Neobyčajne obyčajný svet 8

Prebudila som sa uprostred noci. Chvíľu som sa dezorientovane rozhliadala a rozmýšľala či ti čo sa stalo bol sen alebo nie. Keď som posunula ruku, nahmatala som niečo teplé. Obzrela som sa. Bola to Zaynova ruka. Takže to nebol sen, uľavilo sa mi. Keď som sa zahľadelado Zaynovej tváre, zahorel vomne ten istý pocit ako poobede. Povedal, že človek je najkrajší keď spí. To bolo slabé vysvetlenie. Všetka forma zmizla, ostali len pravé pocity. Vyzeral ako malý chlapček. Tak zraniteľne až som ho musela pohladiť po líci. Pomrvil sa a tak som rýchlo odtiahla ruku. Nechcela som ho budiť.
V tom som si uvedomila, že rodičia nevedia nič o dnešnom dni. Ani o tom ako som odišla zo školy. Keď som zbadala budík položený na nočnom stolíku, krvi by ste sa vo mne nedorezali. Bolo pol tretej. Na mobile som mala 15 neprijatých hovorov od mamky a 16 od otca. Zrejme sa striedali celú noc. Takže ak som správne počítala, mama mi zachvíľu zavolá. Ak nezaspala, čo silno pochybujem. Bola som pripravená stlačiť -prijať- skôr ako by som zobudila Zayna. Telefón v mojej ruke sa však len rozvibroval. Aha, tak preto sme sa nezobudili. Rýchlo som vyšla z izby aby som nezobudila Zayna. Stála som tam pred jeho izbou a nevedela som kam mám ísť, tak som zišla do kuchyne. Prijala som hovor a pripravila sa na najhoršie. ,,Sophie! Kde si?!" vystrašený hlas mojej mamy bolo počuť po celej kuchyni. Verte mi, nebolo to nič príjemné, počuť vlastnú mamu tak vystrašenú. ,,Upokoj sa a nekrič. Všetko ti vysvetlím ale sľúb že sa nebudeš veľmi hnevať. Všetko je len moja vina. V škole pre mňa došla zástupkyňa, že vraj si Zayn zlomil prst a nemá doma rodičov a potrebuje niekoho pri sebe. Zayn sa spýtal či by som to nemohla byť ja, veď aj tak v škole už skoro nič nerobíme. Tak som k nemu išla, rozprávali sme sa, počúvali hudbu,.." to čo sme robili v skutočnosti som radšej nepovedala, ,,a jednoducho sme zaspali." Čakala som na reakciu mojej mamy. ,,Bolo to tak neuveriteľne nezodpovedné! Mala si nám dať vedieť, vieš že by nám nevadilo keby tam stráviš celý deň ale noc, to je trochu veľa nemyslíš? Teraz tam každopádne zostaň, nechcem aby si šla sama uprostred noci. Zajtra, vlastne už dnes sa o tom porozprávame." Vydýchla som si a ďakovala Bohu že mám takú dobrú mamku. Iné by vyvádzali a asi by pre mňa došli uprostred noci. ,,Ďakujem mami. Sľubujem už sa to nestane." ,,To dúfam. Teraz sa vyspi. Len nerobte žiadne hlúposti." Rpzlúčili sme sa a ja som vyšla naspäť k Zaynovi. Ležal tam ako som ho nechala. Šuchla som sa naspäť k nemu do ešte stále teplej postele. ,,Kde si bola?" zašepkal. ,,Volala mi mama. Len som jej vysvetlila kde som." ,,Dúfam že z toho nebudeš mať problémy." ,,S tým rátam že nejaké následky budú, ale teraz si nekazme noc." Pritúlila som sa k nemu a dala mu pusu na líce. Mimovoľne ma objal a okamžite zaspal. V tom momente som mala pocit, že je všetko tak ako má byť. S úsmevom na perách som pomaly zaspávala.
Onedlho mi do očí udreli prvé slnečné lúče. Bolo pol šiestej. Zayn odfukujúci vedľa mňa ešte stále spal. Uvedomila som si, že dnes je koniec roka. Musela som sa prezliecť, ale ako. Nechcela som pokaziť túto chvíľu, ale nemala som na výber. ,,Zayn, zlato. Musím ísť domov." Pomaly otváral oči  a do očí sa mu zakrádalo poznanie o predchádzajúcom dni. Usmial sa a v očiach som mu videla len šťastie. Zobúdzať sa takto každé ráno by mi vôbec neprekážalo. ,,Už som ti povedal aká si krásna keď si rozospatá?" Sadla som si k nemu na posteľ. ,,Nepovedal lebo si ma takú nevidel." ,,Takto ťa chcem vidieť každý deň." ,,To bohužiaľ možné nie je. Máte niečo na jedenie? Urobím nám raňajky." Zišli sme do kuchyne. Ja len v jeho veľkom tričku, on len v trenkách a obidvaja naboso. Spolu sme usmažili vajíčka a najedli sa. Cítila som, ako by sme to robili každý deň. Realita je však iná. ,,Musím sa prezliecť. Dnes je koniec roka, nezabudol si?" Rukou sa plesol po čele. ,,Veru že zabudol. Prezliekať sa nemusíš, v tomto si krásna aj tak." ,,Ty blázon, takto ale do školy ísť nemôžem," vyplazila som mu jazyk. ,,Náhodou, som si istý že by sa to ľuďom až tak neprekážalo." ,,Samozrejme, ani nejakým chlapcom," robila som si z neho srandu. ,,Mením názor, ideme k tebe a prezlečieš sa." Vstal a prišiel ku mne. ,,Máš niečo na perách." Preterla som si ústa rukou. ,,Ešte stále tam niečo mám?" Pobozkal ma. ,,Moje pery predsa." Objala som ho okol krku a pritisla som sa bližšie. ,,Mhmm, pokúšaš moje sebaovládanie." Tak som sa teda odtiahla a vybehla do izby, aby som sa obliekla. Spolu sme vyšli z domu a vydali sa na cestu k môjmu domu. Boli sem ticho, uvedomujúci si, že toto bol trošku prešľap, nech už akokoľvek krásny. ,,Bojím sa," pošepla som mu. ,,Mám tam ísť s tebou?" Chvíľu som rozmýšľala. ,,Nie, nechcem ich ešte viac nahnevať. Len ma počkaj." Pobozkala som ho. Vošla som do domu a vykročila smerom ku kuchyni.