Neobyčajne obyčajný svet 5

Zvyšok dňa, si viac menej nepamätám. Ležali sme na posteli, smiali sa, rozprávali. So Zaynom som mala pocit že môžem rozprávať o hocičom. Bolo to ako mať najlepšieho kamaráta a priateľa v jednom. Jeho silné ruky ma objímali okol pásu. Bolo to tak krásne. Teraz som musela rozprávať ja. O mojej rodine, o Filipovi. O starých rodičoch, o Sáre. Veľa som mu rozprávala o Sáre a on sa len smial na našich zážitkoch. Práve som bola pri časti ako sa jej zošmykli plavky na plavárni, keď mi zazvonil telefón. Bola to Sára. ,,Môžeš mi povedať jeden jediný dôvod prečo si v sobotu nebola na nádraží ako sme sa dohodli? Čakala som na teba dve hodiny!" kričala ďalej až som telefón musela odtiahnuť od ucha. Počula som ako sa Zayn vedľa mňa smeje. Len som sa výhražne pozrela. ,,Celý deň si mala vypnutý telefón!" Kým naberala dych, aby ma zavalila ďalšími výčitkami, začala som sa brániť. A moja obrana sa dá nazvať dosť chabou. ,,Sári, bola som so Zaynom pri rieke. Uplne som zabudla na našu sobotu. Vážne ma to mrzí." V telefóne ostalo zarazené ticho. ,,Kto.Je.Zayn?!" každé slovíčko vyslovila zvlášť a to len podčiarklo jej zlosť a šok. ,,Môj priateľ." ,,No, aha. Koľko ho poznáš?" mámila zo mňa odpovede. ,, Asi týždeň." ,,A to si sa na mňa vykašlala aby si išla von s nejakým nováčikom?!" ,,Sári, je tu a všetko počuje, zavolám ti neskôr. Hlavne sa upokoj a ja ti všetko vysvetlím," a zložila som. To som jej ešte nikdy neurobila a mám pocit že si to budem žehliť veľmi dlho. ,,Ajaj, vidím že niekomu lezem do kapusty," zasmial sa Zayn a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. "Nie je to tak, ale Sára je pomerne výbušná, ako som už vravela. Nemá rada keď sa niečo vychýli z našich rituálov." Ďalej sa mi hral s vlasmi. ,,Veď jej to vysvetlíš. Všetko bude v pohode, láska." Po týchto slovách som sa upokojila. Pritúlila som sa k nemu, aby som cítila teplo jeho tela. Nikdy nebudem mať dostatočne veľkú slovnú zásobu aby som opísala aký je to pocit. Tak sme tam len ležali v objatí. V tom nám do izby vtrhol Filip. ,,Maťa, naši m..." zmĺkol keď nás uvidel. Zrazu sa rozosmial až sa za brucho chytal. ,,Načom sa smeješ?" urazene som vyprskla. ,,Ja len, nerád vám puknem vašu romantickú bublinku, ale naši ma posielajú aby som sa ťa spýtal či budeš večerať," stále sa smial. ,,Do kelu! To je už večera? Zayn musíš ísť, naši budú peniť keď zistia že si tu bol bez toho aby o tom vedeli." Zayn, ktorý len ticho počúval našu výmenu názorov, sa postavil, dal mi pusu a chcel zísť po schodoch. ,,Počkááť! Hádam nechceš ísť po schodoch, že? Nepočúval si segru? Keď ťa uvidia, začne sa výsluch z ktorého sa len tak ľahko nevymotáš." ,,A kadiaľ mám ísť?" spýtal sa s úškrnom. To som sa zapojila ja. ,,Asi cez balkón." Na tom sme sa rozosmiali všetci traja, lebo tá predstava bola strašne smiešna. ,,Viete čo? Ja ich zabavím, ty rýchlo vypdni. A ozaj, som Filip, jej starší brat. Takže,...." vypol hruď. Vyzeralo to neuveriteľne komicky. Zayn sa rozosmial, potriasol mu rukou a povedal. ,,Neboj, so mnou je vždy v bezpečí, som Zayn." Stisk rúk bol len o niečo dlhší a silnejší, ako by mal byť ale to je snáď normálne. Hrali pred sebou formu. Potichu sme zišli po schodoch, a počuli z kuchyne. ,,Bude večerať, ale až za chvíľku. Uf, toto je moja obľúbená pesnička." Pridal hlas na rádiu. To bol náš signál. ,,ďakuej mza krásny deň." usmiala som sa. Postavila sa na špičky a venovala mu dlhý bozk. ,,Takých bude ešte veľa láska. Dávaj pozor na moje srdce. Nechal som ho u teba." Pohladil ma po líci a už ho nebolo. Musela som sa vrátiť do kuchyne.