón a dávala sušiť mokré veci. Keď bola aspoň väčšina suchá, išla som do sprchy. Viem, po daždi si vravíte že načo, ale nevadí. Neskôr s uterákom na vlasoch som si dasla na posteľ a zapla film. Všimla som si, že mi bliká mobil. 4 neprijaté hovory od Zayna a jeden od Rada. No fajn. Film som teda stopla a zavolala najprv Radovi, pretože konverzácia so Zaynom asi bude trvať dlhšie.