V kuchyni na mňa čakali obidvaja. Otec stál pri kuchynskej linke mamka sedela na stoličke. Každý čakal, čo povie ten druhý. Keď mi ticho začínalo byť nepríjemné, ozvala som sa. ,,Mami, tati. Viem že to čo som urobila nebolo práve zodpovedné. Naozaj ma to veľmi mrzí.“ Rodičia sa na seba pozreli. ,,Rozmýšľali sme, čo ti na to povieme. Keby nám povieš že tam chceš prespať, pravdepodobne by sme ti to dovolili. Máš 17, už nie si malé dieťa. Je nám jasné, že ste asi karty nehrali celý večer a preto sa len chcem ubezpečiť či vieš čo robíš. Teraz máš týždeň zakázaní chodiť von a Zayn má zakázané chodiť sem. Keďže piatky nebývame doma, v piatok sem môže dôjsť. Keď sme boli v tvojom veku, tiež sme boli každú voľnú chvíľu spolu a tak vieme že to bude ťažké, ale musíš pochopiť našu situáciu.“ Bola som pripravená na krik, ale na toto nie. Brali na vedomie to ako sa cítim so Zaynom. ,,Ďakujem že to chápete. Trest si odpykám bez výčitiek a kriku, nebojte. Musím sa ísť prezliecť. A ozaj, ste tí najlepší rodičia na svete.“ Objala som obidvoch. Len otec si ma podržal o trochu dlhšie ako bolo potrebné. Rýchlo som vybehla do izby, pretože mi neostávalo veľa času na nejaké parádenie. Obliekla som si zase moje obľúbené červené šaty. Aspoň budeme so Zaynom ladiť.
Keď som vyšla z domu, okamžite ma chytil za ruku. ,,No čo? Čo povedali?“ ,,Mám na týždeň zaracha ale inak to zobrali dobre.“ Odul spodnú peru a smutne povedal. „To sa akože týždeň neuvidíme?!“ Keď to povedal on, znelo to ako rozsudok smrti. „Viac menej neuvidíme. Ale v piatok k nám môžeš na večer dôjsť. Naši nebudú doma.“ Na perách mu zaihral úsmev. „To je lepšie. Aspoň budeme mať súkromie.“ Samozrejme na to som sa začala ihneď červenať. „Poďme radšej lebo zmeškáme do školy.“ Pridali sme do kroku. Do školy sme došli ledva na čas. Usadili sme sa do lavíc keď práve zazvonilo. Do triedy vstúpila triedna učiteľka s vysvedčeniami. ,,Och nie.“ Zaúpela som, no nikto to nebral na vedomie. Každý mal svoje vlastné problémy. Postupne prechádzala všetkých až sa dostala na písmeno K. ,,Tak, koho to tu máme? Aha, Kollárová Maťa. Veľmi ma teší že si si opravila väčšinu známok. Najviac som prekvapená z matematiky. Viem že ti moc nešla ale ako vidím, našla si niekoho kto ti to vysvetlil tak že si to pochopila.“ A žmurkla dozadu na Zayna. Ďakovala som nebesiam že som sa ovládla a nerozosmiala. „V skratke, gratulujem.“ Už aj s vysvedčením som si sadla a čakala kým toto celé skončí. Prešli ďalší ľudia až sa na rad dostal Zayn. To som bola veˇmi zvedavá, lebo okrem mojej matiky sme školu neriešili moc. ,,Zayn, na chlapca prekvapivo dobré vysvedčenie. Jedna trojka zo zemepisu. Škoda jej, mohol si si to opraviť.“ „Ja viem. Trochu mi to nevyšlo.“ Sadol si na miesto a mne sa chcelo kričať. Prečo sme sa o tom rozprávali? Zemepis je môj obľúbený predmet. Poľahky by som mu vysvetlila učivá. Mohol mať aspoň dvojku.
Odovzdávanie sa skončilo a my sme vyšli z chladnej školy. Obidvaja sme boli ticho, čo bolo dosť čudné. Tak som teda začala ja. „Prečo si mi nepovedal že zo zemáku ti vychádza 3? Vieš že by som ti rada pomohla. Aspoň by som ti odplatila matiku.“ Kopol do plechovky ktorá ležala na zemi a povedal. „Nechcel som ťa zaťažovať.“ Na to som mu chytila tvár do dlaní. „Toto už nechcem v živote počuť, jasné?! Ty by si ma nijako nezaťažoval, rozumieš?!“ Usmial sa, „Do budúcnosti budem vedieť.“ No jeho úsmev sa nedotkol jeho očí. „Zlato, deje sa niečo? Poviem či, správaš sa trošku čudne.“ „To je až tak vidno? No nič, cez hodinu mi prišla SMSka od našich. V piatok večer musím byť doma. Mamina sestra dojde na návštevu a aj u nás prespia.“ Zo srdca mi padol veľký kameň že sa nestalo nič vážne ale aj tak ma dobrá nálada pomaly opúšťala. „Nechcel som ti to povedať, lebo som dúfal že presvedčím našich aby som mohol prísť k tebe. Ale nedávam tomu veľké šance.“ „Do piatka je veľa času. Možno zmenia názor.“ „Snáď hej.“ Vybrali sme sa k nášmu domu. Rodičia nepovedali či do toho spadá aj odprevadenie, tak sme si povedali že nám snáď šťastena povolí aj tento kúsok. Keď sme zastavili pred domom, Zayn sa ozval prvý. „Teraz asi musíš ísť domov, že?“ Keď som si spomenula na trest. „Musím.“ Pocítila som ruku na mojich krížoch ako si ma tlačí k sebe. Vášnivo sme sa pobozkali. Objala som ho okolo krku a ruku zaplietla do vlasov. „Nerob mi to ešte ťažšie,“ zachripel Zayn. „Ľúbim ťa. Večer ti zavolám.“ Už som len videla ako sa jeho postava vzďaluje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára