Fučala som ako slon. Nohy ma boleli, točila sa mi hlava ale neprestávala som. Tento kondičný tréning dokončím aj keby som mala dušu vypľuť! Posledný som vynechala lebo som musela ísť do knižnice kvôli hlúpej škole. Na druhý deň sme mali odovzdať esej a ja som na to zabudla, takže som sa pekne krásna o šiestej hnala do mesta. Esej som dokončila o dvanástej v noci. Lepila som obrázky, opisovala texty, písala dátumy. Keď som šla spať, hlava ma išla prasknúť od bolesti, o očiach ani nehovoriac. Budík som ako vždy nastavila na piatu. Z internátu som to mala vybavené. Aby bolo jasné, chodím na strednú školu pedagogickú v meste Holmes Chapel. Zameranie mám však psychológiu. Chcem vyštudovať a pomáhať. Hlavne deťom. Sú to najzraniteľnejšie bytosti na zemi a nie každý to chápe. Pomedzi štúdium štyrikrát do týždňa trénujem volejbal. Je to časovo náročné ale dá sa to zvládnuť. Merač mi zapípal a tak som sa krokom vybrala ku škole. Dnešný výkon bol zatiaľ najlepší aký som podala. 10 kilometrov zabehnutých za hodinu. Prišla som k vrátnici.
„Dobrý pán Walder. Už som tu.“ Pozdravila som nášho vrátnika.
„Áa, Nicole. Dnes si nejaká zničená. Vyzeráš ako vypľutá ponožka.“
„Tak to teda ďakujem.“ Zasmiala som sa.
„Ale nie. Vieš že pre mňa bude vždy tá najkrajšia.“ Žmurkol na mňa načo som sa len usmiala. Pán Walder mi bol ako druhý dedko. Taká dobrá duša, ani muche by neublížil. Zakaždým po behu sa zastavím na kus reči. Vie všetko o tom čo sa deje v škole a ja som bola rada informovaná. Na chodbe som spomalila. Mala som rada prechádzky prázdnou chodbou i keď mi niekedy to ticho naháňalo strach. Z izieb sa ozývalo pravidelné odfukovanie, chrápanie alebo som občas dokonca zachytila ako niekto rozpráva zo spánku. Keď som mala čas, zastala som a počúvala. Niekedy to boli bludy, niekedy zážitky z detstva alebo len reprodukcia dňa. Raz som dokonca počula dievča recitovať Preverta.
Smieš sa dotknúť
mojich líc,
ale smútok
ti vykĺzne spomedzi
rozdielnych svetov...
a ty, vďačná
vlažným dotykom
zvieraš s nenávisťou
hrdlo prostej pravde..
..netrpím
Tá báseň patrila medzi moje najobľúbenejšie. Prevert dokázal napísať tak málo a vyjadriť tak veľa. Zbožňovala som ho. Odrecitovala by som vám ju aj o polnoci. Potichu som vošla do izby aby som nezobudila Maggie. Moja spolubývajúca, drobná ryšavá Maggie s veľkými orieškovohnedými očami. Večne oblečená do farieb zeme. Bolo dobré že nás spolu dali dokopy. Ja s temperamentnou povahou a neustálymi zmenami nálad spolu s pokojnou, večne usmievavou holkou, ktorá všetko zlé aj dobré vysvetľovala tým, že osud to tak chcel. Tvorili sme vražednú kombináciu. Boli sme vždy spolu. A keď myslím vždy, tak myslím naozaj vždy. Až na to, že Maggie sa venovala tenisu.
Zhodila som zo seba šaty a zabalila sa do uteráku. „Načo tie sprchy dávajú na koniec chodby?!“ Rozčuľovala som sa už po x-tý raz. Uterák som zavesila na stojan a vošla pod sprchu. Nechala som kvapky stekať po tele a len som tam tak stála a rozjímala. Dokázala by som tam stráviť hodiny, ale sprchy sa začali pomaly zapĺňať, takže som musela uvoľniť miesto. Kývnutím som pozdravila dievča z vedľajšej izby. Prestúpila sem len nedávno, myslím že pred mesiacom. Na krátko ostrihaný pixie účes ma fascinoval, ale aj tak sme nemali možnosť sa porozprávať. Či už o vlasoch, o tom prečo prestúpila, jednoducho o ničom. Snáď to neskôr napravím. Opäť som sa prešla cez celú chodbu a vošla som do izby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára