Neobyčajne obyčajný svet 7

Celú noc som sa snažila spočítať hviezdy. Nemožné. Tak som na ne aspoň hľadela a ku každej si premietala príbeh. Každá nejaký musí mať. Tak ako my ľudia.
Na druhý deň som očakávala nejaké podpichovanie od rodičov ale o to sa postaral Filip. ,,Hijó,hijó, dobré ráno," smial sa. ,,Veď teba ten smiech prejde," pohrozila som mu prstom. ,,Ak neprestaneš, rodičia sa dozvedia o tvojich pravidelných výletoch v sobotu večer." Žmurkla som naňho a odišla som z kuchyne. Niekedy mi tie jeho hlúpe reči dokážu nenormálne dvihnúť tlak. Inokedy som fakt rada že ho mám. Ako keď mi pomohol dostať Zayna z domu. To mi fakt bodlo, i keď ako vidno, bolo to zbytočné. Naši Zayna zobrali viac než dobre. Len či im to vydrží. Rozmýšľala som, čo si o nich myslí Zayn. Možno sa so mnou rozíde kvôli nejakému príbehu z detstva, uťahovala som si z toho.
,,Dnes si dáme šaty, čo povieš?" spýtala som sa svojho odrazu v zrkadle. Dnešný deň ešte prežijem. Zajtra koniec roka a potom celé leto pred nami. Chcem toho toľko skúsiť. So Zaynom pravdaže. Jasne že bude mať nejaké plány na leto aj s rodinou ale snáď skočíme aj my niekam. Nerátala som s tým, že ma bude čakať, pretože písal že musí skočiť k doktorke. Vraj len preventívka, tak načo sa znepokojovať?
Došla som som do chládku školy. Bez Zaynovej ruky tu bolo oveľa chladnejšie ako som si pamätala. Bez jeho silného ramena o ktoré som sa mohla oprieť hocikedy na mňa steny padali. Asi šaliem, usúdila som. Sadla som si na miesto a pripravila sa na hodinu. Učiteľka ju začala tradičným bla bla bla, o tom ako sme sa snažili a ako nie. Typické koncoročné reči. Uprosterd hodiny sa však ozvalo zaklopanie. Vstúpila zástupkyňa riaditeľa a tak sme sa museli povinne postaviť. Šepkajúc niečo učiteľke, nás nebrala na vedomie. Potom sa otočila ku mne a povedala. ,,Martinka, poďte prosím so mnou. A veci si vezmite tiež." Celá vystrašená som ju nasledovala von na chodbu a čakala čo sa stane. ,,Radšej by som to oznámila rodičom, ale vyslovene ma požiadal aby som zavolala teba, pretože rodičia museli náhle odcestovať." Hneď som vedela že sa Zaynovi niečo stalo. Mierne sa mi zahmlilo pred očami. ,,No tááák,.." prerušil moje mdloby rázny hlas zástupkyne. ,,Nezosyp sa mi tu, Zayn má iba zlomený prst a potrebuje niekoho kto mu pomôže pri ťažších úkonoch." Od úľavy som sa rozosmiala. Len zlomený prst, Zažijeme aj horšie, spoločne. ,,Prepáčte, len som sa zľakla. Ako sa mu to stalo?" Jej pohľad dával jasne najavo že sa jej to nechce riešiť na chodbe a tak ma odviedla do kabinetu. ,,Keď išiel od doktorky, vyšmykol sa mu bycikel a tak nešťastne, že sa mu prst zamotal do kolesa. Samozrejme, doktori hneď napravili čo mali a pustili ho domov. Inokedy by som ťa nechala v škole, ale naozaj potrebuje niekoho teraz pri sebe." Len som prikyvovala. ,,Takže môžem ísť?" spýtala som sa. ,,Nech sa páči. Ale buď opatrná, jedného maróda už máme." Žmurkla na mňa. Zobrala som si teda veci a vyrazila zo školy. Počkať, veď ja neviem, kde ten ťuťko býva. Vybrala som telefón, stlačila rýchlu voľbu a čakala.
-Ahoj zlatíčko. Už ti to povedali? Taká smola. Typujem že voláš aby si sa spýtala kde bývam. Smerom k starej pekárni a pri nej zahni doľava. Počkám ťa pri nej, nech nejdeš zbytočne sama.
-Hneď som pri tebe ty môj nešika.
Zložila som a pobrala som sa smerom kam mi povedal. A tam tak stál, so smutným úsmevom. Opatrne som ho objala. ,,Čo ten smutný úsmev?" pritúlila som sa. ,, Som taká rada že sa ti nestalo niečo horšie." Len ma pobozkal na vrch hlavy a objal a zdravou rukou. ,,Ja viem a som rád, ale mi to pokazilo plány." Zase ten smutný výraz. Pobozkala som ho na kútik pier. ,,Aké plány?" ,,Chcel som ťa zobrať na výlet." Posmutnel. ,, No ták, úsmev ty blázonko. Určite to nebude jediný raz čo nám nevýjdu plány. Treba len improvizovať." Počas toho ako som rozprávala ma viedol k domu. ,,Vitaj u mňa." Keď sme vošli len som ostala stáť. Vyzeralo to tu ako v rozprávke. ,,Páni, máte naozaj prekrásny dom." Vravela som s otvorenými ústami. ,,Som rád že sa ti páči." Usmial sa. Po schodoch ma viedol k sebe do izby. ,,Prepáč že tu mám taký neporiadok, ale nečakal som návštevu. Jeho izba bol asi najväčšia v dome. Pri stene stál veľký stojan, od spoda až nahor plný CDčiek. Obrovská posteľ s kockovanými návlekmi bola prekrásna. Všetko aldené do hneda. Hnedé parkety, steny, drevo. Dokonca aj záclona. Ako v nejakej nore. Všimla som si jeden väčší stôl stojaci pri balkóne. Keď som k nemu podišla, všimal som si čo na ňom je. Boli na ňom obrázky. Veľa kreslených obrázkov prírody, rozprávok i keď len obyčajných vecí, no najviac ma upútal obrázok ktorý nebol dokončený. Bol uplne navrchu a vedľa neho ležala moja fotka ako som spala. Bola sčasti prekreslená do 4x väčšej podoby. Bola krásna. Každý kúsok bol vykresený až do najmenších detailov. Keby sa nakloním ešte bližšie, vedela by som si spočítať mihalnice. Otočila som sa k nemu, ale nezaregistrovala som, že sa ku mne zozadu priblížil. Vyzeral tak zraniteľne, Keď tam len tak stál, so šiltovkou stiahnutou dočela a čakal moju reakciu. Ako malý chlapček bojaci sa všetkého, večne sa schovávajúc za maminu sukňu. Pristúpila som k nemu a objala ho. Tvár presne zapadla do kontúr jeho tela. Akoby sme pre seba boli stvorení. ,,Chcel som ti ho dať k narodeninám. malo to byť prekvapenie." No ja som tam len stála a držala ho najpevnejšie ako som vedela. Nikto pre mňa nikdy neurobil tak krásnu vec. ,,Ďakujem,." zamumlala som s nosom pritlačených v jeho priehlbinke pri pleci snažiac sa nerozplakať. Zradné slzy sa preliali cez okraj a prvá dopadla na jeho tielko. Ostal tam mokrý fľak v tvare kruhu. Dokonalom kruhu. Pre mňa to bolo ako znamenie zhora že táto situácia sa mala stať. ,,No tak neplač." Vsunul mi prst pod bradu aby somsa mu pozrela do očí. ,,Človek je najkrajší keď spí. Všetky pocity vyplávajú na povrch. Šťastie, smútok, trápenie, radosť. Stačí len zaspať a človek ukáže svoju pravú tvár. Keď si zaspala, bola si taká krásna ako ešte nikdy. Musel som ťa nakresliť. Ale ani keby nakreslím tisíc takých fotiek nevyjadrí to to ako veľmi ťa milujem." Potom sa naklonil a dal mi najnežnejší bozk aký som kedy zažila. Bolo v tom toľko lásky, až sa mi podlomili kolená. Láska prúdila každou jednou čiastočkou môjho tela a prelivala sa ďalej, Bolo to ako keď sa rozhorí oheň. Najprv opatrne, potom však udrie plnou silou a zasiahne všetko. Stáli sme tam v objatí, ja so slzami na mihalniciach a on so zlomeným prstom. Bozkávajúc sa sme prešli k jeho posteli. Nadvihol ma a jemne ma na ňu hodil. Lahol si nado mňa a neustále sme sa bozkávali. Cítiť na sebe ťarchu jeho tela bolo to jediné čo som chcela. Opatrne som mu vyzliekla tielko, bozkávajúc mu krk. Jeho prsty ma držali za boky tak silno, že ani keby chcem, už mu neujdem.
Keď sme boli obaja bez tričiek, zaváhali sme. Bolo to pre nás nové ale o to krajšie, že to prežijeme spolu. Keď mi dával dole nohavice, neustále sa mi pozeral do očí s nemou otázkou. Usilujúc sa dať mu jasnú odpoveď som sa naňho prevalila a bozkávala ho na ústa, viečka, líca, na nos. Pomaly som prechádzala po krku smerom k bruchu. To, čo nasledovalo potom tu písať nebudem. Bolo to len moje a Zaynove. Naše telá do seba zapadli ako dva kúsky puzzle. Bolo to tak prirodzené. Bolo to tak ľudské. Zaspali sme neskoro večer s poprepletanými telami v izbe plnej lásky.