Neobyčajne obyčajný svet 11

Do očí mi udrelo ostré slnko. Zahrnula som záves a zvalila sa naspäť do perín. To počasie je premenlivejšie ako mojanálada, prisahámbohu. Ale na počudovaniemi to vôbec nevadí. Dnes som to so spánkom moc neprehnala. Bolo len 11 hodín. Na mobile mi svietili tri neprijaté hovory od Zayna. Zavolala som mu späť a ešte v pyžame som prešla bosky k balkónu. Vonku už bol v prúde slnečný deň. Akoby všetko po daždi ožilo. Na zabrádlí sedel krásny veľký motýl. Jeho krídla mali farbu ranného úsvitu. Pozerala som naňho až kým neodletel. V telefóne sa ozval Zaynov hlas. ,,Bré ránko láska. Prepáč že som včera nevolal, ale celý deň som perspal a zobudl som sa až večer." Počuť jeho hlas bolo úžasné. Bolo to divné, ale jakmile som ho počula, mala som pri srdci ten najlepší pocit. ,,Nevadí. Ja len,.. Chýbaš mi." Do hlasu sa mi vkradol smútok. Nemalo význam niečo hovoriť. Noazaj mi strašne chýbal. ,,Vieš že aj ty mne. Moc. Lenže mám zlú správu. V piatok naozaj príde mamina sestra a prespí u nás. Nemajú deti, takže to bude nuda." Uf, môj dobrý pocit z toho že spolu voláme zmizol akoby ste mávli čarovným prútikom. ,,Dokelu a ja som sa tak tešila." Vzdychla som. ,,Je mi to naozaj ľúto. Kedy ti končí domáce väzenie?" Rýchlo som v duchu počítala. Dnes bol štvrtok, takže.. ,,Až v utorok." Keď som si uvedomila aký dlhý čas to je, chcelo sa mi plakať. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, ale potom som musela končiť lebo došla domov mamka a bolo treba pomôcť. Spolu sme varili, čo sa cez školu nestáva, pretože sa väčšinou učím a potom sa mi nechce.
,,Tak, čo budeš zajtra robiť?" spýtala sa ma mama. ,,Čo myslíš, čo asi budem robiť?! Čumieť do steny lebo tu sa nedá robiť nič. Už mi to leze na mozog." Mama sa zamyslela a vyzerala akoby rozmýšlala, či mi niečo povedať alebo nie. ,,Vieš," začala opatrne. ,,Zajtra by mal prísť tvoj bratranec Rado. Pamätáš si ho ešte?" Panebože Rado. Toho som nevidela hádam aj 4 roky, odkedy sa odsťahovali. ,,Koľko má teraz vlastne rokov?" absolútne sa mi nechcelo počítať a tak som sa spýtala mamy. ,,Myslím že okolo 21. Plus mínus pár mesiacov. Pamätám si ho ako 17 ročného chlapca so sluchátkami večne v ušiach." Nečudujem sa mu. ,,Bol vysoký ale nebol príliš svalnatý. Taký všade ruka, všade noha. Som naňho zvedavá." ,,A príde aj teta Mária?" Mama zaliala polievku a pokračovala v rozprávaní.
,,Nie. Ostávajú v hoteli. Trvala na tom. Ako vždy je neuveriteľne tvrdohlavá." To teda je. Teta Mária bola okrem ma tá najtvrdohlavejšia osoba ktorú som poznala. Keď si raz vzala niečo do hlavy, už nezmenila názor. ,,Tak potom prečo Rado pojde sem?" ,,Pretože môže spať u Filipa. Aspoň budeš mať čo robiť a on tiež. Dlho ste spolu neboli, kým zas nájdete spoločnú reč už hádam aj odchádzaž budú. A môžte niekam skočiť von, je pekne." A mám ju, pomyslela som si. ,,Mám domáce väzenie, nepamätáš?" uškrnula som sa samoľúbo. ,,Pre Rada to neplatí. Pôjdete spolu do kaviarne alebo tak." ,,A čo Zayn?!" Otočila sa mi chrbtom. ,,So Zaynom zákaz platí." V tej chvíli by ste sa krvi vo mne nedorezali. ,,To nemyslíš vážne?! Tak kvôli niekomu koho som nevidela 4 roky mám väzenie zrušené, ale už pre Zayna to neplatí?!" ,,Moja milá, mala si si rozmyslieť čo urobíš, skôr ako si to urobila. A myslím že si nám povedala, že kvôli zaracha nebudeš robiť problémy. Mimochodom..." ,,Vieš čo, nič nechcem počuť. A jesť nebudem, nejako ma prešla chuť do jedla!" Vybehla som po schodoch a tresla dverami. Taká nespravodlivosť! No nastala dilema. Poviem to Zaynovi, alebo nie? Bude mať návštevu, ešte aby bol na ňu nepríjemný, i keď si ho tak neviem predstaviť. Nie, nepoviem mu to. Má dosť vlastných problémov a ja tiež. Zbytočne by sme dokola omieľali to isté. A ako vždy, bez výsledku. Okrem toho, na bratranca som sa tešila. Čo si pamútám, bol tichý, ale keď už niečo povedal, stálo to za to. Aspoň niekto, kto nebýva v tomto blázinci. Bohvie čo robí. Či je na nejakej škole alebo nie. Aké je to tam kde býva. Pôjdeme teda do kaviarne a uvidíme. Aby som sa upokojila, sadla som si na zem a pokračovala v skladaní puzzle. Bolo to temer dokončené keď mma začala bolieť hlava. Veď som vravela, veľa rozmýšľam. Bol sparný večer a tak som celý večer mala otvorený balkón. Vánok, ktorý občas zavial dnu, bol ako pohladenie od anjela. S rozpúšťajúcou sa tabletkou proti bolesti a celá spotená som zaspala.