,,Brée ránko, ako si sa vyspala?" spýtala sa mama ignorujúc moju zlú náladu. Len som na ňu fľochla pohľadom, vypila pohár obľúbeného pomarančového džúsu a zase zaliezla do izby. Najhoršie čo môže byť na ráno, je ten čas, kým si vyberiem čo na seba. Niekedy pred skriňou stojím aj 20 minút a nič ma nenapadá. Voľba padla na čiernu košeľu a modrú univerzitnú mikinu, veď načo sa snažiť. Taška na chrbát, slúchatká do uší a mohlo sa ísť. Zbehla som po schodoch, smerom ku kuchyni zakričala čau a už ma nebolo. Prechádzať sa po slnkom zaliatej ulici mi nepokazila ani myšlienka že idem do školy. Naša ulica je najkrajšia ráno, klesá a stáča sa smerom doprava takže to vyzerá akoby som išla nikam. Slnko nádherne zohrieva pokožku a prebúdza život v meste.
Dorazila som k škole. Mohutná budova bez akéhokoľvek citu, bez akejkoľvek nápaditosti. Farieb na dúhe je veľa, ale niekto ju natrel sivou farbou. Vstúpila som do chládku a išla som si odložiť veci. Stále so sluchátkami, som prechádzala chodbou kde sa to už hemžilo ľuďmi. Naša stredná škola mala 680 ľudí, ale s nikým som nenadviazala bližší kontakt a to som tu už 2 roky. Akurát Sára. Mali sme na veci taký istý názor, štítili sme sa veľa vecí, ale spolu sme mohli byť málo, pretože sme obidve urážlivé. Rešpektujeme to a vídame sa každú stredu a sobotu. Miluje prírodu tak ako ja a preto sme si sobotné prechádzky po nádraží, lesných cestičkách a kŕmenie kačiek uznali ako náš rituál. Keď som vošla do triedy, hneď som sklopila zrak do zeme a šinula si to k lavici. Prvá bola matematika. Náš staručký pán učiteľ nám celú hodinu vysvetľoval novú látku. Prestávky som trávila na parapete s mojimi sluchátkami. Keď som počúvala hudbu, bola som v mojom svete. Zvyšok vyučovania prebehol rýchlejšie než som sa nazdala. Keď som vychádzala zo školy zahliadla som jasno tyrkysovú šiltovku ako sa vzďaľuje na bicykli. Málokedy ma niečo zaujalo na toľko že som sa zastavila v ceste, ale tá farba bola naozaj výrazná. Nevadí, len ďalší módny výstrelok, pomyslela som si. Došla som domov, naučila sa a brnkla som Sáre, aby som sa spýtala, kedy dorazí. Kým telefón zvonil, presunula som sa na dvor.
,,No ahoj, kedy dorazíš?" bola moja prvá otázka stredajších telefonátov.
,,Poznáš ma, som na ceste, za 15 minút som u teba." Tak fajn, mám ešte takú polhodinku. Typujem že sa ešte len oblieka. Rozprestrela som deku na trávnik a ľahla si. Začala som čítať Harry Pottera. Tú knihu môžem čítať každý deň a neomrzí ma. Bola so pri časti, ako sa dostali na ministerstvo, keď zavŕzgala bránička a na zem ku mne dopadla Sára.
,,Čau mimozemšťan. Čo podnikneme dnes?" Chvíľu som rozmýšľala. Neplánujem, lebo nemám rada pocit keď to nevýjde.
,,Čo kedy sme zašli do novej kaviarne v meste? Vraj majú veľký výber latté" Otočila som sa k Sáre.
,,Čo ty na to?" Jasne, vstávaj a ideme!" zavelila. Cestou sme trkotali o hlúpostiach ako vždy. čítala nový román a tak sme mali tému na celú cestu. Keď sme dorazili, ostali sme zarazene civieť. Nová kaviareň bola veľká, priehľadná, sklenené steny, niečo čo vídavate len vo filmoch.
,,A že nemajú peniaze!" odfrkla si Sára. Vošli sme a usadili sa. V hlbokých pohodlných kreslách sa dalo sedieť, ležať, čo ste len chceli. Dnešný deň vážne vyšiel, pomyslela som si cestou domov. Pohľad mi zase upútala tyrkysová čapica. Len som pokrútila hlavou a pustila to z nej. S pocitom absolútnej spokojnosti som si ľahla do postele a okamžite zaspala. Ráno som sa zobudila celá odhádzaná. Prekvapene som dvihla hlavu. Paplón ležal na druhej strane izby pri balkóne. Bohvie čom v noci robila, uškrnula som sa. Vyšla som na balkóna užívala si prvé slnečné lúče. S dobrou náladou som si dala krásne červené šaty na ramienka, ktoré sa pri pohybe krásne vlnili. Cez plece som si prehodila koženú hnedú tašku a na nohy žabky. Pri ceste do školy som si spievala, čo sa stáva málokedy. V triede som si sadla a čakala na začiatok vyučovania. Z rozhlasu sa ozval hlas našej triednej učiteľky:
,,Dnes ma príde zastupovať učiteľ angličtiny a donesie vám prekvapenie. Či už dobré alebo zlé nechám na vás. Prajem pekný deň!" Každý bol zvedavý čo to bude a nikto sa nesústredil na to, že máme písať písomku z dejepisu. Do triedy vstúpil učiteľ a postavil sa ku katedre. Za ním z dverí vykukla tyrkysová čapica. Musela som privrieť oči, taká bola tá modrá výrazná. K čapici bola pripojená hlava a k nej telo. Ale aké telo. Červená kockovaná košeľa a béžové gate vytvárali úžasný kontrast s tyrkysovými botaskami. Viac ma však zaujali veľké hnedé oči ktoré sa túlali po triede, usilujúc sa nepozrieť nikomu do očí. Nepodarilo sa mu to. Keď sa nám stretli pohľady, bolo to akoby vo mne nič nebolo tam kde á byť. Ako by som opustila prístav. Chlapec bez mena sa na mňa usmial a venoval sa učiteľovi ktorý sa chystal prehovoriť.
,,Tak vážení, toto je Zayn Malik. Prisťahoval sa a bude s vami chodiť tieto ostatné 3 roky do triedy. Zayn, chceš nám o sebe niečo povedať?" preniesol naňho pozornosť. My sme zase preniesli pozornosť na neho. ,,Takže som Zayn, mám 17 a budem tu s vami. Mám rád hudbu, tanec a som celkovo spoločenský snáď k vám zapadnem." Celý čas sa pozeral na mňa a ja som sa tvárila že to nevidím. Samozrejme jediné voľné miesto bolo predo mnou,.. I keď som bola rada že nie pri mne, lebo to by som psychicky nezvládla. Sadol si a vyučovanie pokračovalo. Po škole som bola zabraná do myšlienok o ňom, keď som do niekoho vrazila a do rúk mi padla šiltovka. Jasné, veď prečo nie? pomyslela som si a zdvihla oči. V tom momente ako som to urobila som to oľutovala. Stratila som sa v jeho hlbokých hnedých očiach. Stále ma držal, aby som nepadla. Bol to mimoriadne dobrý pocit cítiť tie svalnaté ruky.
,,Eh,.. prepáč. Mala som dávať pozor na cestu." koktala som.
,,Nie, to ja som mal hlavu v oblakoch, ale nečakal som že mi niekoho pošlú tak rýchlo." Vedela som že sa červenám ešte skôr ako som začala.
,,Ako sa voláš? " spýtal sa ma s úsmevom.
,,Som Sophie." odvetila som stále v moci jeho očí.
,,Tak, Sophie teší ma. Nezájdeme niekam?"
,,Nie ďakujem, už mám niečo na práci", povedala som. Otočila som sa na päte a odišla. Doteraz som k šťastiu chlapcov nepotrebovala, nenechám sa opantať nejakým nováčikom, o ktorom nič neviem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára