4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -21-

      ---> z pohľadu Nicole

      Keď som zdvihla hlavu, zistila som, že som narazila do Harryho. Čo tu ten robí? ,,Nicole? Stalo sa niečo?" Spýtal sa vystrašene. Bojí sa o mňa. Inokedy by ma to potešilo, ale teraz som tomu jednoducho nedokázala venovať pozornosť. ,,To je jedno, nič." Hlavne mu nepozri do očí. Keby sa stratím v tých jeho hlbokých zelených očiach, nevydržím to. ,,No tak. Myslíš že ma oklameš?" Oči-neoči, slzy sa mi preliali spoza viečok a ja som nemala silu s nimi bojovať. Pocítila som okolo seba Harryho silné ruky. ,,Čo sa deje?" Všetko to zo mňa vyšlo. Plakala som a rozprávala som. Harry ma len mlčky počúval, a občas mi zotrel slzy, ktoré sa mi kotúľali z očí. Neviem opísať, aký to bol neskutočný pocit. Bola mi zima aj teplo zároveň a ja som vedela, že som s ním v bezpečí. ,,Moja kamarátka Lauren. Mávala silné depresie. Tie sa však striedali s dobrou náladou. Nevenovali sme tomu až takú veľkú pozornosť ako sme mali." Silnejšie ma objal, akoby vedel čo bude nasledovať. ,,V sobotu večer sa zabila." Z mojich sĺz sa na Harryho tričko tvoril veĺký mokrý fľak, ale jemu to nevadilo. ,,Mohli sme,... Mohli sme tomu zabrániť. A my sme nič neurobili." Vyslovila som nahlas myšlienky ktoré ma posledné dni tak strašne ťažili. ,,Nicole! To nehovor. Prosím, len to nehovor. Nemohli ste vedieť, že je to až také zlé." Vravel potichu Harry, no bolo to zbytočné. Tak skoro sa toho pocitu nezbavím, to viem. Sedeli sme na lavičke v starom parku bez pohybu. Nevadilo mi to. Konečne som to niekomu povedala celé, ako to cítim. ,,Vieš, si fajn Harry. Veľmi fajn. Ďakujem že si tu so mnou." Šepkala som mu do trička. ,,Vždy tu budem pre teba." Cítila som jeho teplý dych na krku. Dvihla som zrak a v očiach som mu videla tú istú túžbu, ako v tých mojich. Naklonil sa ku mne a jemne mi priložil pery k tým mojim. Jemne sa mi o ne obtrel, ale mnou akoby prešiel elektrický prúd. Nenaliehal. Dlhšie som to nedokázala skrývať. Rukami som ho objala okolo krku a hrala som sa mu s kučerami na hlave. Objal ma okolo pása a dlho mi hľadel do očí. Rozprávali sme sa bez slov, i keď vlastne nebolo o čom. Jeho oči sa do mňa vpíjali obrovskou silou a ja som cítila, ako sa mi po tele rozlieha teplo. Bolo to ako lesný požiar. Začína pomaly, ale po čase zasiahne všetko. Opäť som ho pobozkala a zachvela som sa, keď ma rukami objal okolo pásu. ,,Ľúbim ťa." Zašepkal a ja som vedela, že cítim to isté. ,,Aj ja teba." Povedala som jednoducho. K tejto chvíli neboli potrebné žiadne dlhé reči. Boli sme tam len my dvaja.
      Sedeli sme tam, až kým nezačalo byť chladno. Keďže som z internátu vybehla narýchlo, nemala som so sebou žiadny svetrík. Harry asi cítil, ako sa trasiem, pretože si bez slova vyzliekol sako a podal mi ho. ,,Bude ti zima," protestovala som. ,,Nebude. Len si to obleč, Nicole."  Jeho sako mi bolo veľké, ale hrialo. ,,Ďakujem." Opäť ma objal okol pliec. ,,Rozprávaj mi o sebe. Viem o tebe tak málo." Požiadal ma. ,,Čo by si chcel vedieť?" Spýtala som sa, pretože som netušila, čo by som tak o sebe povedala. ,,Ako si sa dostala k volejbalu?" Túto otázku mi pokladali často. ,,Od malička som mala rada športy. Keďže som nevynikala ani v tanci, speve či kreslení, skúšala som postupne všetko čo ma napadlo. Rok som chodila na futbal. Vyskúšala som basketbal aj florbal, až smo nakoniec pristála pri volejbale. Na futbale som si moc s dievčatami nesadla, a tak som musela odísť. Teda, niežeby som odišla kvôli tomu." Rýchlo som povedala, keď sa Harry chystal protestovať. ,,Bol to len dôvod, na ktorý som sa mohla vyhovoriť. V skutočnosti ma futbal nikdy nebavil." Uškrnula som sa. Po dlhej dobe aspoň aký taký úsmev. ,,Takže na volejabel si si s dievčatami ihneď sadla?" Spýtal sa so záujom. ,,Samozrejme, to zase nie. Zo začiatku tam boli nejaké nezhody, pretože som bola nováčik. Postupne som sa spoznala s dievčatami. Stala sa z nás rodina. Malá ale silná rodina. Podporovali sme sa vo všetkom, no naopak, nikdy sme si neklamali. Všetko sme si na rovinu povedalaí a potom sa to vyriešilo. Asi také niečo, ako ty s chlapcami, nie?" Táto časť jeho života ma zaujímala viac ako ostatné. Ako sa z piatich cudzích chalanov stali viac-menej bratia. Neverím v osud, ale náhoda to byť nemohla.
      ,,To áno. Zo začiatku sme mali málo času na spoznávanie sa. V dome porotcov sa to celé zmenilo. Nemáš na výber, keď si s nimi v jednej izbe." Pousmial sa. ,,Boli sme tak rozdielny, ale dopĺňali sme sa ako puzzle. Teraz si deň bez Niallovho smiechu alebo Louisových žartíkov ani neviem predstaviť. Naším otcom je akoby Liam. Vždy pokojný, vždy usmievavý. Myslím že nie je vec, ktorú by nevedel vyriešiť. Niall je naša veselá kopa. Neprejde deň, aby neurobil nejakú hlúposť. Louisa a jeho žartíky si mala šancu spoznať. A to bol len slabý odvar." Žmurkol na mňa. ,,Musí s ním byť sranda." Poznamenala som. ,,Síce je najstarší, ale je to naše dieťa. Je z nás najbláznivejší, najspontánnejší. Zayn je najhanblivejší, to asi vieš. Je radšej ticho, akoby mal rozprávať v jednom kuse. A ja som dpĺňam päťku, ako ten najdokonalejší." Usmial sa. ,,Aby ti do toho nosu nenapršalo." Zasmiala som sa. ,,Nikdy." Usmial sa znova. Všimla som si, že sa začína stmievať a neviem koľko je hodín. Keď som skontrolovala hodinky, bolo za 5 minút deväť. ,,Do pekla!" Vyhŕkla som. ,,Čo sa stalo?" Spýtal sa Harry. ,,O 5 minút mám byť na internáte. Nemám šancu tos stihnúť." Postavila som sa a podala Harrymu ruku. ,,Budeme bežať?" Spýtal sa so šibalským úsmevom. ,,Nemám na výber." Chytili sme sa teda za ruky a rozbehli sa.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára