19. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -46-

---> z pohľadu Harryho

,,Choď do pekla Nialler!!" Skríkol som, keď ma druhý raz porazil na X-boxe. ,,Smola brčka, dnes som tu kráľ ja!" Rozosmial sa a na hlavu si dal prázdnu misku od pukancov. Liam s Louisom boli niekde zalezení a tak nevideli, ako bláznime. ,,Aby si!" Smial som sa a šiel som do kuchyne. Na stole ležal posledný kúsok ovocného koláča a kým si to stihol Niall všimnúť, napchal som si ho celý do úst. mal som pocit, že mi polezie von aj ušami, ale statočne som všetko prehltol. Mission complete, pomyslel som si samoľúbo. Chcelo b to mlieko, pomyslel som si a tak som sa vybral k chladničke. Ako vždy keď sú chalani u nás,.. Teda, vždy keď je u nás Niall, je chladnička prázdna. Vyhrabal som škatuľu s mliekom, no veľa tam nebolo. Zapil som koláč, ktorý mi uviazol niekde v strede krku, keď som počul niekoho zvoniť. Niall šiel otvoriť a ozval sa dievčenský plač. ,,Alice! Čo sa deje?" Prekvapene som dvihol hlavu, že som si ju buchol o vrch chladničky. Čo tu robí prepána Alice a prečo plače? Keď som šiel za nimi, sedeli na sedačke a Alice plakala Niallovi v náručí. Niečo nesúvisle bľabotala. Zachytil som slová opitá mama, sťahovanie, nechcem. ,,Alice, ukľudni sa prosím ťa," šúchal ju po pleciach, pretože sa celá triasla. ,,Zhlboka sa nadýchni a pekne mi to povedz." Tak ako Niall povedal, nadýchla sa, utrela si slzy, no stále sa neuveriteľne triasla. Začala rozprávať. Nebola ani v polke, keď som sa postavil. To mi stačilo. Nasadol som do auta a vyštartoval som k Nicolinmu domu. Inokedy cesta tam trvá dobrých 10-15 minút, teraz som tam bol asi tak za 5 minút. Keď som vystúpil z auta, napadlo ma že by som mohol aspoň zavolať. Telefón zvonil, no nikto nedvíhal. TO som už bol pri bráničke, ktorá bola otvorená. Keď som prišiel k dverám, otvorili sa a v nich stála Nicole. Nevedel som, čo mám u nej čakať. ,,Maličká," usmial som sa na ňu. ,,Čo tu robíš?" Spýtala sa prekvapene a viedla ma hore do izby. ,,Alice k nám prišla a Niall ju donútil všetko nám povedať." V tom momente sa rozplakala. ,,No tak, neplač," utieral som jej slzy ale po chvíli som to vzdal.
        Potiahol som ju k posteli a ľahli sme si na ňu. Objal som ju a snažil som sa, aby cítila, že som tu len pre ňu. Mala na sebe tenké tričko a ja som cítil ako sa trasie. ,,Chceš sa o tom rozprávať?" Spýtal som sa. Prikývla, no bola však ticho. Nepýtal som sa znova, čakal som. Potom začal rozprávať. Držal som ju v náručí a počúval som, ako rozpráva o všetkom. Počúval som, ako si dievča, ktoré ľúbim vylieva srdce. Hovorila o otcovi, o tom aký s ním má vzťah. Chce s ním mať vzťah, aký s ním nikdy mať nebude. Cítil som, že to chce oveľa viac, ako je na nej poznať. Potom začala rozprávať o volejbale. Ako už odmalička chcela byť v niečom dobrá, no nič sa nenašlo. Tanec, kreslenie, nič. Potom narazila na volejbal a už sa ho nepustila. Hovorila o dôvere, ktorú si s dievčatami vypestovali. Vraj: ,,Keby dôjdem o polnoci k hociktorej z nich že potrebujem pomoc, pomohli by mi aj keby to bolo nemožné." A ja so vedel, o čom hovorí. Presne o tej dôveru, ktorú mám ja s chalanmi. Sme rodina, tak ako ony. A potom sa dostala k jadru problému. ,,Mamka prišla o prácu. Sťahujeme sa do Londýna. Už o 2 týždne. Nemôžem tu všetko len tak nechať! Nemôžem," na konci sa jej zlomil hlas a tak len pokrútila hlavou. V krku sa mi tvorila guča. Prečo sa tak trápi?! Snažil som sa tešiť z toho, že v Londýne budeme byť viac spolu, no akosi to nešlo. Nešlo to, keď mi plakala na ramene. A nakoniec vravela o Maggie. Usmieval som sa, keď mi hovoril ich zážitky, i keď som o nich už počul. ,,Ako ju tu môžem nechať? Teraz, keď ju Paul tak hnusne oklamal?" Netrápila sa pre seba, ona sa trápila pre ostatných. Mal som chuť ňou zatriasť.  A nakoniec hovorila o nás. Ako je rada, že ma stretla. ,,Vieš, ľúbim ťa ako nikoho. Tak sa so mnou prosím nehraj." DO očí mi vyhŕkli slzy. Áno, som chlap, ale za tieto slzy sa nehanbím. Silnejšie som ju zovrel a pritisol som jej pery k uchu. ,,Nikdy, počuješ?! Nikdy by som sa s tebou nehral! Ľúbim ťa, maličká!" A tak som to cítil. Prúdila mnou taká láska, ktorú som necítil ešte pri nikom. Prikývla, a zatvorila oči. Slzy postupne vysychali, no stopy po nich ostávali zreteľné. A ja som a zaprisahal, že na ňu dám pozor. ,,Nikomu nedovolím, aby ti ublížil. Vždy tu budem pre teba," šepkal som, no ona už spala.
          Potichu odfukovala a tvár sa jej uvoľnila do všetkých emócií. Dlho som na ňu hľadel. Veľmi dlho. Odhrnul som jej z očí vlasy a založil som jej ich za uši. Neodolal som a pohladil som ju po líci. Strhla sa a nahmatala moju ruku. Mala strašne studené ruky a tak som sa čo najpomalšie snažil prehodiť cez ňu deku. Zabalil som ju do nej a pritisol som si líce o jej čelo. Cítiť blízkosť človeka, do ktorého som po uši zaľúbení je na nezaplatenie. Keď mi začali klipkať oči, rýchlo som potriasol hlavou. Už ma nedržala za ruku ale bola mi schúlená na hrudi. Opatrne som sa odsunul a zliezol som z postele. Potichu som zišiel do kuchyne. Kým som našiel skrinku s čajmi, prešla dosť dlhá chvíľa. Práve som dával variť vodu, keď sa otvorili dvere od balkónu. Skoro som pustil šálku, tak som sa zľakol. Nicoliná mama mala pod očami tmavé kruhy a celá sa triasla. Akoby jej ani nevadilo, že sa jej hrabem v kuchyni. ,,Vyberieš aj pre mňa jednu šálku, Harry?" Spýtala sa potichu a sadla si za stôl. ,,Nezvládam to," šepla a pretrela si oči. Netušil som, čo robiť. Povrela voda a tak som ruky zamestnal tým, že som pozalieval čaj. Keď som chcel pridať cukor, zasekol som sa. ,,Skrinka nad poličkou," povedala mi, tak som sa načiahol avybral som cukor. Postavil som pred ňu šálku a sadol som si oproti nej. ,,Kde je Nicole?" Spýtala sa ma a ja som kývol smerom k izbe. ,,Spí." Vzdychla si. ,,Povedala ti, že sa sťahujeme?" Nemo som prikývol. ,,Nemáme na výber, tu prácu nezoženiem. V Londýne budete aspoň viac spolu." Povedala nádejne, no videl som, že sa len snaží nepripustiť si všetko k telu. ,,Plakala moc?" Pozrela na mňa a v očiach som jej videl bolesť, ktorú cítila. Nevedel som, či jej mám povedať pravdu. ,,Hej, mám pocit, že na ňu dnes všetko doľahlo. Ale je najlepšie, keď sa vyplačete." Pokývala hlavou a odpila si z čaju. ,,Ospravedlň ma, ale idem sa vyspať. Povedz Nicole, že zajtra nemusí ísť do školy, bolo by toho na u priveľa." JA som len prikývol a hľadel som, ako vychádza hore schodmi. Po chvíli som si vzdychol, umyl som šálky a vybral som sa za Nicole.

8 komentárov:

  1. Moc pěkně si to napsala ale je to smutné :/ :) Těším se na další :))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. viem, je to smutné :/ ale bude lepšie potom :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. také smutné tu písať, ach jo... =) dúfam, že čo najskôr pridáš ďalší diel, no a sorry za tak neskorý coment ale nestíham ani len jesť... =) dnes som si zrobila za pomoci mamky voľno,aj keď sa to voľnom nazvať nedá, keď sa musím učiť a pratať a tak.. =D =D
    a ešte prajem veľa zdaru v písaní.. =)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. aj také musí byť :P ešteže tie mamky máme, nie? :D ďakujem! :-* (btw, odkiaľ si? :) )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. hej, ale pšt, bolo mi v noci zle.. =D =D ja som zo Svitu, z pod Tatier.. =) a ty??

      Odstrániť
  5. Kedy bude ďalšia? :-)

    OdpovedaťOdstrániť