4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -12-

     Stáli sme tam a nevedeli sme sa prestať smiať. ,,Ty prečo si bola ticho? Jak nemtavá si bola." Povedala som Alice keď som chytila dych. Alicin výraz však odštartoval ďalší záchvat smiechu. ,,Vážne som tak vyzerala?" Zamračila sa Alice, no stále so známkami smiechu na tvári. ,,Hej. Akoby si zbadala ducha." Uťahovala som si z nej ďalej. Zaborila si tvár do dlaní a pomedzi ruky som ledva rozumela čo vraví. ,,To iba ja môžem stretnúť chalana z One direction a správať sa ako blbec." Snažila som sa ju utešiť. ,,Ber to tak, že ho, respektíve ich, už asi nikdy neuvidíš." Uvedomila som si že je to pravda a posmutnela som. Tak rada by som spoznala bližšie. Počkať, veď Louis si vypýtal moje číslo so slovami že ho ten "ťuťmák bude ešte potrebovať." Poviem to Alice? Nepoviem to Alice? Hodilo by sa, keby mi povedala čo si o tom myslí. ,,Alice? Niečo ti poviem ale sľúb mi, že nebudeš vyvádzať. Rozprávali sme sa s Harrym, a on začal že bude chcieť niečo za to, že za mňa zaplatil jedno balenie. Spýtal sa čo robím zajtra, a keď som mu povedala že idem na intrák, spýtal sa kam. No a potom zrazu odišiel." ,,Hej, to som videla. Trochu čudné, nie?" ,,Dosť. Vyzeralo to, akoby ma chcel zavolať von alebo čo, i keď viem že je to hlúposť. Proste, Louis si po tom ako Harry odišiel, vypýtal moje číslo, že vraj ho bude ešte Harry potrebovať." Zvyšok vety zanikol v hlasnom vískote, ktorý vydala Alice. ,,Louis Tomlinson si od teba vypýtal číslo?! A ešte k tomu pre Harryho?!" Počkala som kým sa upokojí. Keď má takúto náladu, nemá zmysel niečo hovoriť či riešiť. Musíte len počkať kým vychladne. ,,To znamená že si sa mu asi páčila." Vyhŕkla Alice nadšene. ,,Prosím ťa!" Šomrala som. ,,Na svete má milióny fanúšičiek a akurát ja by som sa mu páčila, nie? Prosím ťa, netrep a poď!" Prevrátila som očami, no myšlienka na tie kučeravé vlasy a zelené oči ma neopúšťala.
     Nepriznám si, že som celý deň podvedome hľadela na telefón a čakala,.. Ani neviem na čo. Musím jednoducho niečo robiť! Rozhodla som sa, že prevetrám korčule. ,,Ideš so mnou?" Došla som do izby, kde ležala Alice vyvalená pred notebookom. Odpoveď mi bola jasná ešte skôr, ako otvorila ústa. ,,Nechce sa mi," zašomrala s očami prilepenými na obrazovke. Takže aj spoločnosť mám istú. Pekne krásne sama so sebou. Z nabíjačky som vzala mobil a z garáže korčule. Kým som sa obula, prešlo hádam aj 15 minút. Nasadila som si sluchátka a pustila čerstvo stiahnuté piesne od chalanov. Po chvílke som takmer všetky vedela naspamäť. Fíha, sú fakt dobrí. Pri Harryho častiach mi srdce vždy bilo o trošku rýchlejšie ako je normálne.
     Zažíva to ďalší milión dievčat. Takto som sa ubezpečovala, že som úplne v poriadku. Čo tu vlastne robili? Musím sa spýtať Alice, odkiaľ vlastne sú. Zabočila som na Elliotovej ulici, ktorá je zároveň aj najdlhšou ulicou v Holmes Chapel. Práve mi hrala I should´ve kiss you. Nejaká nová, ktorú mi odporučila Alice. Bola tak nenormálne chytľavá, že som na ňu musela tancovať. Aby bolo jasné, ja neviem tancovať, takže si asi viete predstaviť, ako vyzerali moje pohyby a ešte k tomu na korčuliach. V diaľke som zbadala povedomé postavy. Zaostrila som, pretože Slnko svietilo doslova všade. Bol to Harry a Louis, no zbohom.. Musím zmiznúť! Bola jediná myšlienka ktorá sa v tej chvíli nachádzala v mojej hlave. Prudko som zabočila, kde sa mi zdalo že je nejaká zabáčka, ale omyl. Vrútila som sa niekomu do dvora. Keby len niekomu, nič nepoviem. Na dovre kam som vtrhla mala práve nejakú oslavu moja učiteľka zo základnej školy. Ostala som tam stáť s komicky otvorenými ústami a vyšpúlenými očami a nevedela som čo mám robiť. ,,Nicole, zlatko, potrebuješ niečo?" Spýtala sa ma s úsmevom pani učiteľka Sticková. Keby sa ja mám v takejto situácii usmiať, asi by som pukla od smiechu. ,,Ehm,.. Nie, len som neubrzdila a vletela som omylom sem, je mi to ľúto. Už aj idem. Dovidenia a prepáčte že som vyrušila oslavu." Prosím nech tam už nie sú, modlila som sa v duchu. Opatrne som sa sebou zavrela bráničku, ktorá ma zradila a bola otvorená a vykukla som na ulicu. Pozrela som sa do ľava, nič. Pozrela som sa do ľava a skoro som z tých korčúl zletela. Dva metre odo mňa stáli Harry s Louisom a o niečom sa rozprávali. Čo teraz, Nicole, čo teraz? Ďakujem ti veľmi pekne, vysielala som vražedné myšlienky k "tomu hore".  No to, že tam stáli nebolo ani také zlé. Horšie bolo, že kým som sama so sebou viedla monológ, Louis s Harrym si ma všimla a s úsmevom vykročili smerom ku mne.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára